Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľahostajné deti Zeme 1. kapitola

10.05.2010 (16:45) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 916×

Prológ

Ak mi už musíte dať nejaké meno, volajte ma rarach. Alebo ešte lepšie, som podhodenec – výraz, ktorý v sebe obsahuje, čo musíme a máme robiť. Unášame deti ľudí a nahradí ich jeden z nás. Rarach sa stane dieťaťom a dieťa rarachom. Nehodí sa na to každý chlapec či dievča, ale iba tie zriedkavé duše, ktoré sú zmätené vlastnými mladými životmi alebo súzvučia s plačlivým útrapami tohto sveta.

Podhodenci sú ostražití, lebo také príležitosti sa môžu vyskytnúť raz za desaťročie. Dieťa, ktoré sa dostane do nášho spoločenstva, bude možno čakať storočie, kým naňho príde v tomto cykle rad – keď sa môže stať podhodencom a vstúpiť do ľudského sveta.

Prípravy sú zdĺhavé, patrí medzi ne dôsledné pozorovanie dieťaťa, jeho priateľov a rodičov. Musí to, prirodzene, prebiehať nepozorovane a najlepšie je vybrať dieťa predtým, ako začne chodiť do školy, lebo potom je to komplikovanejšie, treba si namemorovať a spracovať veľké množstvo informácii mimo najbližšej rodiny a napodobniť jeho osobnosť a minulosť, rovnako ako vytvoriť zrkadlový obraz jeho telesnej podoby a tváre.

Najľahšie je to s bábätkami, lenže starostlivosť o ne predstavuje pre podhodencov problém. Najlepší vek je šesť alebo sedem rokov. Starší už mávajú vyvinutejší pocit vlastného ja. No bez ohľadu na vek musí objekt oklamať rodičov , aby si mysleli, že podhodenec je ich dieťa. A to je ľahšie, ako sa väčšina ľudí nazdáva...

1.kapitola

„Smolach! Už aj sem dones Škvrnu!“ kričala som ako zmyslov zbavená. Odkedy Igel odišiel, nemáme sa moc dobre. Žijem v tomto lese už pol storočia a ešte stále si tu pripadám cudzia. Igel mi veril a ja nás možno všetkých zahubím. Čo ak náš tábor napadnú vlci alebo medveď? Škvrna zas čosi vyviedla. Som z nás najstaršia a podľa Igela i najmúdrejšia. Nečudujem sa, že si vybral mňa, veď z týchto osemročných – maximálne trinásťročných detí sa nedá vyberať. Ja mám sedemnásť a to ešte nie som plnoletá.

„Bella, Škvrna zmizla. Béka, Zanzara a Cibuľa ju šli hľadať.“ Zakričal Smolach. V tábore sa potulovala Blomma a Luchóg. Štebotalka ešte zrejme spí, pomyslela som si.

„Smolach! Vykašlite sa na Škvrnu! Zobuď Štebotalku, zober ostatních a choďte pre raňajky. Ja sa už o ňu postarám, asi viem kde je.“ Šepla som a bežala k čistinke pri potôčku. Okolo štebotali vrabce, sýkorky a sem-tam aj lastovičky. Čistina nebola ďaleko od tábora, ale viedla k nej nebezpečná cesta. V hlave mi nevírili myšlienky len okolo Škvrny, ale aj okolo chlapca, ktorému sme dali meno Aniday.

Prišiel po Igelovi. Malé chlapča stále len plače a nič neje. Ponúkali sme mu pochúťky, ktorým mnoho z nás nedokáže odolať, ale nič. Nedal si ani kus sušeného mäsa. Pamätám si, že som bola rovnaká...

Hrala som sa pred domom na pieskovisku. Robila som bábovky a rôzne dobroty. Do lesa ma nalákal niečí výkrik. Veľmi som sa zľakla, no predsa som sa odvážila tam zájsť. Stromy sa mi čoraz viac približovali k hlave. Cítila som sa klaustrofobicky. Nežné hlásky, ktoré mi sľubovali, že mi dajú všetko po čom túžim naliehali. Hlboko v lese som zablúdila.

„Poď s nami...“ prehovárali ma. Niekedy sa mi zdalo, že sa v tieňoch pohybujú malé deti v dotrhaných šatoch a so strapatými vláskami. Potulovala som sa zeleným bludiskom hodiny, keď som prepadla strachu a začala kričať, v okamihu ma niečo zdrapilo, veľa malých rúk ma do niečoho zaviazalo, a keď bežali, rozprávali sa cudzím jazykom. V šoku ma hodili do vody. Myslela som, že tam zahyniem, no o niekoľko sekúnd ma vytiahli na breh. Keď som sa trochu prispôsobila, začali ma učiť rôzne veci...

Potriasla som hlavou, aby som vyhnala tie zlé myšlienky. Na brehu riečky sedela Škvrna. Je najmladšou a všetko vidí inak. Má len štyri roky.

„Ahoj, slniečko. Hneváš sa na mňa?“ Jemne som ju chytila za plecia a prisadla si. Detskými uslzenými očkami pozrela rovno do tých mojich. Znovu jej vyhŕkli slzy.

„Bella, vieš, chcela by som byť ako ty. Ničoho sa nebojíš a... upírov? Bojíš sa u... upírov?“ Zotrela si slzy špinavou handrou. Premýšľala som dlho, kým som na jej otázku odpovedala.

„Zlatko, také niečo nejestvuje. Určite sa ti o nich len snívalo,“ utešovala som ju. Mala pravdu. Raz som stretla upíra. Nebol ako ostatní, bol iný... vegetarián. Pil čisto zvieraciu krv, ale mám len matné spomienky, bola som ešte človek. Žila som v Rusku, ale to je iný príbeh...

„Aj ty si myslíš, že som si to vymyslela?! Nikto ma tu nemá rád!“ kričala. Obe sme sa postavili a oprášili si navlhnuté lístie zo zadku.

„My ťa máme radi a poď! Vraciame sa do tábora, budú raňajky,“ rozkázala som. Smutne sa pobrala za mnou a stále si šepkala: Ja som ho videla. Všetci čakali už len na nás. Na listoch sa pohyboval hmyz, v drevenej mise ležalo pár rým a nakoniec sušené mäso. Ja som však kvôli myšlienke na upírov ani neraňajkovala. Podhodenci po raňajkách zašli do dediny ukradnúť šatstvo a obuv. Škvrna naháňala veveričky a Aniday stále plakal.

Nerozosmiali ho ani Blommine grimasy. Deň sa vliekol a ja som stále myslela na upírov. Snažila som sa rozpamätať, ale to meno mi nemohlo prísť na um. Mojou zamyslenou prechádzkou som sa dostala až pri druhý koniec lesa. Všimla som si to vtedy, keď na lesnej cestičke zahrmotilo auto. Veľký červený Jeep zrazil jeleňa. Svalnatý chlapec asi v mojom veku vystúpil z auta. Na slnku sa mu ligotala pokožka ako tisíce diamantov. Sklonil sa k jeleňovi, tvár mu priložil na krk a už bolo počuť len sŕkavý zvuk.

Ja taká nešikovná podhodenkiňa som stúpila na suchú vetvičku, ktorá praskla a mňa skoro na smrť vyľakala tvár chlapca. V očiach rozzúrenie, ústa, tričko a brada od krvi a neľudské črty. V okamihu ma to napadlo. Upír!

„Kto je tam?“ ozval sa dunivý hlas a nasledovalo vrčanie. Vyľakaná som pristúpila ďalšiu vetvičku. Ani som nestihla mrknúť a už stál meter odo mňa. Prvý reflex bol, že utečiem, ale on bol silnejší i rýchlejší a zastavil ma.

„Ty si podhodenec, však?“ Ticho som prikývla. Teraz som si všimla zachádzajúce slnko a jeho už pokojnú tvár.

„A ty si upír!“ zakričala som. So smiechom na perách ma pustil. Už vyzeral milo a nie ako rozzúrený býk.

„Mám nápad! Zoznámim ťa s mojou rodinou!“ zahlásil, akoby mal takýto nápad raz za jedno storočie. Chcela som namietať, ale to už ma ťahal do auta. Prečo nie? Aspoň uvidím upírov, pomyslela som si so šibalským úsmevom na perách. Cestou sa všetko natriasalo a taktiež aj ja s... ani neviem ako sa volá.

„Ako sa vlastne voláš?“ vyšlo zo mňa trasľavým hlasom. Zastali sme pred domom, no ako vyzeral som nevidela, lebo už bola tma.

„Som Emmett Cullen.“ Zastavil pred presklenými dverami. Dnu ani nesvietila žiarovka či sviečka. Všade samá tma. Emmett rozsvietil svetlá, no nik tu nebol. Zobral papierik a prečítal ho:

Emmett, išli sme na lov.

Esme

„Uff, tak ťa asi našim nepredstavím. Išli na lov. Ak chceš, choď si dať sprchu a ja ťa potom zaveziem domov, vlastne do tábora. Už som ti hovoril, že aj ja som bol podhodenec?“

S výrazom akoby mu niekto zbúral koláčiky z piesku si sadol na sedačku. „Ach, kúpeľňa je v tretích dverách naľavo.“

Dodal a už ho nebolo. Pre upírov som čakala čosi iné a nie takto nádherne zariadený dom. Myslela som skôr na rakvy, pleseň a pavučiny. Na miesto toho tu bol najkrajší nábytok – dokonale zladený, nádherné kvety a obrazy.

Vybrala som sa po sklenených schodoch na 1. poschodie. V kúpeľni som sa zamkla a rýchlo vyzliekla zo zablatených šiat. Sprchový kút budem musieť potom vyčistiť, pomyslela som si.

Bol to príjemný pocit byť znovu čistá. Uterákom zaveseným na vešiaku som sa osušila a obliekla do nových šiat, ktoré sa tu náhle objavili. Zísť dolu schodmi mi trvalo večnosť. Točila sa mi hlava a mala som pocit, že odpadnem.

„Emmett, ďakujem za tie šaty,“ šepla som a nejako som tušila, že to počuje. S pod schodov vystrčil hlávku malý škriatok. Neberte ma doslovne, nebol to rarach. Malá upírka s čiernymi krátkymi vlasmi a úsmevom na perách.

„To ja som ti dala šaty. Som Alice Cullenová, Emmova sestra. Emmett mi povedal, že ťa mám zaniesť domov – do nejakého tábora, či čo. Dovolila som si zobrať nejaké staré šatstvo.“ V ruke držala päť čiernych vriec. Cesta domov bola vyčerpávajúca. Dopadla na mňa únava a mám pocit, že som si aj zdriemla. Vystúpila som presne tam, kde som aj nastúpila, no jeleň tam už nebol. Je po dobrej večeri, pomyslela som si. Škvrna, Blomma, Cibuľa a Štebotalka už za mnou plakali.

„Bella! Kde si bola? Všade sme ťa hľadali. Našli sme aj skvelú večeru, vlastne nie je až tak skvelá. Ten jeleň bol bez krvi,“ hlesla Cibuľa a Škvrna už niečo chcela povedať, keď som ju rýchlo prerušila.

„Mám pre vás nové oblečenie.“ Hodila som vrecia do stredu tábora. Všetci si našli to svoje a mne tiež čosi zostalo. Pred spaním za mnou prišla Blomma.

„Bella, nesmieš sa na nás hnevať. Zobrali sme ľudské dievča, aby si mala radosť a spoločnosť niekoho rovnako starého, ako si ty. Na jej miesto išla Kivi.“ Pozrela na mňa nevinne. Štebotalka a Cibuľa doniesli dievča. Mala zlaté dlhé vlasy, štíhlu dokonalú postavu, pekné oblečenie a bola čistá.

„Kde som to? Už aj ma zaneste domov!“ kričala a pár rarachov sa prebudilo. Gestom som prikázala dievčatám aby odišli.

„Spravili sme aj obrat, Bella,“ šepla Cibuľa pri odchode. Dievča si prekrížilo ruky na prsiach.

„Ako sa voláš?“ Pokynula som jej, aby sadla na kožušinu, ale ona odmietla.

„Som Rosalie Hale. Čo so mnou budete robiť? Zabijete ma?“ šepkala do tmy. Zasekol sa mi výraz na tvári. Presne tieto slová som povedala ja, keď ma sem priniesli. Okrem toho mena pravdaže.

„Nie, nezabijeme ťa. Stala si sa jednou z nás a zostaneš tu. Takéto rozmaznané správanie tu nestrpím. Ak sme ťa vyľakali, tak prepáč. Ja som Bella,“ stále podráždene som hlesla. Hodila som jej kožuch, popriala dobrú noc a zaspala. Zavčas ráno ma zobudil Luchóg.

„Čo je? Nechaj ma spať, ty zmätok,“ okríkla som ho. Znovu do mňa drgol a to už som ho mala plné nervy.

„Bella, sú tu ľudia! Ty si nás zradila, poznajú ťa,“ zakričal mi do tváre. Rozospaná som vyšla s pod kožušín. Šúchajúc si oči som narazila do skaly – aspoň som si myslela, že je to skala, dokedy som sa nepozrela Emmettovi do očí.

„Dobré ráno,“ vykríkol aj s Alice. Nahnevane som ho udrela do brucha. Mňa to bolelo 100x viac ako jeho – ak ho to vôbec bolelo. Teraz som si všimla to, čo Alice držala v ruke. Jedlo. Všetko krásne pripravené.

„Bella, ako si mohla!“ teraz sa pre zmenu ozval Smolach. So zúrivým pohľadom som naňho zazrela.

„Ty idiot! Sú to upíry a nie ľudia. Prestaňte ma furt obviňovať!“ vybuchla som a oči mi blúdili raz po Smolachovi a potom po Luchógovi. Akoby boli dvojičky, odkráčali do lesa.

„Čo sa stalo? Nemus...“ chcela som hovoriť, no Emmett mi skočil do reči.

„Tú malú poznám, hodila mi do hlavy blato a to vám poviem, čudne zapáchalo!“ osočil sa. Naoko urazene zazeral na Škvrnu.

„Tá malá má aj meno! Som Škvrna a to, čo som po tebe hodila nebolo blato, ale jelení trus, ty hromotluk bez mozgu!“ A aj Škvrna sa urazila. Stále po sebe vyplazovali jazyky, až ich nakoniec zastavila Alice rečami o jedle. Všetci sme sa pustili do jedenia. Rôzne druhy salám, syra či pečiva. Nádherná vôňa mi zaliala nos a ostatný ju vdychovali tiež. Emmett a Rosalie sa niekde vytratili. Deň prešiel rýchlo a znovu sme sa uložili k spánku.

Ráno ma vyzdvihla Alice, aby sme mohli ísť k nim. Cesta sa mi teraz zdala až podivne krátka a iná. Stromy svietili na zeleno a na oblohe sem-tam prebehla zatúlaná ovečka. Zastali sme pred vilou. Srdce sa mi rozbúchalo. Všetko bolo na svojom mieste, až na to, že na chodbe stálo šesť upírov. Všetci nádherní ako obloha plná hviezd.

Po jednom sme sa zoznámili. Alice má veľmi milého manžela. Vlastne, keď tak teraz nad tým uvažujem, všetci sú milí a láskaví okrem Edwarda Cullena. Je odporný. Keď sme sa stretli tak povedal „zvery patria do lesa“ alebo „poznáš sprchu?“

Tieto jeho narážky mi boli nepríjemné a spomenula som si na podhodencov – deti, ktoré tak nenávidím. Vždy som si namýšľala a presviedčala sa, že je to moja rodina, ale u Cullenovcov som mala väčšiu istotu. Dávno zabudnutý pocit rodiny sa navrátil pri Cullenovcoch. Alice zrazu nasadila kamennú tvár, v očiach jej bolo vidieť iba biele a celé telo ovládla triaška.

„Čo sa deje?“ zakričal Emmett z druhej strany izby. Alice ani nepohla perami, ale z jej úst sa vydral vzlyk, zavrčanie a potom slová:

„Podhodenci, ľudia, všetko zničia... Rosalie medveď! Pozor!“ mrmlala do ticha. Zastavilo sa mi srdce. Niečo sa deje, niečo zlé. Emmett rýchlo vyletel z domu. Všetko sa dalo do pohybu a ja som prestávala cítiť zem pod nohami. Alice ma rýchlo postavila späť na nohy a pomohla mi sadnúť na pohovku. Všetky emócie mi leteli hlavou ako splašené obálky z nedoručenou poštou. Esme mi doniesla pohár vody a Jasper pilulku. Liek zabral takmer okamžite a ja som sa mohla uvoľniť. Strácala som pojem o čase. Pol dvanástej, dvanásť, jedna...

Od únavy – pomohla tomu aj tabletka – som zaspala. Snívalo sa mi o podhodencoch, lese, a ako ich ľudia odvliekli preč. Zobudil ma hlasný rev. Krik vychádzajúci z neznámej miestnosti mi trhal uši ako dynamit. Na oblohe už dávno svietilo slnko. Nikto však v dome nebol. Aspoň som si to myslela, dokedy som nezbadala Esme v kuchyni.

„Určite si hladná, Bella. Posaď sa a ja ti prinesiem obed.“ Zdvorilo mi odsunula stoličku v jedálni a odišla naspäť do kuchyne. Odtiaľ som cítila vôňu pečeného kuraťa, plnky a ryže. Moje vybudované zmysli ešte slúžia, našťastie. Zišla mi na um včerajšia... ani neviem ako to nazvať. Nehoda – aj tak to nie je presné slovo.

„Čo sa to včera stalo? Myslím Alice a niečo o podhodencoch a Rosalie.“ Na moju otázku neodpovedala. Znovu sa ozvali výkriky, no tento raz silnejšie.

„Aspoň mi prezraď, čo sa to tam deje,“ šepla som, ale ona stále neodpovedala. Položila mi tanier na stôl a zmizla. O chvíľu sa objavila Alice.

„Mám pre teba zlú správu. Ľudia našli váš tábor a pobrali všetky deti. Rosalie sa podarilo ujsť, ale napadol ju medveď. Emmett ju v strachu premenil a ona sa tam teraz zmieta v bolestiach.“ Rozhadzovala rukami a ukazoval rôzne gestá, ktorým som nerozumela...

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ľahostajné deti Zeme 1. kapitola: