Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska z nebies - 1. kapitola

06.01.2012 (20:00) • DarkPrincess • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1366×

Pomaly som otvorila oči a zažmurkala som v tme. Moje oči si o chvíľku zvykli na tmu a ja som rozoznala nejasné obrysy dubového nábytku, ktorý bol v celej izbe. Načiahla som sa za mobilom, aby som sa pozrela na hodinky aj keď som si bola takmer istá, že môj odhad je správny. Hodiny na displeji ukazovali presne pol tretej. Takže opäť som to odhadla správne.

Už viac ako dva týždne sa prebúdzam v týchto skorých ranných hodinách. Vlastne odvtedy, čo mi archanjel Gabriel udelil moju prvú anjelskú prácu, čo znamenalo, že dnes prvýkrát poletím na Zem, aby som zmenila život jednému hriešnemu človekovi. Vlastne to ani nie je človek. Je to poloupír, ktorý využíva každé dievča, s ktorým sa stretne. A mojou úlohou bude zmeniť ho k lepšiemu. Bude to ťažká práca, ale pretože žiadny starší anjel nie je k dispozícií, dali to za úlohu mne.

Mám už stotridsať päť rokov, ale tu, medzi anjelmi, som len obyčajná teenegerka. No, vlastne nie až taká obyčajná. My anjeli sa nemusíme trápiť stupídnymi ľudskými problémami ako napríklad dokonalý vzhľad, čistá pleť bez akné a podobne. Sme neobyčajné krásne bytosti s dokonalým výzorom, bledou pleťou a múdrosťou.

Moje úvahy prerušili hodiny, odbíjajúce trištvrte na tri. Bola som taká vzrušená, že som vedela, že už určite nezaspím, a preto som vstala. Zo skrine som si vybrala jedny šaty z celého radu bieleho oblečenia a zbehla som dole. Bola tam ešte tma, a tak som vedela, že  všetci ešte spia. Aj Gabriel ešte určite tuho spí a to bola šanca ako sa nepozorovateľne dostať z domu bez hlúpych otázok typu „kam ideš?“ a „nebuď dlho!“

Chápem síce jeho obavy, veď je to môj brat, a tak má o mňa strach, ale načo až taká prehnaná opatrnosť. Mať za brata takúto vysoko postavenú osobu je síce aj výhoda, ale tých nevýhod je viac. Potichu som si obula biele balerínky a vyšla som do skorého teplého rána.

*   *   *

Kráčala som po úzkej štrkovej cestičke a premýšľala som nad tým, aké to tam bude. Sú ľudia priateľskí? Všimnú si, že tam nepatrím? Zahĺbená v myšlienkach som kráčala tichým ránom. Hrobové ticho prerušilo až odbíjanie hodín z kostolnej veže. Hodiny oznamovali, že sú už štyri. To som vonku už vyše hodiny? Zrýchlila som chôdzu a ani som si neuvedomila, že som sa dostala k Lucinmu domu.

Lucy je moja kamarátka. Poznáme sa už od malička. Je o trochu staršia. Má už tristo rokov a možno práve preto ju Gabriel posiela so mnou na Zem. Hovorí, že mi bude pomáhať keď budem potrebovať, no ja si skôr myslím, že ma má strážiť. Prečo si stále myslí, že potrebujem „pestúnku“?! No na druhej strane som rada, že pôjde aj ona. Predsa len tam už bola a má nejaké skúsenosti.

Zastala som pred domom. Bol to veľký pekný dom s obrovskými oknami s bielym rámom, cez ktorý cez deň prenikali tisíce slnečných lúčov. Celý pôsobil moderným a luxusným vzhľadom, takmer ako všetky domy u nás. Všetky boli totiž biele, čo im dodávalo ten pravý anjelský vzhľad.

Pozrela som sa hore, smerom k Lucinej izbe, ktorá bola otočená na sever a cez deň zaliata slnkom. S prekvapením som zistila, že v izbe sa už svieti. Žeby ani ona nemohla spať? Rozhodla som sa, že to pôjdem zistiť. Otvorila som bránku a vykročila som po úzkom vydláždenom chodníku, ktorý lemovali biele ruže a ľalie. Lucina mama - pani Parkerová - zbožňovala kvety a práca v záhrade bola jej koníčkom.

Prišla som k vchodovým dverám a chystala som sa zazvoniť, keď sa dvere otvorili. Stála v nich usmiata Lucy a hneď ma ťahala do vnútra.

„Preboha, čo tu robíš takto skoro? Veď nie je ani pol piatej a zostup je predsa až večer o šiestej. Ešte si mohla spať,“ vypytovala sa Lucy. Chcela som jej odpovedať, ale ona hneď pokračovala ďalej a ani ma nepustila k slovu.

„Dáš si niečo? Mama včera piekla nejaký koláč a je fakt dobrý.“ Hovorila už s plnými ústami, čo spôsobilo ten čudný prízvuk, kvôli ktorému som sa musela začať smiať.

„Čo je ti smiešne?" opýtala sa Lucy, no aj ona sa usmiala.

„A ani si mi nepovedala, prečo ešte nie si v posteli.“

„Ja by som ti povedala, kebyže ma aspoň na chvíľu pustíš k slovu,“ povedala som pobavene, no hneď som pokračovala: „Som strašne nervózna a zároveň taká vzrušená, a preto som sa zobudila už o pol tretej. Nechápem, ako môžeš byť tak v pohode. Ale aj ty si pre niečo hore!“ povedala som so záujmom.

„Vieš, ešte ma čaká kopa balenia. A neboj sa, aj ja som bola pred svojim prvým zostupom nervózna. Ale nemáš sa čoho báť. Všetko je to tam skvelé. Až na niektoré veci, ako napríklad špinavé ulice a autá. Tie sa mi vôbec nepáčia,“ povedala a pi tej predstave sa čudne zatvárila a zvraštila nos.

„A vlastne som rada, že si tu. Aspoň si vyskúšaš nejaké oblečenie, ktoré som ti kúpila,“ zaštebotala.

„Ale načo? Veď ja si niečo svoje zbalím,” odvetila som jej.

„Bella, prosím ťa. Ty si sa asi načisto pomiatla. Také veci ako máme my oni vôbec nenosia. Hneď by si všimli, že tam nepatríš. A to predsa nechceme,“ povedala a tvárila sa náramne pobavene.

Neviem, čo je na našom oblečení zvláštne. Je síce biele, a to úplne všetko, ale je pohodlné a pekné.

Lucy sa naďalej hrabala v skrini.

„A mám to. Tu máš. Skús si toto. To by ti malo byť dobré.“ A už mi podávala zvláštne farebné kusy oblečenia. Tmavomodré džínsy, červené tričko s gombíkmi a čiernu koženú bundu.

„Toto nosia ľudia?“ spýtala som sa prekvapene.

„Áno. A skoro som zabudla na toto,“ Usmiala sa a hodila mi do rúk dve čudné veci, čo mali byť asi topánky.

„A to je čo?" spýtala som sa pre istotu.

„Bella! Ty si fakt hrozná! V ľudskej móde sa vôbec nevyznáš. A teraz už choď. Veď vieš, kde je kúpeľňa.“

Namietať by bolo zbytočné, a tak som vyšla z izby a zamierila do kúpeľne.

*   *   *

„Wow, vyzeráš v tom naozaj skvele,“ nadchýnala sa nad mojím novým oblečením.

„Naozaj? Ja sa v tom cítim čudne,“ povedala som s obavami.

„Naozaj A ešte tu mám pre teba kopu ďalšieho oblečenia...“

„A čo budeš mať oblečené ty?“

„Počkaj, idem si to obliecť,“ povedala  a bežala kamsi preč.

„Už idem,“ zakričala o chvíľu a vošla dnu. A vyzerala vážne výborne. Mala na sebe úzke čierne nohavice, fialový zamatový kabát a fialové čižmy, ktoré perfektne ladili s kabátom.

„Pristane ti to,“ povedala som pochvalne.

„Ďakujem. Ale ty vyzeráš tiež dobre. Poď!“ povedala, podala mi ruku a postavila ma pred zrkadlo.

Vyzerali sme úplne inak. Páčilo sa mi to. Oproti tomuto mi naše biele oblečenie pripadalo fádne. Usmiala som sa na seba v zrkadle a potom na Lucy.

„Ale čo ak niečo pokazím?“ začala som mať opäť obavy.

„Ty musíš proste stále panikáriť. Vieš o tom, že si veľká hysterka? Už na to nemysli a poď si so mnou pozrieť nejaké časopisy. Možno sa konečne naučíš niečo o móde,“ povedala a usmiala sa na mňa.

Úsmev som jej opätovala a potom sme sa ponorili do čítania časopisov.

*   *   *

„Bože to už sú tri?“ skríkla som, keď som sa pozrela na hodiny.

„Gabriel ma zabije. Vôbec som mu a nepovedala kam idem a nenechala som ani odkaz. Bude riadne naštvaný. Musím ísť.“

„Ach, Gabriel. Ako môže byť niekto taký perfektný,“ básnila Lucy.

„Lucy! Ako môžeš snívať o mojom bratovi, keď ja budem mať poriadny problém.“ Neveriacky som nad ňou krútila hlavou. Chúďa! Je až po uši zaľúbená do Gabriela a on si ani poriadne nepamätá jej meno.

„Ale keď on je taký úžasný.“

„Fajn. Ako myslíš, ale ja už idem.“ Zbehli sme po točitých schodoch a rovno na chodbu. Vyšla som von a ešte raz som zamávala Lucy. Potom som sa otočila a rozbehla som sa domov. Je vôbec nejaká šanca, že si vôbec nevšimol, že som odišla?

*   *   *

Potichu som vola dovnútra a opatrne som zavrela za sebou dvere. Vyzula som si balerínky a začala som sa nenápadne zakrádať k schodisku, dúfajúc, že si Gabriel ešte nevšimol, že nie som doma. Už som bola takmer tam, keď som zacítila ten mrazivý pocit na chrbte, ako keď ťa niekto sleduje. Otočila som sa a zbadala Gabriela opretého o dvere a s rukami prekríženými na hrudi. Pri jeho vyčítavom pohľade ma zamrazilo.

„Kde si bola?“ opýtal sa ma.

„Nikde. Len u Lucy. Skúšali sme si nejaké oblečenie,“ odvetila som previnilo a tvárila sa že sa nič nedeje.

„Tak u Lucy vravíš? A to si mi nemohla aspoň nechať odkaz?"

„Prepáč. Ja som na to asi nejako pozabudla,“ odpovedala som mu a neustále som sa pozerala dookola, len aby sa naše pohľady nestretli.

„Prepáč? Vieš ako som sa o teba bál? Začínam pochybovať, či som urobil správnu vec, keď som ti zveril tú úlohu. Možno si na to ešte primladá,“ odvetil pokojne.

„Povedala som prepáč! A vôbec nie som primladá. Mám už stotridsať päť rokov, tak by si mi už trochu mohol veriť!“ vybuchla som a rozbehla som sa hore schodmi. Vbehla som do izby a treskla som dverami. Vraj primladá? Veď ja mu ešte ukážem. Tú úlohu splním raz dva.

Po chvíli som sa upokojila a sadla som si na posteľ. Túto moju vlastnosť neznášam. Nikdy sa nedokážem poriadne dlho hnevať. Cítila som sa previnilo. Zaplavil ma pocit beznádeje. Veď čo ak má predsa len Gabriel pravdu a ja to nezvládnem? Čo ak niečo pokašlem? Ten pocit viny by som nezvládla. Hlavne som si zaborila do vankúša a začala som srdcervúco plakať.

„Bella! Za desať minút odchádzame,“ ozval sa z dolného poschodia Gabrielov hlas.

„Už idem. Hneď som tam!“ zakričala som.

Vstala som z postele a z tváre som si zotrela aj poslednú slzu.

„Musíš byť silná. Ty to zvládneš,“ opakovala som si stále len tak pre seba.

Zdvihla som zo zeme ruksak a podišla som ku dverám. Ešte posledný pohľad na moju dokonale upratanú izbu a mohla som vyraziť. Dúfam, že sa skoro vrátim. Pri tejto myšlienke sa mi chcelo opäť plakať, a tak som radšej rýchlo zavrela dvere a zbehla som dole. Tam ma už čakal Gabriel. Určite ho taktiež mrzela naša hádka, a preto sa na mňa usmial. Jeho úsmev som mu opätovala. Otvoril dvere a spolu sme vyšli do chladného, februárového večera.

*   *   *

Už hodinu sme s Lucy sedeli v kancelárii oddelenia Bezpečnosť pri zostupe na zónu Z, pretože Gabriel si spomenul, že ešte nemám letecké povolenie.

„Ako dlho tu ešte budeme trčať?“ pohoršovala sa Lucy.

„Neviem, ale dúfam, že Gabriel to vybaví čo najskôr,“ povedala som a práve vtedy vošiel. Keď ho Lucy zbadala, jej unudený výraz sa zmenil na zasnený a začala mu divoko mávať. Keď nás zbadal, usmial sa a podišiel k nám.

„Ahoj. Ty si Lucy, však? Bellina priateľka.“ Keď vyslovil jej meno, začala sa usmievať ešte viac.

„Áno, to som ja,“ povedala nadšene.

„Ako sa dnes dobre vyzeráš,“ povedala, no keď si uvedomila, že povedala úplnú hlúposť a skomolila dve vety, celá sčervenela.

„Uhm, no teda, chcela som povedať... ako sa máš?“ jachtala.

Gabriel sa usmial a povedal:

„Celkom dobre. Ale najlepšie to bude keď už budete doma. A teraz už poďte, lebo aj tak máme hodinu meškanie."

Vyšli sme von veľkými presklenými dverami a ocitli sme sa na dlhej odletovej dráhe.

„Choďte,“ povedal Gabriel a objal ma.

„Dávaj si pozor,“ zašepkal mi do ucha a potom ma pustil.

Podišli sme s Lucy na úplný okraj a pozreli sme sa dole na nádhernú panorámu mesta Londýn.

„Wow, úplne som zabudla, ako je to vysoko,“ povedala.

„Tak... pripravená?“ spýtala sa.

„Áno,“ odpovedala som jej a dúfala som, že to znelo presvedčivo. Ešte raz som sa pozrela na Gabriela, ktorý sa na mňa povzbudivo usmieval. Potom ma Lucy chytila za ruku a spolu sme zleteli dolu do tmavej noci.

Autor: DarkPrincess, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska z nebies - 1. kapitola: