Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 4. kapitola

16.09.2012 (19:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2090×

Z nemocnice sme odchádzali až okolo desiatej večer, a to už som dve hodiny mala byť doma. Pani Masenová mi však sľúbila, že tým pádom nemusím prísť zajtra na ôsmu, ale na desiatu a to mi teda vyhovovalo. Nezvykla som dlho vyspávať, ale toto využijem. A tak ma teda Edward odviezol domov.

„Tak teda zajtra, Bella,“ rozlúčil sa so mnou, keď som vystupovala. Len som s úsmevom prikývla a zabuchla som za sebou dvere auta. Už značne unavená som doklopýtala ku vchodovým dverám a odomkla som si. 

Prišla som do obývačke, kde som sa vyčerpane zvalila do kresla. Charlie zdvihol pohľad z telky a s pobaveným úsmevom sa na mňa pozrel. 

„To ťa tá práca až tak zdrvila?“ doberal si ma. Prevrátila som oči.  

„Decká sú trocha hlučné a niektoré aj dosť hyperaktívne, takže sa mi nečuduj,“ zahriakla som ho prísne. „Kde je mama?“ spýtala som sa, keď mi došlo, že je tu až podozrivé ticho a ona ma ešte neprišla pozdraviť. Charlie prevrátil oči.  

„Išla s pár priateľkami do kaviarne. Pokecať, čiže v preklade - nazbierať klebety,“ povedal.  

„Máš o nej vysokú mienku,“ zašklabila som sa. Charlie sa na mňa varovne pozrel.  

„Nie že jej to povieš,“ varoval ma. Hodila som ledobalo rukou.  

„Neboj, Charlie, kryjem ťa,“ uistila som ho a on sa spokojne usmial. „No nič, som unavená. Dám si sprchu a pôjdem si ľahnúť. Dobrú, ocko,“ postavila som sa z kresla, dala som Charliemu bozk na čelo a vydupala som schody až do svojej izby.  

*** 

Síce som mala v pláne trocha si pospať, no nevyšlo to. Zobudila som sa ešte pred siedmou a všetky snahy zaspať znova vyšli nazmar. S povzdychom som teda vstala z postele a vybrala som sa do kúpeľne. 

Už oblečená a s vydrhnutými zúbkami som sa naraňajkovala a vybrala som sa k telefónu. Zvažovala som, či nie je príliš skoro na to, aby som zavolala Angele, ale potom som si povedala, že zrejme nie. Ona nebola z tých, čo by vyspávali až doobeda. 

„Haló?“ ozval sa z druhej strany Angelin rozospatý hlas a ja som si voľnou rukou buchla do čela. Automaticky som sa začala cítiť previnilo, že som ju zobudila. Vážne niekedy neznášam tú svoju slabú povahu. 

„Prepáč, Angie, to som ja Bella. Nechcela som ťa zobudiť,“ ospravedlnila som sa automaticky. 

„V pohode, Bells. Tak ako to včera dopadlo u Masenovcov?“ Povzdychla som si. Ako to zhrnúť? 

„No, vlastne to bolo... fajn?“ Nakrčila som obočie a pokrčila ramenami, aj keď to nemohla vidieť. Reakcie svojho tela neviem ovládať. 

„To sa ma pýtaš?“ 

„Nie?“ 

„Bella!“ zvýšila hlas a ja som sa potichu zasmiala. 

„Tak fajn, prepáč. Vlastne neviem, čo povedať. Nebolo to zlé. Sára aj Kevin - ďalší zamestanci Masenovcov - boli veľmi milí a Elizabeth je úžasná žena, to už predsa vieš, takže sa vážne nemám na čo sťažovať,“ pokrčila som znova ramenami a sama pre seba som sa usmiala. 

„A čo starý Masen?“ vyzvedala ďalej. 

„Nie je až taký starý a neviem, čo s ním? Celý deň som ho nevidela - vďakabohu - takže zatiaľ v pohode,“ vysvetľovala som. 

„Bože, Bella, ide to z teba ako z chlpatej deky! To mi nemôžeš povedať viac?“ Povzdychla som si a zaťala zuby. Nepatrím zrovna k ukecaným ľuďom. 

„Ráno som pomohla Sáre s raňajkami, odniesla som ich Edwardovi, potom-“ začala vymenovávať môj celodenný program, keď mi Angela skočila do reči. 

„Počkaj, začínam sa v tom strácať. Nevravela si, že si Masena celý deň nevidela?“ 

„Nevidela, niesla som raňajky jeho synovi. Tiež sa volá Edward a už ma neprerušuj,“ vysvetlila som jej a keď Angie zostala ticho, brala som to ako povel, aby som pokračovala. Povedala som jej, ako sme so Sárou pripravili obed, a potom ma Elizabeth a Edward vzali do nemocnice za deťmi a nakoniec, ako ma Edward odviezol domov. Jediné,  o čom som pomlčala bol ten raňajší nechcený skoro strptíz. 

„Takže vravíš, že mladý Edward je v pohode?“ pýtala sa Ang trocha neveriacky. 

„Mladý a starý? Tak budeš Masenovcov teraz odlišovať?“ odfrkla som si. 

„A ako inak ich mám odlišovať?“ 

„Čo tak - pán Masen a Edward?“ navrhla som. 

„Edward? Ty tomu chlapcovi tykáš?“ čudovala sa. 

„Áno. Sám mi to navrhol a navyše má pravdu, sme rovnako starí, tak prečo by som mu mala vykať?“ bránila som sa, aj keď mne samej to pripadalo trochu nevhodné. 

„Aha, tak fajn,“ nechala to tak a ja som si vydýchla. „Ale neodbočuj od témy, Bella,“ napomenula som. Pretočila som oči. 

„Áno, Angie, Edward je fajn chlapec,“ prikývla som a potom som hodila pohľadom ku schodisku, pretože som začula tiché, opatrné kroky. Mama. 

„Ahoj,“ šepla, keď vošla do kuchyne a uvidela ma stáť pri telefóne. S úsmevom som prikývla a potom som skočila do reči Angele. 

„Angie, už budem musieť končiť. Každú chvíľu mám byť u Masenovcov,” rozlúčila som sa, keď som pozrela na hodiny visiace na stene a zistila som, že by som pomaly mala vyraziť na cestu. 

Počkala som na Angelin pozdrav, zložila som slúchadlo a odbehla som si do izby pre tašku. 

„Kedy sa dnes vrátiš?” spýtala sa ma mama, keď som sa na chodbe prezúvala. Pokrčila som ramenami. 

„Neviem, uvidím podľa toho, koľko bude mať Sára povinností.” 

„A čo úlohy do školy? Kedy si ich urobíš?” 

„Mami, spravila som si ich už v piatok. Nerob si starosti, prosím ťa. Som už veľká, viem, čo mám robiť,” povedala som, pobozkala som ju na líce, a potom som za sebou zabuchla dvere.  

K Masenovcom som došla o dobrých pätnásť minút skôr, ale nevadilo mi to. Aj tak by som sa celú nedeľu len nudila doma. A tu sa nudiť určite nebudem. 

„Ahoj, Sára,” pozdravila som, keď som vošla do kuchyne. Sára mi pozdrav nadšene oplatila a hneď ma uviedla do našich dnešných povinností. Len som prikyvovala, pretože som vedela, že mi to všetko povie ešte niekoľkokrát. 

Hneď po raňajkách ma Sára poslala do práčovne, kde boli na poličkách z bledého dreva kôpky oblečenia pre jednotlivých členov rodiny. Ako prvé som vzala kôpku Elizabeth a zamierila som k dverám, keď mi oči padli na kôpku pre jej manžela a ja som si povedala, že ich vezmem obe naraz, nech tu zbytočne nebehám ako králik. Kôpky som dala na seba, hlavu som dala do strany a bokom som sa dívala na cestu. 

„Ďalej,“ vyzvala ma Elizabeth, keď som zaklopala na dvere od jej spálne. Napadlo mi, prečo sú stále všetci zatvorení v spálni a nesedia napríklad v obývačke pri telke ako Charlie alebo moja mama. No oni mali vlastne všetci telku aj v spálňach, takže im to mohlo byť jedno. 

„Dobrý deň,“ pozdravila som a jemne som sa usmiala. Elizabeth mi úsmev aj pozdrav oplatila a zase sklonila hlavu k nejakému ženskému magazínu. Ja som prešla k posteli a pomaly som na ňu uložila spojené kôpky oblečenia a začala som ich uhládzať. 

„Edwardovi sa včera v nemocnici veľmi páčilo,“ ozvala sa zrazu Elizabeth a ja som k nej prekvapene zdvihla hlavu. Nevedela som čo povedať a tak som pomaly prikývla hlavou. 

„No, teda, zrejme áno,“ šepla som. Pani Masenová sa milo usmiala a vstala z kresla, na ktorom doteraz sedela. 

„Ukáž, pomôžem ti,“ navrhla, no rázne som pokrútila hlavou. 

„To nebude potrebné, ďakujem,“ odmietla som. 

„Ale no tak, Bella. Zlatko, je to len ukladanie prádla, to zvládnem,“ nevzdala sa. 

„Isteže to zvládnete, pani Masenová, teda Elizabeth,“ opravila som sa, keď som si všimla jej prísny pohľad, „ja len že ma platíte. Míňate na mňa peniaze a aj to minimum práce, ktoré tu robím by ste urobili za mňa. Cítila by som sa veľmi zle,“ snažila som sa jej vysvetliť. Elizabeth sa na mňa chápavo usmiala a pohladila ma po paži. 

„Robíš toho dosť, Bella. Vážim si tvoju snahu a tvoju spoločnosť v nemocnici, plat máš zaslúžene, nemusíš sa cítiť zle.“ Vôbec som v ňom v tomto smere nesúhlasila, no nemienila som sa dohadovať. Placho som prikývla a rýchlo som uložila všetko oblečenie na svoje miesto. Samozrejme ma Elizabeth dirigovala. 

Keď bolo všetko oblečenie dokonale uložené na správnych miestach, ospravedlnila som sa a vrátila som sa do práčovne pre kôpku pre Edwarda. Vlastne som sa tešila, že ho uvidím. Bol to veľmi milý chlapec a ja som si ho už za tak krátku chvíľu neskutočne obľúbila. Bol chápavý a bola s ním zábava. Pochybovala som, že aj keď ho spoznám lepšie, nájdem na ňom nejakú chybu. To proste nebolo možné. 

Pred dverami do jeho izby som zastala a zaklopala som.

„Ďalej,“ ozvalo sa. 

„Si si istý, že môžem vojsť?“ Uškrnula som sa. 

„Isteže, Bella, prečo by si nemohla?“ spýtal sa prekvapene. 

„No ja len, či si oblečený...“ Spoza dverí som začula Edwardov smiech, následné kroky a cvaknutie kľúčky. Rýchlo som zatvorila oči. 

„Bella?“ oslovil ma. 

„Áno?“ 

„Nehnevaj ma a otvor oči.“ 

„A si oblečený?“ nevzdávala som sa. 

„Bella!“ 

„Tak si?!“ naliehala som. 

„Áno.“ 

„Celý?“ 

„Áno!“ 

„A si-“ začala som, no skočil mi do reči. 

„Bella!“ 

„Dobre, dobre, verím ti,“ rezignovala som napokon a pomaly som otvorila oči. Oblečený, celý oblečený, Edward ma sledoval s pobaveným úškrnom v tvári a ustúpil na stranu, aby som mohla vojsť. 

„Ahoj,“ nevinne som sa usmiala, keď som okolo neho vchádzala do izby. Pretočil oči tak, aby som to videla a zatvoril dvere. 

„Máš traumu z môjho nevyvinutého chlapčenského tela!“ obvinil ma s úškrnom. Odfrkla som si a položila som kôpku s jeho oblečením na posteľ. 

„Tvoje telo nevyzeralo nevyvinuto a chlapčensky,“ zamrmlala som si popod nos. 

„Čo vravíš?“ spýtal sa a moje líca sa automaticky sfarbili do červena. 

„Nič,“ pípla som a uprene som sa dívala na Edwardovo oblečenie. 

„Niečo si vravela!“ nevzdával sa. 

„Zájdi k ušnému,“ odvrkla som. 

„Ale vážne! Sluch mi ešte slúži dobre,“ namietal. Povzdychla som si, vzpriamene som sa postavila a zadívala som sa mu do očí. 

„Nie. Nič som nepovedala. Daj mi už pokoj. Si otravný a lezieš mi na nervy!“ zvýšila som hlas a keď som uvidela Edwardov prekvapený pohľad s pootvorenými ústami, rýchlo som na pusu pricapula ruku. 

„Prepáč, to som prehnala,“ ospravedlnila som sa potichúčky, no Edward sa len začal šialene smiať a zvalil sa na posteľ, tesne vedľa kôpky s oblečením. 

Dívala som sa naňho ako na blázna a stále som sa cítila previnilo. Napriek všetkému, je to šéf! A ja mám drzú hubu. 

„Bože, Bella, pozeráš sa na mňa tak previnilo, akoby si mi práve oznamovala, že si mi nedopatrením zabila psa,“ smial sa ďalej. 

„Si môj šéf!“ bránila som sa. 

„No to teda nie som! A už nikdy mi tak nepovedz,“ prísne mi povedal a tváril sa vážne dotknuto. Tentokrát som prevrátila oči ja. 

„Je to pravda,“ nedala som sa a zamierila som k jeho šatníku, aby som mu tam oblečenie uložila.  

„Nie je! Dohodli sme sa predsa, že vynecháme všetky formality!“ 

„Ty si sa dohodol,“ zamumlala som, keď som sa snažila rozlúštiť spôsob ukladania Edwardovho oblečenia. Podľa čoho si to triedi? Značky, farby... 

„Súhlasila si!“ dobiedzal. 

„Dobre, dobre, to je jedno. Mlč už a radšej poď sem. Podľa čoho si tie veci ukladáš? Neviem v tom nájsť žiadny systém.“ 

Edward sa poslušne zdvihol z postele a postavil sa mi za chrbát. Chvíľu sa mi spoza ramena pozeral do skrine, no potom sa postavil vedľa mňa a vzal mi z rúk kôpku. 

„Ukáž,“ povedal a celú tu zmixovanú kôpku tričiek, rifiel, aj spodného prádla položil na jednu prázdnu poličku a zatvoril skriňu. Nechápavo som naňho pozerala. 

„Čo to robíš?“ spýtala som sa. 

„Nemám žiadny systém ukladania oblečenia, Bella. Je to poskladané a v skrini. Načo sa s tým ďalej trápiť?“ mávol rukou a zase sa zvalil na posteľ. 

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 4. kapitola :