Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska či závislosť 12. kapitola

03.01.2012 (14:15) • Soso177 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1326×

12. kapitola

Sedela som na stoličke v kuchyni.

Prvýkrát som nevedela čo mám robiť. Bola som v dome sama.

Nikomu sa veľmi nechcelo nechávať ma tu samú, ale Alice je Alice. Každé štyri týždne sa koná celorodinná, povinná akcia v obchodnom centre. Alice by nikdy len tak nedovolila, aby sa jej niekto nezúčastnil. No ja som bola ospravedlnená kvôli môjmu „stavu“.

Počula som ich, ako sa o tom rozprávajú.

Vlastne to navrhla Rosalie. Myslí si, že keď ma tu nechajú, možnože sa to tu trochu rozhýbe. Vraj si to s ním máme vyriešiť sami. Mama by sa o tom so mnou rada porozprávala, otec by sa zase rád „porozprával“ s ním a ostatní nevedia.

Jasper a Alice sa snažili zistiť o čo sa vlastne jedná, tak by vraj mohli mať lepší rozhľad. Emmett si myslí, že ide len o pubertálnu krízu, i keď aj on by rád vedel, kde sa to začalo. Carlisle súhlasí s Rosalie. A ja som im v duchu vďačná. Predsa sa nemusia pliesť do všetkého, som už skoro dospelá a toto je moje rozhodnutie.

Otec vôbec nesúhlasí s Carlisleom, ale mama mu v podstate dáva za pravdu. V podstate. Esme súhlasí s mamou, teda keby sa so mnou dalo rozprávať.

Nedá sa. Som príliš tvrdohlavá.

Podľa mňa však nikto nedúfa, že by sa to za dobu, čo budú preč, mohlo zmeniť. Ani Rose si nerobí až také nádeje.

Neviem, či je lepšie, že ma tu nechali. Keď odišli, stratila som energiu na všetko. Vlastne skôr odhodlanie. Nechce sa mi nič. Už sa nemusím hrať na šťastnú, aj keď mi na to nikto neskočil.

Našťastie, Seth dnes neprišiel, na Alicinu tradíciu si už zvykol.

Cítim sa hrozne roztrhaná. Bez života, nádeje, či budúcnosti.

Kedy sa toto skončí?

Možno by som mala zmeniť prostredie, tak by som ľahšie zabudla. Neviem však, či mám na to dosť odvahy. Stratila by som aj to posledné, čo mi po ňom zostalo.

Spomienky.

Ešte aj k tejto jedálni sa viaže toľko spomienok. Rozrezávajú ma, ako keby do mňa hádzali britvy, ale stoja mi za to. Nechcem zabudnúť ani na jeden deň strávený s ním. Ani na jedinú sekundu.

Nabrúsená, lesklá sekera sa mi s prudkým švihnutím zaborila do hrude. Pred očami sa mi objavili farebné škvrny, ktoré sa spojili a úplne mi zastreli zrak. V hlave som videla jeho tvár, aj keď som si sama pred sebou nechcela priznať ani jeho meno. Sekera švihla znova a zaborila sa mi do toho istého miesta na hrudi, len hlbšie a bolestivejšie. A znova. A znova. Zdalo sa mi že nadobúda pravidelný rytmus. V hlave mi tepala akási ozvena bolesti a v u ušiach som cítila výkrik agónie, ktorý som zo seba nikdy nevydala. Bolesť bola neznesiteľná. Chcela som ujsť, urobila by som čokoľvek, len aby sa to už skončilo.

Existuje len jedna cesta. Rýchla a jasná, ktorá by ma navždy skryla do tmy. Bol by to bezsenný spánok, ktorý by trval naveky...

Pocítila som prenikavú túžbu a hrôzu zároveň. Boli len dve možnosti. Bolesť alebo sm...

Niekto zaklopal na okno.  

Ten tichý a pre niekoho veľmi obyčajný zvuk mi nekonečne dlhú dobu rezonoval v ušiach.

Bolesť a tie desivé myšlienky sa pomaly ale isto vytratili. Tá sekera ako keby zamrzla v diamante.

V rýchlosti som sa dotkla okrajov rany, ktorú mi pred chvíľou spôsobila. Čakala som, že tričko na tom mieste bude na franforce a tie zase presiaknuté krvou. Myslela som že uvidím nechutné svaly, šľachy a tuk, ktoré som si nikdy vidieť nepriala. Pripravila som sa na bolesť, ktorý mi ten dotyk spôsobí.

No tričko aj koža pod ňou zostali neporušené.

V tom momente som si uvedomila, že tá sekera nie je hmotná. Bola akýmsi symbolom neskutočne skutočnej a mučivej psychickej bolesti vo mne.

Nevedela som či by mi malo odľahnúť, ako som sa však nad tým začala zamýšľať, pocítila som, že diamant, ktorý držal tu ničomnú sekeru v zajatí, začína pukať.

Zhrozila som sa už len pri spomienke na muky, ktoré mi spôsobovala.

Niekto zase zaklopal na dvere.

Strhla som sa už prichystaná na sekeru, ale pukliny na diamante, čo ju zvieral, sa vyhladili a sekeru absolútne znehybnili.   

Nechápala som ako je to možné.    

Vždy, keď ma vyrušilo zaklopanie, bolesť sa rozplynula...

To je asi ono. Bolesť prestane, keď sa nejako rozptýlim, zamestnám alebo sústredím. Vlastne som to robila celý čas, len z iných dôvodov.

Tento poznatok by som mohla využiť. Nebola som si však istá ako to urobím. Teraz, keď v dome nikto nebol, nemala som jednoducho dôvod ani energiu niečo podnikať. Tým nastával problém, s ktorým som nerátala.

Nechcela som zabudnúť. V žiadnom prípade. Ale ak existuje nejaká možnosť, aby som tú bolesť, čo mi to spôsobuje, nevnímala, neváhala som.

Zaklopanie sa ozvalo znova. Ten niekto bol veľmi netrpezlivý. A mohol by mi poskytnúť dokonalú zámienku na rozptýlenie a iné myšlienky.

Rozhodla som sa, že vstanem. Predsa len nemá toto vysedávanie žiadny význam. Možno pre niekoho, kto sa chce utápať v depresiách a sebaľútosti. Ja určite nie.

Vstala som, no v tej chvíli sa svet zatočil a ja som sa nebezpečne zakolísala. Vďaka bohu som sa stihla chytiť stoličky. Nohy mi oťaželi, skrútilo mi prázdny žalúdok a zahmlilo sa mi pred očami.

Vtedy som cítila únavu na každom kúsku tela a vnímala som ju až do špiku kostí.

Urobila som krok. Ledva som udržala rovnováhu.

Bola som zdesená zo svojej slabosti, ale tiež som vnímala, že bolesť sa postupne mení na otupenie. Každou myšlienkou, ktorá nijako nesúvisela s mojou terajšou situáciou, som stále menej cítila tú neprirodzenú gravitačnú silu, ktorá ma ťahala k zemi...

Šla som ďalej. Nech by to stálo čokoľvek, musela som nájsť niečo, na čo by som sa sústredila, vďaka čomu by som nemyslela.

Pomaly som otvorila dvere, ktoré mi pripadali neuveriteľne ťažké.

Na moje prekvapenie tam stál Embry. Toho som tu už dávno nevidela. Vysmiaty od ucha k uchu, ako vždy, no keď ma uvidel, úsmev vystriedal ho šok.  

Hoc ma jeho reakcia neprekvapila, nečakala som, že by ma mohla zraniť. Po tom mučení, ktoré ma obaľovalo na stoličke, som si nebola istá, či ešte zostalo niečo, čo by mohol zraniť. Ja viem, vyzerala som hrozne, s veľkými tmavými kruhmi pod opuchnutými červenými očami... neprekvapilo by ma, keby sa ich zľakol, stratili lesk, zhasla v nich nádej aj záujem, ale myslela som, že Embry je kamarát...

Embry sa rýchlo spamätal a nahodil bezstarostný úškrn. Rozpoznala som však, že je umelý.

„Ahoj, Ness. Dlho sme sa nevideli,“ prehodil neisto.

Chvíľu sme tam stáli a dívali sa na seba. Embry vyzeral, že so sebou zvádza vnútorný boj – zhrozenie s čímsi, čo som nevedela identifikovať.

„Tak som si spomenul, že si už dávno nemala svoje hodiny šoférovania...“ začal. Hodiny šoférovania? Vyjavene som na neho pozerala. Aha, už viem. S ním sme väčšinou mávali hodiny šoférovania. To sa vždy zíde a okrem toho s ním to bolo veľmi zábavné. Všetci nám dali pokoj, mohli sme byť sami, nezáväzne sa smiať a...

„Nechceš si to trochu zopakovať? Vieš, keď necvičíš dosť často, vyjdeš z cviku a... veď vieš,“ prerušil moje myšlienky Embry.

Pri predstave, že sa teraz posadím za volant, ma naplo.

Teraz?! Čo mu to napadlo? Čo nechápe o čo tu ide? Prečo tu je? Nechápala som to. Videla som jeho zdesenie, nechuť, neistotu a predsa tam stál vo dverách a pýtal sa či si nechcem zopakovať šoférovanie. Teraz, keď sa snažím uniknúť bolesti, horšej než najžeravejšie plamene... Boh vie koľko to ešte vydržím.

Jedno však treba uznať. Síce je to šoférovanie pekná hlúposť, aspoň sa odpútam a budem mať zaistených aspoň dvadsať minút, že ma oheň v mojom vnútri nezruinuje.

Ale prečo sem ten Embry vlastne prišiel? V duchu som si vydýchla. Kým sa budem trápiť touto otázkou, sekera je bezpečne zavretá v diamantovej škrupine. Odtiaľ sa tak ľahko nedostane...

13. kapitola

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska či závislosť 12. kapitola: