Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 7. kapitola

18.04.2010 (18:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1981×

7. kapitola

Premenili sme sa a utekali smerom k nášmu stanovisku. Konečne bude vzrúšo. A to som ani nevedela, akú veľkú mám pravdu.

ALICE: 

Na hliadke bola strašná nuda. Myslela som si, že bude vzrúšo, keďže bola pohotovosť, ale nikde nič. Ani lístoček sa nepohol. Vietor nám nepriniesol žiadny neznámy pach a všade bol pokoj. Nikoho to asi nebavilo.

Jared už asi hodinu len tak ležal na zemi. Nespal ale vyzeral ešte unudenejšie ako Marcus Volturi, keď som ho videla naposledy. A to je čo povedať, pretože jemu sa len tak niečo nevyrovná.

„Nechceš sa ísť vyspať?“ spýtala som sa, keď na les padal súmrak. Samozrejme som bola obrovská puma, ale v blízkosti nebol nikto, kto by ma mohol počuť, tak prečo sa obmedzovať?

Jared pokrútil svojou veľkou hlavou na znak nesúhlasu. Chcela som mu ešte niečo povedať, keď sa zrazu otočil vietor a ja som zacítila pach upírov. Neboli to Cullenovci. Boli to nejakí neznámy upíry. A bolo ich asi päť, možno šesť.

Rýchlo som sa premenila. Musím s nimi najskôr vyjednávať. Jared sa postavil vedľa mňa, pripravený na boj. Dúfam, že sa mu vyhneme.

Čakali sme tam asi päť minút, keď sa z lesa vynorilo sedem postáv. Ani podľa pachu, ani podľa výzoru som ich nespoznala. Znepokojovali ma ich červené zreničky – toto určite neboli vegetariáni.

„Prečo ste prišli?“ spýtala som sa, keď sa zastavili asi meter od nás. Videla som ako sa im to v hlave šrotuje. My sme dvaja a ich je sedem. Pravdepodobne zvažovali svoje schopnosti.

„Len prechádzame,“ povedala malá blondína. Vyzerala tak na osemnásť, možno devätnásť rokov.

„Tak prejdite, ale nie cez toto územie. To patrí ochrancom,“ povedala som čo najpokojnejšie. Bola som pod veľkým tlakom. No nie preto, že ich bolo sedem, to nie je problém. Problém je v tom, že asi o pol hodinu sa začne moja nočná premena. Ak tu budú ešte dovtedy, mohlo by ma to vyčerpať natoľko, že by mohli niekoho kvôli mne zabiť.

„Ach, to je nám jasné. Ale mali by sme sa predstaviť,“ povedala tá istá blondínka. Cítila som z nej nadradenosť vodcu. Aj keď sa na vodcu fyzicky akosi nehodila.

„Ja som Anabell, toto je moja sestra Monica a jej manžel Jack. Tamto je Rodney a jeho sestra Patricia. A tamto stoja Randall a Lucy,“ povedala a zakaždým ukázala na príslušnú osobu. Potom povážlivo pohodila hlavou. Bolo jasné, že vôbec nemá náladu vybavovať sa tu so mnou. Túžila útočiť.

„Ja som Alice a toto je Jared. A nebudem ani predstierať, že ma teší. Vôbec nie,“ povedala som mrazivým hlasom. Tá malá čiernovláska – ktorú predstavila ako Patriciu – sa zamračila. Vyžarovala z nej nechuť tu byť. Akoby bola nútená. To isté som cítila aj z jej brata Rodneyho. Nenápadne som na nich zhodila ochranu. Ak dôjde k boju, nikto sa ich ani nedotkne.

„Tak sme na tom rovnako. A teraz nám ustúp z cesty. Toto územie teraz bude naše,“ povedala a nepatrne sa prikrčila do bojovnej pozície. To bol už povel pre Jareda, ktorý začal viť. Upíry na neho upierali prekvapené pohľady, ale ináč nereagovali.

„Skôr by ste mali odísť vy. Toto územie patrí ochrancom. A verte, že nás nie je málo. Ostatní sú na ceste,“ povedala som a pohodila hlavou smerom k lesu.

„Kým prídu, pohrám sa aspoň s tebou,“ povedala a vycerila na mňa zuby. Takisto som sa prikrčila. Chystala sa na mňa vrhnúť, cítila som to. A ja som po boji takisto túžila. Hodil by sa mi nejaký dobrý tanečný partner.

„Rodney, Patricia. Mali by ste odísť. Aj tak tu nechcete byť,“ povedala som potichu. Všetci na mňa vygúľane pozreli. Asi si nemysleli, že by som mohla také niečo chcieť.

„Nemáme kam ísť. Nechceme zabíjať ľudí, ale nemáme na výber,“ povedal vysoký čiernovlasý upír. Bolo vidno, že tí dvaja sú príbuzní, podobali sa na seba.

„Nemusíte zabíjať ľudí. Na Aljaške, v Denali žije rodina, ktorá vám pomôže,“ povedala som. Dlho neváhali a rýchlo odišli, vďačne sa usmievajúc. Svoju ochranu som aj tak nestiahla.

„Ty suka!“ vykríkla na mňa tá Anabell a skočila vo vzduchu. Prikrčila som sa a čakala na jej dopadnutie, keď sa v lete zrazila z mohutným Jaredovým telom. Anabell však vyzerala ako zdatný bojovník. Rýchlo sa ho striasla a hodila k svojim spoločníkom. Tí sa do neho pustili a začali ho mlátiť hlava-nehlava. Kde sú ostatní.

Keď som začula jeho bolestné vitie, takmer mi to roztrhlo srdce. Odďaľovala som premenu, bola som vyčerpaná a bezbranná.

„Nie! Nechajte ho! Zabite radšej mňa,“ vykríkla som zúfalo a hodila sa ich smerom. A potom sa niečo stalo. Všetci sa otočili na mňa. Akoby nikto iný nebol. Vedela som čo to znamená a bolo mi to jedno. Hlavne, že Jared bude mať čas na uzdravenie.

Snažila som sa s nimi bojovať, ale nešlo to. Presne tohto som sa obávala, že nebudem schopná bojovať. A kvôli môjmu rozhodnutiu to ani nebolo možné.

Jediné, za čo som bola vďačná, bola čudná hmla, ktorá ma obklopila.

Cítila som ako mi lámu kosti, ako sa zlomyseľne smejú. Začula som aj dupot veľký láb v neďalekom lese. Jaredove zavitie. Všetko som počula. Cítila som studené ruky, ktoré si ma pohadzovali ako horúci zemiak. A zrazu boli ich ruky preč. Zacítila som ako som dopadla na zem. Premenu som už dávno neovládala, takže som bola vo svojej podobe. Aj tak je to jedno. Zomierala som, takže je jedno, či to niekto uvidí.

Cítila som akoby sa moja hlava oddelila od tela. Namiesto neskutočnej bolesti som cítila len čudný pokoj. Vedela som čo príde. Posledná mačka na svete zomiera. Teraz už môžu slobodne prehlasovať, že môj rod, môj druh, je už minulosťou.

„Alice!“ začula som odniekiaľ z diaľky Jaredov hlas naplnený obavami.

„Potrebuje lekára!“ kričal nejaký dievčenský hlas. Nejasne som si uvedomila, že je to asi Ness.

„Choďte za Dr. Cullenom. Chodíme za ním, keď je niekto vážne zranený,“ povedal povedomý mužský hlas. Začula som aj iných, ale nechcelo sa mi už premýšľať. Nechcelo sa mi nič. Jediné, čo ma mučilo bolo, že už nikdy neuvidím Jaspera ani nikoho iného.

Zrazu som cítila, že tvrdá zem mizne a ja som vo vzduchu.

„Vydrž to, prosím,“ začula som prosíkať Jareda. Potom ma obklopila tma...

JASPER:  

Cítil som sa veľmi čudne. Akoby sa niečo malo stať. Neviem, čo to má znamenať.

Zrazu sa ozval zvonček. Zvláštne. Je už dosť neskoro. Kto by to mohol byť? Claire išla otvoriť dvere. Keď zalapala po dychu, spozornel som. Asi to nebude príjemná návšteva.

„Prosím ťa, je tu Dr. Cullen?“ spýtal sa povedomý hlas toho vlkolaka zo školy. Zo zlým tušením som sa rozbehol k dverám. To čo som tam videl ma prinútilo zalapať po dychu.

Bola to Alice, ale vyzerala ináč. Bola fialová. Mala fialové vlasy a na hlave mala fialové mačacie uši. Niekoho mi pripomínala, ale teraz som nechcel skúmať koho. Bola celá od krvy. Najhoršie však bolo, že to bola jej krv.

„Jared? Čo sa stalo?“ spýtal som sa roztraseným hlasom. Jared neochotne odtrhol zrak od Claire. Vyzeral akoby našiel niečo, čo hľadal celý život.

„Napadli nás upíry. Už sú mŕtvy, ale Alice nevyzerá dobre. Neuzdravuje sa. Neviem čo sa stalo. Potrebuje lekára,“ hovoril rýchlo napätým hlasom.

„Poď. Carlisle je v pracovni,“ povedal som a otvoril dvere, aby mohol vojsť. Musel som sa premáhať, aby som mu Alice neukradol z náručia.

Vybehli sme na poschodie, kde nás už čakal Carlisle. Počul o čom sme hovorili. Bez jediného slova pootvoril dvere a pokynul Jaredovi, aby ju položil na posteľ. Potom nás odtiaľ vyhnal a zavrel dvere. Ešte nikdy som ho nevidel takého vážneho a sústredeného. Alice na tom musí byť naozaj veľmi zle.

Na chodbe sme si posadali na zem. Všetci ostatní boli ešte na love. V dome sme boli len my piati.

Dvere Carlislovej pracovne sa otvorili až o šiestej ráno. Tváril sa veľmi vážne. Bol celý od krvi. Keby moje srdce ešte bilo, teraz by sa stopercentne zatavilo. Z veľmi zlým tušením som sa postavil oproti nemu a čakal, čo povie... 

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 7. kapitola :