Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 3. kapitola

13.09.2012 (10:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2043×

Láska na skrývanie - 3. kapitola

Keď sme sa so Sárou naobedovali a začali sme upratovať kuchyňu, prišiel nás pozrieť Kevin.

„Zdravím,” pozdravil a my so Sárou sme ho s úsmevom odzdravili. 

„No, nerád ruším, ale, Bella, pani Masenová ti odkazuje, aby si sa pripravila, čo chvíľa vyrazíte,” oznámil mi a ja som sa ospravedlňujúco pozrela na Sáru.

„Prepáč, budeš to tu musieť dokončiť sama.”

„V poriadku. A kamže to ideš, Bella?” spýtala sa ma.

„Ou, prepáč, ja som ti to zabudla povedať. Pani Masenová ma požiadala, aby som s ňou zašla za deťmi do nemocnice, keďže tam už dlhšiu dobu nebola,” odpovedala som jej.

„Dobre teda,” usmiala sa na mňa. „Musela si jej padnúť do oka, keď ťa o niečo také požiadala. Nikdy tam s ňou nikto nechodil,” zatvárila sa trochu prekvapene.

„No, vlastne, my sme sa s pani Masenovou v nemocnici spoznali. Často tam chodievam,” pripustila som.

„Naozaj? To je veľmi pekné, Bella,” usmiala sa na mňa Sára a dala mi pusu na líce.

„Áno, je to šľachetné,” súhlasil Kevin. Na oboch som sa srdečne usmiala.

„A teraz už bež. Nech na teba pani Masenová nečaká dlho,” popohnala ma Sára a ja som sa poslušne odobrala z kuchyne.

Kevin mi povedal, že mám počkať vonku pri aute, tak som sa teda vybrala von.

Rozhliadla som sa, či neuvidím ockovo služobné auto, ale nikde nič. Zamračila som sa. Čo odišli bezo mňa?

„Ahoj, Bella. Tak čo? Pripravená?” ozvala sa pani Masenová od dverí. Práve vychádzala a mala namierené ku mne.

„Isteže, pani Masenová,” prikývla som.

„Ale no tak, Bella. Vravela som ti - som Elizabeth, žiadna pani Masenová,” napomenula ma s jemným úsmevom.

„Hej, ja som sa jej tiež snažil vysvetliť, aby mi tykala,” ozval sa od dverí jeho hlas. Pozrela som sa tým smerom.

Vyzeral rovnako úžasne ako tie prvé dva razy. Vlasy mal rovnako strapaté a na perách zase ten širokánsky úsmev. Myslím, že som za celý svoj život nevidela sympatickejšieho človeka.

„Ona si nám Bella zvykne, všakže?” spýtala sa ma Elizabeth.

„Samozrejme,” šepla som. 

„A, Bella, dúfam, že ti neprekáža, že ide s nami aj môj syn. On má pre malé deti taktiež slabosť.”

„Nie, jasné, že nie,” odpovedala som.

„To som rád. Nechcel by som prekážať,” žmurkol na mňa a ja by som prisahala, že som sa začervenala, pretože ma doslova začali páliť líca. Dopekla!

„V poriadku, tak vyrazíme,” ozvala sa znova Elizabeth a zamierila do zadnej časti dvora - ku garážam.

„Ehm, ale ocka som tu nikde nevidela,” nadhodila som.

„Nie, poslala som ho niečo vybaviť, odvezie nás Edward. Žiadny strach,” vysvetlila mi Elizabeth. Prikývla som.

Cesta autom ubehla veľmi rýchlo. Edward šoféroval dobre a hlavne opatrne. Presne takto šoféruje aj Charlie.

Pani Masenová sa ma celý čas vypytovala na Sáru a Kevina. Nato, aké z nich mám pocity a dojmy. Povedala som jej, že sú obaja veľmi milí a skvelo sa s nimi pracuje. Neprekvapila ju takáto odpoveď.

„Máš pravdu, Bella. Sú to skvelí ľudia. Pracovití a veľmi dobrí - máme šťastie, že pracujú pre nás,” povedala mi Elizabeth. Edward jej dal taktiež za pravdu.

„Áno, tiež ich mám oboch rád,” zamrmlal a potom sa zase začal poriadne venovať ceste.

V nemocnici boli Elizabeth aj Edward ako doma. Šli bez zaváhanie priamo na detské oddelenie a popritom pozdravili sestričky na informáciách.

S úsmevom som ich nasledovala.

Vošla som do menšej spoločenskej miestnosti, ktorá tu bola len vďaka Elizabeth. Požiadala nemocnicu o tento priestor pre deti, aby sa mali kde hrať a nemuseli byť stále zatvorené medzi štyrmi stenami. Samozrejme sa to nezaobišlo bez značnej finančnej podpory. V dnešnej dobe totižto nič nie je zadarmo. A to je vlastne dôvod, prečo pracujem v dome toho mizerného chlapa. Aj keď to má svoje výhody. Potmehúdsky som sa usmiala.

Neviem, prečo sa mi v mysli zjavil obrázok Edwardovej usmievavej tváre, ale dosť ma to znepokojilo. On bol dokonale milý, tak iný ako jeho otec. Bol sympatický a aj keď som s ním strávila len minimum času, bolo mi s ním veľmi dobre. Lenže nesmiem dopustiť, aby sa moje city rozlietali a aby si moje srdiečko robilo, čo chce. Nie v tejto situácii.

Pokrútila som hlavou a s úsmevom som podišla k nízkemu bledožltému stolu, okolo ktorého sedela hŕstka detí.

„Ahojte,” pozdravila som ich a na tvári som si vyčarovala obrovský úsmev. Decká zdvihli hlávky od svojich papierov, na ktorých sa rysovali autíčka a domčeky, nad ktorými svietili usmievavé slniečka. 

„Ahoj, Bella,” začali ma zdraviť jeden po druhom a na každej ten drobnej tváričke sa vyčaril úsmev.

Vzala som si jednu malú zelenú plastovú stoličku a sadla som si k nim.

„Nakreslíš mi niečo, Bella?” spýtala sa ma Susi. Toto dievčatko ležalo na onkológii. Malo rakovinu hrtana a to mala len päť rokov. Svetlé plavé vlásky mala už riadne riedke. Zato mohli lieky a chemoterapie, ktoré musela podstúpiť. Zostalo mi úzko vždy, keď som tých drobčekov videla v takomto stave.

„Isteže,” usmiala som sa vzala som si z kôpky papier. „Čo by si chcela?” spýtala som sa jej. 

Na chvíľočku sa zamyslela, bradičku si podoprela drobnou rúčkou a o pár sekúnd jej tvár zdobil tej najkrajší a najroztomilejší úsmev, aký som si len dokázala predstaviť.

„Asi psíka,” šepla. S úsmevom som prikývla a vzala som si z pohára ceruzku. Síce som nevedela bohvieako kresliť, ale tej malej bude k radosti stačiť aj môj pokus o psíka.

Susi sa ku mne nahla a zvedavo mi pozerala do papiera.

Po chvíľke sa však otiahla a zahľadela sa ku dverám. Nedalo mi to a tiež som sa pozrela tým smerom.

Práve vošli do miestnosti Elizabeth a Edward. Zrejme boli ešte za lekármi...

„Kto je ten ujo, Bella?” spýtala sa ma zvedavo.

„Je to syn pani Masenovej,” povedala som a zase som do ruky vzala ceruzku a začala som kresliť. Pre tentokrát som si dovolila nazvať Elizabeth pani Masenovou. Predsa len, Susi by asi nevedela, kto je Elizabeth.

Aj napriek tomu, že ju tu decká milovali, bola staršia a vyžaroval z nej rešpekt Takže pre deti to bude vždy pani Masenová.

„Aha. Hovorila mi, že má syna, ale ja som myslela, že bude menší,” zamrmlala trošku sklamane Susi. Zvedavo som sa na ňu pozrela a ona len hodila ramenami, ako by to bolo nad slnko jasnejšie.

„Chcela som sa s ním hrať,” vysvetlila mi. Prikývla som a potom som ju pohladila po vláskoch.

„Zlatko, to, že je Edward už veľký, neznamená, že sa s ním hrať nemôžeš. Aj ja sa s vami hrávam a som veľká,” povedala som jej. Susi prikývla, ale tvárila sa stále rovnako sklamane.

„Ale ty si Bella,” šepla a ja som sa neubránila úsmevu.

„Choď sa ho spýtať, či sa s tebou nebude hrať. Uvidíš, že pôjde. Načo iné by sem predsa chodil?” navrhla som jej a pevne som dúfala, že sa s ňou Edward skutočne bude hrať.

Možno sem s nami šiel naozaj len preto, aby nám robil šoféra, keďže Charlie nemohol. Ale niečo mi vravelo, že nie. Edward je fajn. Verím, že Susi nedá košom.

Sledovala som, ako sa Susi opatrne postavila a ťarbavou chôdzou sa vybrala smerom k Edwardovi. Musela som sa premáhať, aby som nešla za ňou, nevzala som ju do náručia a neodniesla za Edwardom. Rakovina je beštia. Vezme človeku všetky sily. Ťažko sa nato pozerá a o to horšie, keď sa jedná o dieťa.

Pokrútila som hlavou a sústredila som sa na kreslenie.

Po chvíľke bol havo hotový. Síce to nebolo bohviečo, ale aspoň sa to na psa podobalo. Odložila som ceruzku do pohárika a rozhliadla som sa po miestnosti. Hľadala som Susi.

Po chvíľke som ju zbadala. Sedela na modrom koberci, na ktorom boli vykreslené cesty, dopravné značky a domčeky, a stavala si s Edwardom stavebnicu. Veselo sa pri tom na niečom smiala a na Edwardovej tvári bol tiež badať ľahký úsmev.

Chvíľu som váhala, či nie je hlúpe zaniesť jej ten papier tam, ale nakoniec som si povedala, že hlúpa som akurát len ja. Rozmýšľam nad totálnymi blbosťami. S pokrútením hlavy som vzala papier a vybrala som sa za Susi.

Ešte som bola len v polovici cesty, keď zdvihla hlavu od stavebnice a pozrela sa mojim smerom. Usmiala sa od uška k ušku, trošku malátne vyskočila na nohy a vybrala sa ku mne.

„Hotovo?” spýtala sa nedočkavo a očká jej zažiarili. S úsmevom som prikývla a podala som jej do nadstavených rúčok papier. 

„Je taký zlatý,” vydýchla. „Keď budem zdravá a pán doktor ma pustí domov za ockom, poprosím ho, aby mi takého kúpil.” Rozradostene sa usmiala.

Úsmev som jej opätovala, aj keď mi rozhodne do smiechu nebolo. Nerada na takéto veci myslím, ale je otázne, kedy pôjde Susi domov a či vôbec pôjde. Jej stav je príliš vážny a aj napriek liečeniu sa stále zhoršuje.

Jej otec to už nezvláda. Jeho manželka mala rakovinu ešte ako veľmi mladučká. Vyliečila sa a tak sa rozhodli, že chcú dieťa. No počas tehotenstva jej rakovinu zistili znova. Susina mama však Susi donosila a keď mala Susi len pol roka, zomrela. Už to bola pre jej otca náročné, ale zvládal to. Teda až po chvíli, keď jeho vtedy len tri a pol ročnej dcérke rakovinu zistili tiež.

Susi ku mne načiahla rúčky a ja som si ju vzala na ruky. Dala mu pusu na líce a trošku nemotorne ma pohladila po vlasoch.

„Ďakujem, Bella. Si veľmi dobrá,” povedala a potom sa začala škriabať dole. Pustila som ju a ona sa zase rozbehla za Edwardom. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa potlačiť slzy. Mala som slabú povahu a takéto situácie ma vždy dokázali dostať na kolená, no nevedela som si predstaviť, že by som sem už viac nemala chodiť. Preto som to trpela a snažila som sa byť silná.

Susi si sadla na koberec oproti Edwardovi a nadšene mu ukázala psíka. Usmial sa na ňu, niečo jej pošepol a potom sa pozrel mojim smerom. Veselo mi zamával a ja som mu trošku kŕčovito oplatila úsmev.

Jeho tvár sa skrivila do zmätenej grimasy. Len som pokrútila hlavou. Teraz mu rozhodne nemienim nič vysvetľovať.

„Bella, Edward, tu ste!” ozval sa od dverí Elizabethin hlas. Otočila som sa jej smerom.

Elizabeth podišla ku mne a jednou rukou ma objala okolo ramien.

„Mám skvelé správy,” zvolala a rukou ukázala na Edwarda nech príde sem.

Niečo povedal Susi, pohladil ju po tváričke, svižne vyskočil na nohy a vybral sa našim smerom.

„Deje sa niečo?” spýtal sa svojej matky. Tá len pokrútila hlavou.

„Pred chvíľkou dorazil Charlie. Čaká dole pred nemocnicou. Edward, choď za ním a pomôž mu s taškami,” začala vysvetľovať pani Masenová, no Edward jej skočil do reči.

„S taškami?” spýtal sa. Elizabeth len prikývla.

„Áno. Tak choď už,” popohnala ho a keď sa Edward poslušne vybral k dverám, otočila sa na mňa. „Spravíme deťom pekný deň,” srdečne sa usmiala. Úsmev som jej opätovala. Asi práve pre toto mám Elizabeth tak strašne rada. Je absolútne skvelá žena. Tak dobrá a láskavá... 

Edward sa po chvíli vrátil s niekoľkými farebnými taškami. Za ním nasledoval Charlie. Tiež obklopený hromadou tašiek. Museli dokonca ísť na dvakrát, aby to všetko ponosili.

Všetky tašky poslušne zložili v rohu pri dverách. Tým dokonale upútali pozornosť detí. Zvedavo sa na tú hŕbu tašiek pozerali a niektorí podišli aj bližšie. Elizabeth sa celý čas nadšene a šťastne usmievala.

Akonáhle boli všetky na svojom mieste, podišiel Edward ku mne a postavil sa vedľa mňa.

„Obávam sa, že to mama troška prehnala,” zasmial sa mi pri uchu a ja som sa zachvela. Táto jeho blízkosť ma poriadne znervózňovala.

„Čo je v tých taškách?” spýtala som sa, keď som sa trocha upokojil splašený dych. Edward pokrčil plecami.

„Asi len miliarda hračiek,” povedal pobavene. Prikývla som. To ma mohlo napadnúť.

Elizabeth tie hračky nadšene porozdávala deťom a tie boli tiež dokonale šťastné. Bol to pekný pohľad na všetky tie šťastné úsmevy. Musela som sa taktiež usmievať a Edward po mojom boku tiež nevydržal byť vážny.

„Bola si smutná,” nadhodil Edwarda, keď sme spoločne pozerali decká, ako sa nadšene hrajú so všetkými tými novými hračkami.

„To nič nebolo,” mávla som rukou a pozornosť som upriamila na malého Nickolasa. Nadšene vyťahoval zo škotule zostavu autíčok a Mike s Tomym mu pomáhali stavať dráhu.

„Nemal som ten pocit.” Edward sa očividne nevzdával, no ja som mu na toto nemala čo povedať.

Po chvíľke trápneho ticha ku mne pribehla Susi a v drobných rúčkach tuho zvierala bábiku.

„Pozri, Bella. Tá je nová, že je krásna?” pýtala sa ma nadšene a bábiku stále otáčala, aby som si ju mohla pozrieť z každej strany.

„Áno, je nádherná, ale na teba nemá,” usmiala som sa na ňu a cvrnkla som jej do nosu. Susi sa na mňa zazubila a potom sa pozrela na Emily. To bola sestrička, ktorá sa o tieto deti starala najčastejšie a asi aj s najväčšou láskou a ochotou.

„Idem ju ešte ukázať Emily, dobre?” Len som prikývla a Susi sa vybrala k Emily. Zase som sledovala jej vratkú chôdzu a zase mi zostalo smutno. Mala chuť behať, presne ako iné deti v jej veku, no nemala dosť síl.

Po celý čas, čo som sledovala Susi, som na sebe cítila Edwardov pohľad.

„Si smutná kvôli Susane?” spýtal sa. Zhlboka som sa nadýchla.

„Musíme sa o tom práve teraz baviť?” povedala som možno trocha príliš príkro.

„Nie, prepáč. Nechcel som byť otravný,” ospravedlnil sa a vo mne sa automaticky ozvali výčitky svedomia.

„To je v pohode. Reagujem troška prehnane. Nie som vo svojej koži,” pripustila som. Edward prikývol. Odvrátila som hlavu a on urobil to isté. Odmlčal sa.

„Môžem ti nejako pomôcť?” spýtal sa placho po chvíľke. S jemným úsmevom som pokrútila hlavou zľava doprava.

„Ja nepotrebujem pomoc, Edward.”

„Ale si smutná a to by som mohol nejako napraviť,” zašepkal.

„Naozaj? A ako?” prekvapene som vydýchla, no zrak som stále upierala na deti. Aj napriek tomu, že ma pálilo líce z jeho intenzívneho pohľadu.

„Ja neviem. Možno by sme sa mohli porozprávať alebo by si mi povedala, čo robíš rada a ja by som sa ťa tým pokúsil rozptýliť,” navrhol a z jeho hlasu bolo jasne počuť, že sa usmieva. Tiež mi myklo kútikmi úst. Obrátila som k nemu hlavu a zoširoka som sa usmiala.

„Myslím, že už len týmto rozhovorom som dostatočne rozptýlená. Si fajn spoločník,” pripustila som a zase som pocítila, ako sa mi do líc hrnie červeň. S tou už asi nič nenarobím.

„Stále trvám na tom, že by sme mali niečo podniknúť,” nedal sa. Jemne som sa zasmiala.

„Fajn, popremýšľam nad tým,” rezignovala som. Edward sa na mňa nadšene usmial, žmurkol na mňa a potom sa vybral za deťmi.

Ja vám neviem, dievčatá, ale mne nejak nejde písať tie pokojné kapitoly, v ktorých sa nič vážne nedeje. :D Fakt mi to robí problémy  a ja si ešte budem musieť poriadne dlho zvykať. :D

No a aby som nezabudla, znova ďakujem za všetky komentáre. :) Ste super.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 3. kapitola: