Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 13. kapitola: Najkrajšie slová

16.10.2011 (12:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2434×

Let číslo dvanásť

13. kapitola

Najkrajšie slová

Uvedomovala som si, že pláva stále bližšie ku mne. Bol to veľmi pekný pohľad. Čudovala som sa sama sebe, kde sa to vo mne vzalo, ale tušila som, že niekde vo mne sú zakorenené city, ktoré sa raz prebudiť museli. Nikdy by som si ani len nepomyslela, že sa zaľúbim do upíra, ktorý by ma mal zabiť. Neviem či je to osud, alebo omyl. Nechápem, ako som mohla urobiť takú chybu.

Áno, myslím si, že je to chyba, no môj rozum to ako nejakú chybu neakceptuje. Celé moje ja trvá na tom, aby som sa tomu poddala. Môžem si hovoriť a myslieť čo chcem, aj tak sa neubránim tomu, čo si žiada srdce. A to si žiada môjho vraha... Bola som ako zmyslov zbavená. Bez premýšľania som urobila niečo, čo je možno veľká chyba.

Keď priplával bližšie, znova som sa zapozerala do jeho očí. Vzdychla som si a odvrátila od neho pohľad. Otočila som sa smerom k slnku a mala chuť znova sa rozplakať.

Chytil ma okolo pliec a postavil sa vedľa mňa. Bola tma a jedinú spoločnosť nám robila zver, ktorá sa pred nami schovávala a, samozrejme, že aj slnko, ktoré sa mi v poslednej dobe stalo veľkým spoločníkom. Robím chybu za chybou. Znova som si vzdychla a Edward ma otočil sebe.

„Pozri sa mi do očí,“ povedal pokojne. Uhla som pohľadom.

„Prosím,“ povedal znova. Ruky som spustila po dĺžke tela, až sa moje prsty dotkli vody a jemne ju rozčerili. Chytil ma za bradu a donútil, aby som sa do jeho očí pozrela. Podarilo sa mu to a ja som sa v nich začala úspešne topiť.

„Myslíš si, že by som ti po tomto všetkom dokázal ublížiť?“ opýtal sa jemne a chytil ma za pás. Stáli sme zoči-voči oproti sebe.

„Ja...“

„Nedôveruješ mi,“ skonštatoval smutne a tentoraz to bol on, kto odvrátil pohľad.

„A mala by som? Nič také si mi nesľúbil,“ povedala som zlomene.

„Máš pravdu. Bol som nemožný, ale nedokázal som vstrebať to, čo si urobila na pláži. Nedokázal som pochopiť, ako ma môžeš mať rada... Teraz ti prisahám, že ti neublížim. Netušil som, že sa všetko takto skomplikuje. Najprv spadne lietadlo, a potom...“

„Som nemožná.“

„Ja som nemožný... Ak toto niekto zistí... Bella, píš si, že je po nás. Nielen po tebe, ale aj po mne.“

„Si nemožný, to máš pravdu,“ odsekla som naštvane. Mala som pocit, že ja jediná som prejavila záujem a on sa iba vezie. Urobila som totálnu hlúposť. Mohla som očakávať, že aj tak dokončí svoju prácu. Ako som mohla očakávať, že mi povie tie najkrajšie slová v mojom živote?

„Myslíš si, že je to také jednoduché? Do pekla, ja sám neviem, čo sa so mnou deje!“

„Necháš so sebou manipulovať, to sa s tebou deje!“ skríkla som naštvane.

„A čo by som mal urobiť? Nechať sa radšej manipulovať tebou?“

„Mnou?“ opýtala som sa neveriaco a nechcela veriť vlastným ušiam. Znova sa mi tlačili do očí slzy.

„Ty manipuluješ so mnou,“ skríkla som. „Vyhrážaš sa, že necháš zabiť oboch ľudí, ktorí ma vychovali a nedopustím na nich.“

Obišla som ho a zamierila si to k brehu. Bola som naštvaná, že som zo seba urobila naivnú hlupaňu. Akoby sa dalo zmeniť chlapa. Je to nemožný idiot.

Bola neuveriteľná tma a ja som si až teraz uvedomila, že som nič nejedla. Ale radšej sa najem zajtra. Jeden deň to prežijem. A ani ma nenapadne požiadať toho zbabelca o pomoc.

Posadila som sa na piesok a prišla som na to, že byť mokrá v tejto zime nie je žiadna výhra. Edward sa pobral za mnou a posadil sa ďalej odo mňa. Nemala som ani len chuť pozrieť sa naňho. Cítila som sa ponížene.

„Prisahám, že im neublížim,“ povedal odrazu.

„Mám ti veriť?“

„Áno, sľubujem, že nikto nedostane pokyn na zabitie Lily a toho jej druha,“ povedal.

„Toma,“ zavrčala som.

„Ako povieš,“ odvetil.

„Ako ti mám veriť,“ skríkla som a zavrčala. Tentoraz zavrčal aj on a postavil sa.

„Prisahám, že neurobím nič!“ skríkol.

„Fajn.“

„Fajn?“ Tentoraz bol prekvapený on. „To je jediné, čo mi povieš?“

„Áno,“ povedala som a otočila sa na opačnú stranu od neho.

„Ženy,“ sykol potichu.

„Ja som to počula.“

„Do pekla.“

„Aj toto,“ odvrkla som.

„Aspoň nie si hluchá,“ odvetil naštvane.

„Bola som totálna hlupaňa, že som ťa pobozkala. Muselo mi preskočiť,“ povedala som arogantne. Nech sa udusí vo vlastnej šťave.

„Bol som totálny idiot, keď som sa nechal zviesť.“ Nenechal sa zahanbiť. Tušila som to.

„Chlapi sú takí,“ odsekla som a začínala sa naozaj desiť tej tmy, ktorá nás obklopovala, avšak, neotočila som sa.

„Akí?“

„Nechajú sa zviesť slovíčkami.“

„Tak ti pekne ďakujem.“

„Nemáš začo.“

„Ale chlapi takí nie sú!“ odsekol. Zamračila som sa a srdce mi začalo búchať o trochu viac, než by asi malo, pretože tá tma bola naozaj desivá a ja som nebola zvyknutá byť sama... Viem, som poloupír a bojím sa, ale naozaj nie som zvyknutá žiť, alebo skôr prežívať takto... A k Edwardovi sa neotočím ani za svet.

„Jasné, nie sú,“ povedala som apaticky.

„Raníš moje ego, vieš to?“

„Ty nejaké máš? No, ehm, prepáč, nie som zvyknutá byť milá k ľuďom ako si ty,“ sykla som a začala si šúchať pravú ruku, ktorá ma trochu zabolela. Hlúpe živočíchy.

„Ja som tvrdý, nebojím sa ničoho.“

„To si veríš,“ povedala som prekvapene a pozdvihla som obočie.

„Verím. Všetci mi veria.“ A hneď na to si povzdychol. Takže asi nie celkom všetci.

„Rozumiem. Ja som bola samotárka stále. Nikto ma nemal rád okrem Lily a Toma,“ zašepkala som.

„Čo chalani? Veď sa na teba lepili,“ opýtal sa prekvapene a zazdalo sa mi, že počujem vrčanie, ale to sa mi iba zdalo. Tejto zveri, ktorá sa vyskytuje v džungliach, sa nedá veriť.

„Áno, lepili. Ale veľmi dobre to poznám. Bola som poučená, ako sa takýto ľudia správajú a niekedy si nevidia ďalej od nosa,“ vysvetlila som mu. Nikdy som nestála o žiadneho chlapca, až doteraz... Ale nikdy si to nepripustím. Ani ma to nenapadne. Vlastne som ten typ, ktorý sa radšej umučí vnútri srdca, než by si niečo priznal... Ak takí ľudia existujú.

„Ozaj, ako vieš, že sa na mňa lepili?“ opýtala som sa a cítila svoj zvierací inštinkt.

„Už som ti o tom hovoril. Sledoval som ťa,“ povedal.

„Ako dlho?“ opýtala som sa a prekvapujúco ma zaštípali oči.

„Od tvojich pätnástich.“

Vytreštila som oči a snažila sa zhlboka dýchať. Nemo som otvárala a zatvárala ústa. Prepadla ma neuveriteľná vlna hnevu a myslela som si, že ak ma nikto nezastaví, tak ho prinajmenšom zabijem. Prudko som sa otočila a, bez pokynov môjho mozgu, zavrčala. Všimla som si, že Edward strnul v pohybe a tmavými očami nechal pohľad na mne. Nepochybovala som o tom, že sa ma ani trochu nezľakol. Vlastne sa zachichotal, čo ma dostalo ešte viac.

Nenávidím, ak som naštvaná a niekto sa na mne smeje. Iba mi to zvyšuje adrenalín. Avšak v noci to býva ešte horšie, pretože som sa bála. Bola tu bezduchá tma a žiadne svetlo. Z džungle vedľa nás sa ozývalo snáď tisíc zvieracích a tichých rozhovor. O to viac strašidelných. Bola som si vedomá, že je tu plno otrávených rastlín, listov a stromov. Plno exotickej zveri, ktorá sa pletie pod nohy a ďakovala bohu za to, že žiadna takáto háveď nechodí až k pláži. K tomu slanému moru, ktoré bolo v noci neobvykle búrlivé.

Znova som upriamila pozornosť na Edwarda a znova zavrčala. Nevedela som, kde sa to vo mne berie, ale zdalo sa mi to náramne... pekné? Som čudná.

„To by stačilo, Bella,“ sykol naštvane a odvrátil pohľad.

„Takže od pätnástich, áno?“ vyštekla som. „To je naozaj pekné.“

„Ako som ťa mal potom chytiť do pasce? Musel som predsa poznať tvoje návyky, nálady, obľúbené miesta...“

„Vy ste boli dohodnutí, že ma dostanete?“ opýtala som sa a zdalo sa, že pochopil narážku na množné číslo, i keď v tejto pekelne tme sa to nedalo odhadnúť.

„Áno. Túto úlohu som dostal ešte pre tým, než som sa stal upírom. Zadali mi ju a povedali, že som na to ako stvorený. Stvorený na to, zvládnuť ťa a urobiť s tebou poriadok. Vtĺkali do mňa, že som sa kvôli tomuto narodil. Byť užitočný, mladý a plný sily.“ Povzdychol si a ja som pochopila, že je to asi niečo, čo sa nerozhodne zo dňa na deň. Priviesť ma k nim chceli už od môjho narodenia... Keď si pomyslím, že sledoval moje vyrastanie. Fuj!

Mala som toľko otázok, že som ani len nevedela, kde začať.

„Povedal si, že Lily sa darilo pred vami utekať dlho,“ zašepkala som a tentoraz som ja bola tá, ktorá odvrátila pohľad. Položila som si hlavu na kolená a objala si ich rukami.

„Teoreticky pred nami uteká stále,“ povedal. Prekrútila som očami. „Ale áno. Nikdy sa mi ju nedarilo vystopovať priamo, to nie. Stále som ju strácal, teda aj teba. Keď ste sa usadili niekde nadobro, tak tam som ťa mohol z bezpečnej vzdialenosti pozorovať.“

„Má cenu, aby som sa nad tým rozčuľovala?“ sykla som. Nechtiac som to povedala ako otázku. A dostalo sa mi aj odpovede.

„Nie, nemá. Nejako som ťa dostať musel,“ povedal otrávene a ani len netušil, že mi zdvíha adrenalín.

„Samozrejme.“

Ľahla som si na studený piesok a otočila sa preč od Edwarda. Zatvorila som oči a snažila sa zaspať. Ignorovala som zvieracie zvuky a toto otravné prostredie... Ešte neviem, čo ma čaká, ale viem si domyslieť, že to stojí za to.

Kapitola je za vami a nabudúce vás čaká ďalšia.  Ospravedlňujem sa za to dlhé čakanie, ale nejako mi nevyšiel čas... Ale zlepšilo sa to.  A dúfam, že ste si to užili. Máme pred sebou krásnu scénku dvoch ľudí!  Ehm, upíra a poloupírky.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 13. kapitola: Najkrajšie slová: