Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 9. kapitola

29.10.2012 (08:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2138×

Dni sa vliekli príšerne pomaly. Tešila som sa na sobotu strávenú s Edwardom a čas som si krátila premýšľaním nad tým, kam ma vezme. Nežil vo Forks dlho, tak ktoré miesto si tu mohol obľúbiť natoľko, aby ho považoval za svoje miesto?

Nech som si lámala hlavu akokoľvek silno, nič ma nenapadalo.

Dnes bol piatok a mňa čakal ďalší deň u Masenovcov. Ale vďakabohu, víkend som mala mať voľný. Sobotu som sa teda rozhodla venovať Edwardovi a na nedeľu som sa už dohodla s Angelou.

Nech je ako chce, Angela pri mne vždy stála a aj napriek tomu, že som Edwardovu spoločnosť milovala, Angie mi chýbala a chcela som sa aspoň pokúsiť vynahradiť  jej všetok ten čas, ktorý som bola s Edwardom.

Ona sa však ako správna kamarátka vôbec nehnevala. Práve naopak. Tešila sa z môjho vzťahu s Edwardom a videla viac, než v ňom bolo. A žiadne presvedčovanie či vyhováranie sa z mojej strany nemali zmysel. Bola totálne presvedčená o svojej neexistujúcej pravde.

Ale...

Niekedy som mala pocit, že má tak trochu pravdu. Aspoň čo sa týka mňa. Uvažovala som, či je normálne to, ako sa cítim, keď som len s kamarátom...

Pretože pri nikom inom som sa tak necítila, ale nikdy som nemala priateľa, ktorý by mi bol tak blízky ako Edward... Až na Angie, ale... Ona je dievča, v tom je predsa len nejaký rozdiel.

Bola som proste stále zmätená! A vôbec som netušila, čo s tým robiť! Štvala ma tá moja nerozhodnosť! Potrebovala som vedieť, na čom som, ale odmietala som si pripustiť, že by som mohla byť zaľúbená. A vlastne ani neviem prečo. Čo vlastne v skutočnosti znamená ľúbiť? Vždy som bola presvedčená o tom, že to spoznám, že si budem istá svojimi citmi, keď toho muža spoznám, ale ja som bola ešte dieťa! Dokážu deti skutočne milovať? Alebo aspoň teenageri?

A ak áno, čo s tým ďalej? Čo mám robiť?

A vlastne je to jedno! Aj tak sa v sebe nevyznám! No takto to ďalej nejde, potrebujem sa s niekým porozprávať. Ale s kým? Edward neprichádza do úvahy, nielen, že je rovnako starý ako ja, ale navyše tu v podstate ide oňho. Agela taktiež nie. Príliš mladá... Mama a otec? Hlúposť! Nedokázala by som sa v pohode rozprávať so svojimi rodičmi o niečom takomto. Tak kto?

Sára!

Áno, presne tak! Pôjdem za Sárou, porozprávam sa s ňou cez obedňajšiu prestávku alebo to je jedno kedy. Proste potrebujem objektívny pohľad niekoho skúseného, niekoho, kto si týmto všetkým už prešiel. A vhodnejšieho kandidáta ako je Sára si neviem predstaviť.

Bol piatok a ja som prišla do práce o pol hodinu skôr. Chcela som sa so Sárou čo najskôr porozprávať. A pripadala som si preto veľmi hlúpo. A možno aj trochu smiešne... Ale na tom nezáleží.

Mala som však smolu. Sára behala po dome a ani na chvíľu sa nezastavila. Rozprávali sme sa len toľko, pokiaľ mi dala zoznam mojich dnešných povinností. Masenovci totižto mali mať návštevu. Neviem o koho sa jednalo, ale pán Masen pracoval ako nepríčetný. A to teraz vôbec nepreháňam. Lietal po dome rovnako ako Sára a na všetky strany rozkazoval a prikazoval. A tentokrát sa ho jeho manželka ani nepokúšala zastaviť.

A potom že ja som hlúpa. No to určite!

Teda možno, ale na Masena aj tak nemám. Určite nie.

Dopoludnie teda prebehlo mizerne pomaly. Čas sa vliekol a roboty neubúdalo. Ľutovala som, že som si voľno nezobrala radšej dnes...

No tesne pred obedom sa moja nálada milionásobne zlepšila. Moja ďalšia povinnosť spočívala v Edwardovej izbe. Povysávať a utrieť prach. Jednoduchá úloha a navyše Edwarda som za celý tento deň nevidela. Bol najvyšší čas zmeniť to a vylepšiť si dnešnú tragickú náladu.

Pred jeho dverami som slušne zaklopala, aj keď som vedela, že by sa vôbec nehneval, ak by som tam len tak vtrhla. Ale ja som mala vštipenú aspoň trochu slušného správania.

„Ďalej,” vyzval ma a ja som sa automatricky usmiala. Edwardova prítomnosť fungovala na zlepšenie nálady ako kúzlo. Neskutočné, aký mal na mňa obrovský vplyv...

„Ideme upratovať,” oznámila som mu, keď som za sebou zatvorila dvere.

„Aj tebe pekný deň, Bella,” podpichol ma a uškrnul sa. Prevrátila som očami.

„Ujde. Čo to robíš?” spýtala som sa, keď som na jeho posteli uvidela kopy albumov.

Usmial sa a do rúk vzal jeden z nich.

„Spomínam na Chicago. A na svoje detstvo,” nostalgicky sa usmial a potľapkal na miesto vedľa seba. Bez závahania som si sadla a tiež som si do rúk vzala jeden z albumov.

„Chýba ti Chicago?” spýtala som sa, keď som otvárala album na prvej strane. A hneď som sa usmiala. Úplne prvá fotka bol malý Edward, asi šesť ročný, ako stojí pred budovou základnej školy a v ruke drží prvé vysvedčenie s jednou veľkou jednotkou. Na tvári mal pritom hrdý a šťastný úsmev. Bol rozkošný.

„Ťažko povedať. Bol to môj domov a vlastne Chicago stále považujem za domov, ale v mnohých ohľadoch mi je vo Forks veľmi dobre, Bella,” povedal a ja som naňho zdvihla zrak. „Vlastne hlavne v jednom ohľade,” zašepkal takmer nečujne a uprene sa mi pritom díval do očí.

Opäť sa mi srdiečko rozbehlo šialenou rýchlosťou a do líc sa mi nahrnula červená. Ba možno dokonca až bordová.

A nestalo sa to prvýkrát. Boli chvíle, keď ma Edwardove slová, či skutky nútili sa červenať a ja som nevedela, čo si o tom myslieť. Vždy som sa sústredila hlavne na dýchanie. A teraz tomu nebolo inak.

Odvrátila som pohľad opäť k fotkám a všetko moje sústredie spočívalo v pravidelnom dýchaní.

„Tu vyzeráš rozkošne,” pípla som, keď som ako-tak upokojila svoj splašený dych. Proste som sa snažila odviesť pozornosť inam. Ako vždy...

„Dostal som svoje prvé vysvedčenie, mal som pocit, že som pán sveta,” zasmial sa, no nepáčil sa mi jeho smiech. Bol iný ako obvykle. Vôbec nebol veselý... Ale zrejme som si to len nahovárala.

„Myslím, že každé dieťa vyzerá v tejto situácii rovnako,” tiež som sa zasmiala a otočila som na ďalšiu stranu.

S úsmevom som si prezerala Edwardove fotky, od bábätka až po teraz. A na každej z nich bol šťastný, určite mal skvelé detstvo. Ale ja sa nato svoje tiež nemôžem sťažovať. Jediné, čo mi chýbalo, bol súrodenec. Nejak som nemohla prinútiť našich, aby mi nejakého zaobstarali.

„Čo máš inak nové?” nadhodil Edward po chvíli príliš strojeným konzervačným tónom. Podozrievavo som sa naňho pozrela a zľahka som pokrčila ramenami.

„Vlastne nič.”

„Hmm...” Pomaly prikývol a pozeral sa do albumu. „A čo kamaráti? Ako sa majú?” pýtal sa ďalej. 

„Pevne verím, že dobre.”

„Veríš? Takže to nevieš?” pýtal sa ďalej s pohľadom upretým na fotky.

„Presne tak. Už dlho som s nimi nikde nebola, ale v nedeľu im to vynahradím.”

„S kým ideš v nedeľu von?”

„No vlastne istá je len Angela, ale neviem... Možno zavoláme aj ostatných. Jessicu, Mikea, Erica, Bena... Prečo?”

Tentoraz pokrčil plecami on.

„Len tak.”

„Tak fajn. Idem ti upratať tú izbu,” povedala som napokon, zatvorila som album s fotkami a položila som ho vedľa seba na posteľ.

Pomaly som vstala a vybrala som sa k vysávaču položenému pri dverách, ktorý som si sem priniesla.

„Hm, Bella, nechaj to tak, ja to urobím.”

„Neblázni, Edward, v žiadnom prípade. Len pekne seď, ja som každú chvíľu hotová,” zahriakla som ho a pustila som sa do vysávania.

Po chvíli sa však zvuk vysávača vyparil a ja som prekvapene pozrela na Edwarda stojaceho za mnou, ktorý v ruke držal vypojenú zástrčku.

„Ten zajtrajšok platí?” spýtal sa a ja som prekvapením pootvorila ústa.

„Samozrejme. Prečo sa pýtaš?”

„No vravela si, že si veľmi málo s priateľmi, tak či s nimi náhodou zajtra nechceš niekam ísť...”

„Povedala som ti predsa, že s nimi idem von v nedeľu,” povedala som a on prikývol. „Čo sa deje? Nemôžeš zajtra ísť alebo-”

„Nie, to nie. Len nechcem, aby si niečo robila nasilu,” zašepkal a pozrel sa do zeme.

Musela som v tejto chvíli vyzerať ako nejaké retardované kurča alebo čo. Vôbec som nechápala, čo sa deje.

„Edward! Povedala som ti predsa, že je mi s tebou dobre! Tiež si môj priateľ, nič nerobím nasilu, dopekla! Čo sa to s tebou porobilo?” Povedala som zostra a nahnevane som rozhodila rukami.

„Ja viem, prepáč. Len... proste som sa zle vyspal a... neviem, čo mi je,” zamrmlal a znova sklopil hlavu.

Povzdychla som si a spravila som krok bližšie k nemu. Pohladila som ho po paži a neisto som preniesla váhu z jednej nohy na druhú.

„Pokiaľ ťa niečo trápi, vieš, že mi to môžeš povedať, však?” pošepkala som.

„Viem. Nerob si starosti,” zamrmlal, zdvihol hlavu a usmial sa na mňa. Tiež som sa usmiala a nechala som sa od neho jemnučko pohladiť po líci.

No skôr ako som sa stihla čo i len začervenať, ozvalo sa zaklopanie na dvere a ja som od Edwarda automaticky odskočila. Či to bolo ľakom alebo niečim iným ťažko povedať...

Edward okolo mňa pomaly prešiel a otvoril dvere.

„Potrebuješ niečo, Sára?” spýtal sa zdvorilo.

„Vlastne áno. Hľadám Bellu,” povedala a potom sa otočila na mňa. „Prepáč, zlatko, ale prišla som ťa trocha posúriť, čo chvíľa je tu návšteva pána Masena a my máme ešte kopec práce v kuchyni,” rozhodila našťastne rukami, a potom sa poobzerala po izbe.

„Čo si robila doteraz, že má Edward ešte stále na nábytku prach?” spýtala sa a ja som sa zatvárila maximálne kajúcne.

