Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 22. Mala som to čakať?

22.12.2009 (14:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1816×

Mala som to čakať?

Rozprávala som sa s mamou, ktorá tiež najprv nebola nadšená, že som znova s Edwardom. Ale to len do chvíle, keď som jej povedala, že sme zasnúbení. To vzala lepšie. Bola šťastná, že som šťastná ja. Sťažovala som sa jej, na tie divné veci, čo sa so mnou v poslednej dobe dejú.

„Bella a nenapadlo ťa, že by si mohla byť tehotná?” spýtala sa mama zvedavo.

„Mami! Popravde nenapadlo. Nemyslím, že to bude tým,” Alice ma stiahla silnejšie metrom a mne takmer vypadol telefón. Podráždene som na ňu zazrela. Ona sa však ďalej venovala krajčírskemu metru v svojich rukách.

„Bella, hovoríš to akoby to nebolo možné! Nehovor mi, že ste spolu nespali. Tomu by som aj tak neuverila,” Alice sa zahihňala a ja som bola celá červená. To fakt musíme preberať môj sexuálny život?

„Mami! Mohli by sme prejsť k nejakej inej téme prosím? O tomto sa fakt baviť nechcem. Na sexuálnu výchovu som trochu pristará, nemyslíš? Mám už predsa jedno dieťa...”

„Jasné, už mlčím. Ale nechaj si to prejsť hlavou, lebo mi to pripomína tvoje prvé tehotenstvo. Musím ísť, mám tu zákazníkov.”

„Dobre. O dátume ti dám ešte vedieť. Zavolám. Maj sa a pozdrav odo mňa Phila.”

„Jasné. Maj sa zlatko,” položila.

„Čo to malo ako znamenať?” otočila som sa na Alice.

„Čo konkrétne?” pozrela sa na mňa nevinným pohľadom.

„To, keď si zo mňa takmer vytlačila včerajší obed. Nehovor, že si ma chcela zoštíhliť.”

„To nie. Ale René môže mať pravdu. Vieš, nepovedala som to nikomu, ale pred časom si sa mi začala strácať, aj keď bol Chris s Rosalie, alebo Debbie. Nechápala som to, ale keď o tom René začala,” obozretne sa na mňa pozrela. Popravde som nad tým už uvažovala, ale nechcela som si to pripustiť. Ale veď je to hlúposť. Veď to začalo po našom prvom...

„Alice nezačínaj aj ty! Prosím ťa, ako by sa to asi mohlo stať?” spýtala som sa jej podráždene.

„To by ti určite radšej vysvetlil Emmett, ale myslím, že už to vieš,” uškrnula sa.

„Vieš, že takto som to nemyslela. Skončila si?” spýtala som sa s povzdychom.

„Myslím, že áno. Bude to skvelá svadba!” vytešovala sa ako malá.

„To verím, ale najprv by sa zišiel dátum a miesto, čo povieš?” skúmmavo som sa na ňu zahľadela.

„Ty si s ničím nelám hlavičku, všetko nechaj na mňa. Relaxuj a užívaj život - posledné týždne tvojho slobodného života,” veľavýznamne sa na mňa pozrela.

„Hovoríš to, akoby mi ten život mal chýbať. A to určite nebude.”

„Tebe nebude chýbať tvoj otravný ex-šéf a dni slobodnej ženy?” zase mi v úsmeve ukázala žiarivo biele zuby.

„Akoby si ma nepoznala...” usmiala som sa a začala sa obliekať.

„Musím Rose pochváliť, urobila dobrú prácu s tým prádlom,” vyškerila sa a ja som sa chcela prepadnúť. Nevravím, že mi to prádieko vadilo, ale nemusel ho vidieť nikto okrem Edwarda.

„Hmm... Nakupuje sa s ňou ľahšie ako s tebou,” provokovala som upíra - to pre mňa nemuselo skončiť dobre.

„Akože som nič nepočula. Alebo chceš mať ružové svadobné šaty?” vyplazila na mňa jazyk a zmizla z izby.

O chvíľu sa otvorili dvere. Nevidela som, kto vošiel. Bola som otočená chrbtom a snažila sa navliecť si šaty.

„Niečo si zabudla?” spýtala som sa, mysliac si, že sa vrátila Alice. Spoza chrbta sa mi ozval pobavený smiech. Vedela som, komu patrí. Bol to ten najkrajší smiech...

„Áno, niečo tu mám,” objal ma okolo pásu. Ja som sa vyšmykla a obliekla si aj sveter. Potom som sa otočila a pobozkala ho na líce. Obišla som ho a namierila si to rovno do kuchyne.

Bola som neskutočne hladná, aj keď som už raňajkovala. Začínala som vážne uvažovať o maminej teórii. Stále som tomu však nemohla uveriť. Rukou som mimovoľne zablúdila k brušku a zostala som v šoku. Na brušku sa mi týčila malá vyvýšeninka. Skúmavo som po nej prešla prstami a zistila, že je tvrdšia a chladnejšia ako okolie.

Zaplavili ma dva pocity naraz. Neskonalé šťastie a veľký strach. Život bol teraz dokonalý, ale s jeho dieťatkom, by to bolo predsa len iné. Rastie vo mne niečo z neho? Dieťatko, ktoré bude možno mať jeho zelené oči alebo bronzové vlásky? Dokonalý chlapček alebo krásne dievčatko? Mohla by som mať ďalšie dieťa? Jeho dieťa? Nechcela som ďalšie dieťa, ale toto bolo jeho dieťa! Môj malý zázrak. Táto predstava ma tak pohltila, že som na ten strach takmer zabudla. Ale predsa tu bol.

Čo mi na to povie, keď to zistí? A čo so mnou bude? Zomriem ako Anna? Stihnú ma premeniť? Predtým som nechcela byť upír, ale teraz mi to pripadalo ako jediné riešenie. Musela som zachrániť môj malý zázrak a zároveň nemôžem opustiť moje druhé dieťa. Chris ma potrebuje. Musím naňho myslieť. Musím myslieť na Edwarda. Na Charlieho, na moju rodinu. Nemôžem umrieť! Ja neumriem! Ochránim svojho anjelika a prežijem. Kvôli nemu, Chrisovi aj Edwardovi. Som im to dlžná...

„Čo sa stalo?” spýtal sa Edward a vyzeral zmätene. Rýchlo som spustila ruku.

„Som znova hladná,” zamračila som sa a on sa zasmial.

„Nesmej sa! Keď to bude takto pokračovať, o chvíľu budem tučná a škaredá.”

„Ty nikdy nemôžeš byť škaredá,” zašepkal mi do ucha a vyhodil si ma do náručia.

„Čo to robíš?”

„Napapáš sa doma,” žmurkol na mňa a zložil ma až na sedadlo auta. Vrátil sa dnu pre Chrisa a ja som premýšľala, ako mu to poviem.

Mal by to vedieť, ale ešte je na to čas...

Ďalšia kapitola: Priznanie

Predchádzajúca kapitola: Zasnúbená?

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 22. Mala som to čakať?: