Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 27. Čo bude so svadbou?

04.01.2010 (18:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1875×

Čo bude so svadbou?

„Celý čas tu hovorím, že ťa nechcem stratiť a ty mi chceš utiecť? Tušil som, že ťa nepresvedčím, ale ty si ma zase prekvapila. Zaujímalo by ma, akým záhadným myšlienkovým pochodom si prišla k záveru, že by si mala odísť. Bella ja budem s tebou za každých okolností. Možno ešte nie sme manželia, ale ja to tak cítim...” usmial sa na mňa a oprel si čelo o moje. A vtom to prišlo. Teraz som si bola celkom istá, že sa ten drobec vo mne pohol. Odtiahla som sa od Edwarda a on sa na mňa zvedavo pozrel. Usmiala som sa a priložila si jeho ruku na bruško. Najprv stuhol, ale postupne sa mu po tvári rozlial úsmev.

Dúfala som, že konečne pochopí a nebude sa o nič pokúšať. Aj tak nemá najmenšiu šancu. Rose mi sľúbila, že pomôže. Verím, že mne ani drobcovi sa nič nestane. Nedovolím to.

„Cítiš ho?” Spýtala som sa Edwarda, ktorý mal ruku stále na mojom brušku, neveriacky sa na mňa pozeral, ale stále sa usmieval. Iba prikývol.

„Tak už ma aspoň trochu chápeš? Nemôžem ho zabiť. Milujem ho. Je to moje dieťa rovnako ako Chris. Nedokázala by som to, ani keby nebolo tvoje. Ale to mu len nahráva...” usmiala som sa naňho...

On sa na mňa tiež usmial, ale smutne. Jemne mi prstami prešiel po brušku a hlavu zaboril do mojich vlasov. Bolo na ňom vidieť, že si nevie rady. Nechce ma stratiť a asi si myslí, že ma stratí v každom prípade. V jednom má pravdu, pretože ak nebude inej možnosti, ako dieťatko ochrániť, tak prosto utečiem. Neviem ako, ani kam, ale som si istá, že ak to bude potrebné, tak toho budem schopná. Aj keď je to to posledné, čo chcem.

„Mali by sme ísť pre Chrisa. Mal si pravdu a ja sa bojím, že nám ho raz skutočne nevrátia,” pokúsila som sa o úsmev a vymanila sa z jeho zovretia. Pozrel sa na mňa a bez slova sa postavil. Chytila som ho za ruku a ťahala k svojmu autu. Nevyzeral, že by dokázal šoférovať...

„Čo robíš?” Opýtal sa ma, keď som nastupovala do auta.

„Nastupujem?”

„Ale prečo do tvojho auta? A prečo na sedadlo vodiča?” Spýtal sa zmätene.

„Nevyzeral si, že si schopný šoférovať,” uškrnula som sa.

Potriasol hlavou a tázavo sa na mňa zahľadel.

„Ja budem šoférovať,” povedal a jemne ma strkal k druhým dverám. Hodila som po ňom zlostný pohľad a nasadla. Rýchlo obehol auto a nasadol za volant.

„Keď skončíme niekde v strome, nehovor, že som ťa nevarovala! Ja by som...” prerušil ma.

„Bella ja som v pohode,” nie je toto moja hláška? Toto sa mi vonkoncom nepáči...

„Odkedy používaš slovné spojenie byť v pohode?” spýtala som sa, keď vyštartoval.

„Asi s tebou trávim priveľa času,” usmial sa o niečo úprimnejšie.

„To by som nepovedala,” zahundrala som a preložila si ruky na prsiach.

„Bella trávim s tebou skoro každú minútu. Nestačí to?” pobavene sa na mňa pozrel.

„Skoro... To slovo sa mi nepáči,” vrátila som mu.

„Skoro, pretože ma niekedy vyženieš. Napríklad aby som niečo neurobil tomu podarenému Robovi,” uškrnul sa. Stavila by som sa, že si predstavuje koľkými spôsobmi by ho dokázal postrašiť. Ak nie niečo horšie...

„Dobre, vzdávam sa,” zdvihla som ruky. Zase jazdil ako blázon a ja som si ani nevšimla, že už stojíme pred domom. Usmial sa na mňa a už mi otváral dvere. Na takú rýchlosť sa ťažko zvyká...

„Budú ochotní vydať mi syna bez násilia?” pokúsila som sa o nenútený tón, ale stále som čakala nejaký trik, alebo možno oneskorený výbuch hnevu. Nič. Nemala som z toho dobrý pocit. Musím sa ho na chvíľu zbaviť a spýtať sa na to Alice alebo Jaspera.

„Nie som si istý. Možno na výmenu,” tvár mal napätú, ale pokúšal sa o konverzačný tón. Netušila som, čo ho tak rozrušilo. Čo sa mohlo stať?

„Je všetko v poriadku?” spýtala som sa ho s neskrývanou obavou v hlase.

„Neboj sa, nič hrozné,” nehovoril to veľmi presvedčivo. Začínala som sa skutočne báť a to som ani netušila čoho. Inštinktívne som si ruky zložila na bruško. Edward mi jednu odtiahol a preplietol si so mnou prsty. Viedol ma k domu. Neodvážila som sa mu pozrieť do tváre, radšej som si pozerala pod nohy. Niečo na mňa kričalo, aby som utiekla, kým ešte môžem. Čo za hlúposti mi to behajú po rozume? Ani sama neviem. Skrátka z toho nemám dobrý pocit. Snažila som sa byť pokojná kvôli bábätku, ale veľmi sa mi nedarilo.

„Bella nič sa nedeje, upokoj sa,” Edward zastavil a zdvihol mi prsom hlavu. Vpíjal sa mi pohľadom do očí a ja som sa začala topiť v zlate jeho očí. Pohladil ma po tvári a pritiahol si ma na svoje pery. Bol neobyčajne opatrný a nežný. Až ma to štvalo. Vplietla som si prsty do jeho vlasov a snažila sa bozk prehĺbiť. On sa odtiahol.

„Kedy sa vrátilo tvoje sebaovládanie?” spýtala som sa kyslo.

„Bella...” vzdychol, ale nedopovedal. Miesto toho mi dal rýchly vášnivý bozk a ťahal ma dnu. Pokrčila som plecami a nasledovala ho.

Všetko sa pokazilo. Prečo je taký? Prečo som mu to hovorila? Mala som sa tváriť, že o ničom neviem. Taká dobrá klamárka zas nie si vírilo mi v hlave, ale potlačila som to. Keby išlo o život dieťatka, dokázala by som to. Aspoň cez deň. Lenže snami si nemôžem byť nikdy istá. Aj keď sa mi už dlho nič nesnívalo. Aspoň nič, o čom by som vedela.

Vstúpili sme do domu. Naskytol sa mi zvláštny pohľad. Všetci boli v obývačke a ako náhle sme prišli, všetci sa otočili na mňa. A všetci mali v očiach zúfalstvo a smútok. Mala som pocit, že som prišla na pohreb. Ani nedýchali a to celé predstavenie robilo viac hrôzostrašným. Až mi prebehol mráz po chrbte. Vyhýbala som sa tým zničeným pohľadom, až som prišla k Rosalie, ktorá ako jediná neprejavovala iba smútok a beznádej. Naopak v jej tvári sa zračila nádej. To mi dodalo odvahu. Ja sa bez boja nevzdám!

„Tak toto teda nie!” zvolala som a Esme až nadskočila. Všetci sa na mňa nechápavo zahľadeli.

„Ja nezomieram, takže sa netvárte ako na pohrebe! Veď sa nič nestalo! Nepotrebujem vašu ľútosť, čakala som skôr, že mi pomôžete...” hlas sa mi zlomil. Tá beznádej sa už prenášala aj na mňa.

„Bella má pravdu. Toto zvládneme,” Rose sa na mňa povzbudivo pozrela.

„Sme s tebou Bella,” priskočila ku mne Esme a objala ma okolo pliec. Zrazu sa celé osadenstvo izby rozhýbalo. Emmett ma prišiel objať. Vravel, že on sám na mňa dohliadne. Aby sa mne ani drobcovi nič nestalo. Vraj aspoň Debbie nebude jediná. V tom mu Carlisle a Edward odporovali, tak sa strhla zúrivá diskusia. Ja som ju veľmi nevnímala. Priniesli mi Chrisa a Esme s Rose sedeli pri mne. Starostlivo ma pozorovali. Až príliš starostlivo. Carlisle navrhol lov, pretože onedlho vraj budem krv potrebovať aj ja. Tu je moja šanca. Edwarda som nemusela dlho presviedčať. Síce bol na love pred pár dňami, nechcel nechať Carlislea ísť samého. Emmett sa k nim s radosťou pridal a po ňom aj Jasper. To mi trochu narušilo plány, nenechala som sa však odradiť. Možno mi pomôže aj Alice. Keď boli chlapi preč poobzerala som sa okolo. Alice stále v kúte a skrúšene sa na mňa pozerala.

„Deje sa niečo?” spýtala som sa trochu opatrne. Bála som sa odpovede.

„Čo bude so svadbou?” zvedavo sa na mňa zahľadela.

„No veď ešte nemáš ani dátum, tak čo? Vadí ti, že budeš obliekať upíra?” trochu som si ju doberala, pretože mi toto napäté ovzdušie nerobilo dobre.

„Ha! Dátum mám už odvčera! A vôbec mi nevadí obliekať upíra. Len som myslela, že budete chcieť svadbu skôr,” pokrčila ramenami.

„Nemyslím, že by mi taký stres veľmi prospel. A okrem toho ti predsa neskazím náladu. A čo s tým dátumom?” zdvihla som jedno obočie, pretože ma zaujímalo, čo tá potvorka zase vymyslela.

„Neviem, či ti to mám povedať. Nebudeš potom v strese?” spýtala sa starostlivo, ale v očiach jej žiarili iskierky. Som rada, že sa veci dostávajú do správnych koľají.

„Budem v strese, keď nebudem vedieť, kedy sa vydávam,” druhýkrát - dodala som pre seba.

„No tak som myslela...”

„Alice vyklop to!”

„Čo by si povedala na 14. február?” nesmelo sa usmievala. Aj keď sa mi ten dátum dvakrát nepozdával, vedela som, že proti nej nemám šancu. Vytiahla by na mňa smutné oči, mňa by sa zmocnil pocit viny a mala by vyhrané. Tak načo sa trápiť?

„A mám na výber?” skúsila som.

„Hmm... Nie,” rozžiarila sa a vrhla sa mi okolo krku.

„Dobre, myslela som si to. Ale nerozpuč ma, lebo budeš musieť so svadbou trápiť niekoho iného,” hlesla som, pretože ma doslova dusila. Ani Emmett nebol taký horlivý.

„Už budem dobrá,” odtiahla sa a predviedla mi svoj žiarivý úsmev.

„Tomu tak verím,” usmiala som sa na ňu. Pokrčila plecami, nenechala si pokaziť náladu.

„Takže na Valentína si nemám robiť plány...” mrmlala som. Alice vedľa mňa takmer poskakovala od radosti, keď zrazu stŕpla. Pozrela som sa na ňu. Vyzerala vystrašene, ale nemala prázdny pohľad ako pri víziách.

„Dokelu! Ja nemám skoro nič a svadba je už za štyri mesiace!” ani to nestihla dopovedať, už jej nebolo. Iba som pokrútila hlavou. Trochu sa bojím, čo jej skrsne v tej jej malej hlave. Až keď utiekla, som si spomenula, že som niečo chcela. Ale to už bola späť.

„Bella chceš vidieť svoje šaty?” neodolateľne sa usmievala.

„Nie,” krútila som hlavou a nezamýšľala sa nad tým, prečo už má Alice pre mňa šaty. Radšej som to nechcela vedieť. Zatvárila sa smutne a ja som pochopila, že sa mám pripraviť na citové vydieranie.

„A ja som dúfala, že budeš nadšená. Nikto ich nevidel. Okrem toho by si si ich mala vyskúšať,” hádzala po mne jeden zmučený pohľad za druhým.

„Alice dnes nie som v rozpoložení, aby som z nich mohla byť dostatočne nadšená. Nechajme to na zajtra,” navrhla som. Zamračila sa na mňa, ale prikývla.

„Alice vlastne som sa ťa chcela niečo spýtať. No vlastne by mi viac pomohol asi Jasper, ale on tu nie je,” vzdychla som a ona sa na mňa zvedavo pozrela.

„Vieš, ide o Edwardovu reakciu,” zrazu ma niečo napadlo.

„Debbie, použila si naňho svoje nadanie?” spýtala som sa ostražito.

„Veď vieš, že som to skúsila. Nepomohlo to?” spýtala sa zdesene.

„Obávam sa, že to až príliš pomohlo.”

„Prečo, čo sa stalo?” zrazu sa na mňa pozerali všetky.

„Ide o to, že som z jeho strany čakala nejaké emócie. Ale on  bol nejaký apatický. Vypočul si ma, dlho bol ticho a potom mi povedal jeho názor. A zase ticho. Dožralo ma to až tak, že som radšej navrhla, aby sme šli po Chrisa. Až v aute začal komunikovať, aj to bolo také...” nevedela som to vyjadriť. Skrátka to nebol môj Edward. Bol príliš smutný a zamyslený. Bolí ma, vidieť ho takto. Ako trpí.

„A čo si chcela? Aby po tebe vrieskal?” spýtala sa Alice.

„Myslím, že aj to by bolo lepšie. Skrátka som možno v kútiku duše dúfala, že bude mať to bábo rád,” vzdychla som si. To ma bolí najviac. Neteší sa so mnou. Teraz by som si najviac priala, aby stál pri mne a bol šťastný, ale viem, čo je to pre neho. Budem sa musieť zmieriť s tým, ako to je. Bohužiaľ s tým nič neurobím.

„Bella, on to bábo bude mať rád, o to sa neboj. Len ho nechaj prekonať prvotný šok. Uvidíš, že onedlho to bude lepšie,” chlácholila ma Esme. Chcela som jej veriť.

Zahĺbila som sa do vlastných myšlienok a debatu Esme a Rose som nepočúvala. Oprela som sa do sedadla a pozerala sa na svojho syna. Bol taký zlatý. A onedlho nebude sám. Budem mať dvoch anjelikov, ktorí mi budú oživovať večnosť. Dúfam. Nachvíľu som premýšľala nad Edwardovým správaním. Čo ak robím všetko zle? Prečo všetko kazím a ubližujem mu? Na stotinku sekundy som zvážila, či by som bola schopná vzdať sa anjelika, ktorý vo mne rastie. Hneď čo som si to pomyslela, som tú myšlienku oľutovala. Robím predsa správnu vec. Nesmiem si dovoliť pochybovať. Nie v tomto. A rozhodne nie teraz.

Zo zamyslenia ma vytrhli zvuky na verande. O pár sekúnd sa otvorili dvere a do domu vstúpilo päť osôb...

Ďalšia kapitola: Hosť

Predchádzajúca kapitola: Nespoliehaj sa na upíra

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 27. Čo bude so svadbou?: