Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 6. kapitola

26.09.2012 (08:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1816×

 „Vy dvaja ste horší ako malé deti,” hundrala Sára, keď mne a Edwardovi varila čaj. My sme zatiaľ sedeli zababušení v teplých dekách pri stole. „Vonku je chladno a vy sa oblievate hadicou! Bože, koľkože to máte rokov?” Otočila sa od kuchynskej linky, pozrela na nás prísnym a starostlivým pohľadom a položila pred nás dve šálky horúceho ovocného čaju. Potom si k nám prisadla a neveriacky pokrútila hlavou.

„Ja som z vás normálne vyvedená z mieri,” vzdychla.

„Vieš, Sára, vlastne si trocha nespravodlivá,” začala som sa obhajovať, „to s tou hadicou nebol môj nápad. To Edward začal, ja som mu len niesla malinovku!”

Sára sa na mňa podozrievavo zadívala a Edward sa zatváril maximálne dotknuto.

„To vôbec nie je pravda, Sára! Aj Bella oblievala mňa!” bránil sa a ja som len prevrátila očami, no rozhodne som sa nemienila vzdať!

„Klamár! Buď chlap a priznaj sa!”

„Ty buď žena a nehádž celú vinu na mňa!”

„Dobre, stačí. Ste v tom obaja rovnako!” rozhodla Sára a ja som sa zamračila.

„Sára, prosím ťa,” začala som formálne, „poznáš ma predsa. Som v práci. Nechovala by som sa ako malé dieťa, to Edward ma s tou hadicou začal naháňať, ja som sa len bránila,” rozprávala som vážne a tvárila som sa maximálne dospelo.

No skôr, ako stihla Sára nejako reagovať, ozval sa znova Edward.

„Samozrejme, drahá Bella,” prikyvoval, „a v zápale sebaobrany si vzala to modré vedro s ľadovou vodou a obliala si ma, že?” Sarkazmus, sarkazmus a ešte raz sarkazmus. To nevie rozprávať normálnym hlasom?!

„No prepáč, Edward, ja som to naozaj nechcela urobiť, ale nedal si mi na výber. Samozrejme, som chcela kultivovane odísť a nechať ťa tam s tvojimi detinskými nápadmi, ale ty si sa rozbehol za mnou! Čo iné som asi tak mala robiť, hmm?!”

„Mala si niečo povedať a nie pišťať, ako taká-”

„A dosť! Obaja ste úplne rovnakí! Ja mám prácu, takže dohadovať o hlúpostiach sa choďte inde!” zvýšila hlas Sára. Hneď nato sa postavila zo stoličky a otočila sa ku kuchynskej linke.

„Vidíš, čo si urobil?!” sykla som Edwardovým smerom. On na mňa dotknuto vypleštil oči a rukami si ukázal na hruď. Ja som len prikývla, tak sa na mňa zamračil a s hlučným vrzgnutím stoličky vstal.

„Ahoj, Sára,” pozdravil Sáru a bez čo i len jediného pohľadu venovanému mne odišiel.

Pretočila som oči a rozhodla som sa Sáre pomôcť. Však jeho tá urazenosť prejde. Skôr či neskôr zase dolezie do kuchyne a bude sa hrať na Pána vtipného. Na to pokojne vsadím jed!

***

Zvyšok dňa ubiehal veľmi pomaly. Až nudne. Snažila som sa naozaj veľa pracovať, ale zase toľko práce v tom dome nie je, aby som sa úplne zamestnala. A čo bola fakt sila, Edward sa celý deň neukázal. Neviem, či bol zalezený v izbe, alebo šiel niekam von, ale jemu tá urazenosť naozaj vydržala!

Ale predsa sa nemohol vážne uraziť, na to mu jednoducho neskočím. On len chce, aby som za ním prišla ja. Ale to neurobím! On začal s tou hadicou, ja som sa bránila. Na tom proste trvám. 

Pokrútila spom hlavou zľava doprava. Myslím na samé blbosti.

S povzdychom som odložila utierku na svoje miesto a rozhliadla som sa po kuchyni, či by som nemala ešte niečo spraviť. Ale vlastne - kašlať na to. Dnešok mám odrobené, s pokojným svedomím môžem ísť domov.

S myšlienkových pochodov ma však vyrušili tiché kroky. A bolo mu to prd platné. Môže byť potichu, ako veľmi chce, ja mám sluch veľmi dobrý.

„Ahoj, Edward,” pozdravila som ho milo, keď špičky jeho topánok dorazili do kuchyne.

On ma však nepozdravil. Pomaly prešiel k chladničke a opäť mi nevenoval ani jeden pohľad.

Pretočila som oči a miklo mi kútikmi úst, ako som premáhala úsmev.

„Zrovna som premýšľala, či ti tá odutosť vydržala a ona fakt! Páni, si dobrý,” doberala som si ho, no nedočkala som sa žiadnej reakcie. Len si otvoril dvere na chladničke a vytiahol si džbán s limonádou.

Potichu som si povzdychla a rozmýšľala som, ako ho prinútiť k slovám. Keď si z neho budem robiť žarty, očividne nič nedosiahnem.

Precízne som na svojej tvári vytvorila jemne smutný výraz a podišla som bližšie k Edwardovi. Zľahka som mu položila ruku na rameno a okázalo som sa snažila ignorovať všetky tie návaly pocitov, ktoré som mala v jeho prítomnosti.

„No tak, Edward... Ty sa na mňa vážne hneváš?” šepla som smutne.

Nepozrel na mňa, no prikývol. Síce odmerane, ale aj to je nejaká reakcia. A ani to nebolo také ťažké. V duchu som sa tešila.

„Tak to ma mrzí,” nešťastne som vydýchla. „Ale musíš uznať, že som Sáre vlastne povedala pravdu. Ty si začal!”

Edward si len odfrkol. Zamračila som sa a skrížila som si ruky na hrudi.

„Čo? Chceš to snáď poprieť?!” pýtala som sa namosúrene.

Konečne otočil hlavu a pozrel sa mi do očí.

„Bavila si sa rovnako dobre ako ja!” bránil sa.

„To nemení nič na tom, že si začal!” zvýšila som hlas a mala som, čo robiť, aby som sa nerozosmiala. S Edwardom som sa správala ako dieťa. Alebo cvok. To je trefnejšie pomenovanie.

A vlastne mi to bolo úplne jedno.

„Nemôžem za to, že v tej chvíli som mal hadicu v ruke ja a nie ty!”

Tak a toto som už nezvládla. Naplno som sa rozosmiala a prehla som sa v páse. Sme príšerní. A toto celé je absurdné.

Snažila som ovládnuť svoj smiech, ale vôbec mi to nešlo. Ani som si už poriadne nepamätala, na čom sa smejem.

Edward ma pozoroval a snažila sa tváriť maximálne vážne a možno aj trocha naštvane, no nevydržalo mu to veľmi dlho. Už po pár sekundách sa k môjmu smiechu pridal ten jeho. A dala by som všetky svoje úspory na to, že sa smial oveľa, oveľa krajšie.

Keď sme obaja dostatočne upokojili svoje bránice, rozhodla som sa vzdať.

„Tak fajn. Vzdávam sa. Sme v tom obaja, spokojný?”

Edward však pokrútil hlavou.

„Nie.”

„Nie? Tak čo mám, dopekla, ešte urobiť? Dala som ti predsa za pravdu!” hundrala som už opäť trocha naštvane. Ja som sa rozhodla vzdať a on stále nie je spokojný!

„To sú všetko len slová, ale kde sú činy?” Zadíval sa na mňa s jedným zdvihnutým obočím.

Prekvapene som naňho pozrela a rozhodila som rukami.

„Činy? Aké činy? Mám ti to snáď späčatiť vlastnou krvou alebo čo?” spýtala som sa. Edward pretočil očami a potom sa nevinne usmial. 

„Nemusíš zachádzať do extrémov, mne bude stačiť, keď mi venuješ trocha svojho času.”

„Ale to predsa teraz robím!” odpovedala som nechápavo a pohľadom som strelila k nástenným hodinám a späť k Edwardovi, „už pred dvomi minútami mi skončila pracovná doba a ja tu stále som. Kvôli tebe!” Dala som dôraz na posledné dve slová.

„Takto som to predsa nemyslel,” povedal vážnym hlasom.

„Nie? A ako si to teda myslel?” spýtala som sa opatrne. Zvažovala som, či nedostal ďalší šialený nápad, ako dnes ráno, alebo niečo podobné, no zistila som, že moje obavy boli nielen hlúpe, ale aj úplne zbytočné. 

„Pozývam ťa von.” Znova sa usmial a ja som na malú chvíľu zostala v pomykove.

„Ehm... Čože... A kam?” spýtala som sa napokon.

Edward ešte stále s úsmevom pokrčil ramenami.

„Môžeš si vybrať.”

Chvíľu som zvažovala jeho slová, v hlave som si všetko opakovala a objasňovala, a nakoniec som pomaly prikývla.

„Pouvažujem nad tým,” šepla som ešte, vzala som si zo stoličky svoje veci, venovala som Edwardovi ešte posledný milý úsmev a nechala som ho stáť v kuchyni. Je najvyšší čas ísť domov.

***

Zaparkovala som na poslednom voľnom mieste, ktoré bolo ako-tak blízko ku škole a vystúpila som z auta. Rozhliadla som sa po parkovisku a hneď mi do oka padla mávajúca Angela. Široko som sa usmiala a vyšla som jej naproti.

„Dobré ránko,” pozdravila som milo.

„Ahoj, Bella! Tak čo? Zvládla si v práci aj svoj druhý deň?” začala hneď s otázkami.

„Angie, netráp ma, ja ešte spím.” Zasmiala som sa.

„Prepáč, som len zvedavá,” bránila sa.

„V poriadku. Vlastne to stále zvládam, teda až na jednu nepríjemnú záležitosť,” pripustila som.

„Nepríjemnú záležitosť? Definuj to,” vyzvedala hneď.

„Proste som od Masena dostala poriadne vynadané zato, že neviem správne porcírovať jedlo,” Pokrútila som hlavou. Celá tá situácia sa mi zdala nemožná. Bolo to príšerne hlúpe.

„Vynadal ti?”

„Ja vlastne neviem, čo to bolo, Angela. Kričal a vravel, že by som mala trénovať, či čo. Bolo to skutočne šialené. Keby nebolo Edwarda, fakt neviem, akoby som tú situáciu vyriešila...” začala som rozprávať, no Angie mi skočila do reči.

„Počkaj. Čo? Keby nebolo Edwarda?” spýtala sa so zdvihnutým obočím a ja som automaticky prikývla.

„Áno.”

„Myslíš toho mladého Edwarda, však?” overovala si. Zase som prikývla.

„Samozrejme. Jeho otec na mňa pri servírovaní obedu nakričal a on sa ma zastal. Čomu na tom nerozumieš?”

„Zastal sa ťa?”

„Áno.”

„Páni, to je milé. Ten chlapec musí byť vážne skvelý...”

„Angela, o čom to tu melieš? Ja sa ti práve snažím objasniť, aký nepríjemný je Masen a ty sem splietaš jeho syna!”

„No ty si začala s jeho synom. A len tak mimochodom, mladý Edward je oveľa zaujímavejší ako jeho otec,” uškrnula sa a ja som pretočila oči.

„To máš pravdu,“ uznala som a zasmiala som sa.

„Tak teda, aký je?“ začala zase Angela, keď sme sa pomalou chôdzou vybrali k budove školy.

„Veľmi milý a sympatický. Priateľský... Neviem, Angie. Musela by si ho spoznať sama.“ Usmiala som sa.

„No, možno mi ho raz sama predstavíš!” Pokrčila ramenami a mrkla na mňa. Len som prevrátila oči a odvrátila som tvár k škole.

„Červenáš sa!” obvinila ma so smiechom.

„Čože? Nie! Nevymýšľaj si!”

„Ale áno! Červenáš sa! O môj bože, on sa ti páči!” vyhŕkla znova so smiechom.

„Nie! Neblázni, poznám ho dva dni!”

„No a čo? Ja predsa nevravím, že ho miluješ a chceš si ho vziať, ale páči sa ti. To nepoprieš, zlatko.” Nevzdávala sa.

Uprela som na ňu nerozhodný pohľad a zvažovala som, čo povedať. Páči sa mi či nepáči? Ja som nad tým vôbec nepremýšľala!

„Je mi sympatický, Angie, ale ja neviem... Neriešme to, dobre? Ani ho len poriadne nepoznám!” Snažila som sa z toho nejako vykrútiť. Nepatrila som k osobám, ktoré rady a bez najmenších rozpakov rozprávali o svojich pocitoch. Vlastne mi to bolo veľmi nepríjemné. A červenala som sa!

„Fajn, ako chceš, ale aj tak ma neprinútiš myslieť si niečo iné!” Vyplazila na mňa jazyk.

Len som pobavene pokrútila hlavou.

Viem, že to trvalo. Som príšerná, verte mi. A ani neviete, ako zle sa pre toto cítim. Naozaj. Ale ja sa nevzdávam. Idem si rozpracovať ďalšiu kapitolu. A snáď mi to nebude trvať až tak dlho. Uvidím... Ale budem sa snažiť.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 6. kapitola :