Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 1. kapitola

03.09.2012 (16:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 2830×

Láska na skrývanie - 1. kapitola

„Nie, nie, nie, nie, nie...” Škrtala som ďalšie a ďalšie inzeráty. Potrebovala som nejakú brigádu, ale nič som nemohla nájsť. Všade hľadali len smetiarov a autobusárov, a to som ja robiť nemohla.

„Ja už si tú prácu snáď ani nenájdem, Angie.” Vzdala som to. Odhodila som všetky tie noviny na zem a zvalila som sa na posteľ, hneď vedľa svojej najlepšej kamarátky.

„Nepreháňaj, Bella, niečo sa určite nájde,” namietla a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej oplatila, aj keď vôbec nebol úprimný. Ang sa na mňa zamračila a ja som rozhodila rukami.

„Fajn, neverím ti, ale nemôžeš mi to mať za zlé. Sme predsa vo Forks!” povedala som. Ang len pokrútila hlavou. 

„Vieš čo, Bella? Sklapni! Vykašli sa na tie noviny a poď sa so mnou pozrieť do mesta. Opýtame sa ľudí v obchodoch a možno niečo nájdeme,” navrhla a ja som sa na ňu nerozhodne pozrela.

„No ja neviem... Myslíš?” spýtala som sa. Angela nadšene prikývla.

„Určite. Keď sa budeme snažiť, niečo nájdeme, tak poď.” Vyskočila z postele, schmatla ma za ruku a ťahala ma za sebou dolu schodmi.

„Idete niekam?” zastavila nás mama tesne pred dverami.

„Idem sa poobzerať po nejakej brigáde, mami,” usmiala som sa na ňu. Renée len prikývla, dala mi pusu na líce a potom sa vybrala späť do kuchyne.

S Angelou sme strávili v meste niekoľko hodín. Mala som pocit, že sme boli všade. Veľké obchody, menšie, aj tie najmenšie, no nikde nič.

Totálne unavená a vyhladnutá som odprevadila Angie domov.

„Mrzí ma to, Bells, ale to ešte nič naznemaná. Pôjdeme sa po niečom poobzerať aj zajtra,” usmiala sa na mňa.

„Nechaj to tak, Ang. Boli sme takmer všade, asi sa zameriam radšej na Seattle,” navrhla som.

„Budeš dochádzať?” spýtala sa.

„Pokiaľ nebudem mať inú možnosť, tak áno a očividne inú možnosť nemám.” Angela prikývla, zamávala mi a vybrala sa k dverám.

Tiež som sa zvrtla a šla som domov.

„Ahoj,” zvolala som do útrob domu, keď som sa vyzúvala na chodbe. 

„Ahoj, Bells,” ozvalo sa dvojhlasne z kuchyne. Charlie už bol doma a očividne s mamou už večerali.

Vošla som do kuchyne, umyla som si ruky a sadla som si k stolu.

„Tak čo? Našli ste niečo?” spýtala sa ma mama, keď mi podávala tanier s večerou. Pokrútila som hlavou.

„Nie, nič. Zajtra sa pozriem na internet, možno bude niečo v Seattli...” prehodila som a pustila som sa do jedla.

„Seattle? To sa mi nezdá ako dobrý nápad,” namietal Charlie.

„Ocko, sám vidíš, že nemám inú možnosť,” vzdychla som. Bola som unavená a nechcelo sa mi s ním teraz dohadovať.

Charlie zostal ticho. V úplnej tichosti jedol večeru a tváril sa zamyslene. Obozretne sme ho s mamou sledovali, no tiež sme mlčali.

„A čo keby si šla so mnou zajtra do práce a spýtala by si sa pána Masena, či pre teba nenájde nejakú prácu?” ozval sa Charlie zrazu. Prekvapene sme sa naňho s mamou pozreli.

„Charlie, zajtra je nedeľa, máš mať voľno,” ozvala sa mama. Ocko prikývol.

„Viem, ale pani Masenová potrebuje niečo súrne v meste vybaviť, musím ju tam hodiť,” vysvetľoval Charlie a mama prikývla.

Ocko pracoval ako šofér v rodine Masenovcov. Pán Masen je približne rovnako starý ako Charlie - má niečo po štyridsiatke. Je to veľmi bohatý muž, vlastní stavebné firmy skoro po celej Amerike.

Do Forksu sa aj s manželkou presťahovali pred dvomi rokmi, tuším z Chicaga. Pani Masenová chcela bývať v pokojnom malom meste, veľkomesto ju už unavovalo a pán Masen sa rozhodol z Forksu spraviť turistickú oblasť. Začal stavať v horách lyžiarske vleky a podobne. Nikdy som sa veľmi nezaujímala, čo všetko ten protivný chlap robí.

Mala som len veľmi málo možností stretnúť sa s ním a každá z nich bola maximálne nepríjemná. Z toho muža je priam cítiť, ako opovrhuje každým, kto má menej peňazí ako on.

Práve preto nerozumiem, ako s ním jeho manželka vydržala toľké roky. Pani Masenovú stretávam podstatne častejšie. Je to veľmi dobrá a milá žena. Často navštevuje okolité nemocnice, kvôli deťom, ktoré v nich ležia. Elizabeth Masenová má deti veľmi rada a keďže sama mohla mať len jedno, vynahrádza si to takýmto spôsobom. Kupuje deťom hračky a sladkosti, hrá sa s nimi a rozpráva.

Jediný, koho som z ich rodiny ešte nevidela, je ich syn. Pokiaľ viem, zostal študovať v Chicagu a sem chodí len na prázdniny. Ani len neviem, ako sa ten chlapec volá... 

„Ty si myslíš, že mi ten odporný chlap pomôže?” spýtala som sa s riadnou dávkou sarkazmu v mojom hlase.

„Bella,” napomenula ma mama, ale nevšímala som si ju. Dívala som sa na Charlieho. Otec sa zhlboka nadýchol a potom sa na mňa pozrel.

„Neviem, Bells, ale skúsiť to môžeš,” povedal.

„Nevydržala by som sa celé dni pozerať na ten jeho namyslený a arogantný ksicht,” snažila som sa Charliemu vysvetliť.

„Bella, pán Masen je skoro celé dni v práci, vrátane soboty aj nedele. Keby si pracovala u nich doma, ani by si sa s ním nestretávala.”

„Hmm... Takže by som čas trávila len s pani Masenovou?” overovala som si.

„A so služobníctvom, pochopiteľne,” súhlasil Charlie.

„Služobníctvo, pche! Kde sme? To nie je normálne, aby nejaká rodina mala otrokov v dvadstiatom prvom storočí,” frflala som. Charlie ani mama moje rozhorčenie nekomentovali.

„Tak ťa teda zajtra vezmem za pánom Masenom. Doobeda by mal byť doma,” ukončil náš rozhovor Charlie.

„Kadiaľ mám teraz ísť?” spýtala som sa Charlieho, keď sme vystúpili z auta pred obrovským domom rodiny Masenovcov. Charlie prevrátil očami a vybral sa k domu. Potichu som ho nasledovala.

„Dobrý deň, Charlie. Ste tu skoro,” privítal ocka postarší pán. Mal sivú uniformu a šedivé vlasy učesané dozadu. Bol celkom vysoký a štíhly.

„Áno, Kevin. Idem najskôr za pánom Masenom, je doma?” spýtal sa Charlie. Kevin prikývol a potom svoj pohľad uprel na mňa.

„A vy ste...?” spýtal sa ma s úsmevom. Neisto som sa pozrela na Charlieho a potom späť na Kevina.

„To je moja dcéra, Bella,” povedal Charlie a objal ma okolo ramien. Prikývla som a milo som sa na Kevina usmiala. Úsmev mi opätoval.

„Teší ma, Bella, ja som Kevin,” povedal. Znova som prikývla a podala som mu ruku.

„Tiež ma teší,” šepla som. 

„Tak my pôjdeme,” ozval sa Charlie.

„V poriadku. Pán Edward má dnes výnimočne dobrú náladu,” povedal Kevin a potom zmizol niekde v dome.

„Výnimočne dobrú náladu?” spýtala som sa zdesene, aj keď mi bolo jasné, že od toho chlapa nemôžem očakávať zázraky. Charlie pokrútil hlavou a vybral sa dlhou chodbou až k dverám pracovne pána Masena.

Zľahka zaklopal a keď sa spoza dverí ozvalo ′ďalej′, vošli sme.

Pracovňa pána Masena bola zariadená v rôznych odtieňoch hnedej. Steny boli krémové a nábytok zase tmavohnedý. Obaly na knihách mali zase iný odtieň hnedej a malé sochy, či iné doplnky takisto.

„Dobrý deň,” pozdravil Charlie a ja som ho napodobnila. Pán Masen nás s podozrievavým výrazom tváre usadil na kreslá oproti písaciemu stolu, za ktorým sedel a narovnal sa na hnedom koženom kresle.

„O čo ide, Charlie?” spýtal sa narovinu môjho otca.

„No viete, pane... Bella by potrebovala nejakú brigádu, keďže si chce niečo privyrobiť na vysokú školu, no a... Už nejakú dobu sa obzerá po rôznych možnostiach tu vo Forkse, ale nič nenašla,” vysvetľoval otec.

„Ide to z vás ako z chlpatej deky, Charlie. Nemám rád, keď ľudia chodia okolo horúcej kaše, takže to urýchlime. Prišli ste, aby som vašej dcére,” zamračil sa na mňa a ja som sa strhla, „dal prácu u mňa doma,” dokončil. Charlie prikývol.

„Vlastne áno. Chceli sme sa spýtať, či by ste niečo nenašli,” šepol Charlie.

Pán Masen sa pohŕdavo uškrnul a potom sa pozrel do nejakých papierov položených na stole oproti nemu. Ani od nich neodtrhol pohľad, keď nám odpovedal.

„Je mi ľúto, Charlie, ale nemyslím si, že v tomto dome potrebujem pomoc vašej dcéry,” povedal. Stavila by som všetky svoje úspory, že tú svoju ľútosť nemyslel ani trochu úprimne. Premáhala som odfrknutie. Ocko si nešťastne vzdychol a potom sa na mňa ľútostivo pozrel. Skôr, ako som stihla nejako reagovať, ozvalo sa ľahké zaklopanie na dvere a dnu vošla usmievavá tvár pani Masenovej.

„Zdravím, Charlie, Bella,” milo nás pozdravila, obišla stôl a postavila sa za svojho manžela. Objala ho rukami okolo krku a pobozkala ho na líce. Tvár pána Masena sa rozžiarila a prisahala by som, že sa naozaj úrimne usmial. Oči mu zažiarili a v tejto chvíli vyzeral naozaj šťastne... normálne.

Musel svoju manželku milovať a ona milovala jeho. Bolo to na nich vidno, no to nemení nič na tom, že tú ženu neskutočne obdivujem. Stráviť celý život s takýmto mužom... Ja by som sa prinajlepšom zbláznila.

„Chcela som ťa vytiahnuť von, ale vidím, že máš prácu,” šepla pani Masenová. Jej manžel pokrútil hlavou.

„Vlastne som už skončil,” povedal a potom sa na mňa a na otca pozrel pohľadom, ktorý jasne hovoril, že máme vypadnúť. Pozrela som sa na Charlieho a keď som videla, že vstáva, vstala som tiež.

„Deje sa niečo?” spýtala sa Elizabeth svojho manžela, keď si všimla jeho výraz tváre.

„Vôbec nie, len tuto Charlie hľadal svojej dcére nejakej brigádu. Vysvetlil som mu, že momentálne nikoho nepotrebujeme,” rozprával hlasom ako med a milo sa usmieval. Bolo mi z neho zle. Vážne, ale naozaj vážne nepochopím, ako môže byť jeden človek tak sebecký a arogantný. To nemá svedomie?

„Ty si Bellu odmietol?” spýtala sa neveriacky pani Masenová a potom sa pozrela na Charlieho stojaceho pri dverách. „Počkajte ešte, Charlie, posaďte sa, prosím,” povedala otcovi.

„Ale,” začali naraz pán Masen aj ocko. 

„Žiadne ale. Posaďte sa, Charlie, a aj ty, Bella,” povedala znova a potom sa otočila na svojho protivného manžela. Ja som sa zase pozrela na otca. Pokrčil ramenami, no poslušne si zase sadol na stoličku. Napodobnila som ho.

„Určite sa tu pre Bellu niečo nájde, Edward,” prehovorila zase pani Masenová. Pozrela som sa na ňu - upierala pohľad na svojho manžela. Vyzeralo to skoro akoby sa rozprávali bez slov, len pomocou zraku. Nakoniec pán Masen pokrčil ramenami.

„V poriadku. Ak chceš Bellu zamestnať, prosím. Nevadí mi to. A teraz pokiaľ dovolíte, som na odchode,” povedal a potom sa otočil na svoju manželku, „počkám ťa v izbe,” usmial sa na ňu a odišiel z pracovne.

Pani Masenová sa na mňa a na Charlieho usmiala a posadila sa na kreslo, v ktorom predtým sedel jej manžel.

„Ospravedlňujem sa zaňho. On dokáže byť niekedy...” Zrejme hľadala slovo, ktoré by jej manžela vystihlo.

„To je v poriadku, pani Masenová. Viete, nemusíte mi dávať tú prácu, poobzerám sa po Seattli a určite niečo nájdem. Nechcem vám robiť problémy,” ozvala som sa. Naozaj som si netúžila starého Masena znepriateliť ešte viac.

„Nie, Bella. Tvojho otca si veľmi vážim a pokiaľ potrebuje jeho rodina pomoc a ja jej pomôcť dokážem, urobím to veľmi rada. Žiadne problémy z toho určite nebudú, nemusíš sa báť,” povedala a potom sa pustila do vysvetľovania ohľadom mojej brigády.

Dohodli sme sa, že jej sem budem chodiť pomáhať cez všetky víkendy, až do konca školského roku. Cez prázdniny sem budem chodiť podstatne častejšie. 

A moja úloha bola veľmi jednoduchá. Mala som v kuchyni pomáhať ich kuchárke Sare. A pokiaľ ma nebude potrebovať ona, tak pomôžem inde. Bola som nadšená. Bola to dokonalá ponuka a aj plat mi pani Masenová ponúkla naozaj slušný.

Najskôr som ho nechcela prijať, zdalo sa mi to priveľa nato, že sa tu budem len obšmietať, ale pani Masenová sa nedala. Jej dobrosdečnosť a neuveriteľne čistá duša ma zakaždým dokázali šokovať. A nielen kvôli tým peniazom, ale pretože mala chuť každému pomôcť. Ona je naozaj výnimočná bytosť. Pevne dúfam, že aj jej syn je taký ako ona. Aspoň z polovice, pretože stráviť leto v jednom dome s druhým Edwardom Masenom by ma zabilo.

Po tom, ako sme sa dohodli na mojej brigáde, ma pani Masenová poslala do kuchyne za ich kuchárkou Sárou.

Sára bola čerstvá štyridstianička a bola neskutočne ukecaná. Dozvedela som sa, že jej babička sa volala Isabella, ale všetci ju volali Bella, tak ako mňa. Nad tým som sa musela usmiať.

Po celý čas, čo mi rozprávala, ako to tam funguje, odbočovala od témy a ja som sa musela v jednom kuse smiať alebo aspoň usmievať. Bola to veľmi príjemná spoločnosť a dokonca som sa dozvedela, prečo mal pán Masen dnes výnimočne dobrú náladu. Aj keď mne osobne nepripadalo, že by bol nejako extra milý. No v každom prípade, včera sa mu z Chicaga vrátil syn. Do konca školského roku zostáva už len jeden mesiac a on sa rozhodol predĺžiť si prázdniny.

Pán Masen je na svojho syna veľmi naviazaný. To ma dostalo. Vážne som dúfala, že jeho syn nebude ako on, ale očividne áno...

O päť dní neskôr

Bola sobota a mňa čakal môj oficiálne prvý deň u Masenovcov. Do práce som sa tešila, teda hlavne na Sáru, ale aj preto, že soboty býva pán Masen celé preč.

Musela som si síce privstať, aby som tam bola ešte pred raňajkami, ale nevadilo mi to. Stojí to zato.

„Dobré ráno,” pozdravila som Sáru, keď som vošla do kuchyne.

„Oh, dobré, Bella. Ako si sa vyspala?” spýtala sa ma nadšene. Tvár jej, presne ako minule, zdobil obrovský úsmev.

„Ušlo to, ďakujem,” odpovedala som jej a potom som prešla k linke.

Minulý týždeň mi Sára jasne vysvetlila, čo budem robiť, takže som sa do toho pustila.

„Počkaj, Bells, to nechaj tak. Tie raňajky sú pre pána Edwarda, ja to dokončím. Ty odnes tieto pani Masenovej,” zastavila ma Sára.

„Ja som myslela, že dnes pán Masen nebude doma,” vydýchla som sklamane. Vážne som počítala s tým, že toho protivného chlapa celý deň neuvidím.

„Ani nie je. Toto sú raňajky pre mladého pána Edwarda. Je to syn Masenovcov,” vysvetľovala mi Sára, zatiaľ čo mi podávala podnos s raňajkami pre Elizabeth.

„Aha. Nevedela som, že ich syn sa volá rovnako ako jeho otec,” priznala som. Sára prikývla.

„Volá, ale to je asi tak všetko, čo má so svojim otcom spoločné,” povedala a ukázala na podnos v mojich rukách, „toto zanes na poschodie. Hneď druhé dvere vľavo, Bella,” povedala a potom sa obrátila naspäť k linke. Prikývla som.

Pevne som dúfala, že do tej spálne trafím a pritom nestihnem nič vyliať a ani rosypať.

Opatrne som vyšla schody a potom som sa zastavila pred druhými dverami. Ustrnula som. Dvoje dvere boli aj na ľavo, aj na pravo. Vedela som isto, že to majú byť druhé dvere, ale na ktorej strane?

Povzdychla som si. Toto sa môže stať len mne. Len ja som schopná zabudnúť niečo, čo mi bolo povedané sotva len pred tromi minútami.

No nič. Nezostáva mi iné, len si tipnúť. S povzdychom som sa otočila k dverám na pravej strane a zaklopala som.

Chvíľu som čakala, no nič sa neozývalo. Pokrčila som ramenami. Tácku som si podoprela jedným kolenom a voľnou rukou som otvorila dvere. Opatrne som si tácku premiestnila opäť na ruky a vošla som.

Rozhliadla som sa okolo, ale toto vôbec nevyzeralo ako izba, ktorú by som priradila manželskému páru. Bola celá modrá, plná plagátov a hlavne - nebola tu manželská posteľ.

„Ahoj,” ozvalo sa z prava a ja som ľaknutím nadskočila a pozrela som tým smerom. 

Pred otvorenými dverami, ktoré viedli zrejme do kúpeľne, stál mladý chlapec. Veľmi pekný mladý chlapec. Mal svetlo hnedé vlasy, s odtieňmi slabunko oranžovej a bol skoro nahý. Jediné, čo ho zakrývalo, bola miniatúrna osuška okolo bedier.

Cítila som ako sa mi hrnie červeň do líc a srdce mi začala biť ako splašené. Rýchlo som zatvorila oči a obrátila som sa mu chrbtom.

Začula som, ako sa zasmial.

„Prepáčte, ja... ja,” zakoktala som sa.

„Áno?” spýtal sa. Pobavenie v jeho hlase bolo badateľné. 

„Pomýlila som sa,” šepla som, no nedokázala som pokračovať. Mala som chuť nafackovať si. Ako ma mohlo jedno skoro nahé telo vyviesť takto z rovnováhy?

„Naozaj?” spýtal sa nevinne a ja som začula tiché kroky a následne vrzgot postele. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla som. Bože, prosím, pomôž mi!

„Nesiem raňajky pani Masenovej, ale pomýlila som sa izbu,” pípla som.

„Ou, aha, no, mama má izbu hneď oproti,” povedal.

„Tak to už teraz viem,” odvrkla som potichu. No počul ma. Ticho sa zasmial a potom znova prehovoril. 

„Potrebuješ ešte niečo alebo-?” spýtal sa, no skočila som mu do reči.

„Nie, ja už radšej pôjdem,” povedala som a rýchlym krokom som sa vybrala k dverám. Skôr ako som ich stihla zabuchnúť, začula som ešte tiché fajn.

Akonáhle boli dvere bezpečne zatvorené, vydýchla som si a oprela som sa o stenu.

„Fú,” vydýchla som. Svoj prvý trapas v tomto dome mám úspešne za sebou. 

Tak... Pustila som sa do svojej v poradí druhej poviedky na pokračovanie. Prvá časť poviedky bude vlastne celkom pokojná a oddychová a ja vás doopredu upozorňujem, že niečo také neviem písať. :D Rozhodla som sa, že sa budem učiť a pevne dúfam, že vás to úplne neodradí a dáte mi šancu. 

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 1. kapitola :