Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 12. kapitola

30.05.2010 (15:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1964×

12. kapitola 

„Dobre a prečo si myslíš, že mám tu moc?“ spýtala som sa netrpezlivo. Jasper ma objal a snažil sa ma upokojiť pomocou svojej moci, ale mala som pocit, že sa mu to vôbec nedarí.

„Pred chvíľou si prinútila Rose, aby neútočila na Jareda.“

ALICE:  

V izbe sa rozhostilo napäté ticho. V myšlienkach som sa stále vracala ku Carlislovým slovám. Ja a vyvolená? Nie som si istá, či je to pravda. Som síce iná, ako boli ostatní z môjho rodu a druhu, ale aj tak... Keby som bola vyvolená, musela by som o tom niečo vedieť. A určite by som si aj predtým všimla, že mám nejakú zvláštnu moc.

„Prečo sa to neobjavilo skôr?“ spýtala som sa po dlhom tichu, v ktorom takmer nikto nedýchal. Carlisle na mňa zdvihol svoj zadumaný pohľad a premeriaval si ma. Vyzeral, že ani nevníma, čo sa tu deje.

„Carlisle?“ spýtala som sa ho opäť. Zhlboka sa nadýchol a zadíval sa von oknom. Pozrela som sa tam, a videla, ako sa vracia aj zvyšok rodiny. Bolo mi to jedno, čakala som na svoju odpoveď.

„Carlisle?!“ spýtala som sa dosť nahlas, aby sa konečne otočil a začal hovoriť:

„Neviem, či existuje nejaké presné časové určenie, keby sa to spustí. V legende takéto informácie chýbali, ale je jasné, že je to premenlivé. Väčšinou sa to spustí spolu s ostatnými zmenami spojenými s tvojim pôvodom. U teba to spustilo pripútanie sa, takže asi toto to spôsobilo,“ povedal, ale jeho hlas znel dosť neisto. Takže si sám nebol istý, či je to tak, alebo nie. Bolo to tak päťdesiat, na päťdesiat... ale stále to bolo lepšie ako nič. Aj keď... v hĺbke duše mi to bolo jedno.

Konečne – po stáročiach samoty – som našla miesto, kam patrím. Našla som muža, ku ktorému patrím. A nebolo to len pripútaním sa, bolo v tom niečo viac. Náš druh má inú formu pripútania sa ako obyčajní meniči. Oni majú pripútanie sa založené na všetkom: na láske, dôvere, na vášni a priateľstve. Náš druh má pripútanie sa na úrovni vášne a žiadostivosti. Nestáva sa často, že mačky cítia k objektu svojho pripútania aj niečo citové. Je to nezvyčajné a výnimočné.

Zrazu sa rozrazili vchodové dvere a ja som zacítila rôzne pachy. Niektoré známe, iné neznáme.

Ku Carlislovi pricupitala malá upírka s gaštanovými vlasmi a milým úsmevom. Podľa Jasperovho rozprávania by som ju tipovala na ich adoptívnu matku, Esme. Objali sa, pobozkali a potom sa tá upírka obrátila na mňa. Výraz jej tváre prezrádzal, že si ma všimla až teraz.

„Och, ahoj. Ja som Esme, teší ma,“ povedala a podávala mi ruku. Trochu som sa pootočila v Jasperovom náručí a potriasla jej rukou.

„Ahoj, ja som Alice,“ povedala som a usmiala sa na ňu. Vyzerala taká milá. Keď som sa na ňu pozerala, videla som prečo ju považujú za matku. Pripomínala mi moju mamu. Aj ona bola taká usmievavá a večne dobre naladená. Ešte teraz ju vidím pred očami, ako sa smeje. Povzdychla som si. Bola som ešte mláďa, keď ich Volturiovci zabili. Videla som to, akoby som bola pri tom. Prežívala som to, akoby zabíjali mňa. Vtedy kúsok zo mňa zomrel. Moje detstvo skončilo a ja som viac nebola bezstarostným mláďaťom.

„Alice?“ pošepkal mi Jasper do ucha, keď zacítil silu mojich emócií. Zadívala som sa mu do očí a pohladila ho po tvári.

„To nič, len som si spomenula na rodičov,“ povedala som a jemne sa usmiala. Jaspera som samozrejme neoklamala, okamžite vedel, že to len hrám. Mocne ma objal a zašepkal mi do ucha:

„Je to ťažké, však? Je ťažké spomínať, keď si ich smrť videla,“ povedal a mal úplnú pravdu. Preto náš druh smrť vždy vnímal ináč ako ostatné bytosti. Pre nás smrť znamenala niečo viac. Bola konečná, ale dokázala nás posilniť. Tým, že sme videli smrť rodiny, sme sa naučili ostražitosti. Naučili sme sa žiť s maličkostí. To dnešní ľudia nedokážu. Každý chce len brať, nie dávať. My naopak - dávame, neberieme.  

„Je to ťažké, ale naučilo nás to životu, aký sme viedli predtým, než som zostala len ja,“ povedala som potichu. Jasper ma objal ešte silnejšie, keď cítil bolesť v mojom hlase. Títo upíry sú – samozrejme okrem Jareda – jediné bytosti, ktorým som povedala o svoje bolesti.

V miestnosti opäť zavládlo ticho. Počula som, ako si niektorí posadali. Niektorí odišli na poschodie – nepochybne do svojich izieb. Sedeli sme tam dlho. Cítila som, že sa pomaly blíži večer, ale bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, že uvidia, ako vyzerám v noci. V kútiku duše som cítila niečo povznášajúce.

Zrazu som začula zalapanie po dychu. Otočila som sa tým smerom. Na pohovke sedel Edward a tváril sa nechápavo a prekvapene. Jasper hovoril, že číta  myšlienky... Žeby si prečítal, o čom sme sa bavili?

„Tvoja sestra sa volala Cynthia?“ spýtal sa ma prekvapene. Nechápavo som sa na neho zadívala. Ak to prečítal v myšlienkach, tak je to asi pravda, nie?

„Áno, prečo sa pýtaš?“ spýtala som sa nakoniec. Cítila som, že nás všetci pozorujú a pozorne počúvajú, ale bolo mi to jedno.

„Stretol som ju vo Volterre tesne predtým, ako ju zabili,“ povedal a čakal na moju reakciu. Ja som stuhla ako kameň, keď sa mi v mysli objavili tie príšerné scény z jej popravy. Bola to doslova poprava. Najprv ju niekoľko dní mučili, a potom jej proste odsekli hlavu a vystavili ju, pretože to mala byť posledná mačka.

Striasla som sa od hnusu a nenávisti. Nikdy nepochopím, ako môže byť niekto taký krutý k ostatným bytostiam len preto, že o nich nič nevie.

„Alice?“ spýtal sa opatrne Jasper, keď pocítil moju bolesť a následné znechutenie. Len som pokrútila hlavou a pohľad naďalej zabodávala do Edwardovej napätej tváre.

„Ako ste sa spoznali?“ spýtala som sa, keď nepokračoval. Čo majú tí upíry s tým čakaním? To to proste nemôžu povedať narovinu?

„Bol som vtedy u Volturiovcov na návšteve. Mal byť vtedy nejaký ples, alebo čo. Ako oslava, teraz už viem, čo oslavovali. Potuloval som sa po hrade a náhodu narazil na Cynthiu. Hovorila, že sa prechádza, až nato, že hneď za ňou išli Felix a Demetri. Asi ju strážili, ale udržiavali si odstup. Dali sme sa s tvojou sestrou do reči, a povedala mi, kto v skutočnosti je. Zarazilo ma však, keď povedala, že je tam dobrovoľne. Potom mi to však vysvetlila. Alice, ona sa obetovala kvôli tebe,“ povedala a zadíval sa mi do očí. Moje srdce hádam aj prestalo biť. Nikdy som nepochopila, ako je možné, že ju zabili, keď jej druh už mŕtvy bol. Teraz to chápem. Ona sa obetovala kvôli mne. Išla si po smrť, len aby som JA mohla žiť. Je to fakt skvelý pocit, keď viete, že ste zavinili smrť vlastnej sestry.

Zhlboka som sa nadýchla. Keďže som dlho nedýchala, ten čin ma zabolel.

„Alice?“ spýtal sa Edward a zvedavo sa na mňa pozeral.

„Konečne som pochopila, kto môže za smrť mojej sestry. Celý čas som to bola ja,“ povedala som a zadívala sa z okna. Ako rada by som sa teraz prebehla po lese, aby som mohla byť sama sebou.

„Alice...“ začal Jasper, ale ja som ho prerušila:

„Jasper, nechaj to tak. Aj tak je to dávno preč. Ak dovolíš, rada by som sa prebehla,“ povedala som, a skôr, než stihol čokoľvek namietnuť, som sa mu vyšmykla z náručia a bežala som von. Bola som rýchlejšie ako upír. Za sebou som počula pohyb, ale nezastavovala som sa. Dobehla som na lúku, kde sme sa s Jasperom stretli po prvýkrát. Vtedy bolo všetko iné. Ja aj Jared sme boli sami, bez partnera. A teraz, o pár dní neskôr, máme obidvaja niekoho, kto nám celý život chýbal.

Sedela som v tráve a zrazu som pocítila, ako si niekto sadá vedľa mňa. Nepotrebovala som sa pozerať, aby som vedela, že ten niekto je Jasper. Prisadla som si k nemu bližšie a hlavu položila na jeho hruď. Objal ma rukami a pritisol si ma bližšie k telu.

„Je toho na teba veľa, však?“ spýtal sa a pohladil ma po vlasoch. Zase sa trafil do čierneho. Mám pocit, akoby mi dokázal čítať myšlienky, a nielen cítiť moje pocity.

„Je to ťažké, tak veľa informácií naraz. Potrebujem len čas, aby som sa s tým vyrovnala,“ povedala som a jemne sa usmiala. Jasper si ma otočil tak, že som sa mu dívala do očí. Ako som sa do nich pozerala, začali tmavnúť, až boli úplne čierne. Vedela som, že to nie je preto, že by túžil po krvi. Túžil, ale skôr po mne.

Pretočil si ma pod seba a ruky mi uväznil nad hlavou. Práve sa zotmelo, čo znamená, že som sa premenila. Jasper sa na mňa na chvíľu prekvapene pozeral, ale potom sa spamätal a usmial sa. V očiach som mu okrem túžby zazrela aj očarenie a obdiv. Dokonca pýchu.

„Alice, sľúb mi niečo, prosím,“ povedal potichučky, že som ho takmer ani nepočula.

„Čokoľvek,“ súhlasila som s úsmevom. Pre neho by som urobila prvé aj posledné.

„Sľúb, že zostaneš so mnou a mojou rodinou,“ porosil ma tichým, naliehavým hlasom. Dlho som nemusela premýšľať. Stačilo len pomyslenie, žeby som ho mohla stratiť, a bola som ochotná spraviť čokoľvek.

„Zostanem, ale len pod jednou podmienkou,“ povedala som napokon.

„Čokoľvek,“ povedal to, čo predtým ja a usmial sa na mňa. Bolo vidieť, že ho to potešilo.

„Pomôžeš mi prehovoriť tvoju sestru, aby s nami mohol ostať aj Jared,“ povedala som a očami ho prosila, aby súhlasil. Jared je mi ako brat. Je to moja jediná rodina. Nezniesla by som, keby som stratila aj jeho.

Jasper ma pobozkal na pery a potom sa šťastne usmial.

„Zariadim čokoľvek, len aby si so mnou zostala naveky,“ povedal a majetnícky ma objal. Bolo to viac než príjemné. Potom sme už prestali rozprávať, naše pery mali dôležitejšiu prácu. Napokon sme sa oddali vášni a vyleteli až ku hviezdam. A dúfam, že tak to bude aspoň ďalších osemsto rokov. Toľko som čakala, kým som ho našla. Tak veľa premárneného času.

A ešte venovanie k tejto kapitole: Lucka2010, NoemiVolturiCullen, Wolf1701, danulienka, blotik a SarkaS. Moc vám ďakujem za krásne komentáre a za podporu, bez ktorej by som túto poviedku asi ani nedopísala. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a zanecháte najekého smajlíka :)  Posielam veľké objatie a pusu.

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 12. kapitola :