Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska si vždy nájde tú správnu cestu - 33. kapitola

26.04.2012 (19:45) • lenuskaemm • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2159×

Bella:

Kráčala som k oltáru. Pekne pomaly som prestupovala z nohy na nohu. Pod pazuchou ma držal môj ocko. Môj milovaný ocko. Bola som strašne rada, že sa vyliečil a vie chodiť. Cítila som sa ako nejaká hviezda, každý sa na nás pozeral. Edward stál pred oltárom a usmieval sa na mňa. Moje šaty sa vliekli po koberci, kostol bol nádherne vyzdobený. Všetko bolo krásne a dokonalé.

Kráčala som stále vpred, ale stále som bola ďaleko od oltára. Tá cesta bola hrozná, stále som myslela, že spadnem, nikdy som nebola naučená na podpätky. Všetci boli natočení na nás, boli krásni a na tvárach sa im mihal úsmev. Žiarivý a krásny, dokonca aj Daniel sa na mňa pozeral a usmieval. Vybrali sme si ho za svedka a Saru tak isto. Bola som strašne šťastná, keby sa tento deň nikdy neskončí.

Moja dcérka bola krásna. V jej očiach bolo vidno, že ju to všetko teší, onedlho bude mať súrodenca.

„Postaraj sa mi o ňu. Jasné?“ povedal Charlie Edwardovi a šiel si sadnúť na miesto pri mame. Edward len nemo prikývol a usmieval sa na mňa. Charlie si sadol k mame a nežne ju pobozkal. Boli spolu takí krásni, ako zamlada. Som šťastná, že aj moji rodičia sa dali dokopy. Sú si súdení, vždy mali byť spolu. Nikdy sa nemali rozísť, sú ako jeden.

„Bella, si krásna,“ povedal a pobozkal ma na čelo.

„Tak môžeme začať?“ spýtal sa farár. Obzrela som sa za seba, všetci sa krásne usmievali a Alice na mňa prikývla. Za nami stáli dvaja ľudia, ktorých by som nevymenila za nič na svete. Sara a Daniel. Konečne je tu aj Daniel, môj Daniel. Môj najlepší priateľ Daniel, ktorého tak ľúbim, veľmi mi pomohol a som veľmi rada, že konečne môžeme byť znovu spolu, ale len ako kamaráti. On je šťastný, má krásnu dcérku a manželku, ktoré sú tu a ja som šťastná tiež a dnes sa to potvrdí.

Len som prikývla na farárovu otázku a pocítila som, ako ma ovial studený závan. Po tele mi prešli zimomriavky. Edward ma chytil za ruku a palcom mi hladil dlaň.

„Edward Cullen, beriete si tu prítomnú Isabellu Swanovú? Budete si ju ctiť v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, v šťastí i v nešťastí a budete ju ľúbiť až pokiaľ vás smrť nerozdelí?“ Pozrela som sa na Edwarda a on spustil. Prešiel mi mráz po chrbte.

„Áno,“ bleskovo odpovedal a otočil sa na mňa. Nežným, žiarivým úsmevom sa na mňa usmial a silnejšie mi chytil ruku. Palcom mi prešiel po zásnubnom prsteni, prišiel rad na mňa, teraz budem odpovedať ja. Chcem sa za neho vydať. Dúfam, že po druhýkrát to už vyjde. Edwarda milujem a vždy som ho milovala, viem, že spravil chybu a oľutoval ju. Odpustila som mu, ale zapamätám si to. Kvôli nemu som skoro prišla o život, nie, nebolo to kvôli nemu! Stratila som rozum, on za to nemôže.

Vtom moje myšlienky prerušil farár. Tichým hlasom sa ma spýtal: „Isabella Swanová, beriete si tu prítomného Edwarda Cullena? Budete si ho ctiť v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, v šťastí i v nešťastí a budete ho ľúbiť až pokiaľ vás smrť nerozdelí?“ Pozrel sa na mňa s úsmevom.

Všetko bolo na mne, moje slovo bolo rozhodujúce. Keby som chcela, mohla som ujsť, obrátiť sa, povedať zbohom a rozbehnúť sa preč. Ale prečo? Prečo by som spravila takú hlúposť? Aj on ušiel, odišiel s Emmou a mňa tam nechal samú a bezmocnú. Bez náznaku života, bez jediného úsmevu. S plačom. Ale... Vrátil sa. Uvedomil si, že Emma je nič, že ja som ho milovala, že on mňa miluje. Konečne si to uvedomil. Hovorila som: Nikdy ťa nechcem vidieť, už nikdy. Prišiel deň, keď som ho znovu uvidela a to dieťa, moja krásna Renesmee, zmenila mi celý život, keby niet jej, som bezmocná a nešťastná a hlavne bez nej.

Všetci na mňa pozerali, bola som strašne zamyslená. Nič som nevnímala, Edward sa na mňa pozeral a čakal na odpoveď. Všetci naň čakali a ja som len ticho stála a hľadela na oltár. Rozhodla som sa čím skôr odpovedať. Bolo na čase, všetci čakajú na moju odpoveď. Po chvíľke ticha musím odpovedať a zmeniť svoj osud.

Obzrela som sa za seba. Daniel sa na mňa usmial a prikývol. Vedela som, že mi to dovolil, to kývnutie sa mi vrie do pamäte navždy. Aj on stál pred oltárom, len to ja som neprišla.

„Áno, beriem,“ tichým hlasom som prehovorila, Edward prešiel palcom po mojej dlani, otočil sa na mňa a usmial sa. Pevne mi ju držal, bol v neistote. Aj ja by som bola. Spravila som dobre, konečne budem šťastná. Dostala som dve šance, on dostal dve šance. 

„Môžete pobozkať nevestu.“ Farár sa otočil na Edwarda, kútiky úst sa mu zdvihli k úsmevu, len prikývol. Edward ma pretočil k nemu. Rukou sa dotkol môjho pása, zaplietla som mu prsty do vlasov. Pomaly ale isto sa začal ku mne približovať. Túto chvíľu si musím vychutnať, je to tá najkrajšia chvíľa v mojom živote. Jedinečná a nenahraditeľná. Naše pery sa konečne dotkli, nežne ma bozkával. Jeho pery boli vlhké, jemne mi vkĺzol jazykom do úst. Jeho jazyk som cítila až pri hrdle. Vtom sa za nami ozvalo tlieskanie. Všetci tlieskali.

„Do toho,“ zakričal Emmett. Edward si ma pritiahol bližšie a silnejšie ma objal. Odsunula som sa, nemohli sme v tejto polohe stráviť večnosť. Aj keď by som chcela, veľmi by som chcela. Ale na to bude ešte príležitostí dosť.

Pritiahol sa ku mne a šepol mi do ucha: „Milujem ťa.“ So zubami mi ho jemne pohrýzol.

„Milujem ťa,“ šepla som. Konečne som Isabella Cullenová. Konečne. Som taká šťastná. Z očí mi vyhŕkla malá slzička, bola to slzička šťastia. Dopadla až k zemi.

Vtom nám farár podal na tácke prstienky. Vyberal ich Edward. Boli krásne, oba krásne žiarili. Vzal jeden z tácky a navliekol mi ho na prst. Pohladila som ho, boli na ňom vyryté mená: Isabella + Edward. Vzala som prsteň z tácky a pozrela som sa, či aj na ňom je meno. Bolo. Na oboch bolo vryté: Isabella + Edward. Bol krásny a s tými menami bol ešte krajší.

Vtom zazvonili kostolné zvony. Farár nás chytil pod pazuchu, mňa z jednej strany a Edwarda z druhej a viedol nás von z kostola. Pomaly som kráčala, aby som nespadla. Pred nami išla moja malá dcérka, krásna družička v bielych šatočkách, bola ako princezná. Celé to bolo ako z rozprávky. Rozprávka o krásnom princovi a obyčajnej Popoluške.

Za nami kráčali ľudia. V ruke som držala kyticu, vedela som, že nie je jediná, ktorú dnes mám. Mohli sa začať gratulácie. Stáli sme tam ako sochy, Edward sa na mňa sem-tam otočil. Poslal mi krásny úsmev a pokračoval v gratulácii. Ľudia boli ako posadnutí, toľko kvetov.

***

Presunuli sme sa do miestnosti, ktorá patrila firme, kde sa konali čisto oslavy, svadby, stužkové a podobne. Bola som strašne šťastná. Oslava prebiehala úžasne a krásne. Vytancovali sme sa ako nikdy. Moja dcérka bola ako zjašená a o Emmettovi ani nehovorím.

Zarazilo ma len jedno. „Hádžem,“ skríkla som a hodila som kyticu za seba. Dievčatá už boli nastúpené a ako splašené chytali. Ale kytica sa dostala do rúk Vivian. Zarazene stála a pozrela sa na mňa. Len som sa na ňu usmiala a mykla som plecami.

„Daniel, teraz pozývaš ty!“ skríkol Edward od stola.

Autor: lenuskaemm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska si vždy nájde tú správnu cestu - 33. kapitola: