Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 8. kapitola

15.10.2012 (08:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2011×

„Som plný na prasknutie! Už nevládzem!” vyhlásil, keď zjedol asi polovicu zákuska a druhú položil naspäť do košíka.

„Tak toto teda nie, Edward. Dojedz si láskavo ten koláč. Deti po celom svete nemajú čo jesť a ty by si to pokojne vyhodil!” frflala som.

„Ale ja to predsa nevyhadzujem, Bella. Niekto to doje. Napríklad ty,” mrkol na mňa a ja som prevrátila oči.

„Nemám rada punčové koláče!” informovala som ho a pritom som vážne prikyvovala hlavou.

„Tak ho doje Sára!” vyhŕkol a tentoraz prevrátil oči on.

„Áno. Určite nemá chuť na nič iné ako tvoje oslintané punčové zákusky.” Vážne som prikývla a ľahla som si naspäť do trávy.

„Nie je oslintaný!”

„Je! Mám ti to osobne ukázať?”

„Bella, nehnevaj ma! Ja neslintám!” povedal rázne.

Mávla som rukou.

„Samozrejme, samozrejme...” zamumlala som a privrela som oči. Prejedla som sa a momentálne sa mi chcelo len a len spať.

„Bella?” Zatriasol mi po chvíli Edward ramenom. 

„Hmm?”

„Nespi, prosím!”

„Nespím,” odpovedala som s ešte stále zatvorenými očami. 

„Ale áno! Spíš!”

„Len oddychujem! Neotravuj ma zase!” zahriakla som ho.

„Fajn! Ako chceš!” povedal príkro a hneď nato jeho ruka zmizla z môjho ramena. Stavím sa, že keby práve nemám zatvorené oči, tak ich znova prevrátim. Neviem, čo má s tým urážaním v poslednej dobe. Je to detinské a hlúpe. Vlastne sa obaja správame ako malé deti. Dohadujeme sa a provokujeme...

Ale baví ma to. Zrejme máme obaja veľmi detinské povahy. Inak si to skutočne neviem vysvetliť.

„Edward, netrucuj znovu. Teraz nato fakt nemám náladu,” objasnila som mu, no nedočkala som sa nijakej reakcie.

Povzdychla som si a pomaly som vstala zo zeme. Uložila som do košíka všetko roztiahnuté jedlo a potom som obrátila pohľad na deku, na ktorej ešte stále ležal Edward.

Zvažovala som, že ho z nej odtlačím, ale to by sa mi pravdepodobne nepodarilo. Tak som len chytila rožky deky a začala som ťahať.

Samozrejme, že sa tá deka ani nepohla a on na nej stále pohodlne vylihoval! Zaťala som zuby a začala som ťahať silnejšie.

„Bella, o čo sa to, prosím ťa, snažíš?” pozeral na mňa so zdvihnutým obočím.

„Balím,” odpovedala som pomedzi zaťaté zuby a znova som poriadne potiahla. A podarilo sa! Deka mi skončila v rukách, no ja som sa zakymácala a skončila som priamo na zadku. 

„Dokelu,” zanadávala som, pretože ten pád vážne bolel.

No a Edward sa medzitým fantasticky bavil. Somár!

„Bavíš sa dobre?” spýtala som sa sarkasticky, keď som sa štverala na nohy a popritom som si trela boľavý zadok. Edward sa mi znova smial, no preukázal trochu dobrej vôle.

„Ukáž, prosím ťa,” pokrútil hlavou, vzal mi deku a pomohol mi vstať.

„Vďaka,” poďakovala som, keď som bezpečne stála na oboch nohách. 

„Takže už chceš ísť domov?”

Prikývla som.

„Som unavená, Edward. Prosím, vezmi ma domov. Von pôjdeme zase nabudúce,” požiadala som ho s vážnou tvárou.

„Dobre, teda. Ale budúci víkend mi to vynahradíš!” povedal prísne, no v tvári sa mu zračilo pobavenie. Opäť som prevrátila oči, no prikývla som.

Nerobila som mu vlastne až takú službičku. Tešila som sa, až s ním pôjdem opäť niekam von.

„Opäť mi vybavíš priepustku u tvojej matky?” doberala som si ho, keď sme pomalou chôdzou kráčali späť k autu.

„Áno. Nerob si starosti,” zasmial sa.

„Nechaj to tak, Edward. Poprosím tvoju matku sama.”

„Prečo by si to robila, pokiaľ som ti sám navrhol pomoc? Vlastne ty mne urobíš službičku s tým, že so mnou pôjdeš opäť von a ja ťa na oplátku zbavím povinností,” mrkol a zaškeril sa.

„To nie je žiadna službička, Edward. Pôjdem s tebou von rada a celkom dobrovoľne.”

„Naozaj?” Usmial sa. 

Pomaly som prikývla.

„Naozaj.” Tiež som sa usmiala a potom som svoj pohľad venovala len a len ceste pred sebou.

Domov som prišla už po tme. Ani neviem, ako rýchlo celý ten deň utiekol.

Oklukou som sa vyhla kuchyni a rodičom, ktorí by ma určite zavalili otázkami, a zamierila som na poschodie. Rýchlo som sa osprchovala a ľahla som si do postele.

Tak strašne ma štvalo, že nedeľa už končí a ja idem zajtra opäť do školy. Už teraz som sa totižto nemohla dočkať ďalšieho víkendu. Mala som pocit, akoby ma práve víkendy v poslednej dobe držali pri živote.

Odfrkla som si.

Akoby toho nebolo málo, tak ja ešte uvažujem ako nejaká bláznivá ženská z románu od Daniel Steelovej.

Buchla som si rukou do čela a zatvorila som oči.

Moja myseľ sa zbláznila.

Ble.

Prevrátila som sa na brucho a na hlavu som si hodila vankúš. Na dnes stačilo! Chcem spať!

Týždne zrazu začali utekať rýchlejšie. A ja som s Edwardom trávila čoraz viac času. Samozrejme, cez víkendy som musela aj pracovať, takže sme nechodili stále von, ale aj keď som bola u nich doma, bol stále pri mne.

Pomáhal mi v kuchyni, práčovni, v jedálni... Všade, kde bolo treba a pritom mi rozprával stále nové a nové príhody zo svojho detstva. Dozvedela som sa toho o ňom neskutočne veľa. Dalo by sa povedať, že som ho poznala skoro dokonale.

To všetko za jeden krátky mesiac.

A potom prišli prázdniny.

Práce bolo viac, ale aj voľného času, keďže mi z harmonogramu vypadla škola.

A tu platilo zase to isté. Takmer všetok voľný čas som trávila s Edwardom. Na svojich starých priateľov som kašľala a aj keď som sa kvôli tomu zo začiatku cítila zle, časom to prešlo. Bola som sebec, no bola som šťastná.

Neviem, čím to bolo, možno Edwardom samotným, ale nespomínala som si na chvíle vo svojom živote, kedy by som bola šťastnejšia.

Myslela som naňho neustále. Ráno, keď som vstala, v priebehu dňa, takmer pri každej činnosti a aj večer, keď som ľahla do postele. Spomínala som na všetko, čo sme spolu povyjastrájali a ako sme sa pri tom všetkom nasmiali a znova som sa smiala. A potom som premýšľala nad tým, čo bude zase zajtra a nabudúce...

A vždy, keď som ho znova uvidela a on sa usmial tým svojim dokonalým úsmevom, ktorý by mu mohla závidieť každá hollywoodska hviezda, moje srdiečko sa rozbúchalo o niečo rýchlejšie a na tvári sa mi zakaždým usadil široký šialene šťastný úsmev.

Môj život sa jednoducho Edwardovým príchodom do Forks stal dokonalým.

Ubehla štvrtina prázdnin, bola streda a ja som opäť trávila svoj čas u Masenovcov v kuchyni. Sára bola opäť niekde zalezená s Kevinom - mám pocit, že odkedy som tu, len zneužíva príležitosť a vždy keď môže, sa vyparí - a ja som mala za úlohu piecť koláč.

Ale nesťažujem sa. Pán Masen je doma a do kuchyne chodí len výnimočne, takže som rada, že sa mu môžem vyhnúť. Napriek tomu mesiacu a pol, čo u nich pracujem si ma ten chlap nijak viac neobľúbil. 

Ale aby som mu nekrivdila, musím povedať, že je to vzájomné...

„Bella,” ozvalo sa mi za chrbtom a ja som s výsknutím nadskočila. 

„Ty somár!” buchla som Edwarda do ramena a teatrálne som sa chytila za srdce. „Skoro som z teba dostala infarkt!”

„Prepáč, prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.” Zdvihol ruky v náznaku mieru a ospravedlňujúca sa usmial.

„Fajn, tak rýchlo vrav, prečo si prišiel, pretože pokiaľ viem, je doma tvoj otec a ja skutočne nestojím o problémy...”

Edwardova tvár sa zrazu úplne rozžiarila a v očiach sa mu zalesklo ako malému dieťaťu.

„Tak nejak mi napadla jedna vec...” začal napínavo a ja som ho kývnutím hlavy pokynula rozprávať ďalej. „No, vzala si ma na svoju lúku, v podstate na miesto, na ktorom ti záleží a kde sa chodíš odreagovať,” znova som prikývla, „tiež som si tu vo Forkse našiel také miesto. Chodieval som tam cez týždeň, keď si bola v škole a párkrát aj cez tieto posledné dva týždne.”

„A?”

„Bol by som veľmi rád, ak by som ťa tam mohol vziať,” dopovedal napokon.

„Páni,” vydýchla som. „Som poctená,” povedala som žartovným tónom a provokačne som sa usmiala, no on sa len mierne  zamračil a s rukami skríženými na hrudi čakal na moju odpoveď. 

„Pôjdem veľmi rada,” povedala som teda a čo najmilšie som sa usmiala. Pre tentokrát som sa rozhodla byť dobrá a nesprávať ako škôlkarka.

„Ďakujem,” pošepol, rýchlo zrušil vzdialenosť medzi nami a pobozkal ma na líce. Samozrejme, že ma to nenechalo chladnou. Srdiečko o sebe zase dalo vedieť o niečo hlasnejšie ako obyčajne a líca sa mi automaticky sfarbili do červena. Neznášam túto svoju charakteristickú vlastnosť! 

„Tak môžeme v sobotu? Pokiaľ viem, máš voľno, takže nemusíme mojim rodičom nič vravieť a-”

„Sobota je super!” zastavila som príval jeho slov a znova som sa usmiala.

„Tak fajn,” povedal, tiež sa usmial a už ho nebolo.

Povzdychla som si.

Bola som hotová, totálne zmätená. Ako to robí, že ma vždy tak dokonale vyhodí z rovnováhy? Ako je možné, že potom všetkom, čo sme spolu prežili sa pri ňom ešte stále dokážem červenať? A ako to robí, že moje srdce nedokáže v jeho prílišnej blízkosti zostať pokojné?

Čo to so mnou, dopekla, je?!

Vošla som si prstami do vlasov a privrela som viečka.

„Som v háji,” zamumlala som si sama pre seba. „Totálne v keli!”

Ešte chvíľu som strávila ľutovaním seba samej, kým som sa s veľkým sebazaprením znova pustila do práce.

Zrazu som mala príšernú náladu, Chcela som si ľahnúť do svojej postele s šálkou horkej čokolády a s nejakou dobrou knihou, ktorú by som aj tak nečítala, ale premýšľala by som nad všetkým možným.

Bola som už totálne zničená zo všetkých tých pocitov. Nevedela som, kam toto smeruje a kam vlastne chcem, aby to smerovalo?

„Som tu znova!” ozval sa krik z chodby a ja som sa pozrela smerom k dverám, v ktorých sa po chvíli zjavila Edwardova strapatá hlava.

„Čo tu kričíš?”

„Nechcem ťa znova nalakať,” vysvetlil mi a ja som sa zasmiala.

„Tu, ale, drahý pán Masen, nemáte čo robiť!” povedala som mu a prekrížila som si ruky na hrudi. Všetkými silami som pritom potláčala svoje myšlienky. Snažila som sa proste byť v pohode.

„Môj milovaný ocko pred malou chvíľkou odišiel,” pomädlil si ruky a s úsmevom si sadol na stoličku. Znova som sa zasmiala  a obrátila som sa späť k linke.

„Čo to zase robíš?” spýtal sa a ja som po ňom hodila pohľad cez rameno.

„Snažím sa ti upiecť koláč.”

„Mne?” zatváril sa dojato a rukami si ukázal na hruď. 

„Hej, aj tebe,” prikývla som.

„Aké aj, prosím ťa?”

„Myslím, že si z neho dajú aj tvoji rodičia.”

„V žiadnom prípade. Ten si privlastňujem,” rozhodol. Prevrátila som oči. Opäť!

„Zabudni.”

„Nie, myslím to vážne. Ja ti s tým pomôžem a za odmenu si ho rozdelíme medzi sebou, čo povieš?” navrhol a hneď nato vstal zo stoličky a postavil sa vedľa mňa.

„Nech sa páči,” rozhodila som rukami smerom k cestu na koláč a trocha som od neho odstúpila, aby som Edwardovi urobila miesto.

„Ďakujem,” povedal, zaboril prsty do cesta a potom sa na mňa spýtavo zahľadel.

„Čo s tým mám teraz robiť?” opýtal sa a ja som zasmiala. Tváril sa urazene, no to ma pobavilo ešte viac.

„Radšej nič,” rozhodla som napokon a odstrčila som ho na stranu, snažiac sa pritom znova ignorovať všetky tie pocity. Ani som sa nezaťažovala uvažovaním, aká je moja situácia zúfalá.

„Ale ja ti chcem pomôcť! Vážne! Len mi musíš povedať, čo mám robiť,” namietal.

„V žiadnom prípade.”

„No tak, Bella, prosím!”

„Nie! A to je moje posledné slovo!”

O pár minút nato sa cesto pieklo v trúbe a ja a Edward sme vyzerali ako dve prasiatka. Obaja celí od cesta. Od hlavy až po päty.

„Už nikdy, nikdy ti nedovolím piecť so mnou koláč, Edward Masen!” povedala som a výhražne som pritom zdvihla ukazovák, s ktorým som mu zamávala pred tvárou.

Chvíľu môj prst pozoroval, no potom ho chytil do svojej veľkej dlane a spravil na mňa grimasu, ktorá jasne hovorila: to myslíš vážne?

„Ty toho narobíš! Veď toto sa dá ľahko umyť,” povedal, pustil môj prst a vzápätí sa jeho ruky objavili pod mojimi kolenami ako ma vzal cez rameno a zamieril von z kuchyne.

„Edward! Edward, čo to robíš?” pýtala som sa trocha vykoľajene.

„Idem ťa umyť,” oznámil mi a do toho si začal pískať.

„Edward, neblázni! Som v práci, budem mať problém!” začala som panikáriť, keď som si všimla, kam má namierené. Von! Do záhrady! Zase k hadici! Bože môj!

Tak... myslím, že Bella je jasná. Ale čo Edward? Dievčatá, ak sa nič nepokašle, v budúcej kapitole sa to dozvieme. ;)

Teraz by som vám chcela povedať, že podľa toho, ako to sledujem, budú kapitoly pribúdať vždy po týždni. Výnimkou sú sviatky, prázdniny a pre mňa voľné víkendy, počas ktorých budem mať viac času než na napísanie jednej kapitoly. Inak to vážne nestíham...

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 8. kapitola :