Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 18. kapitola: Hrdina

26.11.2011 (15:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2166×

Let číslo 12

18. kapitola

Hrdina

„Nedrž ma tak silno,“ sykla som Edwardovi do tváre. Nech si nemyslí, že keď sa chce zahrať na hrdinu, tak mu budem dotvárať bábiku.

Podráždenosť ma okamžite prešla, keď sa pred nami objavil ten chlap. Bol vyšší ako Edward, a tmavší. Keď bol bližšie, nešiel z neho až taký veľký strach, bol to skôr rešpekt, ktorý by k nemu mal človek prechovávať. No aj tak bol príliš desivý. Teda – pre mňa. Stále som nedokázala pochopiť, prečo sa ho bojí taký muž ako je Edward. Zdalo sa mi to až príliš podozrivé.

Zastali sme pred tým mužom a ja som nadhodila trpký výraz poddanej obeti. Ako som tak nad tým premýšľala, asi by som sa rada stala obeťou únscu, aký je Edward. Iba o pár sekúnd neskôr mi došlo, akú trpkú chuť pravdy majú moje slová.

Ten muž oproti nám zavrčal.

„Upír,“ pretisol pomedzi zuby. Mal hrubý hlas a biele zuby mu svietili. Vyzeral ako nejaký domorodý človek. Ak by si bol upravil oblečenie a zovňajšok, mohol by byť aj pekný, aspoň že sa oholil. Svaly mal ako gladiátor. Vlastne je asi fajn, že mal na sebe pruhované tričko.

„Mám tu korisť a nemienim sa na tomto ostrove zdržať dlhšie,“ odvetil pokojne Edward.

„Čo tu hľadáš!“ skríkol chlap.

„Hovorím ti, že som si sem doniesol korisť, aby som nemusel čeliť ľuďom. Táto dáma je naozaj obľúbená.“ Tak to by naozaj stačilo. Už ma dvakrát oslovil tým odporným názvom, ktoré slúži divokým šelmám pre ich obete. I keď... Netuším, na čo by boli pomenovania zvieratám.

„Nemôžem ti veriť!“ skríkol ten... chlap.

„Čo je na tom ťažké? V dobrom sme sa zišli a v dobrom sa rozídeme,“ povedal Edward. Vytreštila som oči. Nevedela som, odkiaľ to mohol nabrať. Túto vetu som začula iba raz – a to v kostole. Bol to najhorší a najtrápnejší zážitok v mojom živote, keďže Tom chcel neustále vhadzovať mince do boxu pre prídavky na kostol. Hanbila som sa nielen ja, ale aj Lily. Mala som namále. Musela som sa snažiť zadržať smiech a správať sa pokojne, hoci to šlo ťažko. Vlastne sme riskovali môj výbuch smiechu na celý kostol... Krásne časy. Keď spomínam, neustále mám pocit, že doma som sa iba usmievala... To sa už asi nezopakuje.

Uškrnula som sa a vrátila späť do prítomnosti. Edward si zjavne očným kontaktom dohováral podmienky, pretože jeden na druhého na seba zlovestne pozerali. Zrazu ku mne ten chlap vystrel ruku a zacítila som, že Edward ma pomaly zasúva za seba. Nevedela som, o čo sa budú škriepiť alebo čo sa bude diať, no zdalo sa mi taktné, aby som mu pomohla.

Zatvorila som oči a spomenula si na to, aké je to byť ľahšou a aké je to zaspávať. Bolo samozrejmé, že v prítomnosti toho banditu a niekoho tak úžasného ako je Edward, by som jednoducho nedokázala zaspať. Ovisla som v Edwardovej náruči a tým, že ma zasúval za seba, vyzeralo to dôveryhodne. Ak by ma bol nezachytil, tak by som asi skončila na teplom a tmavom piesku. Vyhodil si ma na ruky a pritisol k sebe. Vedela som, že to bolo jasné znamenie, čo mi chcel povedať mimikou. V preklade – „hráš to skvele“.

Bola som schúlená pri Edwardovi a mala som nastražené uši.

„Vezmeme ju so sebou, nenechám také mladé dievča napospas upírovi,“ povedal pokojne ten muž. Lichotilo mi to, i keď som nevedela, čo od neho môžem očakávať. Zdalo sa mi, že je príliš pokojný, alebo aspoň jeho hlas, no asi sa mi to iba zdalo, pretože ľudia s hrubším hlasom sú stále takí pokojnejší.

„Nikam ju nevezmeš. Je moja. Dohodnime sa. Ja vašu skupinu neprezradím a budem sa spávať, že vás nepoznám. Ty nepovieš nič ostatným a sme si kvit. Nemôžem za to, čo ti urobili a ani za to, čo sa medzi vami odohralo. Mne nikdy nehovorili svoje tajomstvá. Bol som pravá ruka a plnil príkazy,“ vysvetľoval Edward. Zamračila som sa. O čom to, dopekla, hovorí? Vôbec tomu nerozumiem.

Muž chvíľu premýšľal a napokon vzdychol. „Zničili všetko, čo sa dalo. Neuveriteľné. Pozabíjali aj naše deti. Moja žena je z toho doteraz skľúčená. Bol to strašný život.“

„Rozumiem,“ odvetil Edward pokorne, začudovala som sa. Pokoru uňho nebolo možné zazrieť. „Dohliadnem na to, aby sa to nezopakovalo. Nič sa už nestane. Jednoducho – aj ja som dostal rozum.“

Toto mi bude musieť ešte vysvetliť. Niektoré body sa mi zdajú jednoduché. Volturiovci. Zabili im deti... Muselo sa stať niečo vážne. Chválabohu, že už je to za nimi...

Zrazu mi prišlo tú bandu chlapov ľúto. Len pred chvíľou som sa ich bála a naháňali mi strašný strach a teraz... Teraz ich ľutujem, kvôli osudu, ktorí ich postihol. Nie nadarmo sa hovorí, že ľudia sa nemajú súdiť podľa výzoru... Aspoň dúfam, že som si svoje vedomosti poskladala správne a tí ľudia sú iba ostražití, nie nebezpeční... Ale na čo by stál na čele kmeňa upír? Nejaký zvláštny kmeň ľudí. No na druhej stránke, nie je to tak nezrozumiteľné. Kmeň, upír vodca, ľudia, Volturiovci im narušili živobytie a následky trvajú dodnes... Snáď sú moje dohady správne.

„Tak dobre, ja sa poberiem preč,“ odvetil Edward a kývol na pozdrav. Zrazu som mala pocit, že lietam. Otvorila som oči a zachytila ako bežíme. Okolo boli kríky, stromy, konáre, lišajníky a boli sme späť v našej bezpečnej džungli. Usmiala som sa a vyzdvihla vyššie k Edwardovi. Na chvíľku zastavil a ja som usúdila, že sme dosť ďaleko.

„Čo to...“

„Bolo to desivé, čo?“ opýtal sa. Nevedela som, ako správne nadviazať rozhovor a ako mu položiť všetky otázky. Postupne, či to mám naňho vyhŕknuť?

„Bolo,“ povedala som a objala ho. Postavil ma na zem. Chvíľku sme takto stáli a ja som pomaličky nasávala svoju energiu, ktorá mi začala prúdiť žilami. Cítila som ju. Evidentne sa mi zlepšila nálada a znova som bola schopná skákať a vymýšľať hlúposti. Edward sa ani nepohol a celý čas bol zamyslený.

„Prečo majú na čele kmeňa upíra?“ vyhŕkla som odrazu. Nedokázala som dlhšie skrývať svoju zvedavosť. Chcela som vedieť všetky podrobnosti.

„Istý čas to bol človek, no Volturiovci ho premenili,“ odvetil a uškrnul sa. Ani som sa nečudovala... Neustále sa musím dozvedať nové veci o tej rodine...

„Napadli tých ľudí?“

„Áno.“

„Prečo?“ opýtala som sa. Dávalo to zmysel.

„Pretože chránil svoj ľud, a tak sa stal prvou obeťou. A tiež kvôli svojej dcére, ktorú mu Volturiovci nasilu vzali. Bola mladá. Jej matka a otec sa s tým nevedeli zmieriť,“ povedal zamyslene.

„Žije?“

„Kto?“

„No predsa jeho dcéra.“ Prevrátila som očami.

„Áno. Premenili ju a jej sa podarilo utiecť, za čo ju obdivujem.“ Hmmm... Zaujímavé.

„Páni,“ vydýchla som. „Je to kruté, ale lákavé ako rozprávka.“

„Pokiaľ chceš byť so mnou, tak takýchto rozprávok sa dozvieš ešte veľmi veľa. To mi ver.“

„Mám rada vzrušujúce záležitosti,“ odsekla som. Znova ma objal. Okamžite som sa začala sústrediť naňho, no vtedy som si na niečo spomenula.

„A odkiaľ to všetko vieš? Tomu človeku si povedal, že si tam nebol,“ opýtala som sa celá napätá a odtiahla som sa. Povzdychol si.

„To preto, lebo viem... Ja viem,“ povedal a zadrhol sa. Nech mi to nerobí, veď umriem zvedavosťou. „Viem čítať ľuďom myšlienky,“ odvetil a zaostril na mňa zrak.

Otvorila som ústa dokorán a zostala v úplnom šoku. „Ech... To... Ty... Ja...“ Nedokázala som zo seba vypustiť normálne slovo. Bol to obdiv... Okamžite som na to prestala myslieť.

Nesmieš na to myslieť. Na nič. Ticho. Ticho. Tichooo.

Položila som si ruku na čelo a začala pochodovať z miesta na miesto. Až kým ma Edward nezastavil.

„Pokojne, Bella. Tvoje čítať neviem. Teba viem čítať iba z tvojich pohybov a výrazov tváre,“ povedal.

Okamžite som sa zahanbila a mierne očervenela. Cítila som to. Hneď mi odľahlo a bola som nesmierne šťastná. Ani som neplánovala premýšľať nad tým, prečo to tak je. O upíroch, ktorí majú dar som počula veľakrát. Žijem medzi nimi, takže je samozrejmé, že ma takéto veci neobišli.

Chytila som ho za ruku.

„Vidím, že ti to neprekáža,“ skonštatoval.

„A malo by?“

„Myslím, že nie. Aspoň sme viac informovaní. Ale ver mi. Čítať myšlienky zločincov a zloduchov nie je ľahké, navyše ak medzi nimi vyrastáš,“ povedal. Tušila som, aké to musí byť otravné.

„Ale teraz si tu. A so mnou,“ zašepkala som a pohladila ho po tvári.

Cítila som, že ak sa odtiaľto raz dostaneme, tak mi to tu bude chýbať. A nie hocijako. Je to miesto ako stvorené pre ľudí. Pre tých, ktorí sa chcú oddeliť od reality a prežívať vlastný sen a nielen ten knižný, čo čítavajú ľudia.

A my dvaja máme svoj vlastný, malý svet...

Tak. A máte to za sebou. Viem, že mi to trvalo veľmi dlho, no naozaj sa to nedalo stíhať. V škole píšeme nonstop nejaké písomky a testy. A tak som sa učila a vôbec sa nezvýšil čas.

Takisto sa mi narodil bratranec, a tak som tie maličké voľné chvíľky trávila s ním. Veľmi veľa vecí. Ale začalo sa to vracať do normy, takže ďalšia kapitola pribudne čo najskôr... Veľmi ďakujem dievčatám, ktoré ma oslovili, lebo sama by som sa asi k písaniu nedokopala. Som rada, že ste sa opýtali...

A v kapitole máme nové hádanky a dúfam, že ma poznáte natoľko, že veľmi dobre viete, aká som. Bella a Edward musia stále zažívať niečo neočakávané. A asi vás toho čaká ešte dosť... Nechcem nič prezrádzať, ale nie je ľahké zamilovať sa do únoscu. Berte si príklad z Belly.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 18. kapitola: Hrdina: