Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 12

03.10.2010 (14:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2052×

12. kapitola

Čím viac miluješ, tým viac trpíš...

Takže nemám najmenšiu šancu. Nikdy som nemal a nikdy mať nebudem. Je to hrozné zistenie. Nechcel som viac počúvať všetko, čo budú hovoriť. Myslel som, že sa o nej niečo dozviem. Že jej snáď budem tak bližšie, ale to, čo povedala, mi zlomilo srdce. Nemohol som viac zostať. Vedel som, že ma Alice zbadala, no netušila, čo Bella povie, ale mne to aspoň otvorilo oči. Kto by chcel obludu, ktorá zabíja iba pre svoju potrebu a kto mal tak hroznú minulosť. Síce o nej nevie, ale určite by ju neprijala. Ona je tak čistá bytosť, že to ani nie je možné.

Utekal som do lesa a zastavil sa až na kraji skál. Podo mnou bolo more. Také krásne a zároveň také zradné. Zostal som tam stáť hádam hodinu, alebo aj dve a snažil sa vytesniť všetko z mojej hlavy. Na pár minút sa mi to podarilo, no potom moja myseľ znova zablúdila k tomu anjelovi, ktorý ma nechce...

„Ako ste sa mali?“ spýtala sa zvesela Esme, keď som prišiel domov.

„Dobre, idem hore,“ oznámil som jej a vyletel hore. Ľahol som si do postele, ktorá bola nasiaknutá jej vôňou. Nevnímal som nič iné, len ju. Prehrával som si všetky chvíle strávené v jej prítomnosti, aj keď nie zrovna v tom najlepšom. Stále som však dúfal, no zbytočne.

Keď niekoho miluješ, daj mu voľnosť. Ak sa vráti, je tvoj, ak nie, nikdy tvoj nebol.

Tak a toto je presne to, čo musím spraviť. Nechať jej voľnosť, nemôžem ju do niečoho nútiť. A ja potrebujem tiež vypadnúť.

Zastupujem zo schodiska a v ruke držím batoh. Esme vzlyká a drží sa Carlisla. Všetkých objímem a vychádzam von z dverí. Nastúpim do auta a odchádzam. Odchádzam od nich...

Tak toto mu nedarujem, čo si o sebe vôbec myslí? Kričala v duchu Alice.

„Alice, ticho. Potom ti všetko vysvetlím, ale mlč!“ prikázal som jej, no ona si to nechcela nechať iba pre seba.

„Prečo by som mala? Je to záležitosť celej rodiny a ty by si to mal vysvetliť!“ zvrieskla a ja som s ňou musel súhlasiť, ale čo im teraz ako poviem. Prepáčte, ale nechcem sa tu zdržiavať, keď je tu moja láska?! Tak to rozhodne nie.

„Alice, prosím,“ zaprosil som a vedel, že to mám v kapse, pretože sa pozrela do budúcnosti a videla tam, ako im všetko hovorím, ale našťastie nevedela čo. Fúú, ešteže tak. Inak už by mi ešte viac nadávala. Odišiel som nahor a začal si baliť potrebné veci. Pár kúskov oblečenia, doklady a nakoniec som si zbalil aj noty. Noty, ktoré mi dal môj anjelik. Bez nich by som nevystrčil päty z domu. Nikdy!

Ešte som si skočil na lov. Bol som v lese pomerne dlho, lebo keď som prišiel domov, všetci boli pozaliezaní vo svojich izbách a Bella spala. Vyhupol som sa cez otvorené okno do mojej izby, ktorú práve okupovala Bella. Nevadilo mi to, bol som naopak rád. Aspoň niečo som jej mohol dať.

No, keď som sa zadíval na jej tvár, nedokázal som odísť... sadol som si na kraj postele a zadíval sa na jej krásne rysy tváre. Na to ako spala. Pripomínala mi malú myšičku. Ruky pritúlené k tvári, ktoré zvierajú perinu. Tá sa zasa obtiera o jej krásnu bradu. Pokojne oddychuje a nič ju netrápi. Keď si ju takto predstavím, mám možnosť, že by ma dokázala mať rada. No to je iba moja predstava. Toto sa nikdy nesplní aj kebyže moc chcem.

Ona mi hľadá lásku, no ja som ju už našiel... v nej. Nechcem od nej odísť, ale bude do dobré pre oboch. Ona bude mať o starosť menej a ja sa prestanem trápiť v jej prítomnosti, ale budem trpieť sám a Jazz ma nebude preklínať, ako teraz.

Pobozkal som ju na čelo zašepkal len pre jej uši:

„Milujem ťa.“ Potom som potichu vyšiel z izby.

„Bože, Edward, ty si poleno. Neodchádzaj! Všetkým to ublíži a ani nevieš ako,“ hovorila, ale myšlienky si strážila. Nedokázal som tam nájsť nič, čo by ma tu držalo. Vedel som, že mala víziu, ale nevedel som akú. Možno to bolo dôležité, ale to už je teraz jedno.

„Ľúbim vás, a to sa nikdy nezmení. Majte sa tu dobre. A nezabúdajte na Bellu, nech tu má krásne Vianoce.“ Pokúsil som sa o úsmev, no nevyšlo mi to. Esme sa rozvzlykala nanovo a silno ma objala. Vedel som, že viac by som nezniesol, tak som rýchlo vypadol. Sadol som do Ashtona a vyrazil. Neviem, kam pôjdem, len potrebujem ísť preč. Preč od všetkého, čo je mi drahé... Som sebec a ja to viem, ale trpel by som ešte viac a moja rodina so mnou. Nechcel som im to robiť ešte ťažšie.

Zošliapol som plyn až k podlahe a snažil sa vnímať cestu a nie ich myšlienky. Stále som ich však počul...

***

Už dlhší čas som z Edwarda cítil nejakú náklonnosť. Vedel som, že je to láska. Trocha slabšia, pretlačovaná bolesťou. Nešlo mi do hlavy, ku komu. S Bellou boli ako na nože. Viem, že od nenávisti k láske je to iba na skok, ale aj tak. Nešlo mi to do hlavy. Až neskôr, teda tak na Vianoce jeho city vykryštalizovali. S láskou sa na ňu pozeral. Cítil som z neho niečo nečakané.

Takú lásku som už dlho nezažil. V našej rodine sme už dlho a stále cítim obrovskú lásku medzi všetkými pármi, ale toto je tá nová, pravá a neopätovaná. Aspoň zatiaľ nie. Z Belly šlo cítiť iba nadšenie. Kopec nadšenia, lásky, ale to bola tá rodinná a nie milenecká. Tiež tam boli... sympatie. To bolo zvláštne, pretože som to nedokázal zaradiť. Bola pre mňa záhadou. Vedel som iba aké sú jej pocity, no nie ku komu ich chová, alebo niečo podrobnejšie. Bola ako hádanka, ktorú máš vylúštiť, no ty to nedokážeš...

Teraz, keď sa s nami Edward lúčil, niečo Belle v izbe pošepkal. Vedel som, čo to bolo, ale pre ostatných to bolo záhadou. Teda až na Alice, samozrejme. Miluje ju viac než svoj život. Keď jej to povedal, cítil som z Belli nekontrolovanú vlnu lásky. Nevedel som si to vysvetliť. Stále som nad tým dumal, až som došiel k názoru, že to všetko potláča. Neviem prečo, ale asi je to tak. Je to divné, ale nič iné mi nenapadlo...

***

Nie, to je blbec a poriadny sebec. Toto nespravil. Je to iba kvôli tomu, že ho nechce. Viem, že ho to trápi a povedal mi to aj Jazz, ale toto nie je spôsob.

Všetci si posadali do obývačky a mali zvesené hlavy. Jazz bol na tom najhoršie, všetko vnímal ešte intenzívnejšie. Pobozkala som ho, ale bol to skôr bozk z nutnosti. Potrebovala som ho cítiť, inak by som to neprežila. Môj milovaný braček odišiel a nás tu nechal. No, musíme sa sústrediť na budúcnosť, teda hlavne ja. Musíme Belle spraviť krásne Vianoce, na ktoré sa nezabúda.

Snažila som sa tiež zistiť, kam má Edward namierené, no videla som iba cestu a pár rozmazaných cedulí. Nič viac, nič menej. Nechala som ho tak, keď bude rozhodnutý, určite to uvidím. Zamerala som sa teraz na budúcnosť Belly, keď spí je jednoduchšie jej vidieť do budúcnosti.

Bella sedí v Edwardovej izbe a pozerá sa von oknom. Na tvári jej je vidno potôčiky sĺz, ktoré už stihli uschnúť. Presunie sa na posteľ, kde je roztiahnuté Edwardove tričko. Ľahne si a pritúli sa k nemu a zaspí...

Magor! Ublíži to aj jej, ale zasa nikdy by si to neuvedomila. Je to trdlo, ktoré potrebuje trocha popohnať. Zrazu akú mám dobrú náladu, však. Ale, keď si to tak vezmete, mala by som ju mať ešte horšiu, ale tak to nie je. Je to presne naopak. Bude to fajn. Bude to fajn. Bude to fajn. Pospevovala som si a vyskočila na nohy.

„Rodina, musíme sa správať normálne. Už len kvôli Belle. Takže šup sa do práce. Esme, ty bež uvariť niečo Belle na raňajky, za chvíľu bude hore. Ostatní šupom so mnou. Ideme sa skultúrniť. Vyhnala som ich do izieb a nachystala im oblečenie. Predsa nebudú v tom istom. Tak to nie. A keď už sme pri tom, mali by sme zájsť na nákupy. Už sme dlho neboli. A môžeme aj niečo poriadne podniknúť. Trebárs výlet do aquaparku. Áno, to bude super.

A počkať... Mysli, Alice, mysli. Aké bolo počasie, keď si ju tam videla... Myslím, že tam bol stále sneh, takže by to malo byť niekedy cez január. Snáď. To by bolo perfektné. Akurát vtedy chce profesorka Raiová usporiadať divadelnú hru Romeo a Júlia. Takže Bellinku prihlásme do hry a postaráme sa o to, aby tam prišiel aj Edward. Ách, nie som ja geniálna?

„Bella, no poď. Esme ti pripravila raňajky, a potom by sme mohli zájsť na nákupy, čo ty na to?“ Chytila som ju za ruky a skákala okolo nej. Ona sa točila so mnou, no potom som si uvedomila, že jej môže byť zle. Prestala som a skoro sa mi tu zrútila na zem. Ešteže som ju chytila. „Tak, čo?“ Nevedela som sa dočkať.

„Hm, Alice, si si istá, že majú otvorené?“ spýtala sa ma podozrievavým hlasom. A kruci, tak na to som nemyslela. Bože, oni majú zatvorené, veď sú sviatky. Bellu som pustila a ona so žuchnutím pristála na zemi. Pribehol Emm a začal sa strašne smiať. Ja som však moc nevnímala. Oni majú obchodíky zatvorené. Niéé! Čo budem robiť?! To musím čakať, pokým neprejdú sviatky. Tak to je teda výhra. Nafúkla som líca a sadla si na sedačku. Po chvíli prišiel Jazz, ktorý sa ma snažil rozptýliť, no ani jemu sa to nepodarilo. Toto nespraví len tak niečo.

***

Bola som v čierno čiernej tme, ktorá sa tiahla, kam len som dovidela. Zrazu sa tam zjavili dva body. Vyzerali ako svetlá na konci tunela. Zrazu som sa zhrozila, či nie som náhodou mŕtva, no tom akosi povedome vylúčila. Tie „svetlá“ sa približovali a ja som sa cítila uvoľnená a v bezpečí. Akoby som bola v náručí mojej lásky. Vlastne som ani nevedela aké to je. Pocítiť lásku. Nikdy som to nezažila. Cítila som lásku k rodičom, Alice a všetkým Cullenovcom, ale nič viac. Zrazu som sa pozerala zblízka na tie krásne veľké „svetlá“, ktoré sa zhmotnili do očí. Žiarivé zlaté oči, ktoré prenikali tou tmou. Videla som v nich lásku, pochopenie, no aj smútok. Obrovský smútok, ktorý nešiel len tak zmazať. Pichlo ma pri srdci, keď som sa na ne dívala a mala som chuť ba sa aj zabiť, len nech by boli opäť šťastné.

„Milujem ťa.“ Zaznelo to v tom tichu, až som myslela, že som si to iba vymyslela. Zachvela som sa a stále pozerala do tých očí. Zrazu sa pomaly začali zatvárať a ja som mala pocit stiesnenosti. Keď sa zatvorili, začala som sa triasť...

Len čo som vstala, Alice ma chcela zobrať na nákupy, no trocha zabudla, že majú zatvorené.

„Dobré ráno,“ pozdravila ma milo Esme, keď som prišla do kuchyne, že si niečo spravím.

„Dobré,“ odzdravila som.

„Sadni si, hneď to bude.“ Esme sa v kuchyni zvŕtala, akoby to mala za profesiu. Pozorovať ju bola pastva pre oči a ešte k tomu jej výtvor.

„Je to strasne doblé,“ hovorila som s plnou pusou. Esme sa zasmiala, ale bol v tom aj smútok. Prehltla som.

„Esme, čo sa stalo?“ spýtala som sa jej, keď som videla ako sa pozerala do diaľky, akoby niečo hľadala, alebo na niekoho čakala.

„To nič,“ nasadila krásny úsmev. „Len mi chýba... Carlisle,“ dopovedala, ale vedela som, že sa v strede zadrhla. Chcela povedať niekoho iného. To som vedela s istotou. Ako som dojedla, vyletela som do izby a začala hľadať. Teraz niekedy som tu našla Edwardove doklady a všetky osobné veci. Niečo mi hovorilo, že to tam už nebude. Všetkých som videla dole až na neho. Jazz tam upokojoval Alice, Emm sa maznal s Rose a Esme mi robila jesť. No a, samozrejme, Carlisle, ktorý je v práci, ale Edwarda nikde. Najskôr som si myslela, že je... Vlastne som si na neho ani moc nespomenula. To viete, hneď po ráne.

Vletela som do izby a otvorila šuplík. Ako som si myslela, boli preč. Takže on odišiel. Znova som sa dala do behu, no trocha opatrnejšie, a zastavila som sa dole.

„Alice, kde je Edward?“ spýtala som sa zadýchane.

„Odišiel,“ odvetila stále nafúknutá.

„Čože?!“ spýtala som sa neveriacky.

„Nie, tak som to nemyslela. Išiel navštíviť rodinných priateľov,“ vysvetlila mi a ja som si oddýchla. Už som si myslela, že je to kvôli mne, aj keď...

„Och,“ vypadlo zo mňa nakoniec.

„Bella, poď sem. Pôjdeme si zahrať playstation,“ vybalil na mňa Emm. S radosťou som k nemu prihopkala a sadla si k nemu na pohodlný koberec pred televíziu.

Vianoce som strávila s Cullenovcami a na Silvestra tam ideme tiež. Aspoň pár dní som strávila doma s rodičmi, ktorí mi hovorili, ako sa mali. Bolo im vraj fantasticky a niekedy musím ísť s nimi. Nadšene som súhlasila. Hovorila som im o Silvestri a po pár minútach prehovárania nakoniec povolili. Pôjdeme tam deň predtým a prespíme u nich.

Dnes je dvadsiateho siedmeho a za dva dni k nim ideme. Teším sa na Alice a všetkých. Vraveli, že pôjdu na spoločný lov niekam do hôr, a potom sa zastavia. Tešila som sa. Dnešok som strávila skoro celý v posteli. Nechcelo sa mi absolútne nič. Mama mi ešte doniesla veľa cukrového, takže som sa napchávala a bola na noťase. Ten som dostala od rodičov pod stromček. Strašne som sa tešila, pretože ten náš počítač skoro nevydržal hodinu byť zapnutý. Bola som na internete a našla si tam dosť zaujímavých kníh. Keď budem s Alice nakupovať, musím sa zastaviť v kníhkupectve. Napísala som si zoznam a vypla notebook. Napustila som si vaňu a vhupla do nej. Celá som sa uvoľnila a začala premýšľať o tohtoročných Vianociach. Boli neskutočné. Celé dni sme sa bavili a niečo robili. Dostala som krásne darčeky a najviac sa mi páčil náhrdelník od Edwarda. Pozrela som sa naň a hneď mi naskočili zimomriavky, ale nie preto, že by mi bola zima, ale z nejakého iného dôvodu, ktorý nepoznám. Keď som zavrela oči, videla som pred sebou tie jeho krásne karamelky. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi sa mi páčia jeho oči. Viem, že všetci Cullenovci ich majú rovnaké, ale toto bolo niečo iné. Akoby to zlato v jeho očiach plávalo. Pohybovalo sa a tým ma zhypnotizoval...

Dievča, preber sa, sakra! Kričala som na seba, inak by som ešte dosť dlho snívala. To bol ten sen, ktorý sa mi raz sníval. Bolo to o jeho očiach. O tých krásny-

„Bella, si tam ešte?“ pýtala sa ma zo smiechom mama, a tým ma prebrala. Vrátila som sa späť do reality a znova začala uvažovať reálne.

„Som! A už idem,“ ozvala som sa naspäť.

„To je dobre, lebo za chvíľu bude večera,“ oznámila mi a ja som sa zasekla v pohybe. To už je tak neskoro? To nie, ešte nie.

„Hneď som tam.“ Vyšplhala som sa z vane a zabalila sa do osušky. Rýchlo som prešla do izby, kde bolo príjemne teplučko. Prezliekla som sa už do pyžama, ktoré tvorilo tričko s dlhým rukávom a tepláky, a zišla dole na večeru. Mama si zvykla na to, že chodím aj celý deň v pyžame. Oco mi vždy nadáva, aj keď nemá prečo.

„Hm... mami, bolo to výborné,“ pochválila som ju, pretože spravila cestoviny so syrom a kuraťom. Mňam, pochúťka.

Keď som všetko dojedla a spratala, vybehla som do mojej izby a zachumlala sa do postele. Zapla som noťas a začala sa len tak brýzgať po internete. Asi po pol hodine som ho zaklapla a išla spať. Ani neviem, že som bola taká unavená.

Sedela som za klavírom a hrala moju, teda Edwardovu, skladbu. Hrala som zo zatvorenými očami a úplne sa do nej vžila. Cítila som prítomnosť ešte niekoho iného. Vedela som, že mi nik neublíži, cítila som sa v bezpečí. Dohrala som posledné tóny a konečne otvorila oči. Pootočila som hlavu a zbadala tie krásne a hrejúce oči. Zhypnotizovali ma a ja som nevnímala nič okolo seba, iba jeho a jeho prítomnosť. Vedela som, že nechcem nič iné, než jeho. Jeho dotyky a prítomnosť.  Chcela som, aby sa ma dotýkal a aj ja som pocítila nutkanie, ktoré sa nedalo len tak ignorovať. Zdvihla som ruku a položila ju na jeho studenú tvár. Privrel oči a ja som sa cítila ako v raji. Vedela som, že aj on to cíti rovnako. Všetko sa potom zbehlo strašne rýchlo. Cítila som jeho studené pery na svojich a úplne sa tomu poddala. Ruky som mu prekrížila za krkom a on si ma vyhupol na kolená...

Tak, čo si o tom myslíte? Vráti sa? A ak áno, bude ešte chcieť Bellu? A čo Bella?

Tento dielik by som chcela venovať tete. Anka, toto je pre teba!:-*

A všetkým ostatným moc ďakujem!

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 12: