Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska nikdy neumiera - 26. kapitola

07.01.2013 (11:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1814×

Nessie sa išla teplo obliecť do svojej izby. Ja som sa vybrala do mojej izby. No mojej a zároveň Edwardovej. Vošla som a zavrela dvere. Prešla som ku skrini.

„Kam ideš?“ opýtal sa Edward za mnou.

„Von s Nessie,“ odpovedala som a nepozrela sa mu do očí, lebo som hľadala niečo v skrini.

„Môžem ísť s vami?“ Otočila som sa a pozrela naňho. Trocha ho potrápim...

„Čo ja viem...“ povedala som a založila si ruky na hrudi.

„Prosím,“ šepol. Tomu jeho pohľadu sa nedalo odolať. Zahryzla som si do pery.

„Tak dobre.“ Víťazne sa usmial a vybral sa k druhej časti skrine. Vybral si sveter a bundu.

Ja som stále hľadala a hľadala... Napokon som si vybrala čierne, trocha hrubšie rifle, biele tričko s dlhým rukávom, svetlosivý sveter na zips a modrú zimnú bundu, ktorú som zatiaľ položila na posteľ. Ostatné oblečenie som zobrala so sebou do kúpeľne. Dala som si rýchlu sprchu, obliekla sa, umyla si zuby a učesala si vlasy. Vyšla som z kúpeľne. Obliekla si bundu a obula si biele snehule. Edward tu nebol. Zišla som po schodoch do obývačky. Už tam na mňa čakal môj manžel a naša dcéra.

„Trvalo ti to,“ povedala Nessie a nedočkavo poskakovala pri dverách. Povzdychla som si. Nasadila si čiapočku a spolu sme vyšli z domu. Oni sa vybrali k lesu a ja ku garáži.

„Kam idete?“ opýtala som sa nechápavo.

„Predsa vonku,“ šepla Nessie a zachichotala sa.

„Nejdeme autom?“ Obaja sa na mňa nechápavo pozreli.

„Ideme do lesa,“ povedal Edward. Do lesa? Nestratíme sa?

„Myslíš, že sa nestratíme?“ spýtala som sa ho. Začal sa smiať.

„Neboj, ja sa nikdy nestratím,“ povedal a mrkol na mňa. Len aby. A ja sa nebojím! To ma vie tak naštvať. Tak sme spolu išli do lesa. Mraz ma štípal na rukách. Skryla som si ich do vreciek na bunde. Čo iné môžem očakávať? Veď som na Aljaške. Išli sme ďalej ešte aspoň štvrť hodiny. Zrazu Edward zastal.

„Zostaň tu,“ šepol. Obišiel strom, ktorý bol za mnou. Keď sa vrátil, spýtal sa: „Je ti teplo, dievčatko?“ Takže on sa chce hrať na Mrázika? Dobre. Ja sa budem hrať na Marfu.

„Čo ti šibe, hlupák starý?! Už mi ruky aj nohy odmŕzajú!“ povedala som nahnevane. No, aspoň som chcela znieť nahnevane. A neviem ako to znelo. Nessie na nás hľadela a smiala sa. Šokovane sa na mňa pozrel. Asi si myslel, že poviem Teplo, deduško. Zrazu sa usmial. Prišiel ku mne a objal ma okolo ramien. Spolu aj s Nessie sme sa vybrali ďalej.

„Musím si dať pozor, lebo sa meníš na Marfu,“ šepol mi do ucha. Krivo som sa naňho pozrela. Ja mu to vrátim.

„Aha, šedivieš,“ povedala som a pozrela sa naňho.

„Na to ti neskočím,“ šepol a šibalsky sa usmial. Sykla som. Raz ti to vrátim. Len sa teš. Nessie vybehla z lesa. Išli sme za ňou stála v strede malej okrúhlej lúky, pokrytej snehom.

„Guľovačkááá!“ vykríkla a hodila do mňa snehovú guľu. Jej to odpustím. Ale ak sa ryšavec opováži hodiť guľu do mňa, tak nech si ma neželá.

„Dávaj si pozor,“ upozornil ma a zasmial sa. Sneh bol hlboký asi štyridsať centimetrov. Tentoraz som ja hodila guľu po ňom. Uhol sa. Sakra!

Tak sme sa chvíľu guľovali. Mňa vždy trafili, no napriek tomu som sa smiala. Bola to zábava. Aj som sa pri tom trocha zahriala a nebola mi taká zima. Zrazu ma Edward zobral do náručia. Čo to robí? A náhle položil do toho hlbokého snehu. Vypískla som. Ja toho malého parchanta zabijem! Brrr...zima. Nejako som sa postavila na nohy. Edward mal práve záchvat smiechu. Bože, bol taký nádherný, keď sa smial. Ja mu to teraz vrátim, nech sa ja on trocha okúpe v snehu.

Prišla som k nemu a strčila ho, nech spadne. Tak sa aj stalo no stiahol ma zo sebou. Ležala som na ňom. Stále sa smial. Nedokázala som sa naňho hnevať. Jeho svieži dych mi vial do tváre. Tie jeho zlaté oči... Neviem, čo ma to napadlo, ale mala som chuť dotknúť sa jeho plných pier, tými mojimi.

Prebral ma Nessin smiech. Zaprela som sa do jeho pevnej hrude a postavila sa. Podala som mu ruku. Chcela som mu pomôcť. No ten parchant ma opäť stiahol do snehu. Postavil sa.

„Neváľaj sa stále v tom snehu, lebo ti premoknú nohavice,“ upozornil ma a zasmial sa. Akoby som z vlastnej vôle ležala v tom prekliatom snehu. „No tak poď,“ šepol a podal mi ruku. Prijala som ju.

Konečne som stála pevne na nohách. Ruky aj nohy som mala studené ako ľad. Mala som si zobrať nepremokavé nohavice. Nessie a Edward sa vybrali domov. Chceli som ísť za nimi no stuhli mi nohy. Len ťažko som urobila krok. Nohy mi zamrzli. Edward mal pravdu, že nemám rada nič studené. Zastavil sa a otočil čelom ku mne.

„Treba pomôcť?“ spýtal sa a milo sa usmial.

„Nie. Zvládnem to,“ šepla. Prišiel ku mne a zodvihol ma do náručia. Vypískla som. Namietala som, no nereagoval na to. Vzdala som to. Vybral sa so mnou domov. Niesol ma ako pierko. Akoby som vážila gram. Hlavu som si zaborila na jeho hrudi. Tá jeho vôňa... hmmm...

Náhle som sa zobudila. Stále som bola v jeho náručí. Sakra! Ja som zaspala. Boli sme už v dome. Edward smeroval ku schodom. Odtiahla som hlavu a pozrela sa mu do tváre. Tiež sa na mňa pozrel a usmial sa. Doniesol ma do izby a posadil na posteľ.

„Vďaka za... Vďaka, že si ma doniesol domov,“ poďakovala som sa.

„Nemáš za čo,“ povedal. Vyšiel z izby a nechal mi súkromie.

Vyzula som si čižmy a zavrela do kúpeľne. Vyzliekla som sa z tých premočených riflí a ostatného oblečenia. Vošla som do sprchy a pustila som na seba horúcu vodu. Sykla som od bolesti. Príliš horúca. No po čase som si zvykla. Moje stuhnuté svaly od zimy sa po chvíli uvoľnili. Vypla som sprchu a zabalila som sa do uteráka. Vyšla som z kúpeľne a prešla k skrini. Vybrala som tepláky, tričko a nejaký sveter. Rýchlo som si to obliekla. Pomaly som sa vybrala do obývačky.

„Ahoj, si hladná?“ spýtala sa ma Esme, keď som tam došla. Prikývla. „Poď sa najesť. Obed už je hotový,“ povedala a mávla na mňa rukou. Vošla som do kuchyne. Cítila som vôňu pečeného kuraťa. Mňam. Pri stole sedela Nessie, prezlečená, a pila z hrnčeku čaj. Sadla som si. Esme predo mňa položila hrnček s čajom. Cítila som vôňu lesných plodov.

„Vypi ho a bude ti teplo,“ šepla a starostlivo sa usmiala.

„Ďakujem,“ šepla som, zodvihla hrnček a trocha z neho upila. Ovocný. Bol výborný. Keď sme s Nessie dopili, Esme zobrala hrnčeky a položila pred nás tanier, na ktorom bolo stehno upečeného kuraťa a zemiaky. A k tomu nám dala mištičku s uhorkovým šalátom. Obed bol vynikajúci. „Ďakujem. Bolo to vynikajúce,“ poďakovala som sa.

„Som rada, že ti chutilo,“ povedala.

„A ostatní nebudú jesť?“ opýtala som sa, lebo okrem mňa a Nessie, nikto z toho nejedol.

„Rosalie a Alice majú diétu. A chlapci budú jesť neskôr. Asi nie sú hladní.“ Takže diétu. Nečudujem sa, že vyzerajú ako modelky z módneho časopisu.

Ahojte. Ďakujem Vám za skvelé komentáre. Odhadujem, že 30. kapitolou sa skončí príbeh. Je to iba odhad. Možno ich bude viac. :)

Na začiatku, keď som začala písať príbeh, som si hovorila: 10. kapitola - koniec príbehu. Keď som písala 12. kapitolu, hovorila som si: Dobre, tak maximálne 15 kapitol. A tak to pokračovalo až tu. :D

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska nikdy neumiera - 26. kapitola: