Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 12. kapitola: Nechám sa viesť srdcom...

03.10.2011 (20:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2449×

Let číslo dvanásť

12. kapitola

Nechám sa viesť srdcom...

Nohy som si pritiahla bližšie k telu a objala si ich rukami. Vzdychla som si a zaborila do nich hlavu. Cítila som, ako sa mi pohli polepené vlasy. Uvedomila som si, že je neskoro pátrať po minulosti a bolo by fajn, ak by som sa mohla osprchovať. Alebo aspoň poriadne sa umyť. Potrebovala som to a vedela, že ihneď by bol svet krajší.

Uvedomovala som si, ak som sa na to pozrela zdravým rozumom, že ja nie som tá, ktorá by mala trpieť a nemôžem za to, čo sa stalo mojej matke. Nikto nemôže za to, do koho sa zamiluje a nikto by mu to nemal vyčítať, ba ho ani nemá čo súdiť. Bola som si plne vedomá, že aj ja mám more chýb a vnímam aj to, ako som na tom biedne. Ale neoplatí sa mi plakať nad rozliatym mliekom. To nie. Skôr som dostala nervy na Edwarda a na to, čo všetko nechal dopustiť a že vôbec Volturiovcom pomáha.

„Ty idiot!“ skríkla som. Musela som to dať zo seba von.

„Čo?“ opýtal sa nechápavo a obzeral si ma. Bolo tu strašne horúco. Nemohla som poriadne premýšľať. Jediné, čo som vedela, bolo, že som naštvaná.

„A to všetko si dovolil?“ vrieskala som zúfalo. Postavila som sa pred neho. Nezaostával a postavil sa tiež.

„Bella, prestaň. Nerob scény,“ skríkol a ja som sa na chvíľku zľakla, ale ihneď ma to prešlo.

„Nekrič na mňa!“ skríkla som.

„Ty tu na mňa kričíš!“

„Nekričím!“

„O čo ti ide, Bella?“

„Nechal si to tak! Nechal si, nech ich zabijú! Keby nebolo Lily, boli by sme mŕtvi. Vlastne aj ja budem mŕtva, ak sa tam dostaneme!“ kričala som.

„Ja k nim patrím! Nemôžem ísť proti vlastnej rodine a ani nechcem! Prečo by som vás mal ľutovať?“

Tak tieto slová boleli viac, než všetko ostatné. Oči sa mi naplnili slzami a nechápala som, ako som sa mohla nad ním tak rozčúliť. Mohlo ma napadnúť, že ma nejako zhodí. To je uňho typické. Pozrela som sa mu do hnedých očí, ktoré nadobudol lovením zvierat a ľutovala, že je ten, kto v skutočnosti je. Nerozumela som tomu, ako som sa mu mohla pozrieť do očí a vidieť v nich nejaký život.

„Ospravedlňujem sa. Nechcel som...“

„Nechápeš to! Nevieš, aké to je, keď nespoznáš vlastnú matku a otca, dokonca ani adoptívnych rodičov. Jediné, čo mám, je Lily s Tomom a aj tých si chcel zabiť. Si vrah, ak si toto všetko dovolil,“ kričala som.

„Ja k nim patrím!“ vrieskal spätne on. Bolo to naozaj frustrujúce, ale patrí k nim.

„Nechaj ma!“ skríkla som a posadila sa na horúci piesok. Bolo mi zrazu všetko jedno. Mala som toho plné zuby a jednoducho – potrebovala som sa vyplakať.

Vložila som si hlavu do dlaní a nechala tiecť slzy. Bola som ako malá, ale musela som sa nejako upokojiť a toto bol jediný spôsob. Nevidela som na Edwarda, no bolo mi jedno, čo práve robí. Tušila som, že stojí ako mramorová socha – bez pohnutia.

Slzy mi tiekli prúdom a vzlyky sa vznášali plážou. Rušila som pokoj zvierat a mora, ale nedalo sa inak. Pred očami sa mi prehrala celá scéna. Moja matka a otec, moji adoptívni rodičia, Lily a Tom, ktorí určite stvárajú niečo strašné, len preto, aby ma našli alebo aby sa presvedčili, že som mŕtva. Pochybujem, že si myslia, že som živá. Možno si myslia, že ma zabil Edward. A tak som proste plakala...

„Bella, to stačí. Ech, ja... Ospravedlňujem sa...“ Cítila som, že sa ma dotýkajú jeho ľadové ruky, aby mi mohol odlepiť tie moje z tváre. Vtedy ma niečo napadlo... Kdesi som čítala, že ženské slzy sú liekom na všetko, tak som sa rozhodla, že to vyskúšam v praxi.

Posadil sa vedľa mňa a bola som zvedavá, ako sa bude správať, a tak som vykukla pravým okom, aby som mohla vidieť, čo robí. Ostražito ma sledoval a natiahol ku mne ruku, no znova ju stiahol. A zas. Natiahol a stiahol... Bolo vidieť, že sa bojí mojich prehnaných reakcii. Odlepila som hlavu zo svojich rúk a pozrela sa naňho uslzenými očami. Prešla som si po nich párkrát rukou, až pokiaľ nevyschli.

Nespúšťala som z Edwarda oči a ostala ako zmrazená. Nechápala som, čo sa so mnou deje. Môj mozog nerobil nič, moje telo reagovalo samo. Proste som sedela a sledovala jeho tvár. Nebol na tom o nič lepšie a zavŕšil to, keď si rukou prehrabol vlasy.

Ani som si neuvedomovala, že som pri ňom stále bližšie. Chvíľu som zmrznutá, a potom sedím tesne pri ňom a pozerám mu do očí – som čudná. Stále sa ku mne nakláňal a ja som sa pozerala do tých najkrajších očí, aké som kedy videla.

Boli to oči vraha, ale vôbec mi to neprekážalo. Boli hnedo-zlatej farby a prekrásne sa do mňa vpíjali. Zabudla som na všetko, kvôli čomu som sa trápila a úplne sa ponorila do jeho tváre. Srdce mi búchalo viac, než akoby mi šlo o život, a tep sa zvyšoval na tie najvyššie čísla. Moje telo reagovalo samo a inštinktívne.

Keď mi svojou chladnou rukou prešiel po páse, nedokázala som reagovať inak. Pritiahla som si ho bližšie za vlasy a vtom momente nebolo cesty späť. Pozeral sa na mňa tak vraživo, tak láskavo, že som sa nechala uniesť srdcom a prestala počúvať rozum. Pobozkala som ho...

Držal ma za pás a ja som mu rukou prechádzala po tvári. Úplne som sa neovládala a nedokázala som sa od neho odtrhnúť. Neuvedomovala som si na ňom jedinú zlú vec. Neuvedomovala som si nič zlé. Cítila som sa krásne a nedokázala som myslieť na nič iné, než naňho a na jeho pery, ktoré krásne ladili s mojimi.

Po chvíli som mala v mysli obrazy z dnešného dňa a vysvetlenia celej pravdy. Neprestávala som ho bozkávať, hoci sa mi preplietali myšlienky, ako zomrela moja matka, ako sa zabil môj otec, ako Volturiovci prenasledovali mojich rodičov.... No neprestávala som. Pokračovala som, pretože som vedela, že nemá cenu brániť sa tomu, čo k nemu cítim. Jednoducho povedané, zamilovala som sa do vraha, ktorý ma mal zabiť a mal za úlohu vyhladiť moju rodinu. Nedokázala som pochopiť, ako to, že k nemu necítim žiadny odpor.

Vyzeralo to tak, že ani on nie je proti a stále ma ťahal o trochu bližšie, ani jeden z nás sa nedokázal odtrhnúť. Na čo by to bolo dobré? Kvôli čomu sa držať na uzde, ak veľmi dobre viem, že skôr či neskôr nikdy bez neho nevydržím?

Keď mi dochádzal vzduch, tak som sa rozhodla, že je načase ukončiť náš bozk, hoci som to vôbec nechcela. Mala som pocit, že sa odťahujem ako magnet z chladničky a stále ma to k nemu ťahá späť. Dochádzal mi dych, a tak som mu naposledy, a bez premýšľania nad tým, čo robím, dala poslednú pusu na ústa a odtiahla sa.

Pozrela som sa mu do očí a snažila sa od neho odtrhnúť. Chvíľku protestoval, ale nakoniec spustil ruky. Nevedela som, kam s očami, a tak som odvrátila pohľad.

Stmievalo sa, ale slnko, ktoré zapadalo, nám poskytovalo dosť svetla. More, akoby dostalo väčší náboj, pretože bol spln a malo ešte väčšie vlny ako obvykle.

„Bella?“ zašepkal a v jeho hlase bolo cítiť úžas. Usmiala som sa. Hormóny šťastia by sa vo mne asi zrátať nedali. Postavil sa vedľa mňa a chytil ma za ruku. Premýšľala som, či ju tam nechať a nakoniec som sa rozhodla, že áno. Bolo to príjemné a nežné.

Znova som sa zapozerala na more, ktoré ma lákalo. Nikdy som pri mori nebola a prišlo mi strašne romantické využiť to na ostrove.

Vytiahla som svoju ruku a rozbehla sa k moru. Prešla som po ňom špičkou a bolo príjemne teplé. Vošla som tam v oblečení a namočila sa celá. Opláchla som si aj tvár a s mokrými vlasmi som sa otočila na Edwarda.

Stál tam v oranžovom a zlatom sfarbení od slnka a bledá pokožka mu krásne svietila... Rukou som mu naznačila, aby prišiel bližšie ku mne. Bez váhania si dal dole tričko a vošiel. Voda sa rozvírila a ja som ho mohla začať obdivovať. Bez trička vyzeral ešte lepšie...

Zadržala som dych a nesmelo pozorovala Edwarda, ktorý sa stále približoval.

Dočkali sme sa...  Čo myslíte? Čo sa bude diať v ďalšej kapitole?  Dúfajme, že spolu budú vychádzať... Zaujímali by ma vaše úžasné názory...

Venované DarkFireflies - za jej megakomentáre plné chvály a úžasných slov. A Kike57, ktorá je skvelé dievča a jej komenty sú tiež úžasné.

A hlavne vám ostatným, ktorí ma nikdy nesklamete a vždy nájdem tie perfektné komentáre pod kapitolou. 

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 12. kapitola: Nechám sa viesť srdcom...: