Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 2. kapitola

08.09.2012 (07:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2032×

Láska na skrývanie - 2. kapitola

„Ďalej,” ozval sa spoza dverí hlas pani Masenovej, keď som zaklopala. Vydýchla som si. Toto bola jej izba. Musím si to zapamätať. 

„Dobré ráno, nesiem vám raňajky,” pozdravila som a položila som podnos na malý stolík pri stene.

„Ahoj, Bella. Ďakujem,” povedala pani Masenová a podišla k stolíku. „Ako ide zatiaľ tvoj prvý deň v práci?” spýtala sa ma s úsmevom, keď si sadla.

Zamyslela som sa. V kuchyni so Sárou mi to ide. Aj Kevin je super. Vlastne je tu všetko super, teda až na ten trapas v izbe jej syna.

„Všetko je skvelé, ďakujem,” odpovedala som a spravila som krok dozadu.

„Nesadneš si?” spýtala sa ma pani Masenová a rukou ukázala na stoličku oproti nej.

„No... ja neviem,” šepla som.

„Len si sadni, nemusíš sa báť, neodhryznem ti z nosa,” povedala milo a ja som rezignovala. Poslušne som si sadla na stoličku oproti nej.

Pani Masenová sa s úsmevom pustila do svojich raňajok a ja som sa pozorne zadívala na jej tvár. Myslím, že v tejto chvíli som naozaj pochopila, čo myslela Sára tým, že mladý pán Edward má po otcovi len meno.

Vyzeral totižto úplne ako jeho matka. Ten istý odtieň vlasov, aj rysy tváre. Boli si na vlas podobní.

Všimla som si, aké oči má pani Masenová. Boli výrazne zelené. Prekrásne. No nestihla som si všimnúť, akej farby mal oči jej syn. Nebol čas a ja som bola úplne v rozpakoch. Čudujem sa, že som z tej miestnosti dokázala vôbec odísť. Ten pocit, keď som uvidela Edwarda, som si aj teraz dokonale vybavovala.

„Ako sa majú deti v nemocnici? Nevieš? V poslednej dobe som nemala čas za nimi ísť,” ozvala sa znova pani Masenová.

„No, bola som tam naposledy v nedeľu, keď som odtiaľto odchádzala. Cez týždeň som nemala čas, mala som veľa úloh,” povedala som a jemne som sa usmiala. Pani Masenová prikývla.

„Čo keby si tam dnes išla so mnou?” spýtala sa. Zarazene som sa na ňu pozrela.

„Ja neviem, pani Masenová. Mám tu prácu a-”

„Bella, Sára to zvládne aj sama, presne ako doteraz a zamestnávam ťa ja, takže pokojne môžeš ísť. Budem len rada, keď mi budeš robiť spoločnosť,” skočila mi do reči pani Masenová a ja som prikývla. Usmiala sa.

„Výborne. Pôjdeme po obede, dobre?”

„Isteže, pani Masenová,” šepla som.

„Prosím, Bella, volaj ma len Elizabeth, dobre?” navrhla mi.

„To nemôžem, nepríde mi to vhodné,” bránila som sa.

„Bella, zlatko. Nebuď tak prehnane správna a slušná. Pokojne ma môžeš volať Elizabeth, želám si to,” povedala s úsmevom. Znova som rezignovala.

„V poriadku,” súhlasila som.

Počkala som, pokiaľ pani Masenová zjedla raňajky a vybrala som sa naspäť do kuchyne, no keď som vošla, Sára nikde nebola. 

Povzdychla som si a pustila som sa do umývania riadu, z ktorého pani Masenová, teda Elizabeth, raňajkovala.

„Ahoj,” ozvalo sa mi za chrbtom jeho hlas. A opäť som nadskočila ľakom. Zasmial sa a ja som sa k nemu pomaly otočila. 

„Prepáč, nechcel som ťa zase vyľakať,” povedal s úsmevom a zadíval sa mi do očí. Zelené. Mal ich rovnako krásne sýte a pestré ako jeho mama. 

„V po-poriadku,” šepla som.

„No, prišiel som si len po vodu,” povedal a prstom ukázal za mňa k vodovodnému kohútiku.

„Oh,” uhla som nabok. Edward sa usmial a prešiel okolo mňa k linke. Zobral si z poličky pohár a napustil si doňho vodu. 

Pozerala som sa, ako pije a ako pohár po sebe umyl a vrátil na miesto. Potom sa otočil ku mne a oprel sa o linku. Chvíľu sa na mňa len tak pozeral a potom ku mne natiahol ruku.

„Som Edward,” povedal. Váhavo som k nemu spravila dva kroky.

„Bella,” pípla som a podala som mu ruku.

Ako náhle sa moja ruka dotkla tej jeho, pocítila som zvláštne chvenie. No nebolo to nepríjemné, práve naopak. Bol to pekný pocit.

Odtiahla som svoju ruku, otočila som sa naspäť k linke a znova som sa pustila do umývania riadov.

Cítila som na sebe Edwardov pohľad a rozmýšľala som, kedy konečne odtiaľto odíde. Cítila som sa nesvoja, keď sa na mňa pozeral.

„Potrebujete ešte niečo?” prudko som sa otočila tvárou k nemu a spýtala som sa, keď už som jeho pohľadu mala plné zuby. Edward pokrútil hlavou, ale aj naďalej sa opieral o linku. 

Vzdala som to a s povzdychom som sa mu zase otočila chrbtom. Začínala som si pripadať ako cvok.

„Vieš, som vážne prekvapený, že ti dal môj otec prácu. Nepodobá sa to naňho,” ozval sa po chvíli.

„No, on mi ju vlastne nedal. Zamestnala ma vaša matka,” povedala som, no neotáčala som sa.

„Och, tak tomu už rozumiem,” uznal a potichu sa zasmial. Neodpovedala som. V tichosti som vypla vodu a načiahla som sa po utierku. Edward ma však predbehol. Prekvapene som sa naňho pozrela.

„Ja to spravím,” povedal s úsmevom a začal utierať prvý tanier.

„Ale to je moja práca. Vaši rodičia ma za to platia. Nechajte to tak,” namietala som, no Edward len pokrútil hlavou.

„Urobím to rád a nevykaj mi, prosím,” povedal milo. „Koľko máš vlastne rokov?” spýtal sa, no potom sa zarazil. „Prepáč, nemusíš mi odpovedať. Viem, že je neslušné pýtať sa na vek dámy.” Usmiala som sa.

„Ja nie som žiadna dáma, takže v poriadku. Mám sedemnásť,” odpovedala som a vzala som si zo skrinky druhú utierku.

„Hmm, ja tiež,” mrkol na mňa, „Si odtiaľto, Bella? Z Forks?” spýtal sa po chvíli. Prikývla som.

„Áno, viete, ja som sa tu narodila.”

„No tak, Bella,” zvolal pohoršene a ja som sa naňho prekvapene pozrela. Spravila som niečo? „Povedal som, nie ja som ťa požiadal, aby si mi nevykala, tak prosím, sprav mi láskavosť,” vysvetlil, keď uvidel môj šokovaný výraz tváre.

„V poriadku, budem ti tykať, aj keď tykanie by mala navrhnúť vždy žena,” neodpustila som si poznámku. Bola som presvedčená, že keby toto poviem jeho otcovi, okamžite ma prepustí, no Edward sa len zasmial a ospravedlnil sa mi. Aj keď je pravda, že jeho otec by mi nikdy nenavrhol tykanie.

Spolu sme doutierali riad. Edward bol fajn spoločník. Prezradil mi, že Sára u nich pracuje už dlhé roky. Starala sa oňho ešte keď bol dieťa a on má k nej vyvinutý veľmi blízky vzťah. To isté platilo aj o Kevinovi. Toto boli jediní dvaja zamestnanci, ktorých si vážil aj Edwardov otec. Keď Masenovci odchádzali zo Chicaga, vzali si Sáru aj Kevina so sebou. Edwardovi do ich starého domu zamestnali nových ľudí.

„Tu je nejako veselo,” ozvalo sa nám za chrbtami, práve keď mi Edward rozprával jednu svoju historku z detstva. 

Obaja sme sa na Sáru s úsmevom otočili.

„Trochu spomínam,” vysvetlil Edward Sare a pobozkal ju na líce. Ona sa naňho usmiala a vzala mu z ruky utierku.

„Keby toto videl tvoj otec, na mieste by ma zabil,” povedala Sára a prehodila utierku cez operadlo stoličky. Edward prevrátil očami.

„Nepreháňaj,” povedal jej. Sára sa naňho usmiala a potom mu rukami zatlačilo na hruď.

„A teraz odtiaľto choď, Edward. Musíme vám s Bellou pripraviť obed a nemáme veľa času,” vyháňala ho.

„Pomôžem vám,” navrhol Edward, no Sára nekompromisne pokrútila hlavou.

„Netreba. Zvládneme to. Tak padaj už,” povedala a ukázala rukou na dvere. Edward si povzdychol a potom sa otočil na mňa.

„Tak zatiaľ, Bella,” zamával mi a potom poslušne odišiel z kuchyne. Sára sa na mňa s úsmevom otočila.

„Je to dobrý chlapec,” povedala a vybrala z chladničky zeleninu.

„Áno, je fajn,” pripustila som a pustila som sa do varenia.

So Sárou nám šlo varenie od ruky, a tak sme to bez problémov stihli načas. Počas varenia mi Sára rozprávala o Edwardovi. Rozprávala mi o jeho detstve a vzťahu k otcovi.

Vravela, že je Edward poslušný syn a svojmu otcovi splní všetko, čo mu len na očiach vidí. Potláča svoje sny a túžby len preto, že chce vyhovieť svojmu otcovi.

„Jediné, čo ten chlapec robí naozaj rád, je asi hra na klavír. A aj tú mu presadila jeho matka. Pani Masenová má na svojho manžela veľký vplyv,” vysvetľovala mi Sára, keď sme predstierali stôl v jedálni.

„Nerozumiem, prečo Edward svojho otca tak poslúcha,” pripustila som.

„Neposlúcha, Bella. On sa len snaží o to, aby bol jeho otec šťastný.”

„No robí to na úkor svojho šťastia!” Sára len pokrčila ramenami.

„Edward je už raz taký. A navyše, toto nie je naša záležitosť.” To bola jej posledná veta na túto tému. Nechala som to tak. Sára mala pravdu. Nemala som sa čo miešať do ich rodinných záležitostí, aj keď sa mi sebeckosť pána Masena vôbec nepozdávala. Priam ma vytáčala.

„A to ti nie je smutno, keď si celý ten čas sama? Nechýba ti láska?” pýtala som sa Sáry pri obede. Obedovali sme v kuchyni a celkom samé. Masenovci sedeli ticho v obývačke a o niečom sa rozprávali a ostatní zamestnanci boli už tiež naobedovaní.

Priznala sa mi s tým, že počas všetkých tých rokov u Masenovcov nikoho nemala. Žiadny vzťah. Nemá ani len deti. Celý jej život je práca. A Edward, ako sama podotýka.

„Už ani nie, Bella. Zvykla som si, zmierila som s týmto životom. A vlastne mi to takto vyhovuje,” pripustila po chvíli a milo sa na mňa usmiala.

„Predsa len mi to nedáva žiadny zmysel. Každá žena predsa túži po deťoch a po rodine,” naliehala som. Sára však len pobavene pokrútila hlavou.

„Niečo také ako rodina som už dávno prestala riešiť, Bella. Vieš, zlatko, ja nemôžem mať deti,” šepla.

V tejto chvíli by som si najradšej treskla panvicu o hlavu.

„To mi je ľúto, nechcela som-”

„V poriadku, Bella. Ako som už povedala - zmierila som sa s tým,” povedala a ja som zmierene prikývla.

„No ale dosť bolo o mne. Čo ty? Máš nejakého chlapca?” nadhodila. Pokrútila som hlavou.

„Nie, to určite nie,” zamietla som. Sára sa na mňa prekvapene pozrela.

„Prečo nie? Si predsa mladá. Tvoj vek je ten najvhodnejší na lásku.” Pokrčila som ramenami.

„Možno mi proste len nestačia nejaké pubertálne romániky... Čakám na toho pravého,” usmiala som sa na ňu.

„Tak na takéto reči máš naozaj ešte kopu času, Bella,” namietla Sára.

„Možno. Ale ja nechcem vzťah nasilu, len preto, aby som nejaký mala. Radšej si počkám,” snažila som sa jej vysvetliť moje zmýšľanie.

Bola som presvedčená, že všetky vzťahy bez pravej lásky nemajú šancu. Decká v mojom veku si hľadajú "frajerov" aby zapadli a neboli terčom hlúpych rečí. Ale čo z takého vzťahu majú? To nikdy nepochopím...

„Vieš čo, Bella? Myslím, že robíš dobre. Skôr či neskôr sa objaví nejaký dobrý chlapec, ktorý bude stáť zato,” povedala Sára a ja som sa na ňu srdečne usmiala. Myslela som si totiž to isté. Nie! Ja som o tom bola presvedčená!

V prvom rade veľmi ďakujem za zobrazenia aj komentáre pri prvej kapitole. Som rada, že si to niekto prečítal.

Ďalej by som sa chcela ospravedlniť za to, že je tu kapitola až dnes, ale bola škola a ja som mala čo robiť... Síce bola kapitola už hotová, ale musím si robiť nejaké zásoby a na to tento týždeň nebol čas a ak sa čas našiel, nebola chuť. Dúfam však, že tento víkend dačo napíšem. =)

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 2. kapitola: