Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 23. Priznanie

26.12.2009 (17:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1932×

Priznanie

„Čo to robíš?”

„Napapáš sa doma,” žmurkol na mňa a zložil ma až na sedadlo auta. Vrátil sa dnu pre Chrisa a ja som premýšľala, ako mu to poviem.

Mal by to vedieť, ale ešte je na to čas...

O chvíľu sa vrátil s nesúhlasným výrazom.

„Nemali by sme tu s nimi nechávať Chrisa tak často. Nechcú ho potom pustiť,” usmial sa na mňa.

„Hmm... A kto konkrétne? Myslím, že Emmett to nebude,” uškrnula som sa.

„To by si sa divila! Chce sa svojmu synovcovi venovať - vraj ho naučí pravidlá futbalu,” teraz sa uškrnul on. Mňa pri predstave Emmetta hrajúceho futbal s mojím synom zamrazilo.

„To si môže vyhodiť z hlavy! Neexistuje, aby s ním Emm  niečo hral!” začala som vyvádzať a Edwardovi cukali kútiky.

„Bavíš sa dobre?” spýtala som sa ho naštvane.

„Bella, zlatko, myslíš, že by ho Debbie s Rose k nemu pustili? Nemá šancu...”

„Zato sa im musím poďakovať. Čo by som bez nich len robila...” vzdychla som. Je to pravda - bez jeho rodiny som si už nevedela predstaviť ani deň. Vždy mi pomohli, keď bolo treba. A v poslednom čase najmä Rosalie. Nečakala by som, že z nás budú kamarátky. Vždy som sa jej v podstate bála. A ona ma tiež nikdy nemala rada. A teraz... Všetko sa zmenilo. Našťastie k lepšiemu. Zasnene som si rukou prechádzala po brušku a Edward si to zle vysvetlil.

„Neboj sa, hneď sme doma. Tam vás oboch nakŕmim,” žiarivo sa usmial, ale mne úsmev zmrzol. Povedal oboch? On niečo vie?

„Bella si v poriadku?” pozrel sa na mňa s obavou v očiach. Snažila som sa o vyrovnaný hlas.

„Oboch?” radšej som sa pozerala z okna.

„Aj Chris je hladný. Asi mu nič nedali, alebo je taký hladoš ako jeho mama,” spadol mi kameň zo srdca. Aj keď by som takú reakciu uvítala. Bola som si istá, že bude reagovať trochu odlišne...

Celý zvyšok cesty som sa radšej pozerala z okna. Nereagovala som na jeho skúmavý pohľad a venovala som sa svojim myšlienkam. Vlastne som si postupne robila plán. Plán, ako mu to čo najšetrnejšie povedať. Tak, aby nikto z nás neprišiel k ujme. Stále som si hladila bruško a snažila sa prísť na niečo, čo by mi pomohlo. Hnevalo ma, že nemôžem na nič prísť. A nemôžem to nikomu povedať, aby sa to nedozvedel Edward. Nechcem ho klamať, len mu zatiaľ nepoviem celú pravdu. Tým som si stopercentne istá, pretože nie som pripravená na jeho reakciu. Popravde sa trochu bojím jeho reakcie...

Ani som si nevšimla, kam vlastne ideme. Zastavili sme sa pred mojím domom. Nie pred našim novým domčekom. To ma trochu zamrzelo.

„Bella si v poriadku? Si nejaká smutná,” zmätene sa na mňa pozrel a vybral Chrisa z autosedačky. Trvalo mu to päťkrát kratšie ako mne. S Chrisom v rukách prišiel ku mne a chytil ma okolo pásu. Bozkal ma do vlasov a postrčil k domu.

„Musíme sa predsa pobaliť,” usmial sa na mňa mojím obľúbeným úsmevom a ja som nachvíľu zabudla na starosti.

„Prečo si sa ku mne vlastne sťahoval? Takto sťahujeme na dvakrát,” frflala som si pod nos, keď som balila posledné veci. Nevadilo mi to, ale chcela som ho trochu podpichnúť.

„Aby sme mali čo robiť. A keby poviem, že sa sem nenasťahujem, ktovie, čo by si si pomyslela,” tak to je pravda. Myslela by som si, že sa ku mne nechce vrátiť. Alebo niečo také...

„Asi máš pravdu,” priznala som s prikrčeným nosom. Prečo ma tak dobre pozná?

„Si zlatá, keď krčíš noštek,” prišiel ku mne a pobozkal ma na nos. Vzal mi tvár do dlaní a pokračoval v bozkávaní. Keď sa prisal na moje pery, takmer sa mi podlomili kolená. Odtiahla som sa, pretože som sa potrebovala nadýchnuť. A tiež preto, lebo som mala výčitky svedomia.

„Takto to nedobalíme ani do Vianoc,” pozrela som sa naňho vyčítavo a on sa len hlasno zasmial. Dnes je nejaký dobre naladený. Mala by som to využiť? Ešte nemám premyslenú stratégiu, takže s tým počkám.

„Veď už máme takmer hotovo. Keď budeme konečne doma, budem vybaľovať sám. Ty môžeš odpočívať,” usmial sa a prelepil poslednú škatuľu.

„To by len dopadlo,” vyškerila som sa naňho a on na mňa vyplazil jazyk. Dnes je fakt nejaký extra uvoľnený. Možno by bolo lepšie, keby mu to poviem.

Hneď som si takéto rozmýšľanie zatrhla. Jeho dobrá nálada bude v háji, keď mu oznámim tú novinku.

Snažila som sa ho vyhnať, aby som mohla zavolať Alice.

„Choď, vylož škatule a potom prídeš po mňa a Chrisa. Chcem sa ešte rozlúčiť, a okrem toho si príde Rob po kľúče. Toho predsa nechceš stretnúť...” usmiala som sa.

„Ani nevieš, ako rád by som ho stretol. Ale idem a onedlho som tu.”

„Nemusíš sa ponáhľať, pretože Rob asi z vášho stretnutia taký nadšený nebude,” uškrula som sa a on sa sebavedomo usmial.

„Ty si moja a on nemá čo myslieť na zadané ženy.”

„Lenže on nevie, že som zadaná. Ak si nespomínaš, kvôli tebe som prestala chodiť do práce. Vlastne som dala výpoveď. A keby nedám výpoveď, Rob by ma určite vyhodil.”

„A potom by ťa prišiel odprosiť na kolenách,” usmial sa a nasadol do auta.

Len som pokrútila hlavou a vrátila sa do domu. Chris sa na zemi hral s nejakými autami od Emmetta a Jaspera. Vytiahla som mobil a vytočila číslo mojej najlepšej kamarátky a čoskoro aj sestry.

„Alice?”

„Áno Bella, deje sa niečo?”

„Myslím, že áno.”

„Bella, čo sa deje? Si nejaká čudná. Stalo sa niečo s Chrisom? Alebo Edward?” rozprávala veľmi rýchlo, mala som problém jej rozumieť.

„Alice ja som len človek, mohla by si hovoriť zreteľne?”

„No tak Bella, čo sa deje?” spýtala sa už vystrašene.

„Alice upokoj sa, stačí, že mám nervy ja.”

„Ja som pokojná, len konečne hovor!”

„Myslím, že ste s René mali pravdu,” na druhej strane nebolo počuť nič. Takže Alice prestala aj dýchať. Myslela som, že to predpokladala.

„Alice? Si v poriadku?”

„Neviem, daj mi minútku...” zase ticho.

„Alice, desíš ma!”

„Prepáč Bella, ale toto musím predýchať...”

„Tak skús použiť pľúca a niečo povedz!”

„No to je predsa skvelé! Aspoň myslím...”

„A myslela by si si to aj keby si Edward?”

„To asi nie...”

„Takže tu mám problém... Zavolaj aj Rose, potrebujem poradiť. Prosím nemysli na to, Edwardovi to poviem, keď budem pripravená.”

„Dobre, budeme ťa čakať. Ale ako sa mám zbaviť ostatných?”

„Niečo vymysli, spolieham sa na teba.”

„Dobre. Maj sa.”

„Ahoj,” položila som. Dúfala som, že mi Rosalie pomôže...

Ďalšie kapitola: Zase sťahovanie...

Predchádzajúca kapitola: Mala som to čakať?

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 23. Priznanie: