Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 7. kapitola

08.10.2012 (17:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1845×

„Tie práce očakávam do najbližšej hodiny na stole,” oznámil učiteľ, akonáhle zazvonilo a ja som sa konečne mohla pobaliť.

Piatok. A práve skončila posledná hodina. Konečne!

Mala som pocit, že toto bol najdlhší týždeň v mojom živote. Vliekol sa príšerne pomaly a učenia nebolo vôbec málo.

A pre mňa povinnosti ešte stále nekončia. Zase zajtra mám byť opäť u Masenovcov. Zrejme by som mala ako každý normálny človek nadávať, že musím ísť pracovať, ale ja som sa tešila. Zrejme som nebola normálna. Ale nie. Vlastne som sa tešila skôr na Edwarda a Sáru. Teda skôr Edwarda, ale aj na Sáru. Vážne.

„Ahoj, Bella,” pozdravil ma Eric, keď som vyšla na chodbu. Usmiala som sa naňho.

„Ahoj.”

„Počuj, ideme teraz s deckami do Seattlu sadnúť si a do kina, poď s nami, Bells,” navrhol mi Eric. Bohužiaľ, musela som ho sklamať. Moji priatelia tentoraz idú bokom. A mám taký pocit, že sa to ešte párkrát zopakuje.

„Nemôžem, Eric. Idem si urobiť úlohy na pondelok, pretože cez víkend pracujem.”

Pomaly prikývol.

„Hej, počul som o tom, že si dostala prácu u pána Masena,” významne zdvihol obočie a ja som sa zasmiala.

„Áno, tiež sa mi tomu nechce veriť.”

„Tak dobre, Bella. Snáď nabudúce,” ukončil Eric našu debatu a ja som s úsmevom prikývla.

„Ahoj, mami,” pozdravila som Renée a dala som jej bozk na líce. „Čo máme na obed?” spýtala som sa a sadla som si k stolu.

„Počuj, Bella, neviem, čo sa v tej tvojej práci stálo, ale dnes sa tu zastavil syn pána Masena. Hľadal teba. Bella, zlatko, pokiaľ máš s tými ľuďmi nejaké problémy, mala-”

„Počkaj, mami, počkaj! Čakaj! Čože?” spýtala som sa. Nemala som ani najmenšej potuchy, čo by tu mohol Edward robiť. U nás doma? To je predsa hlúposť.

„Bol tu mladý pán Masen,” povedala mi znova a sadla si oproti mňa na stoličku.

„Čo chcel?” pýtala som sa ďalej.

Renée pokrčila plecami.

„Neviem, zlatko. Povedal len toľko, že hľadá teba, načo som mu povedala, že si ešte v škole. To je všetko. Potom odišiel. Vlastne to bolo len pred chvíľkou,” vysvetľovala a tvárila sa maximálne vážne. Prevrátila som očami.

„Netvár sa tak, mami. Nemám žiadne problémy, o ktorých by som vedela. Zajtra sa ho spýtam, čo chcel a ty si nerob starosti, prosím ťa,” snažila som sa ju upokojiť. „Zbytočne zveličuješ.”

„Poznám ťa, Bella. A viem, aký máš názor na toho muža. Je len prirodzené, že si robím starosti,” bránila sa.

„Fajn. V poriadku. Nechajme to už tak. Nič sa nedeje,” uzavrela som to. V tichosti som sa najedla a vybrala som sa do izby učiť.

Zajtra budem mať určite príležitosť spýtať sa Edwarda, načo bol u nás doma.

A mala som pravdu. Akonáhle som u Masenovcov za sebou zatvorila vchodové dvere, objavil sa v predsieni Edward. Usmieval sa od uška k ušku a ležérne sa opieral o rám dverí.

„Dobré ránko,” pozdravil milo.

„Ujde,” opravila som ho, pretože som bola na smrť unavená. Celú noc pršalo a zdá sa, že bude pršať aj celý dnešný deň. Na Forks nič neobvyklé, ale mňa takéto počasie neskutočne uspávalo. A navyše, dnes je sobota a ja som musela vstať z mäkkej a príjemne vyhriatej postele. To dokáže pokaziť náladu asi každému. 

„Zlá nálada,” konštatoval.

„Zlé počasie,” vysvetlila som a rukou som ukázala k oknu, po ktorom pomaly stekali kvapky dažďa.

„Nato, že si tu vyrastala, by si už mala byť dávno aklimatizovaná.”

„Na toto si nezvyknem, ani keď tu prežijem štyri ľudské životy,” zamrmlala som a šuchtavým krokom som sa vybrala do kuchyne.

„Ozaj,” zastavila som sa v polovici cesty a otočila som sa na Edwarda, ktorý kráčal poslušne za mnou. 

„Čo?” spýtal sa. 

„Čo si robil včera u mňa doma?” Skoro by som bola zabudla, že som sa ho to chcela spýtať...

„Hľadal som ťa,” pokrčil plecami.

„Prečo?”

„Kvôli tomu pozvaniu ísť von. Nemám tu veľa priateľov, takmer nikoho tu nepoznám a umieram celé dni od nudy zatvorený v tomto dome,” rozhodil nešťastne rukami, a potom sa na mňa prosebne pozrel.

„Že pôjdeme zajtra niekam von, Bella? Prosím!” Spojil ruky ako pri modlení a spravil krok bližšie ku mne.

Prevrátila som očami.

„Ja nemôžem, Edward. Pracujem,” pripomenula som mu.

„Ja to vybavím. Sľubujem.” Znova sa o krok priblížil a uprene sa mi díval do očí. Chvíľu som odolávala, no napokon som to aj tak vzdala. Na toto proste nemám.

„Si príšerný,” rezignovala som a na mojom hlase to muselo byť jasne počuť. 

„Ďakujem, Bella. Zbožňujem ťa!”

„Áno, ja viem. Mňa všetci,” oznámila som mu s veľavravným pohľadom a vybrala som sa plniť si povinnosti. Zajtra sa budem flákať, takže dnes by som toho mala urobiť čo najviac.

Sobota ubehla popri všetkej tej práci veľmi rýchlo, a tak som práve teraz stála pred domom a čakala na Edwarda.

Nakoniec sme sa dohodli, že ho vezmem na moje najobľúbenejšie miesto vo Forks. A vlastne na moje jediné obľúbené miesto vo Forkse.

Na lúku, ktorú som našla ešte ako malé dievčatko.

Predsa len, čo iné sa tu dá robiť? Nie je tu kino a ani poriadne reštaurácie. V celom Forks je len jedna malá maličká koliba. To je všetko. A navyše - príroda a hlavne lesy sú tu dominantou.

Tak ukážem Edwardovi trocha z krásy Forksu. Jeho to aj tak určite nadchne viac ako mňa...

Netrvallo dlho a pred našim domom zastalo strieborné volvo. Hmm... Kde sa na toto hrabe môj nákladiačik?

„Ahoj,” pozdravila som Edwarda, keď som si sadla na sedadlo spolujazdca. 

„Ahoj.”

Pomaly som Edwardovi vysvetlila cestu k lesnému chodníčku, ale nerozumel mi ani slovo. On to samozrejme zvaľoval na mňa, že neviem dobre vysvetľovať, ale všetci vieme, že chyba bola v ňom. To je predsa jasné.

Nakoniec sme to vzdali a proste som mu pri každej odbočke povedala, že má zabočiť. Nebol to dokonalý plán, pretože sme odbočku niekoľkokrát minuli, ale nakoniec sme predsa len dorazili k lesnému chodníčku.

„Tak a teraz kam?” spýtal sa Ed, keď sme stáli pred lesom.

„Tadiaľto,” ukázala som mu smer a sama som spravila pár krokov daným smerom. 

„Ideme na túru,” konštatoval asi po dvoch minútach a ja som prevrátila oči. V poslednej dobe som ten zlozvyk používala príliš často.

„Nehovor!” 

„Kto by to bol povedal, že práve ty si turistický typ?” doberal si ma.

„Ani nie som.”

„Takže nepôjdeme dlho?”

„Nebodaj sa ti nechce...”

„Mne toto problém nerobí,” zdôraznil a významne sa na mňa pozrel.

„Super. Tak v tom prípade môžeme zrýchliť tempo,” zazubila som sa naňho a pridala som do kroku.

V priebehu dvadstiach minút sme dorazili na moju lúku. Bola veľmi súmerná. Celá okrúhla a posiata kvietkami rôznych farieb. Bol to taký môj malý súkromný raj. A ja som sa oň práve rozhodla podeliť.

So spokojným úsmevom som si sadla do stredu lúky a zaklonila som hlavu. Dnes bolo po tom včerajšom príšernom počasí prekvapivo príjemne a aj celkom teplo. Svietilo slniečko a to bolo čo povedať.

„A že nie si turistický typ,” vydýchol Edward, keď sa zvalil na trávu kúsok odo mňa. V tvári bol celý červený a sťažka fučal. Musela som sa zasmiať.

„Nie som. Toto bola len taká malá prechádzka. To ty máš mizernú kondičku. Mal by si s tým niečo robiť,” znova som sa zasmiala.

„Jasné.”

„Netvár sa tak! Vravel si, že ti chôdza nerobí problém!” obvinila som ho.

„Ani nerobí. Som predsa tu, no nie?” bránil sa a ja som sa opäť zasmiala.

„Už radšej mlč!” prikázala som mu, a potom som si tiež pohodlne ľahla do trávy. Škoda len, že ma nenapadlo vziať deku...

Po chvíľke príjemného ticha sa však Edward znova ozval.

„Ako si toto miesto našla?” šepkal.

„Ani neviem. Bolo to dávno, bola som ešte malé dievčatko,” odpovedala som rovnako potichu.

„Malé dievčatko sa samo túlalo lesom?”

„To malé dievčatko nepatrilo práve k poslušným deťom.”

Potichu sa zasmial.

„Kto by to bol na teba povedal? Pôsobíš tak nevinne...” uvažoval nahlas.

„Skutočne?” spýtala som sa, keď som si hlavu podoprela jednou rukou a zadívala som sa na Edwardovu tvár mierne zhora. 

Edward na zemi vážne prikývol.

„Áno, vlastne toto bol môj prvý názor na tvoju osobu, keď si mi vtrhla do izby celá červená.” Znova sa mi zasmial a ja som sa pri spomienke na tú príšernú situáciu automaticky začervenala znova. To vyvolalo u Edwarda ešte hlasnejší smiech. Dokelu s tým!

„Hľadala som tvoju mamu! Nechcela som u teba sliediť!” bránila som sa.

Edward stále na zemi pokrútil hlavou.

„Klameš!” obvinil ma so smiechom. 

„Nie!”

„Ale áno, vedela si, že som v sprche a chcela si využiť situáciu!”

„Nefandi si, Rómeo!” odfrkla som si a znova som si ľahla do trávy.

„Dobre, dobre. Len žartujem,” vzdal a ja som škodoradostne vyplazila jazyk.

„Ja viem,” zasmiala som sa.

„Si ako malé dieťa.”

„Zase sme pri deťoch?” Zdvihla som obočie, aj keď to nemohol vidieť. Obaja sme pozerali na oblohu, no toto boli proste prirodzené reakcie môjho tela. Nevedela som ich ovládať.

„Vlastne hej,” zamrmlal. „Ja som taktiež nebol poslušné dieťa,” dodal po chvíli.

„Prečo ma to neprekvapuje?” rýpla som si, no následne som sa nedočkavo posadila do tureckého sedu a vyjadrila som mu účasť. „Povedz na seba niečo,” navrhla som a nadšene som sa usmiala.

Tento raz prevrátil oči Edward nad mojím nadšením, ale hneď nato sa tiež posadil a na chvíľu sa zamyslel.

„Viem, že je to ťažko uveriteľné, ale ako dieťaťu mi vôbec nešla matika a práve preto som ju príšerne neznášal,” povedal po chvíli.

„To nie je žiadne bonzovanie,” namietala som sklamaná takouto odpoveďou.

„Nechaj ma dohovoriť!” nedal sa.

Zdvihla som ruky nad hlavu v náznaku mieru a nedočkavo som si poposadla.

„Tak vrav!” popohnala som ho.

„Tak teda - mal som z matiky fakt príšerné známky a Sára sa už nato nedokázala pozerať,” zasmial sa, no vzápätí pokračoval. „Vyrukovala na mňa s tým, že ma bude doučovať. Snažil som sa jej to vyhovoriť, desila ma predstava stráveného dopoludnia nad matematikou, ale neuspel som. Sára bola fakt neodbytná.” Prevrátil očami.

„Asi po týždni som toho mal plné zuby. Keď som prišiel zo školy domov, bolo mi jasné, že ma čakajú dve príšerne dlhé hodiny matematiky, a tak som sa rozhodol konať. Nalákal som Sáru do komory s tým, že som tam zazrel myš a ona mi na to fakt skočila,” znova sa zasmial. „Dodnes si pamätám, ako vošla až úplne do zadnej časti komory a hľadala myš a ja som zatiaľ zatvoril a zamkol dvere. Bol som vtedy na seba fakt hrdý. Vyhol som sa matematike a celé poobedie som strávil vonku.”

Tiež som sa zasmiala.

„To bolo od teba fakt škaredé!”

„Neznášal som matiku!” bránil sa a ja som sa znova zasmiala.

„Tak fajn, stačí! Teraz daj zase niečo ty. Teda, okrem toho, že si sa sama flákala lesom,” navrhol. Prikývla som.

Rozprávala som Edwardovi zážitky z detstva a on mi na oplátku rozprával tie svoje. Neskutočne dobre sme sa nasmiali. Miestami ma až bolelo brucho, ale stálo to za to. Ani neviem, ako dlho sme si tie príhody rozprávali.

„Nie si hladná?” spýtal sa, keď sme už hodnú chvíľu len mlčali a predýchavali záchvaty smiechu. „Ja teda som. Ako vlk.”

„Vlastne áno. Od rána som nič nejedla. Koľko že je hodín?”

„Pol štvrtej.”

„Bože, to vážne? Už by sme pomaly mali ísť domov, Edward.”

„Nie, prosím, ešte nie. Máme čas na to vrátiť sa domov,” prosil.

„Chcela som ešte zájsť so spolužiakmi do kina. Volali ma už v piatok, ale musela som sa učiť,” snažila som sa mu vysvetliť.

„Bell, prosím. Viem, že som sebec, ale ber to tak, že so spolužiakmi budeš zajtra v škole, aj pozajtra, popozajtra... Ale ja sa budem zase celý týždeň nudiť doma...” Nešťastne sa na mňa zadíval a chytil ma pevne za obe ruky, akoby ma chcel zadržať. Zasmiala som sa a prikývla som.

Je príšerný a ja kvôli nemu kašlem na kamarátov, ale tak nejak mi to bolo jedno. Aj tak som nemala chuť trčať v kine. Tu bolo oveľa lepšie.

„Tak sa teda aspoň najeme, fajn?” navrhla som. Edward rýchlo prikývol.

„Jasné, že hej. Umieram od hladu!” zvolal a hneď na to sa odplazil k piknikovému košíku, v ktorom sme mali sendviče, nejaké ovocie a pár sladkých keksov.

„Dáme si do nosa,” zamrmlal a roztopašne zavrtel hlavou. Znova som sa zasmiala a vzala som si jeden sendvič.

S Edwardom som sa smiala vlastne skoro stále. Bolo to až neuveriteľné, ako dobre mi s ním bolo. Nič som neriešila. Na nič som nemyslela. Len som si užívala pohodu a príjemnú atmosféru. A to bolo mi tak dobre!

Po dvoch týždňoch nová kapitola. A písala som ju, dievčatá, o desiatej večer, pretože skôr nebol vážne čas. Kedy bude ďalšia, neviem... Ale ja pozbieram všetok voľný čas a niečo sa pospája dokopy... =)

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 7. kapitola :