Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 29. Zmierenie

08.01.2010 (13:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1822×

Zmierenie

„Už sme doma,” šepkal mi do ucha, keď ma nežne vyberal z auta. Nemala som ani potuchy, kedy som zaspala. Otvorila som oči a stretla sa s tými jeho. To čo som v nich uvidela ma dojalo. Neboli v nich už pochybnosti, strach ani beznádej. Žiadna bolesť. Iba radosť a láska. Nežne na mňa pozeral a mne sa ústa samovoľne zvlnili do úsmevu. Dnes sa mi bude spať o poznanie lepšie...

Odniesol ma až do postele. Chris už bol v svojej novej izbičke a naša spálňa bola zariadená. Bola som však tak ospalá, že som si iba všimla, že tu nie sú škatule ani nič zabalené. Takže Edward to všetko stihol povykladať. Teda okrem toho, čo mám stále v aute. Nežne ma položil na posteľ a vyzul ma. Jemne ma zakryl prikrývkou.

„Musím sa predsa prezliecť,” zamrmlala som ospalo, ale bola som si istá, že to počul.

„Bella veď už spíš,” smial sa.

„Nemôžem spať v tomto,” chcela som ukázať na džíny a tričko, čo som mala na sebe, ale ruka ma nechcela poslúchať.

„Nechaj to na mňa,” šepol a odokryl ma. Kúsok po kúsku mi vyhŕňal tričko a bozkával ma na odhalené bruško. Bol to neskutočne skvelý pocit, ale trochu ma to rozobralo.

„Hmm... Po tomto určite zaspím,” vzdychla som a on sa uchechtol. Rýchlo mi vyzliekol tričko a podprsenku. V okamihu mi zapínal flanelovú košeľu. Tak isto to šlo aj s nohavicami. Ani som si nevšimla a už som bola prikrytá a schúlená v jeho náručí. Jeho dych ma chladil na šiji a ja som upadla do sladkého zabudnutia. Bola som spokojná s vývojom dnešného dňa a modlila som sa, aby sa už nič neskomplikovalo. Aj ja mám predsa nárok na trochu šťastia, či nie? Niekedy mi pripadá, že sa na mňa valí smola zo všetkých strán. Možno mi svitá na lepšie časy. V hlave mi však začala vŕtať taká drobnosť. Ešte som Charliemu nepovedala o svadbe. To bude určite zaujímavé. Zaspala som s predstavou otcovej rozzúrenej tváre.

Ráno ma zobudila úžasná vôňa. Na moje prekvapenie som nemusela letieť na toaletu. Teda šla som, ale kvôli banálnym veciam. Ako každý človek. Ale keď som sa vrátila z kúpeľne, zlákala ma znovu naša obrovská posteľ. Zachumlala som sa do prikrývok a oddychovala. Ale niečo mi tu chýbalo. A presne som vedela čo.

Do dverí vstúpil Edward s mojím pokriveným úsmevom na perách a s podnosom v rukách. Tak toto sa mi pozdáva...

„Dobré ránko,” usmial sa a pobozkal ma do vlasov.

„Dobré,” pípla som a ponaťahovala sa.

„Čo to tam máš?” naťahovala som krk k podnosu.

„Si hladná?”

„Hmm... Ako vlk,” musela som sa zasmiať tomu prirovnaniu. Je celkom pravdivé. Vlkolaci toho pojedia...

„To je dobre. Nevedel som, na čo budeš mať chuť,” usmial sa a zložil mi podnos na kolená. Boli na ňom vajíčka, cereálie, pečivo, jogurt a palacinky. Napila som sa pomarančového džúsu a vrhla sa na vajíčka. Edward si ľahol vedľa mňa a zaujato ma pozoroval. Až som sa hanbila za to, ako to do seba hádžem, ale nemohla som si pomôcť. Bola som neskutočne hladná. Okrem toho to bábo potrebuje. Edward sa usmieval. Stavím sa, že by ma dokonca nakŕmil, ale nie som predsa nevládna. Dokážem sa o seba postarať celkom dobre.

Nahádzala som do seba vajíčka a potom aj cereálie. Bola som už prebraná, takže som zamierila do kúpeľne. Pokúsila som sa urobiť zo seba človeka, ale nešlo to. Šupla som sa teda do vane a snažila sa vypnúť. Už som totiž mala naplánované, že dnes zavolám Charliemu. Musím sa na to duševne pripraviť. A on by sa mal tiež.

Nebola som vo vani dlho, keď mi na dvere klopal Edward.

„Si v poriadku?” v hlase mal obavy.

„Z fyzickej stránky áno. Z tej psychickej to také slávne nebude. Neboj sa, som vo vani,” odpovedala som mu. Predsa musel počuť tiecť vodu.

„Nebuď dlho,” zasmial sa.

„Hneď som vonku,” zamrmlala som a ponorila sa hlbšie do peny. Teplá voda pôsobila neskutočne uvoľňujúco, ale veľmi mi s plánom ako na otca nepomohla. Pomaly som vyliezla a osušila sa. Obliekla som sa a až potom som sa pozrela do čoho. Toto som si určite nevybrala. Mala som na sebe vkusný dlhý rolák a legíny. Ale nebolo to zlé. Dokonca sa mi to páčilo. Vbehla som späť do izby, ale posteľ už bola uprataná. Tu si už ani neškrtnem. Čo budem robiť s toľkým časom?

Edward sa hral pred krbom s Chrisom. Oheň ticho praskal a krásnu idylku dotváral Chrisov smiech. Nachvíľu som myslela, že ešte snívam. No len do chvíle, kým sa na mňa Edward neotočil a neobdaril ma tým najkrajším úsmevom na svete. V tej chvíli som si povedala, že onedlho bude iba môj. A nikomu ho nedám. Už nikdy.

Chvíľu som si dodávala odvahu a nakoniec som zdvihla ten hlúpy telefón a vytočila Charlieho číslo. Nemala som z toho dobrý pocit. Tušila som, čo ma čaká.

„Haló?” Charlieho hlas znel ustarane.

„Ahoj oci, to som ja Bella,” ozvala som sa trochu rozklepane.

„Som rád, že si sa konečne ozvala. Mal som o teba strach,” priznal Charlie opatrne.

„Tak prečo si nezavolal ty? Máš predsa moje číslo,” snažila som sa o vyrovnaný tón.

„Bella, prečo si mi nepovedala o Cullenovcoch? Sue mi všetko povedala! Vieš ako som sa o teba bál?” zahrmel mi Charlie do telefónu.

„Oci upokoj sa! Ak ti povedala všetko, potom musíš vedieť, že sa nemáš prečo báť. Vieš predsa, že Carlisle pracuje v nemocnici. Oni nie sú zabijaci,” vytkla som mu.

„Ja viem, ale Sue povedala,” musela som ho prerušiť.

„Oci ja o nich viem viac ako Sue. Nemáš sa čoho báť,” snažila som sa ho upokojiť.

„Budeš jednou z nich?” spýtal sa smutne.

„Obávam sa, že už nemám inú možnosť. O tom som s tebou vlastne chcela rozprávať. Oci budeme sa brať,” zatiaľ mu stačí táto časť.

„Brať? No to už vlastne viem,” povedal trochu previnilo.

„René?” spýtala som sa, aj keď som už poznala odpoveď. Mama nevie držať jazyk za zubami.

„Aspoň niekto mi hovorí pravdu,” odsekol urazene.

„Oci ja by som ti to povedala. Je to až 14. februára. A to vieš skôr ako mama,” oznámila som trochu veselšie.

„Aspoň niečo. A ako si myslela, že nemáš na výber?” bože, čo teraz?

„Oci to je zložité, nerada by som to riešila cez telefón. Neboj sa, dozvieš sa o všetkom. Ale René ani slovo!” sykla som. Pre mamu je to veľmi nebezpečné. Som rada, že nemusím klamať aspoň otcovi.

„Ja viem. Dohoda, nebezpečenstvo, bla - bla... Som si toho vedomý. Bella stav sa niekedy, veľmi mi chýbaš.”

„Určite sa niekedy všetci zastavíme. Chris by ťa isto tiež rád videl.”

„Dávajte si pozor.”

„Neboj sa oci. Pozdrav Sue aj decká z rezervácie.”

„Odovzdám. Maj sa Bells.”

„Maj sa oci,” zaklapla som telefón. Prišla vlna úľavy ale aj strachu. Môj otec toho vie veľa. Neviem, či to je bezpečné. A okrem toho sa asi ťažko stavím vo Forks bez toho, aby som si tam niekoho dala na večeru. Budem novorodená. Nechcem ohroziť svojho otca a ani nikoho iného. To nech ma radšej niekam zavrú. Neodpustila by som si žiadne pošmyknutie.

Chvíľu som sa prechádzala po izbe. Musela som si zatriediť myšlienky. Vrátila som sa do obývačky a pozrela sa na hodiny. Takmer poludnie. Asi by som mala urobiť niečo na obed. Ak sa trochu nerozhýbem načisto zleniviem. Edward sa na mňa usmial. Prešla som do kuchyne a zbadala obed. Kura rozvoniavalo po celej kuchyni. Takže už tu fakt nemám čo robiť. Posadila som sa na stoličku a prekrížila si ruky na prsiach. Čo iné mi zostáva? Nič. Môj skvelý snúbenec sa postará o všetko. Musím vypadnúť, lebo sa asi zbláznim.

Vbehla som do šatne a schmatla niečo na seba. Nepremokavý kabát sa hodí, vonku totiž dosť leje. Zobrala som si kľúče od auta a prešla okolo prekvapeného Edwarda.

„Kam si sa vybrala?” spýtal sa zvedavo.

„Asi za Alice. Sľúbila som jej, že si pozriem šaty,” pokrčila som plecami.

„Môžeme ísť s tebou, či chceš ísť sama?” zažmurkal a nahodil ten krásny úsmev.

„Keby poviem, že chcem ísť sama, určite by si prišiel druhým autom,” uškrnula som sa.

„Máš ma prečítaného,” usmial sa a už stál pri mne. Pobozkal ma a zobral mi kľúče.

„Žiadne také! Dnes šoférujem ja!” pobozkala som ho a vzala si kľúče späť.

„Ako chceš,” pokrčil plecami a vyšiel von. Rýchlo zapol Chrisa do sedačky a bez slova si sadol na miesto spolujazdca.

„Žiadne naťahovanie?”

„Nie. Som spokojný, nemusím šoférovať,” pokrčil plecami. Skúša na mňa obrátenú psychológiu?

„Tak dobre,” na mňa obrátená psychológia neplatí. Naštartovala som a spokojne sa dívala na cestu. V daždi nejazdím rada, ale lepšie ako by mal riadiť on. Stále som na sebe cítila jeho pohľad. Raz som si dovolila poľaviť v pozornosti a obrátila som sa naňho. No nemala som to robiť. Samozrejme sa na mňa pozeral a culil sa ako najatý. Rýchlo som sa pozrela späť na cestu. To je horšie ako ráno.

Keď sme prišli na príjazdovú cestu, práve prestalo pršať. Na verande stála Alice s úsmevom od ucha k uchu. Len čo som zastavila ma ťahala z auta.

„Myslela som, že ma nevidíš,” vzdychla som si.

„Čaká tu na teba už dosť dlho,” zasmial sa Edward. Alice naňho vyplazila jazyk a ťahala ma do domu. Celé osadenstvo bolo v obývačke. Carlisle s Rose a Joshom o niečom diskutovali a ostatní ich počúvali. Esme sa na mňa usmiala. Aspoň myslím, pretože som za Alice iba viala, ako ma vliekla. Bola taká nadšená, až to nebolo pekné. Už sa teším, čo vymyslela...

Vtiahla ma do jej izby a otočila sa na mňa. Oči jej žiarili a ja som chcela utiecť. No pred týmto nadšením sa asi tak ľahko neskryjem.

„Mala som viac variant, ale Josh dokonale vyriešil môj kozmetický problémik. Bude to tá najúžasnejšia svadba!” vytešovala sa Alice a zasnene vyťahovala zo šatne biely obal na šaty. Trochu ma striaslo. Netuším ako veľmi to prehnala. A ako veľmi to ešte preženie...

Rozopla zips a ja som radšej zavrela oči. Počula som šušťanie látky.

„Bella otvor prosím oči!” zavrčala Alice podráždene.

„Dobre, dobre...” otvorila som oči takmer súčasne s ústami. Tie šaty boli fakt úžasné. Alice je trieda v tom, čo robí. Jemne som sa dotkla látky, stále som nemohla uveriť, že sú skutočné. Spod volánov saténu vykúkali volány krajky. Tie šaty boli proste ako z rozprávky. Nemala som na ne slov.

„Tak čo povieš?” spýtala sa Alice netrpezlivo.

„Sú dokonalé,” vydýchla som.

„Tak si ich vyskúšaj!” nabádala ma Alice zjavne spokojná sama so sebou. Ani sa jej nečudujem, aj ja by som bola, keby zoženiem niečo takéto.

„Alice ďakujem. Neviem, čo by som bez teba robila,” mrmlala som, keď mi prevliekala šaty cez hlavu. Keď som ich konečne mala na sebe, pozrela som sa najprv na Alice. Tá potešene zatlieskala a otočila ma k veľkému zrkadlu. Nevšimla som si, že by tu predtým bolo...

Po obzretí sa z každej strany mi Alice dovolila sa prezliecť. Bála som sa, že pri mojej šikovnosti sa tým šatám niečo stane. Alice ma uisťovala, že ich nikto okrem mňa a nej nevidel a ani neuvidí až do svadby. Aj keby ich mala zamknúť do trezoru. Neviem síce, ako ich chce ukryť pred Edwardom, ale teraz mi je to jedno. Odísť z domu nebol najlepší nápad a môj žalúdok mi o tom dával vedieť. Ospravedlňujúco som sa pozrela na natešenú Alice a tá ma hneď ťahala preč.

„Musíš dať tomu malému predsa najesť!” hnevala sa a ťahala ma do kuchyne.

A takto to pokračovalo ešte pekných pár dní. Alice bola zahrabaná vo veciach okolo svadby, Carlisle stále debatoval s Joshom, Jasper bol prinútený asistovať Alice s niektorými vecami, Debbie mi rozmaznávala Chrisa a Esme, Rose, Edward a dokonca aj Emmett sa o mňa až prehnane starali. Ešte, že to nie je deväť mesiacov trvajúce tehotenstvo...

Ďalšia kapitola: Toto nebolo v pláne...

Predchádzajúca kapitola: Hosť

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 29. Zmierenie: