Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 16. kapitola: Povedz to

03.11.2011 (20:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2557×

Let číslo dvanásť

16. kapitola

Povedz to

Keď som sa odtiahla, dovolila som si ešte posledný pohľad do jeho očí, a potom som ho bezbranne pustila. Vyslobodila som nohy z jeho pásu a postavila sa na zem. Edward stál a pozeral na mňa cez prižmúrené oči, bolo vidieť, že by bol rád, aby sme to dokončili. Ja som bola iného názoru.

„Nepozeraj sa tak na mňa,“ povedala som a otočila sa k nemu chrbtom. Pomaly som sa pustila vopred a Edward ma potichučky nasledoval. Chcela som byť už na pláži.

„Ale Bella, nehnevaj sa-“

Prerušila som ho.

„Ja sa na teba nehnevám,“ povedala som nežne a zastala som. Pohladila som ho po tvári a ranilo ma, že jeho oči prezrádzali smútok - a to kvôli mne.

Pozrela som sa do zeme a odvrátila pohľad. Pohladil ma po ruke a chytil za pás. Chvíľku sme šli potichu, ale usilovne som premýšľala, ako mu to mám vysvetliť. Nedokázala som ho nechať v tom, že ho nechcem. Nepochopil by to. I keď... Ja nechápem samú seba, pretože pred chvíľou som ho nenávidela a teraz sa od neho nemôžem odlepiť. Aspoň som tú nenávisť dokázala predstierať, nechápem prečo sa stále musím nalomiť a nechať ho, aby mi sám vstúpil do srdca.

„Vieš,“ začala som pokojne. „Nechcem zažiť všetky tie prekrásne chvíle, ktoré k láske patria – tu. Možno som zamilovaná, ale nikdy som to nezažila. A hlavne nechcem pošpiniť tieto krásne chvíľky tým, ako sa cítim. Síce som sa pred chvíľkou kúpala, ale aj tak som si musela vziať späť oblečenie, takže vlastne to vôbec nepomohlo. Iste ma chápeš. Chýba mi... Chýbajú mi tie romantické záležitosti. Vždy som si predstavovala večeru pri sviečkach, romantický kúpeľ, suché a pekné oblečenie a hlavne voňavku,“ povedala som, čo ma trápi a čakala na Edwardovu reakciu.

„Rozumiem,“ odvetil pokojne a usmial sa. Nebolo na ňom bádať žiadne známky toho, že by bol naštvaný. Správal sa, akoby som mu práve povedala, že nemáme rožky a on si jednoducho vzal chlieb. Uľavilo sa mi, hoci som stále chcela, aby ma mal pri sebe. „Proste ti vadí, že som sa nesprával ako gentleman,“ povedal po chvíľke. Prevrátila som oči tak, aby to videl.

„To bol vtip, Bella.“ A nadhodil úsmev od ucha k uchu. Tresla som ho po ruke, ale nekomentovala to.

Kráčali sme potichu zeleným porastom a užívali si tie chvíľky, ktoré časom pominú. Obaja sme veľmi dobre vedeli, že ak sa odtiaľto dostaneme, je s nami koniec a nie je nám pomoci. Pochybujem, že proti Volturiovcom by sa Lily postavila zoči-voči. Aj keď mám taký pocit, že by toho schopná bola, ba aj horšieho.

Odhrnula som konár a prešla okolo mohutného kríku. Dokonca som si všimla, že jedno papradie vyzerá rovnako ako ja. Rovnako vysoké, listy do oboch strán, ktoré vyzerali ako ruky a nohy zo stoniek, ktoré sa preplietli. Vážne mi preskočilo. Porovnávam sa s papradím. To určite nie je normálne.

Pozrela som sa na Edwarda, ktorý okamžite odvrátil pohľad.

„Už sa nemusíš odvracať,“ povedala som a pozdvihla obočie. Chytil ma za ruku.

„To vieš, sila zvyku. Ešte stále očakávam tvoje uštipačné poznámky.“

Jasné, lenže ja momentálne žiadne poznámky nedokážem vymyslieť. Stačí mi pohľad do jeho očí, na jeho pery a začnem skladať básne. Som ochotná urobiť kvôli nemu čokoľvek, ale na druhej strane som ochotná ochrániť rodinu. Neviem, čo budem robiť, ak príde ten čas. Asi sa roztrhnem na obe polovice. Jedna bude s Edwardom a druhá s ľuďmi, ktorí by ma nikdy v živote neopustili. Neustále čakám na výčitky svedomia.

„Určite. Žiadne neprídu.“

„Prečo nie?“ opýtal sa s pozdvihnutým obočím. Stále sme kráčali. Netušila som, či sme už pri pláži, ale Edward zjavne áno, tak som to neriešila.

„Lebo som ešte nepočula tie dve krásne a čarovné slovíčka,“ pošepkala som so sklonenou hlavou. Nemohol predsa vedieť, ako sa cítim. Ja svoje city nedávam najavo preto, lebo som toho názoru, že muž by mal vyznať žene lásku prvý.

Podišiel ku mne. Všimla som si to podľa jeho nôh, ktoré sa ku mne nebezpečne priblížili. Zodvihol mi hlavu a zapozeral sa rovno do očí. Do duše.

„A ty by si ich chcela počuť od svojho únoscu?“

„Ja ich chcem počuť iba od neho... Ale musela by to byť pravda,“ zašepkala som a zadrhol sa mi dych. Nedokázala som premýšľať, keď bol tak blízko.

„Tak potom... Milujem ťa,“ povedal rázne a znelo to tak krásne, že zvony bijúce do jedného taktu sú oproti tomuto bubny.

Bola som úplne mimo a nedokázala som jasne premýšľať. Neustále som si opakovala v hlave jeho kratučký, ale za to ten najkrajší monológ, aký som kedy počula. Pre dievčatá sú tie slová najkrajšie na celom svete a nič sa im nedokáže vyrovnať. Ja som na tom bola podobne, teda rovnako.

Vyčarila som ten najkrajší úsmev, aký som ešte nikdy v živote nepoužila. Moje oči mi museli žiariť ako iskričky. Bola som zamilovaná a niet cesty späť.

„Krásne si to povedal.“ Pohladila som ho po tvári.

„Ešte krajšie sa to rozprávalo,“ odvetil.

„Budeme musieť ísť,“ povedal potichu a vykročil späť tam, kam sme mali namierené. Ani sa nepamätám, kam vlastne. Jednu moju ruku si nechal vo svojej dlani a šiel napred.

Zasnene som cupitala za ním a pozerala sa naňho. Sledovala som ako vyzerá zozadu. Záhyby na lakti, značkové nohavice, ktoré mu vydržali po celé tieto dni, košeľa. A topánky som radšej vynechala, lebo znova by som sa vrátila do reality a lamentovala nad chudákom starčekom, ktorého Edward okradol aj po smrti.

Bola som zasnívaná a žila vo vlastnom svete s Edwardom. Bol to krásny a úžasný sen. Predstava, že by som s ním mohla byť niekde v našom malom domčeku. Byť navždy spolu. Hovorí sa, že keď sú ľudia zamilovaní, tak stvárajú samé hlúposti. Práve mi to prišlo, akoby to vôbec nebola pravda. Nedokázala som si predstaviť lepšiu vec než to, že som teraz s Edwardom. Môžem pozorovať jeho úsmev.

Všimla som si, že sme už na pláži. Vydýchla som si, keď som videla tú veľkú trávu, ktorá nás odtiaľ delila. Edward šiel celý čas, keď prudko trhol a zastavil sa.

„Bella, ani sa nepohni a zostaň za mnou. Keď ti poviem, tak utečieš a neurobíš nič. Vôbec nič,“ sykol tvrdo a postavil sa do postoja, ktorý neveštil nič dobré.

„Edward, čo sa deje?“ zašepkala som a úzkostlivo stála za ním. Chcela som nazrieť dopredu, ale Edward mi bránil vlastným telom. Ani si neuvedomoval, že mi stojí vo výhľade.

Keď som si vyslobodila svoju ruku z tej jeho, vydýchla som si. Edward stál v rovnakom postoji a potichu vrčal. Neveriaco som si ho obzrela a pozrela sa, čo ho tak vyrušilo. Z pláže bol počuť hluk.

Keď som tam nakukla, prižmúrila som obe oči. Srdce sa mi rozbúchalo maximálnou rýchlosťou, že ho musel počuť aj Edward.

Toto sa volá naozajstný strach.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 16. kapitola: Povedz to: