Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 21. kapitola: Jazero

06.05.2012 (20:30) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1878×

Po rozhovore s Edwardom som upadla do sladkého spánku. Bola som mimoriadne nadšená, pretože som nemusela myslieť na všetky tie hrozné veci. Nenávidela som sa za to. Ale spala som dlho, zobudilo ma až pálenie slnka. Znova bolo po zime a objavila sa horúčava, že by som s radosťou prijala nanuk. Ako vôbec chutil môj najobľúbenejší? Tieto myšlienky však neviedli k ničomu dobrému...

Bola som na love a práve som sa snažila vysať pumu, ktorá už bezvládne ležala na zemi. No nevypila som všetko, snažila som sa ju ukryť do kríkov, aby som potom nemusela hladovať, pretože ak vysajem vždy jednu pumu za deň – skočíme potom veľmi zle. Ja som sa snažila viac kŕmiť tým, čo priniesla matka príroda a Edward musel mať zas svoju poživeň. To mi aspoň ráno zreferoval.

Nevedela by som si predstaviť, že by som tu mala zostať bez neho. Asi by som sa zbláznila. Veď to bolo jasné. Toto je raj, ale v strede pekla.

Keď som dopila, znova som zamierila k jazeru. Bolo tam príjemné prítmie a konečne som si mohla oddýchnuť od toho slnka, ktoré tu neustále panovalo. Jasné, že aj tu boli slnečné lúče, avšak, bolo to tu intímnejšie. Rozhodla som sa, že si umyjem šaty. Potom som sa pozrela na seba a pochopila som, že umyť šaty nestačí, mala by som vydrhnúť aj seba.

A tak som si dala dole tričko a to ostatné, čo na mne ešte zostalo celé. Čiže rifle a útržky spodnej bielizne. Vošla som do vody a bolo to veľmi... úchvatné. Snažila som sa umyť si šaty a neskôr aj svoje vlasy. Edward sa vytratil nevedno kam, tak, ako to robieval zvyčajne.

Vtedy som si všimla, že jazero pokračuje aj za obrovským kameňom, ktorý bol celý posiaty trávou, asi práve preto som si predtým nevšimla, že voda nie je taká, ako sa mi prvýkrát zdala. Jasné, že bolo jazero okrúhle, no tam, kde by to človek nepovedal, sa nachádzalo väčšinou aj niečo iné. Bolo to zvláštne.

Priplávala som k tomu miestu a moje nadšenie ihneď opadlo. Nebolo tam nič. Iba menší výklenok, kde pokračoval odtok vody. Zaujímalo by ma, kam to viedlo. Musím si to tu poobzerať, aby som našla aj iné miesto na kúpeľ. Alebo aspoň - iné krásy tohto ostrova.

Ešte pred tým, než som prišla k tomu miestu, uložila som oblečenie na trávu. Perfektne uschlo, čo bolo ukážkou tejto horúčavy. A priznala som si, že ak by som bola človek, už by ma to skolilo. Bola som za to rada, už aj tak som bola príliš ľudská.

Obliekla som sa a prečesala si vlasy prstami. Ach, ako mi chýbajú moderné výrobky tejto doby. Aspoň hrebeň som si mohla nechať. Keby som len vtedy neodpadla...

Možno by som tiež videla, aké to bolo a zapamätala si, kam to lietadlo spadlo. Ale ten človek, ktorého sme tu minule našli... To nemôže byť náhoda, toto nie je náhoda. Prečo som vlastne odpadla? Z toho šoku? Áno. Ale necítila som vtedy aj bolesť? Alebo to mohol byť môj výmysel. Určite, nemala som totiž odvahu opýtať sa na tú hroznú chvíľu Edwarda.

Samozrejme, že vtedy, keď som premýšľala, objavil sa Edward. To bolo tabu. Vždy, keď som na niečo potrebné myslela, rozptýlil ma. Veď vravel, že mi do hlavy nevidí. A prečo by aj klamal, aspoň by som si ušetrila čas rozprávaním.

„Ahoj, Iz,“ povedal a zoširoka sa usmial. Musela som byť naozaj paranoidná, keď som o ňom tak nepekne premýšľala.

„Ahoj.“ Podišla som k nemu a on sa... odsunul. Zamračila som sa.

„Edward, deje sa niečo?“ opýtala som sa.

„Nie, malo by?“

„No u mňa určite nie, neviem, ako u teba,“ odvetila som a ustúpila o krok dozadu.

„Len som,“ začal tú hlúpu vetu, „premýšľal o nás.“

„Áno, veď vieš, tu na ostrove máme veľa možností, ako sa pohádať, či rozbiť náš vzťah,“ sykla som. A stará Bella je znova tu. Bála som sa, že sa chce rozísť! Aj keď sme spolu asi ani nechodili. Jedno vyznanie lásky od človeka, ktorý mi tak dlho klamal, musí mať aj svoje čaro.

„Nie tak, ale o tom všetkom. Vieš, ako to myslím.“

„No nie, neviem, Edward. Naozaj netuším, pretože to si celý ty. Niečo začneš a nedokončíš, niečo urobíš a... Ty vlastne nerobíš momentálne nič,“ odvetila som. Nechcela som sa znova hádať. Vyšlo to zo mňa samo.

Edward bol taký gentleman, že moje urážanie odignoroval.

„Poď,“ odsekol a vzal ma za ruku.

„Takže predsa len sa niečo stalo,“ povedala som. Srdce mi začalo búchať na poplach a dúfala som, že sa znova nevrátili tí ľudia, ech, domorodci.

„Narazil som na ďalšieho. Zľakol som sa, a to som upír. A ešte som aj patril k Volturiovcom.“

„Čo to kecáš?“ opýtala som sa a snažila sa udržať s ním krok. Ťahal ma vedľa seba, takže som sa nemusela snažiť. Predierali sme sa hustým porastom rastlín.

„Pamätáš sa na toho muža, ktorého som našiel?“

„Ako by som nemohla, ukradol si mu topánky,“ zašepkala som. Otočil sa na mňa a prevrátil oči. Potom pokračoval: „Presne, je tu ďalší, tentoraz žena.“ A tej sa zľakol?

„Čože? Čo to znamená?“ Nedochádzalo mi to. Bála som sa. Chcela som nájsť niekoho živého, nie mŕtveho. Počkať...

„Edward, je mŕtva?“ spýtala som sa ohromene. Netrpezlivo som si hrýzla spodnú peru.

„Nie, Iz, ona žije. Rozpráva, žije, je to človek, prežila to. Síce so škrabancami, ale prežila. Vravela, že ju odplavilo na opačnú stranu ostrova, ako sa nachádzame my.“

„Panebože, Edward, uvedomuješ si, že tu nemôžeme zostať s človekom?“ Nebola som schopná premýšľať. Ale zrazu som mala sto chutí rozbehnúť sa k nej. Ak je staršia a skúsenejšia, mohla by nám pomôcť. Mohla by som... Nevedela som presne, čo by som mohla, no mala som akúsi predtuchu a šteklenie v žalúdku.

„Edward, to je... to je... nenormálne! Veď práve sme dostali maličkú nádej. Máme niekoho, kto nám trochu pomôže. Áno, je to človek, ale možno...“ bľabotala som a nechala sa ťahať Edwardom. Tvár mal odo mňa odvrátenú a nechal ma, nech hovorím. Už sme spomalili tempo, nechápala som, prečo.

„Koľko má rokov? Ako vyzerá? Čo povedala? Povedz mi to presnejšie. Od slova do slova,“ hrkútala som. Naozaj som bola zmätená, ale Edward sa ani neozval.

Nevedela som, či je to dobré, alebo zlé.

„Edward? Čo jej povieme? Aký vymyslený dej jej podáme? Vieš, mali by sme sa dohodnúť teraz, aby sme potom obaja nepovedali niečo rozdielne,“ povedala som a sledovala ho.

„Edward, čo...“

„Nemôže s nami zostať. Je človek. Sme iní, toto nie je šanca, toto je to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť,“ povedal napokon. Vytreštila som oči a chytila sa za srdce. On nie je normálny.

„Ale ona je tu! Nechápem, prečo je to zlé! Čo teraz chceš-“

Prerušil ma.

„Musím ju zabiť.“

Veľmi ďakujem tým, ktorí si spomenuli. Veľmi sa teším a kapitoly sa už píšu jedna radosť. :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 21. kapitola: Jazero: