Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 19. kapitola: Spomienky

05.12.2011 (20:00) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2033×

Let číslo dvanásť

19. kapitola

Spomienky

„Možno by nebolo na škodu, keby sme si tu postavili niečo na prežívanie, nemyslíš?“ opýtala som sa Edwarda. Dostala som úžasný nápad. Vždy som bola dobrá v premiestňovaní nábytku. Rada som si vytvárala izby po svojom a mala som na to veľa priestoru, keďže sme sa stále sťahovali.

„Na prežívanie? Ako dom zo slamy? V takých sa nežilo ani v prvom storočí, pokiaľ si nebola roľníkom, Bella. Dokonca aj tí mali lepšie zázemie,“ odvetil a letmo odsunul konár, aby sme mohli prejsť. Preskočila som papradie a zamyslela sa nad odpoveďou vhodnou pre muža. Žena by ma okamžite pochopila.

„Ak by si vnímal, tak by si vedel, že tu žiadna slama nie je, a to po prvé. A po druhé – myslela som niečo, kde sa vyspím a kde sa pokúsim tak trochu normálne žiť. Trčíme tu a mám pocit, že sa nám odtiaľto nepodarí dostať. Po tretie, potrebujem aspoň chvíľku oddychu a miestnosť, kde vychladnem, keď sa ti podarí naštvať ma. A veľmi ma nudí len tak nečinne sedieť a zažívať traumy z domorodcov, chápeš?“ vysvetlila som. Ostal stáť ako obarený.

„Ženy!“ Svedomito prekrútil oči. Znova sme kráčali. „Tie nevedia ani šoférovať,“ podpichol. Ignorovala som jeho poznámku, pretože veľmi dobre vedel, že ak by som chcela, tak pokojne môžem zabiť nejakého človeka, ale nie som žiadna vrahyňa.

„Možno by sme mohli,“ odvetil zamyslene a zaškeril sa, keď si to predstavil. Kráčala som vedľa neho a potichu rozjímala. Bola to tá chvíľa, keď sa mi nechcelo myslieť na možné problémy, ktoré sú, budú a nastanú. Veľmi dobre viem, že po odchode slnka príde búrka. Každý pätnásť sekúnd som myslela na možné nástrahy.

„Jasné, že mohli.“ Keby tak vedel, že to robím aj pre našu bezpečnosť.

„Bude to na pláži?“

„A kde inde?“ V tejto džungli teda bývať nebudem. Nie som vyberavá, stačia mi aj malé štvrte, ale džungľa... Nikdy.

„Premýšľam, ako sa to dá vymyslieť, Bella. A musím ti to povedať, hoci je to ťažké...“ zašepkal a otočil ma k sebe. Zadrhla som sa, ale zo slušnosti som nechcela kašľať.

Pozrel mi do očí a povedal: „My nie sme na ostrove Madagaskar, kde si tá zebra postavila drevenú pevnosť s barom.“ A vybuchol do neuveriteľného smiechu.

Mne to teda vtipné vôbec neprišlo. „Tá zebra má meno - Marty,“ sykla som. Otočila som sa a kráčala späť na pláž, kam sme mierili. Počula som, ako sa Edwardov smiech prehĺbil a trhalo mi kútikmi.

Keď sa upokojil, v sekunde stál vedľa mňa. Chvíľu sme obaja zvážneli a kráčali potichu. Bola som si vedomá, že je to hlúposť, ale niečo predsa robiť musíme. Nedokážem len tak sedieť a čakať na vlastnú záhubu. Nech si niekto skúsi prežiť na ostrove! A bez obáv! Ja sa bojím, a pritom na to mám aj dôvod. Buď nás zahubí tento ostrov, buď sa vrátia piráti, alebo nás zabijú Volturiovci a najlepšie nejakou pomalou a bolestivou smrťou. Aké patetické...

„Viem, na čo myslíš,“ povedal Edward. „Ale nejako sa z tohto dostaneme, myslím zo všetkého. Máš predsa mňa, aj ja mám nejaké vlastnosti a viem bojovať špinavou hrou, tak ako Volturiovci. Budem robiť všetko preto, aby sme sa odtiaľto dostali. Pretože tento ostrov je akási sprostá bariéra, v ktorej sa nevie pohybovať ani cvičený upír,“ dodal naštvane.

„Ja už neviem, ako to bude ďalej,“ priznala som. Sklopila som oči. Vzal ma za ruku a znova sme kráčali cez hustý porast. Tá cesta je snáď nekonečná. Nie že by mi to vadilo, je to vhodný čas pre rozhovor.

„Dostaneme sa odtiaľto, prisahám. Aj keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobím. Nejaká cesta, do pekla, musí existovať!“ Zatvorila som oči. Toto bude ešte ťažšie než som si myslela.

„A možno by bolo dobré, ak by sme nepodnikli vôbec nič... Jednoducho – ležať na pláži a nepohnúť sa. Čakať na smrť,“ povedala som zamyslene. Čítala som to v jednej knihe, keď som bola malá. Bol to o dievčati z detského domova, ktoré raz uvidelo chalana ležiaceho na studenom matraci uprostred noci. A vtedy jej napadla možnosť, že tam zarastie s trávou... Riadna hlúposť. Začervenala som sa.

„Čo bolo v tej pume, ktorú si jedla, Bella? Nejaký heroín?“ Veľmi dobre som vedela, že môj nápad vyznel ako od narušeného človeka. Znova som sa začervenala.

„To bol skrat,“ odvetila som.

„Jasné.“

„Tak čo urobíme?“ spýtala som sa.

„Pokúsim sa o tú pevnosť, a potom...“ povedal zamyslene.

„Nič,“ zašepkala som.

„Nikdy sa odtiaľto nedostaneme, Lily si určite myslí, že som mŕtva,“ odvetila som. Povedala som to nahlas. Ona a Tom boli jeden z dôvodov, prečo som nechcela zomrieť. Veľmi ma ťažilo na srdci, keď som myslela na to, ako plačú nad mojím pomníkom a aký škandál musela vyrobiť Lily. Pokiaľ viem, tak pri tom telefonáte v lietadle vedela, že Edward je Volturi.

„Dostaneme.“

Zastala som a posadila sa na mäkké listy. Z diaľky som začula žblnkot pokojného mora. Bolo to ako naschvál, ale búrku by som tentoraz zažiť nechcela. Hlavu som si vložila do dlaní a už som nedokázala prestať. Panika prešla navonok. Bolo to odo mňa nesmierne hrubé a netaktné voči Edwardovi, ale ten má za sebou viac vrážd než Hitler, takže som aspoň nemusela dbať na to, ako sa cíti. Veľmi dobre vedel potlačiť svoje city. Teda, okrem lásky... Ale ak ju človek zažíva po prvýkrát, tak je to ten najsilnejší cit. Edward bol v skrývaní veľmi dobrý, ale v láske...

„Ja už nevládzem,“ zašepkala som. Ak ma to má bolieť a ak sa zosypávam, tak nech je to poriadne, no nie? Zamyslela som sa nad Lily a Tomom a po líci mi stiekla slza. Rýchlo som ju zotrela.

Edward nič nehovoril, vedel, že potrebujem chvíľku času, a tak ma zodvihol zo zeme. Vzal ma na ruky a znova viedol na pláž. Zaborila som si tvár do jeho ramena a rozplakala sa. Jemne ma pohladil po vlasoch a ja som sa rozplakala ešte horšie. Potrebovala som to všetko dostať von. Nikdy som nebola tvrdá a neustále som musela prejavovať svoje city, čo sa momentálne prejavilo. Doľahlo na mňa všetko, ba aj strach, ktorý ma prenasledoval v lietadle. Cítila som, ako ma nesie a bola som vďačná za jeho chladné ruky, ktoré na mňa pôsobili ako ľad na bolesť.

Prišli sme na pláž a ja som sa vzpriamila. Čakala som loď, tmavý piesok, škaredé prostredie, ale všetko bolo späť. Slnko pražilo, more hádzalo vlny a zvučne ma vábilo. Iba v piesku zostávali stopy, ktoré zmývalo more. Edward ma mal stále na rukách a zamyslene pozoroval okolie. Prehodil si ma na ruky tak, aby mohol moje nohy držať rukou a druhou ma pohladil po pleci. Jeho pohľad bol naozaj zvláštny a skúmavý. Skrúšene som si zotrela slzy a bola som hrdá na to, ako sa teraz držím a neplačem.

Opätovala som Edwardovi pohľad a len tak nečinne premýšľala, na čo asi myslí. Vtedy sa krásne usmial a pritisol ma bližšie k sebe. Prehltla som.

„Edward, čo to...“

No nedopovedala som. Nestihla som. Za sekundu sme stáli v mori, ktoré vrážalo do Edwarda ako do kameňa. Ten upír ma vyhodil do vzduchu a ja som dopadla do mora. Voda okolo mňa šumela a malé vlnky sa búrili oproti sebe. On si vážne myslí, že som sprostá. Vynorila som sa na hladinu a sledovala Edwarda, ako svižne pláva vedľa mňa. Hodil na mňa jagavý úsmev a pokračoval ďalej. Všimla som si, že stihol odhodiť aj tričko, ktoré zostalo ležať na pláži.

„Toto ti nedarujem,“ skríkla som a plávala za ním. Bol veľmi rýchly, a to ani nepoužil svoju silu. Vyzeralo to však, že je pre more skôr prekážka ako radosť. Vlnky doňho narážali a surovo ho obchádzali. Edward zašiel za najbližší strom, ktorého konáre plávali aj vo vode. Opatrne som šla za ním, a potom to uvidela.

Toto sa už nedalo nazývam morom, ktorému nevidno na koniec. Tu sa to dalo nazývať hlbokým oceánom. Pred nami sa šírila voda, ktorá viedla do nekonečna. Všade len voda. Hlboká a desivá. Zároveň aj lákavá.

„Páni,“ vydýchla som. „Je to nádherné.“

„Ideme sa tam pozrieť?“ opýtal sa.

„Zbláznil si sa? Nevidíš, že je tu iba more? Až taký plavec nie som,“ odsekla som.

Nemalo to žiadny účel. Chytil ma za pás a pevne pritlačil k sebe. Nemusela som nijako spolupracovať. Držal ma pri sebe a viedol ďalej od brehu. Všade sa ligotalo slnko a my sme prešli, až do samého stredu. Bála som sa, no Edwardovi som momentálne verila.

Keď sme sa dostali na stred, držala som sa ho ako kliešť. Pozoroval ma a na moment ma pustil z rúk. Vyšmykla som sa mu a na sekundu sa ponorila. Za tú kratučkú chvíľu som videla iba čiernu tmu, čo naznačovalo, aká je voda hlboká. Okamžite som sa ocitla nad hladinou a znova ma držal pri sebe. Utrela som si oči a naštvane naňho zazrela.

„Iba som chcel skúsiť, či mi veríš,“ odvetil s úsmevom.

„Takto ti teda veriť nezačnem,“ povedala som a pridala malý úsmev.

Položila som si hlavu na jeho rameno. Táto chvíľa sa mi zdala magická. Bolo to niečo, na čo by ľudia nikdy nezabudli a ja si to uložím do hlavy. A všetky spomienky z ostrova. Nikdy mi ich nikto nevezme. Táto chvíľa bola ako stvorená pre nás dvoch...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 19. kapitola: Spomienky: