Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 10. kapitola

04.11.2012 (13:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2692×

„Ďakujem,” zašepkal znova. 

Prevrátila som oči a voľnou rukou som mu zakryla ústa. Tú druhú totižto pevne zvieral vo svojej veľkej teplej dlani.

„Už stačí, Edward! Povedala som ti - nie je začo. Tak sklapni,” povedala som a zasmiala som sa jeho hravo dotknutému pohľadu.

Stiahla som ruku dolu a nechala som si ju klesnúť do lona.

„Ale keď ja som taký šťastný.”

Usmiala som sa a pokrútila som hlavou. Nielenže som takýto vývoj situácie nečakala, ale dokonca ma to šokovalo. Myslím, že mi bude trvať veľmi dlho, kým mi skutočne dôjde, čo sa tu vlastne stalo.

„Nie, myslím to vážne,” povedal naliehavejšie, pevne uchopil aj moju druhú ruku a uprene sa mi zadíval do očí. „Ešte včera doobeda som o niečom takomto ani nesníval. Prisahám, že nie. Proste som neveril, že by to z tvojej strany mohlo byť rovnaké ako z tej mojej. Ale,” prestal rozprávať a zrazu sa šibalsky usmial. „Tak trochu mi dopomohol tvoj rozhovor so Sárou,” dokončil značne tichšie a tento raz sa usmial nevinne.

Ja som zase zalapala po dychu a neveriacky som sa dívala na jeho tvár. Môj rozhovor so Sárou? To myslí vážne? Ale ako sa o ňom, dopekla, dozvedel?

„Ona ti to povedala?” spýtala som sa o oktávu vyššie, než som mala v pláne a v mojom hlase museli byť jasne počuť zlosť a bolesť. Bola to predsa súkromná záležitosť!

„Nie, to nie! Žiadne také,” vyhŕkol Edward rýchlo, keď si všimol môj ubolený výraz. „Prisahám, že nie.”

„Neprisahaj stále!” zahriakla som ho a potom som si jemne zahryzla do pery. „Hmm... Pokiaľ ti to Sára nepovedala,” začala som opatrne a Edward hneď prikývol, „tak odkiaľ o tom rozhovore vieš?”

Pokrčil plecami a znova sa zatváril ako najväčšie neviniatko. Prižmúrila som oči.

„Tak trochu som... no nejak sa stalo, že... že som počúval,” vykoktal.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. A v duchu som si vravela, že je to predsa dobre. Keby nebol počúval môj rozhovor so Sárou, neboli by sme teraz spolu. Ale ani táto skutočnosť mi nepomáhala zahnať to poníženie. Nebolo fér, že počúval. Nebolo fér a nie je fér, že vie, čo cítim, aj keď som to jemu ešte nepovedala.

„Veľmi sa hneváš?” spýtal sa potichúčky a palcom mi nežne prešiel po líci a hneď na to po brade.

Vyviedlo ma to z mieri, presne ako vždy, keď sa ma dotkol, ale robila som všetko preto, aby to na mne nebolo vidno.

„To si nevieš ani predstaviť!” odvrkla som a nešťastne som si zložila hlavu do dlaní. Takto som to nechcela!

„Prepáč mi to, prosím,” zašepkal a zatiahol za moje ruky v snahe zložiť ich z mojej tváre.

Vzdal to, keď videl, že to jednoducho spraviť nechcem.

„Pozri, Bella! Viem, že to nebolo správne. Nechcel som počúvať, skutočne nie. Šiel som len ohlásiť Sáru, ale začul som ako sa rozprávate a ty jej hovoríš o mne. Bol som naozaj zúfalý. Bezhlavo zbláznený do dievčaťa, ktoré bolo mojou najlepšou priateľkou. A bol som hlúpo dotknutý, že nedeľu stráviš s priateľmi, pretože som chcel byť s tebou. Stále. V jednom kuse. Neskutočne žiarlim na každého, s kým si. Bella, no tak! Prosím, pochop ma. Mrzí ma, že sa hneváš, ale ak mám byť úprimný, vôbec ma nemrzí, že som načúval, pretože som sa dozvedel, že si na tom rovnako alebo aspoň podobne. Dopomohlo mi to konečne sa rozhýbať a urobiť niečo, čo nám to uľahčí,” šepkal a ja som sa naňho konečne pozrela cez uslzené oči. A je mi jedno, aké hlúpe tie slzy boli.

„Žiarliš na každého, s kým som? Vážne?” Pobavene som sa usmiala. Trucovanie ma pomaly prechádzalo a na Edwardove slová sa nedalo nereagovať.

Prikývol.

„Na každého. Dokonca aj na tvojich rodičov, ale snažím sa ovládať, pretože to vážne preháňam,” povedal a ja som sa zasmiala.

„Áno. Preháňaš!” Znova som sa zasmiala.

„Prečo plačeš?” spýtal sa ma zrazu už po druhýkrát za tento deň a jemnučko prstami prešiel po slzách na mojich lícach.

„Už pre nič. Je mi fajn,” povedala som a usmiala som sa. Tiež sa usmial a potom ma jemnučko pobozkal na pery. Len krátko a cudne, ale aj tak som z toho šalela. Boli takéto reakcie vôbec normálne?

Ťažko povedať. Niečo takéto som prežívala prvýkrát.

„Šaliem z teba,” pošepla som. Ani neviem prečo. Proste som mala potrebu povedať mu to.

„Áno, ja viem.” Potichu sa zasmial.

Zamračila som sa naňho.

„Nepripomínaj mi to so Sárou. Ešte stále sa hnevám!” varovala som ho prísne.

„Nie nadlho.” Sebavedome sa usmial.

„Príliš si veríš.”

Pokrútil hlavou a znova sa usmial. Vlastne sa usmieval skoro celý deň. Asi pomaly začnem čakať na moment, keď sa mu pretrhnú ústa. Tie najdokonalejšie ústa na svete. Prekrásne tvarované a také sladké...

„Nie, to je proste fakt,” rozprával a nahol sa ku mne. Tvár mal len pár milimetrov od mojej a dýchal mi priamo do tváre. Začal sa mi z toho zadrhávať dych. „Si zo mňa hotová. Nielenže si si to priznala, ale je to na tebe aj vidno,” pokračoval a perami zľahka prešiel po tých mojich. To vôbec nebol bozk, len také pohladenie perami. Napriek tomu vzrušujúce. Až priveľmi.

„Hlavne, že si neveril, že by som ťa mohla ľúbiť,” snažila som sa brániť, no vôbec mi to nešlo. Edward mal jednoducho pravdu - bola som z neho hotová. Ani neviem, ako sa mi to doteraz darilo skrývať...

Len zľahka pohodil ramenami - neodpovedal a potom ma skutočne pobozkal. Až sa mi z toho bozku zatočila hlava.

„Na toto si budem musieť zvyknúť,” dychčala som, keď som sa odlepila od Edwardovych úst. A že mi to dalo zabrať...

„V poriadku. Máme kopec času na trénovanie!” Usmial sa a zohol sa, aby ma mohol znova pobozkať, no nedala som sa. Priložila som mu na pery obe dlane a pozrela som sa mu do očí.

„Vlastne toho času vôbec nemáme kopec, Edward,” povedala som potichu a trocha som sa odtiahla.

„Čo tým myslíš?” spýtal sa.

„Nepotrvá dlho a skončí sa prvá polovica letných prázdnin. Potom je tu už len jeden mesiac a ty sa budeš musieť vrátiť do Chicaga, do školy,” vysvetlila som.

Nechcela som nad týmto rozmýšľať. Vravela som si, že je to ešte ďaleko, že mám ešte čas, ale keď sa veci takto vyvinuli, nemohla som to nechať len tak.

Edward však pokrútil hlavou, akoby na to ani nechcel myslieť a znova sa ku mne natisol.

„Máme ešte druhú polovicu prázdnin, ktorú si poriadne užijeme. A potom sa predsa nič nemusí skončiť. Školský rok ubehne rýchlo a ja sem na leto zase prídem. Okrem toho budú zimné prázdniny, počas tých tiež prídem. A taktiež existujú telefóny, Bella. Nejako to zvládneme. Sľubujem, že áno,” rozprával naliehavo.

Pomaly som prikývla a nechala som sa pritiahnuť na jeho hruď. Silno ma objal oboma rukami a ja som si povedala, že to nechám nateraz tak. Ešte máme čas...

Momentálne tu bol o niečo naliehavejší problém...

„A čo tvoj otec?” vyrukovala som s ďalšou myšlienkou, ktorá ma trápila. 

„S ním to bude o niečo horšie,” vydýchol a mierne sa zamračil. To som nechcela. Nepáčilo sa mi, keď sa neusmieval, ale bolo mi jasné, že toto je skutočne problém. 

„Nikdy s týmto nebude súhlasiť. Tým som si istá.”

Po týchto mojich slovách sa Edward zatváril mierne naštvane. 

„To nie je jeho vec. Je to moje rozhodnutie, môj život. Nemá právo mi doňho zasahovať,” povedal rázne. 

„Edward, ani ja, ani ty nie sme plnoletí,” pripomenula som mu. 

„Bella, bez ohľadu na to, je to môj otec a mal by rešpektovať moje rozhodnutie. Veď nerobím nič zlé.”

„Ja to viem, Edward. Ja to všetko viem, ale tvoj otec sa na svet díva úplne inými očami,” pošepla som a pohladila som ho po líci. Mrzelo ma, že som s tým začínala. Chcela som späť jeho dobrú náladu a šťastný úsmev. Pretože len vtedy som mohla byť šťastná aj ja. 

„Zmieri sa s tým, bude musieť!” povedal a tým definitívne ukočil túto tému. Bola som len rada. Chcela som si tento deň užiť, pretože zajtrajšok som sľúbila Angele. 

A zrazu som to ľutovala. Mohla som mať lepší program, ale kto vedel, čo sa stane? A navyše nemôžem kašľať na svoju priateľku. Na to ju mám príliš rada. 

„Nechcel by si mi znova zahrať?” navrhla som po chvíľke Edwardovi a on sa hneď nato usmial. Konečne. Presne toto som chcela. 

„O chvíľku,” povedal a v priebehu pár sekúnd ma povalil na mäkké zvieracie kožušiny a jeho ruky ma začali štekliť všade, kam dočiahli. 

Zvýskla som a začala som sa smiať. 

„Ed-Edward!” snažila som sa rozprávať pomedzi smiech. „Stačí. Už ma... bo-bolí... brucho!”  

Zasmial sa, na chvíľu prestal so šteklením, no jeho ruky zostali naďalej pložené na mojom bruchu.

„Máš pár sekúnd na vydýchanie, láska. Potom pokračujem!” Znova sa zasmial a ja som ho päsťou jemne buchla do ramena.

„Hnusák! Chcela som hru na klavír, nie brucha bolenie.”

„Áno, ja viem. To máš grátis.”

Škaredo som sa naňho pozrela a začala som sa pomaly štverať na nohy, no zabránil mi v tom vlastným telom. Zľahka na mňa naľahol a šibalsky sa usmial.

„Snažíš sa zdrhnúť?”

„Hmm, nie! Chcem sa len postaviť.”

Pokrútil hlavou a dal mi krátku pusu na ústa.

„Žiadne také.”

„A čo bude s tým klavírom?” spýtala som sa ublížene.

„Všetko bude,” povedal nežne a potom sa jeho úsmev zmenil na darebácky, „teraz však pokračujeme,” vykríkol a jeho prsty ma začali opäť štekliť. 

„Nie, nie, nie!” kričala som pomedzi hlboké nádychy a bláznivý smiech. No nepomáhalo to.

Preskočilo mu.

Po pár minútach, ktoré mne pripadali ako hodiny, to vzdal a ľahol si vedľa mňa.

„Si príšerný. Totálne ma bolia brušné svaly,” frflala som.

„Prepáč,” povedal, nadvihol sa a oprel sa o jednu ruku a nevinne sa usmial. 

„Nechaj si to, pokiaľ to nemyslíš úprimne!”

„Prepáč,” povedal znova a zasmial sa. Prevrátila som nad tým oči a ľahla som si nabok, aby som naňho o niečo lepšie videla. 

Na chvíľku zavládlo ticho. Len sme obaja ležali, dívali sa navzájom do očí a nežne sme sa usmievali.

Bol to nezvyk. Taký pokoj a takáto atmosféra, ovzdušie naplnené našou vájomnou láskou... Ale páčila sa mi tá zmena. Veľmi sa mi páčila a vôbec mi to ticho nevadilo.

„Ľúbim ťa,” povedal odrazu a ja som sa usmiala. Vedela som to, no bolo pekné to počuť. Tie slová mali obrovský význam.

„Ľúbim ťa,” odpovedala som a nechala som sa objať.

Deň sa blížil ku konci a za malými oknami chalúpky sa stmievalo. Slniečko zapadalo za obzor.

„Čo teda urobíme?” spýtala som pošepky, aby som nepokazila atmosféru končiaceho sa dňa. Nikdy som nebola romantik, ale v tejto chvíli sa nedalo inak. Úplne ma toto miesto dostalo, ovládlo.

„Čo myslíš?” spýtal sa Edward rovnako tichým hlasom.

„S našimi rodičmi. Nemám chuť čeliť ich hnevu a argumentom,” priznala som.

„Skôr či neskôr nás to aj tak dobehne.” Pobozkal ma na ucho.

Nepatrne som prikývla.

„Radšej neskôr.”

„Dobre teda,” súhlasil. „Zahráme sa na lásku na skrývanie,” navrhol a ja som sa potichúčky zasmiala.

Dievčatá, zbožňujem vás. Prisahám, že áno. Vy ani neviete, aká som zostala šokovaná, keď som v tabuľke uvidela svoje meno a názov tejto poviedky. Totálne ste ma vykolajili, pekne dlho mi to vôbec nedochádzalo. Vážim si to. Veľmi si to vážim a budem dúfať, že sa vám poviedka bude páčiť aj naďalej.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 10. kapitola: