Príchod domov. Bella zistí desivé tajomstvo. Ako bude reagovať?
16.07.2011 (13:45) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2063×
2. časť
„Bella, my vieme, že je toho teraz na teba veľa, ale nemusíš sa ničoho báť. Carlisle povedal, že môžeš ísť domov. Nemusíš zostať v nemocnici.“ Neisto som sa usmiala.
Keď prišli k Charlieho domu, stále som sa nemohla zbaviť dojmu, že je tu prvýkrát. Pozrela som sa na Esme, ktorá sa na ňu milujúco usmiala.
Vystúpili sme z prekrásneho a určite pekelne drahého strieborného Volva, keď sa ostatní zarazili.
„To snáď nie je možné,“ zasyčal Edward cez zuby. Vtom sa otvorili dvere a von vybehol postarší muž so šedinami v policajnej uniforme. Edward sa nezmienil, že môj otec je policajt.
„Ach, Bella, dcérenka, tak som sa o teba bál,“ povedal a so slzami v očiach ma objal. Na verande domu sa objavili traja chlapci. Jedného z nich som poznala. Bol to chlapec z fotografie.
Mala som čudný pocit z nepriateľstva, ktoré priam bilo do očí. Rozhodla som sa nevšímať si to a vošla som do domu spolu s otcom.
„Vypadnite!“ povedal jeden z chlapcov. To ma naštvalo. Ako sa opováži rozkazovať v mojom dome?
„Čo si to dovoľuješ?“ skríkla som naň, no v tom do hádky zasiahol Edward.
„To je v poriadku, Bella. My už pôjdeme. Prídem za tebou večer.“ Pohladil ma po tvári a pobozkal. Zazdalo sa mi to alebo som v tvári jedného z chlapcov zazrela tieň zúfalstva?
Na druhý deň ma Edward vzal do veľkého bieleho domu, ktorý som videla na fotografii. Už na mňa čakali! Stáli u veľkého klavíra, ktorý sa nachádzal vedľa dverí. Hoci som ich videla už predtým, bola som šokovaná ich krásou a dokonalosťou.
„Bella, toto je Emmett, Rosalie a Jasper.“ Ukázal na ďalších príslušníkov svojej rodiny. Všetci sa na mňa usmievali. Mala by som byť nervózna, ale nervozita sa nedostavila. Vedela som, že za to môže ten vysoký blonďák, ktorý stál vedľa Alice.
Edward mi ukázal celý dom a na konci aj svoji izbu. Stena jeho izby bola celá pokrytá policami s CD. Z izby mal výhľad na rieku, vinúcu sa k lesu. Mala som pocit, že stačí natiahnuť ruku a dotknem sa vrcholkov stromov. Pohladila som čiernu koženú pohovku, prešla som bosou nohou po jemnom zlatom koberci.
Otočila som sa a on sa na mňa díval s čudným výrazom v očiach.
„Čo je?“
„Spomínam na to, ako som ti to tu ukazoval po prvý raz.“
„Aha.“
„Tiež si reagovala takto.“
„Ako takto?“
„Takto. Asi by som ti mal všetko vysvetliť.“
„Čakám.“
Sadli sme si na pohovku a Edward mi všetko porozprával. O ich živote, o tom, čo je on a jeho rodina zač.
„Ty si robíš zo mňa srandu, že?“ rozosmiala som sa. „Ak si ma chcel pobaviť, vyšlo ti to!“
„Ja nevtipkujem!“ povedal.
„Prosím ťa, hádam si nemyslíš, že ti skočím na tú báchorku o upíroch?! Ak tu niekto potrebuje psychiatra, tak si to ty! Hovoril si s otcom? Možno ti nejakého poradí!“
Edward nič nepovedal, len podišiel k sklenej stene ich domu. To, čo som následne videla, ma šokovalo. Jeho pokožka žiarila ako milióny diamantov v rozličných farebných odleskoch. Podišla som k nemu a pohladila ho prstom po ruke, či je skutočný. Bol ako ľad.
„Nedesím ťa?“ spýtal sa opatrne. V obavách som sa naňho pozrela.
„Nedesíš?“ opakovala som šokovane. „Och, môj Bože!“ zdesene som zašepkala. „To sa mi len sníva. Je to len sen. Len hlúpy sen. Zobuď sa, sakra! Zobuď sa, no tak!“ šepkala som vydesene a udrela sa po líci.
„Bella... Prosím ťa!“ Edward ku mne opatrne podišiel.
„Nepribližuj sa!“ skríkla som ustupujúc. V miestnosti sme náhle neboli sami. Boli tam aj ostatní členovia jeho rodiny.
„Aj vy... ste?“ Zdesene som nich ukazovala, nenachádzajúc slova.
Carlisle prikývol. „Áno.“ Následne on a jeho rodina podišli k stene. V okamihu zažiarili. Bolo to to najúžasnejšie a zároveň najdesivejšie, čo som kedy videla.
„Vy... vy nie ste ľudia,“ vykríkla som a rozbehla sa preč. Utekala som dolu po schodoch obzerajúc sa, či ma tie neľudské monštrá neprenasledujú.
Rýchlo som nasadla do svojho auta a šliapla na plyn. Dovolila som si pozrieť sa cez okno auta. Cullenovci stáli pred domom a dívali sa na mňa. Pohľad do Edwardových očí bol strašný. Boli plné žiaľu a smútku. I ostatní sa tvárili skleslo. Na niekoľko mikrosekúnd som pocítila súcit. Uvažovala som, či nemám vystúpiť a utešiť ho. Ale zdravý rozum mal tentokrát navrch. A tak som len šliapla na plyn a auto sa rozbehlo po príjazdovej ceste.
Koniec 2. časti
Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Kto vraví pravdu? - 2. časť:
Wow! Skvelé! Som zvedavá či sa to zvrtne lebo ak nie... tak ich Bella od seba odoženie, veď toto je skvelá príležitosť ako sa zbaviť upírich návykov. :D Pokračuj!!
Ahoj,
článok som ti opravila, ale naozaj sa pozri na priamu reč. Tu je príklad, podľa ktorého by si sa mala riadiť:
1. Ak za priamou rečou nasleduje veta uvádzacia (napr. povedal, pritakal, vykríkol, ozval sa...), píše sa čiarka (?!) a nasleduje malé písmenko.
„Bella,“ šepol nežne.
„Bella?“ spýtal sa so strachom.
„Bella!“ skríkla s určitým opovrhnutím.
2. Ak za priamou rečou nasleduje činnosť, ktorú niekto vykonal (napr. otočil sa, chytil ju...), píše sa bodka (?!) a nasleduje veľké písmeno.
„Bella.“ Uprela na mňa pohľad.
„Bella?“ Otočila som sa.
3. Ak chceš priamu reč rozdeliť, máš spôsob:
„Bella,“ povedal, „poď ku mne.“
„Bella?“ spýtal sa. „Bola si tam?“
„Bella.“ Jeho oči zvážneli. „Chceš ísť?“
Prosím, dávaj si na to pozor, nabudúce ti článok vrátim.
Ďakujem.
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!