„To je moje chyba,” ozval sa Edward. „Ukazoval som Belle naše fotky zo Chicaga,” ukázal rukou na fotoalbumy na posteli a nevinne sa usmial.

Sára sa naňho zamračila, a potom sa znova pozrela na mňa.

„Rýchlo to tu dokonči a príď mi pomôcť dole do kuchyne,” povedala a zatvorila za sebou dvere.

„Pokojne to dokončím,” ponúkol mi znova Edward, no ja som len pokrútila hlavou.

„Nechaj to tak,” ukončila som náš rozhovor a rýchlo som sa pustila do dokončovanie práce. 

Hneď nato som sa dovalila do kuchyne a obratne som Sáre pomáhala so všetkým potrebným. Až sme si napokon spokojné sadli k obedu a ja som sa rozhodla, že toto je moja príležitosť.

Návšteva Masenovcov pred chvíľou dorazila a oni teraz spoločne obedovali v jedálni. Určite im to popri rozhovore bude trvať dlhšie než obyčajne.

„Sára?” začala som opatrne.

„Áno, zlatko?” milo sa usmiala. Tiež som sa usmiala a nervózne som si poposadla na stoličke.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?”

„Samozrejme, Bella. O čo ide?”

„No... vieš... Premýšľala som nad sebou... a... a nad Edwardom,” pomaly som vykoktala a obozretne som sledovala Sárin pohľad. Neprekvapilo ju to. Len sa opäť usmiala a prikývnutím mi pokynula rozprávať ďalej.

„Vieš, ťažko sa mi to vysvetľuje, ale... S ním som proste iná. Viac sama sebou a viac šťastnejšia,” snažila som sa jej to dopodrobna vysvetliť, ale zrejme úplne zbytočne. Nevyzeralo to, že by mi nerozumela. Práve naopak.

„Neviem, čo sa to so mnou deje, Sára. Neviem, čím to je, že sa mi vždy príšerne rozbúcha srdce, keď sa ma dotkne alebo keď sa na mňa uprene zadíva... Červenám sa pri ňom viac než obyčajne a to už je čo povedať!” Vysvetľovala som ďalej a zložila som si hlavu do dlaní. Bolo to všetko hlúpe. Ja som bola hlúpa.

„Som už zúfalá z toho, že neviem, čo to všetko znamená, neviem, čo skutočne cítim a ako Edwarda vnímam a... Proste som nevedela o nikom inom, za kým by som s týmto mohla prísť. Viem, že ty vieš o tom našom prehnanom kamarástve viac ako všetci ostatní a napadlo ma, že by si mi možno mohla pomôcť,” zašepkala som a opatrne som sa na ňu pozrela.

Sára sa ešte stále usmievala.

„Mala by si to spoznať sama, Bella, ale vieš čo si myslím ja?” spýtala sa ma a zdvihla jedna obočie.

„Čo?”

„Myslím si, že ste v tom obaja až po uši.”

„Nerozumiem.”

„Ale áno, Bella. Rozumieš. Len si to musíš priznať. Mimochodom, vôbec nerozumiem, prečo ti robí taký problém povedať si, že si sa zaľúbila,” žmurkla na mňa a vstala od stola.

„Idem sa pozrieť, či niečo nepotrebujú,” vysvetlila mi, ešte raz sa usmiala a odišla do jedálne.

Povzdychla som si a položila som vidličku do taniera.

Tak predsa mala Angela pravdu? Zaľúbila som sa? Ale kedy sa to stalo, dopekla?!

Zvyšok piatku ubehol veľmi rýchlo. S Edwardom som sa už nestretla, ale dúfala som, že už je v pohode. Stále som nerozumela tomu jeho správaniu, ale nemienila som to riešiť.

Moju myseľ momentálne zamestnávalo niečo úplne iné.

Rozhovor so Sárou.

Zaľúbila som sa! Skutočne áno! Zaľúbila som sa do Edwarda, do môjho najlepšieho priateľa! Ak sa toto niekedy dozvie jeho otec, zabije ma! Tým som si stopercentne istá.

Ráno po mňa Edward opäť prišiel, až keď bol Charlie v práci a moja matka ešte spala. Nechceli sme zbytočne pútať pozornosť.

Boli sme síce len kamaráti, ale obaja sme poznali pána Masena a jeho zásadovosť. A viem, že môj otec by tiež nepodporoval to, že si robím zbytočné problémy. Šlo mu o prácu.

Autom sme šli mlčky. Edward šoféroval smerom preč z Forks. To ma trocha zmiatlo, keďže vravel, že to je vo Forks, ale nič som nevravela. Len som pozorne sledovala cestu okolo seba a počúvala som hudbu plynúcu z rádia, ktoré Edward pred chvíľou zapol.

No keď sme sa dostali na samotný koniec Forksu, Edward zabočil do ľava namiesto toho, aby opustil Forks. Spozornela som.

„Kam to ideme?” spýtala som sa opatrne. Túto časť Forksu som takmer vôbec nepoznala, aj keď som tu žila celý svoj život. A nikdy som nemala potrebu ísť sa tam pozrieť, pretože som žila v presvedčení, že tam nič nie je. Bola to maličká opustená štvrť. Úplne obyčajná a ničím nezaujímavá.

„Uvidíš,” usmial sa. 

„Vieš, Edward, si si istý, že ideme správne? V tejto časti Forksu nič nie je,” pošepla som. Nechcela som ho nijako spochybňovať, ale toto sa mi jednoducho nezdalo.

No neodpovedal mi. Len sa znova usmial a uprene pozoroval cestu pred sebou.

Nechala som ho tak. Uvidím, kam ma to vezme. Veď čo najhoršie sa môže stať? Že zablúdime a nebudeme vedieť nájsť cestu späť? No a čo? Jedlo aj vodu sme si vzali na cestu a v aute bolo teplo.

A navyše... S Edwardom som sa cítila absolútne bezpečne. Je mi jedno, pokiaľ s ním zostanem sama uprostred lesa. Vlastne, nielen, že by mi to nevadilo, ale zrejme by ma to aj potešilo. Ale to som si odmietala pripustiť. Hraničilo to so zdravým uvažovaním...

Po pár minútach - trvalo to kratšie, akoby som si bola myslela - sme zastali pred malou chalúpkou niekde uprostred lesa.

Niekedy to zrejme býval malý dom, no teraz vyzerala úplne inak. Bola miestami urobená z dreva, inde boli zase kamenné múry. Vôbec som nechápala, ako to môže držať pohromade a kde sa to tu vôbec vzalo? Musí to byť riadne staré...

Vyzerala... zle. Ale mala isté čaro. Takéto búdky bývajú vo filmoch, či rozprávkach a na mňa to tu pôsobilo magicky.

„Ako si to tu našiel?” vydýchla som a očami som aj naďalej blúdila po chalúpke. Bola zničená a ošapraná, ale zároveň nádherná.

„Ani sám neviem. Nuda robí svoje,” pokrčil plecami a vystúpil z auta. Ihneď som ho nasledovala, no ostala som stáť len pár krokov od auta, zatiaľ čo Edward kráčal smelo k domu.

„Hmm, Edward?” ohlásila som ho a on sa otočil. 

„Áno?”

„Si si istý, že keď vojdeme dnu, tak sa nám to nezosype na hlavy?” overovala som si.

Pretočil oči a podišiel ku mne.

„Bella, bol som tu už veľakrát a vidíš, nič sa mi nestalo. Viem, že ten domček vyzerá zúbožene, ale stáť stojí stále rovnako pevne,” ubezpečoval ma.

„Tým si ale vôbec nemôžeš byť istý,” namietala som.

„Bella, prosím, ver mi. Chcel by som ti niečo ukázať.” Zrazu sa nedočkavo usmieval a v očiach sa mu odrážalo šťastie a očakávania. Nemala som silu odolávať jeho prosebnému šťastnému pohľadu a rezignujúco som zvesila ramená a šuchtala som sa k domčeku.

Počula som, ako sa za mojim chrbtom zasmial, no ihneď ma dobehol a vzal ma za ruku.

„Trocha života do toho umierania,” podpichol ma a zrýchlil tempo. Zakopávala som za jeho nohami, no napokon sme obaja stáli na malilinkej verande, čo bola pristavené k domu, a Edward otváral zaprášené dvere z tmavého dreva.

V tejto farbe dreva vlastne bol celý dom, okrem murovaných častí.

Dvere sa s vrzgotom otvorili a Edward vošiel dnu. Pomaly som ho nasledovala a hneď, ako som vošla, zostala som omámene stáť s otvorenými ústami.

Bol tu kozub a zvieracie kožušiny a na pár z  nich stál obrovský čierny klavír. Ten kontrast bol až neuveriteľný. Vôbec sa sem nehodil, bol príliš moderný, no zároveň sem pasoval úplne dokonale. Skutočne magické miesto...

„Nepovedal som ti o sebe, že hrám na klavír,” pošepol po chvíli ticha Edward stojaci len kúsok od klavíra.

Prikývla som.

„Ty nie, ale myslím, že Sára mi to raz medzi rečou spomenula,” vysvetlila som mu pošepky a otočila som, aby som staré dvere mohla opäť zavrieť.

Edward zatiaľ začal zakladať oheň v starom kozube a ja som podišla bližšie ku klavíru. Opatrne som prešla končekmi prstov po klávesoch s úžasom som sa obzrela na Edwarda.

„Ako si ho sem dostal?” spýtala som sa. Do volva by sa určite nevošiel.

„Sťahovacia služba,” potichu sa zasmial a fúkol do zohrievajúceho sa krbu.

„No, to ma nenapadlo,” tiež som sa zasmiala, pretože to úplne vyvracalo atmosféru tohto miesta. Sťahovacia služba. To bolo také normálne a moderné. A pritom úplne očividné.

„Páči sa ti tu?” spýtal sa Edward, keď už oheň veselo pukotal a on podišiel bližšie ku mne.

„Áno. Veľmi. Netušila som, že vo Forkse je niečo takéto. Vlastne sa čudujem, že tie drevené dosky ešte nezhnili pri všetkom tom daždi.”

„To drevo je použité len ako obklad,” usmial sa, podišiel k jednej z drevených stien, aby mi ukázal murovanú konštrukciu pod doskami.

Chápavo som prikývla a znova som sa pozrela na klavír. To príjemné ticho, ktoré tu panovali doteraz sa pomaly začalo meniť na trápne ticho. Nevedela som, čo povedať.

„Vlastne som ťa sem chcel vziať preto, aby som ti mohol zahrať. Ak ti to nevadí, samozrejme,” pokrútila som hlavou, že nie a on sa usmial a začal znova rozprávať, „mal som tu priveľmi voľného času a veľa podnetov na rozmýšľanie,” povedal neurčito, tiež prešiel ku klavíru a sadol si zaň.

Veľké biele dlane položil na klávesy klavíra a potom sa pozrel opäť na mňa.

„Sadni si, prosím,” požiadal ma a ja som si opatrne sadla vedľa neho.

Spokojne sa usmial a pozrel sa na klavír. Hneď nato sa jeho dlhé štíhle prsty rozbehli po klávesoch a ja som v úžase pootvorila ústa. Hral prekrásne.

Z pod jeho rúk sa vytvárala jemná melódia, miestami veselá a potom zase tichá a neškodná. Niekde počas hrania začal Edward opäť rozprávať, no očami stále sledoval svoje ruky pohybujúce sa na klávesoch.

„Strávil som s tebou veľmi veľa času, Bella. Ani neviem, kedy a ako sa to stalo, ale dostala si sa mi pod kožu tak veľmi, ako nikto iný. Milujem všetky chvíle, ktoré sme spolu strávili a teším sa ďalšie a verím, že ich bude ešte veľa. Veľmi veľa,” šepkal a pri každom jeho slove sa rysy jeho tváre menili. Od šťastného, či pobaveného úsmevu, až po úsmev nežný. Pozorne som ho sledovala a nemala som ani najmenšej potuchy, čo robiť. A tak som len mlčala.

„Ale keď si bola preč a ja som nebol s tebou, zrazu som sa nevedel na nič sústrediť a mal som kopec voľného času. A tak som našiel aj toto miesto. Priniesol som sem svoj klavír zo Chicaga. A hral som. Viac ako kedykoľvek predtým a zakaždým som pri tom myslel na teba,” povedal a jeho ruky na klávesoch zastali.

S úsmevom sa odvrátil od klavíru a pozrel sa na mňa.

„A moje ruky samé začali tvoriť túto skladbu,” dopovedal a stále sa usmieval.

Bola som tak vyvedená z mieri, že som sa po jeho slovách ani nedokázala začervenať. Len som sa pozerala do jeho zelených očí, rozhodne do najkrajších očí, aké som kedy videla, a po lícach mi zrazu potichúčky začali stekať slané kvapôčky sĺz. Dojalo ma to. 

„Prečo plačeš?” spýtal sa ma nežne, palcom pohladil moje líce a zotrel tým pohybom neposlušné slzy. To isté urobil aj s mojim druhým lícom a znova sa spokojne usmial.

„Ďakujem,” povedala som len. 

„Nemáš začo. To ja ďakujem. Prisahám, že aj keď som do Forks nikdy nechcel ísť, teraz neľutujem a nikdy ľutovať nebudem. Bez ohľadu na to, čo v živote zažijem, toto bude už navždy moje najšťastnejšie obdobie.” Rozprával naliehavo.

Ja som mlčala. Na niečo takéto som nemala dostatok slov.

Len som sa mu aj naďalej dívala do očí a po chvíli som sa začala šťastne usmievať. Nešlo to inak.

A zrazu sme mlčali obaja. A to ticho už nebolo vôbec trápne. Bolo opäť príjemné a vyjadrovala tisícky zbytočných slov.

V tom sa Edwardova hlava priblížila k tej mojej a ja som jeho pohyb následne zopakovala.

Už predtým sme boli pri sebe blízko, no teraz to bolo ešte bližšie. Takmer sme sa dotýkali nosami. Začala som splašene dýchať. Mala som sedemnásť, skoro osemnásť, no toto bola mala byť moja prvý pusa. A v tejto chvíli som bola presvedčená, že som urobila dobre, keď som tak dlho čakala na ten správny okamih, pretože správnejší okamih, ako bol tento som si ani nedokázala predstaviť.

A zrazu sa Edwardove pery dotkli mojich a moje presvedčenie ešte zrástlo. A to som si myslela, že už sa to viac nedá.

Sára mala pravdu. Ľúbim ho. Netuším, kedy sa to stalo, či to bolo už v ten prvý krát, keď som ho uvidela len v osuške v jeho izbe alebo sa to stalo priebehom nášho priateľstva, no stalo sa to. Nejak sa to stalo a ja som bola preto neuveriteľne šťastná.

Presne ako povedal Edward, bez ohľadu nato, čo v živote ešte zažijem, toto bude už navždy pre mňa to najšťastnejšie obdobie.

Museli ste čakať dva týždne, namiesto jedného. Cítim sa pre to mizerne, ale nedalo sa inak. Ako odškodné je kapitola o 1600 slov dlhšia, než býva obyčajne, ale viem, že je to len chabé ospravedlnie. V každom prípade dúfam, že mi to odpustíte. 

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 9. kapitola :