Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 4. Forks 2/2

18.11.2009 (16:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2081×

Druhý deň vo Forks

Keď som sa zobudila Chris ešte spal. Pobrala som sa do kúpeľne. Na chodbe som počula Charlieho pokojné chrápanie - tiež ešte spí. Sprchu som si veľmi nevychutnala. Ponáhľala som sa, ani neviem prečo. Obliekla som si vyšívaný top a úzke tmavé džínsy. Umyla som si tvár a jemne sa nalíčila. Potichu som zišla dole a otvorila chladničku. Vybrala som z nej pár vecí a dala sa do prípravy.

Keď Charlie prišiel kuchyňa už rozvoniavala omeletami.

„Nemala by si sa toľko starať, pretože ťa už nikam nepustím...” usmial sa a sadol si k stolu. Naliala som mu kávu a podala tanier. Zaželali sme si dobrú chuť a jedli bez slov. Po jedle ma Charlie pochválil a odobral sa do obývačky. Ja som sa vrhla na riady. Keď som skončila, pozrela som sa na hodiny. Deväť. O hodinu chcem vypadnúť. Mala by som zobudiť Chrisa...

Prišla som hore a môj syn na mňa vykukoval spod deky. Usmiala som sa a vzala ho do kúpeľne. Okúpala som ho, prebalila a nakŕmila. Charliemu som do fľaše pripravila čaj a tiež som mu nechala nejaké hračky. Rozlúčila som sa s ním, vybozkávala Chrisa a vydala som sa na cestu. Charlie mi dal kľúče od môjho Chevyho. Nasadla som a nemyslela na nejaký konkrétny cieľ. Len som sa vozila. V tom mi napadlo, že by som mala niekam zapadnúť, aby ma nevymákol Charlie, ak by sa rozhodol, že pôjdu do La Push.

Zahla som na parkovisko. Prezrela som sa v zrkadle a vystúpila z auta. Vošla som do predajne a namierila si to priamo k pultu.

„Dobrý deň slečna, môžem vám pomôcť?”

„Pre vás som Bella pán Newton.” usmiala som sa na Mika laškovne.

„Bella? To meno je mi povedomé. Aha áno, spomínam si. Tak sa volalo jedno dievča, čo ma nechcelo. Najprv chodila s takým strašidelným exotom, ktorý ju nechal a potom s takým sopliakom, ktorého si dokonca vzala. A toho zas nechala ona... Ale vy slečna ste oveľa krajšia... ” široko sa na mňa usmial a vyzývavo zdvihol obočie.

„Neprovokuj!” zavrčala som a šťuchla ho do pleca.

„Bella nevedel som, že si v meste. Charlie mi nič nepovedal... Pozrime sa! Vyzeráš dobre.” pochvalne zdvihol obočie.

„Vďaka Mike, snažím sa. Som na návšteve, tak ma napadlo, že by nebolo od veci oprášiť staré známosti.” zažmurkala som. Nečakala som, že to s Mikeom pôjde tak ľahko.

„Som plne k dispozícii. Môžeš oprašovať.” otočil sa akoby prezentoval nejakú novú kolekciu oblečenia.

„Čo keby sme zašli na kávu?” nechcelo sa mi vybavovať tu. Nemala som z toho obchodu dobrý pocit.

„Prepáč, ale nemôžem zavrieť. Ak chceš kávu, môžem ti spraviť. Počkaj, prinesiem ti aj stoličku.” no úžasné, toto som teda nechcela.

Asi po troch minútach sa vrátil s plastovou stoličkou a šálkou predpokladala som, že kávy.

„Tu je káva. Sadni si a rozprávaj. Ako je v Jacksonville? A čo Florida? Chcem vedieť všetko!” s tým všetkým to až taká pravda nebola, ale to som tušila. Hneď ako som sa pri rozprávaní nadýchla ma Mike začal zahŕňať vlastnými novinkami. Tie som samozrejme so záujmom počúvala. Asi o pol dvanástej som už bola tak otrávená, že som záujem už predstierať nedokázala...

„Prepáč Mike, ja už musím ísť. Nemá mi kto nakŕmiť dieťa.” dobre, že nejaké mám, inak neviem na čo by som sa vyhovorila...

„Ale veď si ešte len prišla. No, musíš mi sľúbiť, že sa tu ešte niekedy zastavíš.” to vieš Mike, určite nie v najbližšej dobe. Možno raz za rok to vydržím... Možno...

„Jasné, neboj sa.” snažila som sa o čo najlepší úsmev, ale keď som sa otočila k vytríne všimla som si úšklebok namiesto úsmevu. Rýchlo som to vzdala.

Čo som si od toho sľubovala? Musela som byť fakt zúfalá, keď som sa vybrala práve za Mikeom. To som mohla rovno nakráčať do La Push. To by bolo aspoň zaujímavé...

Nasadla som do Chevyho a zamierila domov. Teda k Charliemu. Mala som však divný pocit, že som sa ešte mohla zdržať. Moja intuícia ma nesklamala. Zdalo sa mi, že u Charlieho je nejako ticho a domyslela som si prečo. Jacob. Začínala som vidieť všetko červené. Nastal čas, aby som mu povedala, čo si o ňom myslím. Ešte som na to nemala príležitosť. Keď som utiekla, nemala som silu rozprávať sa s ním. Potom som sa s ním stretla až na rozvode, čo bolo asi pred mesiacom. Tam som sa s ním nechcela rozprávať. Bolelo by to, ale o to nešlo. Nemohla som robiť škandál na verejnosti. Toto však bude medzi štyrmi očami. Charlie určite prekážať nebude...

Rozhodne som vkročila do domu. Charlie sedel v kuchyni a nenávistne hľadel smerom k obývačke. Všimol si ma a previnilo hodil hlavou k obývačke. Vedela som čo môžem čakať, ale to čo som zbadala ma vytočilo do nepríčetna. Jake sediaci v Charlieho obývačke skláňajúci sa nad mojím synom. Charlie zamrmlal niečo o tom, že volali zo stanice a keďže som tu môže ísť. Bola som vďačná, že sa vyparil. Jacob sa na mňa obrátil a uškrnul.

„Áaa, Bella, ahoj! Určite si sa mi chystala povedať, že budete v meste, však?” z jeho tónu bolo cítiť iróniu. To ma dožralo.

„Nie, popravde nie. Nemala som to vôbec v pláne, ale to by som nemohla stretnúť Sama.” prešla som okolo stola a vzala si Chrisa.

„Čo to robíš?” pozeral sa na mňa urazene.

„Nechcem aby videl ako ti odtrhnem hlavu.” štekla som naňho a odpochodovala do svojej izby. Behom 30-tich sekúnd som bola späť. Rýchlo som si utriedila myšlienky a začala.

„Počuj ty psisko! Čo si o sebe myslíš? Myslíš, že máš po tom všetkom, čo sme si kvôli tebe vytrpeli právo ukázať sa tu a ešte sa tváriť urazene? Tak počúvaj!” nevšímala som si jeho prekvapený výraz - musela som to zo seba dostať.

„Vôbec ťa neviním za to, že si sa pripútal. Mala som ťa rada - priala som ti niekoho, kto ťa dokáže milovať tým správnym spôsobom. Nevadilo mi, že musím odísť. Ja som si to vybrala. Mohla som zostať, ale to by som nezvládla. Nechcela som sa hrať na šťastnú rodinku, keď to už dávno nebola pravda! Ale o to mi teraz nejde.

Ja ti nevyčítam nič, za čo by si nemohol. Nenávidím ťa za to, za čo si v plnej miere zodpovedný. Posledných šesť mesiacov ti bol tvoj syn úplne voľný. Teraz sa tváriš, akoby som ho dala strážiť ozbrojenými silami alebo čo... Dobre si vedel kde sme. Mohol si prísť. Keď sa ti tak prieči moja spoločnosť, mohol si aspoň napísať alebo zavolať. Máš adresu aj číslo na mobil. Ale ako som už povedala, tebe bol Chris úplne voľný...” červená farba v zornom poli sa rozplynula a nahradili ju slzy... Zosunula som sa na pohovku. On tam sedel bez slova a hľadel do prázdna.

„Mal by si ísť.” dokázala som zo seba dostať medzi vzlykmi. Bez slova sa postavil a kráčal k dverám. Obzrela som sa za ním. Stál vo dverách otočený smerom ku mne. Pohľad mal plný bolesti. Bola to moja bolesť, ktorá sa mu odrážala v očiach.

„Bells prepáč.” zašepkal bezhlasne a zmizol za dverami. Dala som slzám voľný priechod. Bolelo to menej ako som čakala, ale teraz som mala pocit prázdna. Spálila som za sebou mosty a teraz zostalo len prázdno. Nevnímala som čas, to prázdno ma pohltilo. Vtom som si však uvedomila, že je niekto, kto ma potrebuje. Musím žiť! Som mu to dlžná...

Zdvihla som sa a kráčala, aj keď mi nohy vypovedávali službu. Zastavila som sa v kúpeľni a pokúsila sa so sebou niečo spraviť. Nesmiem vydesiť Chrisa, ani Charlieho. Nezaslúžia si to. Spravila som čo sa dalo a vybrala sa do izby. Chris ma zvedavo pozoroval čokoládovými očami. Silene som sa usmiala a zobrala ho na ruky. Spomenula som si, že som sľúbila Angele, že sa dnes zastavíme. Nakŕmila som Chrisa a zapla ho do autosedačky. Dúfala som, že návšteva u Ang mi pomôže.

Naštartovala som a ten známy zvuk motora ma upokojil. Sústredila som sa na cestu. Asi o sedem minút som parkovala pred domom Weberovcov. Zobrala som Chrisa a tašku s jeho vecami a vydala som sa k dverám. Hneď po prvom zazvonení sa dvere rozleteli a Angela mi v okamihu visela na krku.

„Bella ani nevieš ako rada ťa vidím! Waw... Vyzeráš fakt dobre. Poď dnu.” Angela neskrývala nadšenie z toho, že ma vidí. A čo to majú všetci s tým, že dobre vyzerám??? Začína to byť otrepané...

„Vďaka Ang. Ty si sa tuším vôbec nezmenila.” usmiala som sa na ňu a dobre si ju prehliadla.

„Tak to bol akože kompliment? To je jedno, budem sa tváriť, že bol. Ahoj Chris! Tak ako sa má môj krstný syn?” no hej... Na toto som popravde trošku zabudla. Krst bol dosť narýchlo a mňa napadla len Angela...

„Ty si mi ale vyrástol! Môžem?” natiahla sa preňho. Jasné, že sa natiahol aj on k nej.

„Prečo nie? Očividne mu teraz nestačím.” snažila som sa uvoľniť, ale nebolo to jednoduché...

„Fakt vyzeráš dobre. Ako to robíš?” Ang sa zasmiala. Asi na mojom výraze. Nevšimla som si, že som sa nejako rapídne zmenila. Trošku som sa zo stáleho floridského slnka opálila, vlasy mi od neho vybledli - teraz vyzerali viac do červena, zmenila som trochu strih a začala som sa líčiť. Ale nič svetoborné...

„To bude asi zmesou Floridy, práce a Chrisa. Neviem, asi by ste si s Benom mali tiež jedno zaobstarať. A kde vlastne je? Myslela som, že sa nasťahoval k vám?” vyznelo to skôr ako otázka, než ako konštatovanie...

„Hej. Vlastne teraz zháňa byt. Chceme sa totiž presťahovať.”

„To je skvelé! Blahoželám!” želala som si, aby aspoň ich vzťah skončil happy-endom.

Čas u Angely letel rýchlo. Kým som jej vysvetlila svoje plány s prácou a školou a ona mi vyrozprávala novinky už sa stmievalo. Aj keď s nechuťou, musela som sa rozlúčiť. Ponáhľala som sa domov a dúfala, že je Charlie už doma. Nemala som najmenšiu chuť byť tam teraz sama. Čakalo ma však prekvapenie...

Pred domom stál Jacob opretý o motorku. Myslela som, že už som mu všetko patrične vysvetlila. Zdá sa však, že niečo nepochopil. Vybrala som Chrisa z auta a v očiach som mala vražedný pohľad. Teda dúfam, pretože som sa ho pokúšala zabiť pohľadom. Nefungovalo to...

„Bella máš pre mňa chvíľu? Žiadam ťa len o pár minút. Naposledy.” snažila som sa nevnímať jeho zmučené psie oči, ale nedarilo sa mi. Videla som Charlieho auto, takže som naňho zavolala.

„Charlie mohol by si prosím prísť pre Chrisa?” videla som pohnúť sa záclonu. Charlie vybehol z domu s nesúhlasným výrazom. Pohľadom som ho uistila, že to zvládnem, aj keď som o tom nebola pevne presvedčená. Vzal Chrisa, vrhol po Jakovi pohľad plný nenávisti a zmizol v dome.

„Tak čo ešte chceš? Mám ti niečo zopakovať? Myslím, že som sa dopoludnia vyjadrila dosť jasne!” snažila som sa nekričať a zároveň sa nezložiť...

„Bells ja som ani netušil koľko bolesti som vám spôsobil. Nevedel som, čo mám robiť. Nikdy si ma nemala stretnúť. Mala by si to jednoduchšie...” hlas sa mu zlomil.

„Jake ja som nikdy neľutovala ani sekundu strávenú s tebou. Keby nebolo teba, už nie som medzi živými. Zachránil si ma. Bol si mojím svetlom v tme...” teraz sa pre zmenu zlomil hlas mne. Teraz bola bolesť v jeho očiach len a len jeho. Ja som už bolesť necítila.

„Nechcel som aby ste odišli. Nikdy som to nemal dovoliť. Nemal som tam ísť! Všetko by bolo inak. Všetci by boli šťastní.”

„Jake to nie je tvoja chyba, ty za to nemôžeš. Ja ti to nezazlievam. Hnevám sa pre niečo iné. To som ti myslím vykričala dosť dôrazne... Ja nechápem, keď sme ti tak chýbali, prečo si sa neozval? Dúfala som, že keď už nemáš záujem o mňa, budeš sa zaujímať aspoň o Chrisa...” už som nemala čo povedať...

„Ja som nevedel, či by som sa vám nemal nadobro stratiť zo života. Po tom rozvode som sa vtom len utvrdil. Celú dobu si sa nepozrela ani len mojím smerom. Myslel som si, že tým si mi dala jasne najavo, kde sa mám držať. Nechcel som ti spôsobovať viac bolesti. Tvoj pohľad bol plný bolesti a mňa ničilo, že je to kvôli mne. Prepáč. Bells odpusť mi. Nemusíš dnes, ani v najbližšej dobe, len mi sľúb, že mi raz odpustíš...” pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý ma zrazil na kolená.

Nevedela som, čo povedať. Natiahla som sa k nemu, nechcela som aby trpel. Cez všetko čo sa nám prihodilo, stále som mala potrebu ho chrániť. Objala som ho a on mi vzlykal do vlasov. Toto objatie mi tak chýbalo. Chýbal mi môj priateľ Jake. Už nebol nič viac, ale mohol zostať priateľom. Uvedomila som si, že to mi stačí.

„Počuj psisko.” snažila som sa mu zdvihnúť náladu. Zdvihol hlavu, ale stále trpel. Zotrela som mu slzy. „Neplač, odpúšťam ti.” tieto slová ma oslobodili. Necítila som už prázdno, moje vnútro zalialo teplo. Silno ma zovrel v náručí a zatočil sa so mnou.

„Nepolám mi kosti, ok? Kto by ti potom vychoval to tvoje podarené vĺča?” usmiala som sa naňho. Chcela som aby to bolo zase dobré. Dúfala som, že sa to spraví.

„Počuj mám pre teba návrh.” nehovorilo sa mi to ľahko, ale dlžila som mu to. A tiež som to dlžila svojmu synovi.

„Ja zajtra musím odísť, pretože mám v piatok pohovor a u mamy mám potrebné podklady. Ale Chrisa ti tu do soboty nechám. Ukáž, že si dobrý tatko a vynahraď mu ten polrok. Keď sa odsťahujem od René, budeme tu častejšie, takže s ním môžeš tráviť viac času. Samozrejme, ak do soboty prežije.” tvár sa mu rozjasnila.

„Ale mám podmienku! Na všetko bude dohliadať Charlie. Malý bude u Charlieho aj spať. Cez deň ho môžeš zobrať von, ale Charlie bude o všetkom informovaný! A žiadne podrazy!” vedela som, že sa nemusím vyhrážať tým, že súd zveril Chrisa mne...

„Bella ďakujem! Toto som si nezaslúžil. Uvidíš, že sa o svojho syna dokážem postarať. Môžem byť u Charlieho celý čas, nemusíš sa báť. Ďakujem!” pobozkal ma do vlasov a v očiach mal slzy. Tentoraz však slzy šťastia a dojatia. Pochopila som, že už to bude lepšie. Potrebovala som sa vykričať a hlavne poznať jeho dôvody. Otočila som sa teda na odchod. Jeho horúce ruky ma však nepustili. Otočil ma k sebe a znova objal. Pobozkala som ho na líce a on mi do ucha pošepol „Ďakujem.”

To jediné slovo bolo naplnené takou vďačnosťou, až som si bola istá, že som urobila dobre...

„Zajtra príď okolo druhej. To ma pôjde Charlie odviezť na letisko. Nemusí aspoň ísť sám.”

„Budem tu. Spoľahni sa.” bolo na ňom vidieť, že je vďačný za druhú šancu. Bola som spokojná.

Taká spokojná, ako už dlho nie...

Ďalšia kapitola: Pohovor a darčeky

Predchádzajúca kapitola: Forks 1/2

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 4. Forks 2/2: