Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska z nebies - 2. kapitola

29.01.2012 (15:15) • DarkPrincess • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1506×

O pol ôsmej sme už stáli na predmestí malej obytnej časti Londýna. Ľudia v domoch sledovali stupídne americké seriály a vôbec netušili, že na Zem práve zostúpili dve bytosti z nebies. Bola už úplná tma a ulicu osvetľovalo iba chabé svetlo z pouličných lámp. No aj tak musíme byť opatrné, aby niekto náhodou nezbadal naše krídla, ktoré majestátne vyrastali z nášho chrbta. Normálne ich nie je takto vidno. Vystrčia sa až vtedy, keď letíme a potom chvíľu trvá, kým sa naše hormóny upokoja. 

Kráčali sme v tieni domov, dúfajúc, že budeme mať šťastie a nikto nepôjde okolo. Zrazu však Lucy zastala a spozornela. So zatajeným dychom som čakala, čo sa bude diať ďalej.
„Čo sa deje?“ opýtala som sa, no ona mi neodpovedala a len ďalej hľadela do tmy.
„Lucy? Čo je?“ skúsila som to ešte raz.
„Psst,“ zahriakla ma. Zrazu sa jej naježili vlasy, schytila ma za ruku a vtiahla do úzkeho priestoru medzi dvoma domami. Nechápala som, čo sa deje, ale aj tak som stála za ňou ako poslušný psík. 

Potom som to začula aj ja. Odniekiaľ sa ozývali dva mužské hlasy a boli čoraz bližšie pri nás. Cítila som, aká je Lucy napätá. Hlasy boli už celkom blízko a my sme sa krčili v úzkej slepej uličke. Spoza rohu vyšli dvaja muži v čiernom kabáte a roztrhaných džínsoch. Podľa ich chôdze som usúdila, že sú asi poriadne opití. Jeden o druhého sa opierali a niečo nezrozumiteľne bľabotali.
Jeden z nich sa pozrel našim smerom a ja som sa prikrčila ešte väčšmi. Chvíľu sa pozeral našim smerom, no potom sa otočil a spoločne odkráčali preč. Lucy si vydýchla.
„Fuj, to je hnus! Takíto ožrani sa sem vôbec nehodia. A okrem toho mám pocit, že som do niečoho stupila a radšej nechcem vedieť čo to je,“ sťažovala sa.
„Poď, už je to len kúsok.“  

Ešte chvíľu sme pokračovali v ceste a potom sme zastali pred neveľkým ošarpaným domom, z ktorého opadávala omietka. Keď si Lucy všimla môj pohľad, povedala:
„Viem, že takto to nevyzerá práve najlepšie, ale vo vnútri je to naozaj útulné. A pán a pani Fluerovci sú naozaj veľmi milí a ochotní. Vždy, keď majú nejakí anjeli úlohu v Londýne, ubytujú sa tu,“ hovorila.
„A oni vedia, že sme anjeli?“ bola som zvedavá. 
„Nie. Teda aspoň im to nikto nepovedal. Ale niekedy sa zdá, akoby niečo tušili. Sú ale veľkí veriaci a každú nedeľu chodia do kostola a určite by nikomu nič nepovedali,“ povedala a už stála pri dverách. Asi na mne zbadala, že som nervózna, lebo povedala:
„Neboj. Určite sa ti budú páčiť.“ A už zvonila.

Za dverami sa ozvali kroky a potom štrkotanie kľúča v zámke. Dvere sa otvorili a v nich stála nízka, útla žena, so šedivými vlasmi a úprimne sa na nás usmievala. 
„Lucy! Tak rada ťa znova vidím,“ povedala a objala ju. „A ty musíš byť Luciina kamarátka Bella, však?“ 
„Áno,“ povedala som prekvapene, lebo som netušila, odkiaľ pozná moje meno. 
„Lucy mi o tebe veľa narozprávala,“ povedala, akoby mi čítala myšlienky. „Poďte dovnútra. Hádam tu nechcete zmrznúť,“ povedala uštipačne a už nás ťahala dovnútra a zavrela dvere.  

„My máme návštevu?“ ozval sa hlas zo zadnej miestnosti.
„Áno, drahý. Je tu Lucy aj so svojou kamarátkou Bellou,“ oznamovala svojmu manželovi. Ozvalo sa vŕzganie kresla, buchot a potom vyšiel z dverí pán Fluer, ako som usudzovala.
„Vitajte, dievčatá! Som rád, že ste opäť zavítali k nám,“ hovoril. Bol to vysoký a chudý muž s trochu chrapľavým hlasom. Na rozdiel od pani Fluerovej bol vysoký a chudý a na nose mal okrúhle okuliare s čiernym rámom. 
„Dáte si večeru? Dnes som piekla moriaka,“ pokračovala pani Fluerová. 
„Ďakujeme, ale myslím, že Bella by si dala radšej poriadnu sprchu a trocha sa vyspala. Dnes sme mali náročný deň. Ale ja si rada dám,“ dokončila Lucy a pani Fluerová sa hneď radostne rozbehla do kuchyne. Vďačne som sa na Lucy usmiala a povedala som:
„Ďakujem. Som naozaj unavená.“ 
„Neďakuj. To bola maličkosť. Izby sú hore. Tretie dvere naľavo. A dobre sa vyspi,“ povedala a potom odišla do kuchyne. 

Vybehla som hore po schodoch a kráčala som po dlhej chodbe. Moju izbu som našla hneď. Vošla som dnu a unavene som sa hodila na posteľ, kde som okamžite zaspala. 

***    

„Bella. Vstávaj!“
„Uhm....“
„Bella! Myslím to vážne. Raňajky sú už na stole. A okrem toho, máme ešte veľa práce,“ sťažovala sa Lucy.
„Veď už idem,“ zamrmlala som rozospato. 
„Za pätnásť minút nech si dole,“ povedala a odišla.

Ešte chvíľu som ležala a potom som sa nemotorne vyšuchtala z postele. Teraz sa naozaj nepotrebujem s Lucy pohádať, aj keď nechápem, akú prácu mala na mysli. Vedela som, že dnes sa mám prvýkrát stretnúť s Edwardom, ale to malo byť až večer. A vôbec nepotrebujem nejakú špeciálnu prípravu.  

Takto zamyslená som vošla do kúpeľne, rozhodnutá dať si poriadne horúcu sprchu. Z hornej poličky bielej skrinky som si vybrala uterák. Rýchlo som sa vyzliekla a potom som vhupla pod tečúcu vodu. Horúca voda mi vždy robila dobre. Dokonale som sa pri nej dokázala odreagovať a prestala som vnímať okolitý svet. Nechala som si vodu stekať po tvári a po prvý raz od nášho zostupu ma zaplavil pocit bezstarostnosti.

Keď som si uvedomila, že sa sprchujem už vyše desať minút, rýchlo som sa poutierala, usušila si vlasy a obliekla som si pohodlné domáce oblečenie – čierne tepláky a voľné šedé tričko. Potom som zišla dole do predsiene, z ktorej viedla dlhá chodba s dverami do kuchyne, obývačky a ďalšej kúpeľne. Už tu bolo cítiť príjemnú sladkastú vôňu. Kráčala som ďalej po chodbe, až som došla k dverám, spoza ktorých sa ozývalo polohlasné štrnganie príborov, tanierov a pohárov.

„Tu musí byť kuchyňa,“ pomyslela som si. Pomaly som otvorila dvere a nakukla dnu.
Uvidela som Lucy sedieť za veľkým stolom z tmavého dreva. Čítala noviny a potom neveriacky krútila hlavou.
Pani Fluerová stála pri kuchynskom pulte a krájala zeleninu. Keď ma zbadala, usmiala sa a povedala: „Dobré ráno, zlatko. Dúfam, že si sa vyspala dobre. Pripravím ti raňajky. Dáš si palacinky?“ spýtala sa ma a stále sa usmievala.
„Áno. Som už vážne hladná,“ povedala som a moje brucho zaškvŕkalo, akoby chcelo potvrdiť, čo som práve povedala. Pani Fluerová sa tomu len zasmiala a už sa pustila do prípravy jedla. Odsunula som stoličku a prisadla som si k Lucy, no ona si ma vôbec nevšímala, a tak som sa jej spýtala:

„Čo to čítaš?“
Konečne odtrhla pohľad od novín a pozrela sa na mňa.
„Miestne noviny. Všetky novinky z Londýna a okolia,“ odpovedala mi.
„Hmmm... A je tam niečo zaujímavé?“ nedala som sa odbiť.
„Ani nie. No vlastne včera vykradli jednu banku v meste neďaleko Londýna. Lupičov ešte stále nechytili. Našťastie sa ale nikomu nič nestalo,“ zhrnula včerajšie informácie o lúpeži.
„Takýchto ľudí nechápem,“ zapojila sa do debaty aj pani Fluerová.
„To ani my. Ani my,“ opakovala Lucy a dôverne sa na mňa pozrela.

Po raňajkách sme sa s Lucy vyhovorili, že máme ešte nejakú prácu a zavreli sme sa v Luciinej izbe. Jej izba vyzerala takmer ako moja, len s tým rozdielom, že tapety neboli ružové ale modré. Vyzeralo to tu pekne a útulne. Posadila som sa na posteľ, zatiaľ čo Lucy hľadala niečo v šuplíku. Po chvíli to našla, usmiala sa a sadla si vedľa mňa. V ruke držala veľkú knihu v hnedej koženej väzbe.

„Čo je to?“ spýtala som sa zvedavo.
„To je podrobný životopis Edwarda Cullena. Je tam úplne všetko. Od základných informácií až po rodinu, priateľov a sú tam jeho dobré a zlé skutky. A tiež zoznam miest, kde sa zdržiava,“ konštatovala Lucy.
„No to znie síce zaujímavo, ale nechápem, na čo mi to bude,“ povedala som.
„Ušetri ma, prosím ťa, týchto hlúpych otázok. Zíde sa ti to. Musíš o ňom predsa niečo vedieť. Aspoň aké má záľuby a podobne. Veď o čom sa budeš chcieť s ním rozprávať? O hudbe? Alebo športe či filmoch? Alebo o nejakých iných obyčajných ľudských veciach?“ hovorila namrzene.
„No to asi nie,“ povedala som skleslo a cítila som sa trápne.
„Tak vidíš. Zober si ju a choď si ju do izby preštudovať. Do siedmej máš čas. Potom odchádzame. A takmer som zabudla na toto. To je CD s nejakými pesničkami, ktoré teraz ľudia počúvajú,“ povedala a už ma tlačila von z dverí.
„Príjemnú zábavu,“ povedala ešte a potom mi rovno pred nosom zabuchla dvere.

Po dvoch hodinách listovania v knihe ma začínala bolieť hlava. Cítila som sa takmer ako šprt, ktorý sa biflí na skúšku do školy. Popri tom som mala pustené aj to CD od Lucy. Niektoré pesničky sa mi celkom páčili. Hlavne tie, ktoré vyjadrujú pocity spevákov. Iné boli zasa úplne umelé. Boli prázdne. Žiadne city, žiadne názory. Iba slová dosadené do hudby.

Zavrela som knihu. Aj tak som toho dnes už dosť prečítala a niečo sa aj naučila. Najviac ma zaujal jeho príbeh, keď bol ešte malý. Z čias, keď ešte chodil do školy a nebol tým, kým je dnes. Tým kvôli čomu som dnes tu. Vlastne mi ho bolo tak trochu ľúto.

V škole nemal vôbec žiadnych priateľov. Všetci sa mu zďaleka vyhýbali, pretože bol... iný. Iný ako oni. Večne bledý chlapec s očami zlatej farby. Nemal ani rodinu. Býval v starom, vetrom ošarpanom sirotinci. Raz, keď sa vracal zo školy, ho chlapci zbili tak, že sa tam ani nevládal vrátiť. A takto ho našiel Carlisle Cullen s priateľkou Esme. Aj oni boli iní. Boli upíri. Poloupírie chlapča si časom obľúbili a neskôr aj adoptovali. Starali sa oň ako o vlastného syna. Neskôr do ich rodiny pribudli aj Alice a Emmett. Po nich prišli Rosalie a Jasper. No Edwardovi sa neprestali vysmievať. Teraz si robili posmech aj z jeho novej rodiny a to ho hnevalo ešte viac. Všetky city dusil v sebe, až sa z neho stalo to, čím je teraz. Bezcitným a arogantným sukničkárom, ktorý využíva každé dievča. Carlisle a Esme sú majiteľmi známej londýnskej firmy a na jeho žiadosť mu kúpili veľký byt v centre mesta. S rodinou sa po čase prestal takmer úplne stretávať.

Tak a toto je ten príbeh, ktorý ma tak zaujal a trochu zmenil môj postoj k Edwardovmu správaniu. Verím, že sú v ňom ešte nejaké city a ja ho zmením. Vtedy sa ozvalo klopanie na dvere.

„Bella? Môžem vstúpiť?“ spýtala sa Lucy. Ani nečakala na odpoveď a už vkročila do izby.
„Tak čo, ako si na tom? Dozvedela si sa niečo zaujímavé? Už by sme sa mali ísť chystať. Pripravila som ti nejaké oblečenie. Je u mňa na posteli. Bella? Bella, ty plačeš?“ vystrašene sa spýtala Lucy.
Až vtedy som si uvedomila, že mi po tvári naozaj stekajú slzy. Nechcela som Lucy povedať pravý dôvod prečo plačem, a tak som zaklamala:

„Cnie sa mi za domovom.“
„To už? Veď sme tu len druhý deň,“ povedala prekvapene.
„Ja viem. Ale akosi to na mňa doľahlo, keď som počúvala pesničky,“ rozvinula som ďalej moju malú lož.
„Chápem. Vypusti to von. Aj ja mám niekedy slabé chvíľky. A už ti je aspoň lepšie.“
„Áno. Oveľa. Tak čo si mi to chcela ukázať za oblečenie? Som naozaj zvedavá čo si mi prichystala,“ povedala som rýchlo, aby sme už nemuseli pokračovať v tomto frustrujúcom rozhovore.
Presne ako som čakala. Na Lucy to zabralo okamžite a celá sa rozžiarila.
„Tak poď. Som si istá, že sa ti to bude páčiť,“ zaštebotala a už ma ťahala preč z izby.

Oblečenie, ktoré mi Lucy nachystala, bolo naozaj pekné. Úzke čierne nohavice ma ešte väčšmi zoštíhľovali a biely trblietavý top s čiernym opaskom mi naozaj pristal. A keď som si cez seba prehodila šedý kabát a k tomu čižmy presne takej istej farby, vyzerala som... staršie a sexi.
„Tak čo povieš?“ spýtala som sa pre istotu aj na Luciin názor.
„Je to perfektné. Som na seba hrdá. A hlavne na tie vlasy. To sa mi fakt podarilo.“
„Aj mne sa to páči,“ povedala som a opatrne som sa dotkla svojich vlasov. 

Musela minúť poriadne veľa laku a tužidla, aby dosiahla tento efekt. Väčšinou som nosila svoje rovné riedke vlasy rozpustené a často pôsobili akoby som sa ani neučesala. No teraz ... teraz mi padali na plecia v miernych vlnách a pôsobili objemne a dokonale upravene.
„Je najvyšší čas ísť,“ povedala Lucy a hneď pokračovala: „Povedala som pani Fluerovej, že prídeme do desiatej domov. Tak sa potom snaž byť presná.
„Ale veď ty tam budeš predsa so mnou.“
„No to teda nie. Hádam si nemyslíš, že na teba budem stále dávať pozor. Ja ťa tam len zavediem a pôjdem preč. Potom si už musíš poradiť sama,“ povedala a pozrela sa na mňa.

„Bella, prečo ten ustarostený výraz? Tvrdila si predsa, že to zvládneš. A ja ti verím. Všetko to pôjde hladko, len sa za žiadnu cenu nedaj nalákať na tie jeho lichôtky a sladké rečičky. A nenechaj ho, nech ťa odprevadí domov. Jasné?“
„Jasné,“ odvetila som, aj keď som si tým nebola až taká istá.
„Takže môžeme ísť?“ spýtala sa ma ešte posledný krát Lucy.
„Myslím, že áno.“
„Tak fajn. Odchádzame!“

Nočnú oblohu nad Londýnom osvetľoval obrovský mesiac v splne. V mrazivom tichu sme stáli pred budovou, z ktorej sa tlmene ozývali zvuky hudby.
„Si si istá, že je to tu?“
„Áno. Určite. Gordons Wine Bar na Villiers Street,“ odpovedala mi, no i tak sa ešte raz pozrela na malý žltý papierik s názvom baru a ulice, kde sa nachádza. Ešte chvíľu sme stáli na ulici a pozorovali dianie vo vnútri, potom Lucy povedala:
„Zdá sa, že je tam dosť rušno. To je dobre, tam sa ti nič nemôže stať. Hlavne s ním nesmieš byť nikde sama,“ povedala Lucy už po stý raz, čo ma naštvalo.
„Už s tým prestaň! Zopakovala si mi to už najmenej miliónkrát. Mohla by si mi aspoň trochu veriť!" vybafla som na ňu.

Lucy sa zarazila, prekvapená mojím náhlym výbuchom.
„To hádam nemyslíš vážne! To ty tu predsa celú dobu nariekaš, že to nezvládneš a teraz to zhodíš na mňa. A potom ja som tá zlá!“ povedala urazene.
„Ale nie. Prepáč. Ja som to tak ani nemyslela. Som len poriadne nervózna. Mrzí ma to,“ ospravedlňovala som sa hneď a cítila som sa previnilo.
„Ja viem. Rozumiem ti. A viem, že to zvládneš,“ povedala a objala ma.
Po chvíli ma pustila a ešte dodala:
„Držím ti palce Bella,“ potom sa otočila a odišla.
Sledovala som ju ako odchádza po tmavej ulici, až sa mi úplne stratila z dohľadu.
Nervózne som podišla k dverám a zastala som.
„Lucy mi verí. Aj Gabriel mi verí. Inak by mi túto úlohu nezveril. Myslia si, že to zvládnem a tak to ja bude,“ povedala som sebavedome a s týmto odhodlaním som vošla dnu.

Autor: DarkPrincess, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska z nebies - 2. kapitola: