Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá pomsta - 9. kapitola

25.09.2012 (10:15) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1715×

Paríž – Moulin Rouge

Všetci traja sme ležali na posteli ulepení telesnými tekutinami a krvou preliatou dnes večer. Zmiešaný opar našich pachov sa plazil nad zemou ako hmla. Ležala som na chrbte v strede obrovskej postele, obklopovali ma dokonalí muži a neustále venovali svoju pozornosť môjmu neukojiteľnému telu. Začínala som mať menšie výčitky voči Edwardovi, no prednejšie boli otázky, čo sa tu dnes večer vlastne odohralo.

Jemne som odstrčila Jean-Claudove nepokojné prsty a prevalila sa na bok smerom k Nathanielovi. Potešený zmenou mojej polohy ma pritiahol bližšie a vtisol na pery horúci a vlhký bozk. Jean-Claud si nesúhlasne odfrkol. Nedala som sa odlákať od toho, čo som chcela, a preto som sa opýtala:

„Čo mala toto celé znamenať, Nathaniel?“ Lenivo stočil svoje krásne levanduľové oči ku mne.

„Milovali sme sa. Síce som to nemal v pláne takto narýchlo a dupľom nie s Jean-Claudom, ale neľutujem.“ Jeho oči iskrili vzrušením, radosťou a ešte niečím, čo som poznať radšej nechcela. Ústa roztiahol do rozkošného úsmevu a ukázal radu bielych zubov.

„Na toto som sa nepýtala,“ odvetila som.

Mierne nechápavo si ma premeral. Buď to na mňa hrá a nechce mi to povedať, alebo naozaj nevie, na čo sa ho to pýtam.

„Tak?“ opýtal sa.

„Tá nečakaná návšteva, ktorá sa stala hlavným bodom programu. Nie, že by sa mi to zabíjanie v tvojom podaní nepáčilo, no svojou nepozornosťou a nedostatkom ochrany ste ohrozili všetkých. Či už to boli vaši ľudia alebo hostia, ktorí vám zverili ochranu svojich životov počas ich pobytu vo Francúzsku. Ja osobne som sa v ohrození necítila, no väčšina príšer na tej oslave to povedať nemohla.“

„Bella, sú isté veci, ktoré sa ťa netýkajú a nikdy ani týkať nebudú. A toto je jedna z nich.“ Jeho dokonalá maska bola zbrázdená hnevom, ktorý som nechápala. Ako môže byť pokojný, keď sa moja koža pri tlaku zvedavosti a strachu, snaží zliezť? Ak takého pocity mám ja, musí ich mať každý!

„Pokiaľ ma to bude akokoľvek ohrozovať, je to aj moja vec,“ trvala som na svojom.

„Teraz si povedala, že si nebola v nijakom ohrození.“ Dostal ma, parchant jeden!

„Čo to je s tebou?“

„Čo by bolo?“ Jedno jeho obočie vystrelilo hore a bezvýrazné oči skúmali moju tvár.

„Nijako ťa neovplyvnil ten prepad? Vôbec ťa netrápia tvoji mŕtvi ľudia? Pretože pokiaľ som si všimla, jediné, na čo si myslel, bolo, ako ma dostať do postele.“ Povzdychol si, jednou rukou si podopieral hlavu a druhú zdvihol k môjmu lícu a jemne po ňom prechádzal. V očiach mu prebehol tieň niečoho, čo som nevedela identifikovať.

„Malo by zmysel, kebyže teraz spustím hystériu?“ Jeho oči boli aj naďalej chladné a krásne ako levanduľové pole, hompáľajúce v letnom vetríku. Musela som uznať jeho logiku, len ma prekvapila tá bezcitnosť. Doteraz som takúto osobu poznala len jednu. Mňa.

„Nie,“ povedala som.

Jean-Claud bol po celú dobu ticho a jemne mi ukazovákom prechádzal po obnaženom tele. Nezapojil sa do konverzácie a predpokladám, že ak mi nebol ochotný odpovedať vládcov syn, jeho pravá ruka to neurobí dupľovane. Snažila som sa uvažovať, akým spôsobom dostanem odpoveď, keď vtom niekto rozrazil dvere. Na prahu mojej izby stál šokovaný Edward. No-do-riti! Tak toto nevysvetlím. Pravou rukou zvieral okraj mohutných dverí, svaly na rukách sa mu napínali, ako veľmi ním prúdilo rozhorčenie, šok, bolesť a zúrivosť. Zlaté oči mal čierne a neveriacky sledoval scénu, ktorá sa mu naskytla.

„Bella? Ja... všade som ťa hľadal. Čo...?“

„Edward, ono to nie je tak ako to vyzerá. Teda, možno trochu, ale ...“ Nestihla som dopovedať, pretože s rozzúreným výrazom zabuchol dvere, ktoré odpadli z pántov a zmizol z dohľadu. Keby vie, srdce mi bije rýchlosťou svetla a snažilo by sa mi dostať z hrude. Tak toto som posrala na plnej čiare!

„Kto to bol?“ opýtal sa neprítomne Jean-Claud. Aj naďalej mi láskal nahé telo a najviac sa venoval mojim prsiam, zatiaľ čo Nathaniel sa venoval mojim spodným partiám.

To, čo videl Edward, naozaj vyzeralo na to, na čo myslel. Odtlačila som im ruky, vyskočila z postele a hnala sa osprchovať. Dvere do kúpeľne som zamkla na dva zámky a vrhla k sprchovému kútu. Ako toto vysvetlím Edwardovi? Nechcem ho stratiť! Snažila som si vydrhnúť telo od krvi a iných tekutín mojich dvoch milencov a zmyť tak ich pach. Tvrdo som si drhla pokožku. Keby môžem, zoderiem si kožu. V záchvate plaču som sa zviezla na dlážku a nechala si na hlavu padať kvapky vody. Ako som mu to mohla urobiť? Srdce mi pukalo pri predstave Edwardovej smútkom a hnevom zničenej tváre. Musela som sa pozbierať a ísť za ním. Pokúsiť sa mu to vysvetliť.

Obalená v uteráku som vošla do spálne. Nathaniel ani Jean-Claud tu už neboli. Dostali odo mňa červené body. Chápaví muži. V kufri som si našla obyčajné rifle, dlhú čierno-červenú košeľu, ktorá mi siahala tesne pod zadok a čierne botasky. Ako náhle som vyzerala ako tak, vybrala som sa k Edwardovej izbe. Chodba bola prázdna a tichá. Dych sa mi prehĺbil, ruky roztriasli a nebola som schopná pokračovať ďalej. Zahmlilo sa mi pred očami a nedokázala som vnímať. Snažila som sa sústrediť a upokojiť svoje telo. Po pár minútach strnulého státia sa mi to napokon podarilo a prinútila nohy postupovať k Edwardovej izbe.

Pristúpila som k dverám a jemne zaklopala. Nečakala som, pokým sa ozve, a otvorila. Sedel na posteli, ruky zložené v lone, hlavu sklonenú. Jeho telo sa otriasalo pod jemnými nápormi vzlykov. Do tváre som mu nevidela. Výhľad mu zakrývali vlasy. Pomalým a neistým krokom som k nemu pristúpila, kľakla na kolená a jednou rukou mu prehrabla vlasy. Pohľad na tú tvár ma prikovala na mieste. Srdce sa mi rozpadlo na milión kúskov. Chcela som mu to vysvetliť, utešiť ho, no keď som otvorila ústa, nevyšiel z nich žiaden zvuk.

„Bella, prečo?“ opýtal sa. Pomaly zdvihol hlavu a zničene sa mi pozeral do očí. Videla som v nich toľkú bolesť zo sklamania, že som ho podviedla a oklamala. Nevedel to prehltnúť. No taktiež nechápal moje pohnútky, ktoré ma k tomu viedli.

„Tak už mi odpovedz!“ skríkol. Tak som sa zľakla, že som skončila na zemi. Ruky zatínal do pästí, zovretá čeľusť sa mu triasla pod náporom hnevu a zúrivé oči ma prebodávali. Nikdy som ho ešte nevidela takto rozzúreného.

„Neviem, čo chceš,, aby som ti povedala,“ povedala som rezignovane.

„Tak ty nevieš? Aké príznačné! Nemyslíš?“

„Čo odo mňa chceš Edward? Chceš počuť, že ma pretiahli a ja som si to náramne užívala? Áno! Preboha, veď toto som neplánovala ani v tom najhoršom sne. Jednoducho sa to stalo. Nechcela som nikomu ublížiť.“

„Stalo sa,“ povzdychol si a odvrátil odo mňa tvár.

„Cítiš k nim niečo, alebo to bolo len pudové?“ opýtal sa stále otočený.

„Ja...“ Mala som mu to povedať? Prudko otočil hlavu, tvrdo mi chytil bradu a pritiahol si ma bližšie.

„Takže k nim niečo cítiš,“ povedal sklamane a prudko sa mi vrhol na pery. Drvil ich svojou silou a snažil sa jazykom dobiť do mojich úst. Ak som nechcela mať rozlámané pery, musela som ho vpustiť. Plienil mi ústa a priťahoval si moje telo na to svoje. Nechcela som ho dráždiť, preto som sa mu poddala a nechala ho nech si so mnou robí čo chce. Všimol si moju pasivitu a odtiahol sa len natoľko, aby sme si videli do očí.

„A pri mne cítiš čo? Cítila si to isté ako pri nich?“ Pohladila som ho po tvári a rozhodla sa mu povedať pravdu, nech ju prijme akokoľvek. Vymanila som sa z jeho tvrdého zovretia a zhlboka sa nadýchla.

„Neviem, či to pochopíš, Edward. Nie som dobrá v týchto citových sračkách a ty to vieš veľmi dobre. No viem, že ti dlžím vysvetlenie. Milujem ťa, Edward. Tak veľmi ťa milujem. No keď som dnes zbadala Nathaniela a následne Jean-Clauda, pocítila som, že sa mi časť z nich usídlila v srdci. Tak ako ty. Ja viem, že upír je schopný milovať len jednu osobu, no moja láska sa nejakým divým spôsobom rozdelila medzi vás troch a nedokážem si predstaviť, že by som prišla o kohokoľvek z vás.“

„Ako si to vlastne predstavuješ? Všetci štyria budeme taká pekná, podarená rodinka? To nemôžeš myslieť vážne!“ hystericky sa zasmial.

„Edward, netlač na mňa, prosím!“

„Nemám tlačiť? A čo teda po mne chceš?“

„Aby si mi dal čas, nech to vyriešim. Nič iné nechcem.“

„A dovtedy? Čo bude s nami?“

„Ja neviem, Edward. Potrebujem ťa pri sebe, ale ak to nevieš zniesť, tak bude asi najlepšie nestretávať sa.“ V nemom úžase otvoril ústa, preto som rýchlo dodala: „Aspoň dovtedy, pokým to nevyriešim.“ Pri týchto slovách mi srdce drvila obrovská ruka. Musím si pripísať veľa bodov, pretože hlas sa mi ani raz nezatriasol. Trikrát hurá.

„Bella, neviem, či sa zvládnem o teba, o tvoje telo a hlavne o tvoje srdce, deliť s ďalšími mužmi. Nie som taký a nikdy ani nebudem. Potrebujem ťa mať len pre seba.“ Usmial sa na mňa, pohladil po líci a povedal: „Odíď, prosím ťa, potrebujem byť sám.“ Pozerala som sa do jeho očí, no nič som nevidela. Neviem, či ma to má desiť alebo byť vďačná. Vďačná zaňho, že som mu krutým spôsobom otvorila oči a prinútila ho pozerať sa na svet v pravom svetle. Začínam sa desiť samej seba.

„Edward?“

„Choď preč.“ S týmito slovami sa postavil a zatvoril sa v kúpeľni. Cítila som, že moje telo upadalo do šoku a strnulosti. Chápala som ho, no prečo nevedel pochopiť aj on mňa? Veď ja zato nemôžem. Upírska láska je veľká sviňa a nemôžem to ovplyvniť. Momentálne sa však núkala jedna otázka: „Budem schopná prežiť a žiť plnohodnotný život bez Edwarda?“ Otázka za milión dolárov.

O pár hodín neskôr:

Z Edwardovej izby som sa začala bezcieľne túlať chodbami podzemia. Musím čím skôr vyriešiť túto pekelnú situáciu. Potrebujem si svoje pocity ohľadne dvoch mojich nových mužov usporiadať. Edwardovi som síce tvrdila, že ich milujem, no možno to nebude až taká pravda. Neodsudzujte ma. City sú skurvená vec, ktorá zamotá život nielen ľuďom, ale aj takým príšerám, ako som ja. To chvenie, ktoré sa mi rozlieva po celom tele pri spomienke na Nathaniela, ma núti schúliť sa mu do náruče a jemne priasť ako mačka. V jeho teplom objatí zabúdam na časť mojej krutej stránky a dokonca aj na Edwarda.

Ale u Jean-Clauda si nie som taká istá. Možno to je len príťažlivosť, čo ma k nemu ťahá. Ako som si stihla všimnúť, je to namyslený ignorantský parchant, ktorý ak chce niečo dosiahnuť, ide tvrdo za tým. Pochybujem, že by som k nemu pociťovala niečo viac. Moje telo ho chce! Túžim ho pretiahnuť a počúvať jeho vzdychy vychádzajúce z tých prekrásnych a zmyselných pier. Jeho oči mi učarovali. Toto nemôže byť láska. No potom prečo moje srdce to vníma inak ako moje telo? Otázka za milión. No chcem ju vôbec zodpovedať? Myslím, že nie. Už aj tak je dosť skomplikovaný môj život, bez toho aby som riešila ešte jedného muža. Nemôžem dávať rozhodnutia, ak ich nespoznám bližšie. Úprimne? Jean-Claude spoznať ani nechcem. Musím sa zbaviť predstáv na jeho nahé telo, musím zabudnúť naňho celého. Krok po kroku.

Z jednej izby som začula hlas Victorie. Okamžite som strnula na mieste a započúvala sa do rozhovoru.

„Nathaniel, som tak veľmi potešená, že si prijal pozvanie do mojej súkromnej komnaty,“ povedala Victoria. Komnaty? Čo si tá krava myslí, že je o minimálne jedno storočie dozadu?

„Ver mi, ehm ...“

„Victoria.“ Tak toto ma potešilo. Nepamätá sa ani jej meno.

„Ver mi, Victoria, že som sem neprišiel z vlastnej vôle. Mám ešte nejaké povinnosti, tak ak môžeš, buď stručná.“

„Aké povinnosti, ak to nie je príliš trúfalé opýtať sa. S tou Isabellou?“ Hnev jej priam sršal z úst.

„Tak po prvé! Moje povinnosti ťa zaujímať nemusia a po druhé, s kým sa stretávam ťa trápiť taktiež nemusí. Ak je to všetko, čo si chcela, odchádzam!“

„Nathaniel, počkaj!“

„Nedotýkaj sa ma!“ Ona sa ho dotýka? Zrazu som si uvedomila, že som sa o pár metrov posunula k jej dverám. Rýchlo som sa schovala späť za roh a započúvala sa.

„Ospravedlň ma, ale musím ísť. A Victoria, naozaj mi nebolo potešením!“ S tými slovami rozrazil dvere a vybehol z izby. Počula som ako sa Victoria vnútri rozkrikuje a rozbíja veci. Nevedela som, či mám zaútočiť teraz alebo si to nechám na neskôr. Došla som k záveru, že divadlo zatiaľ kaziť nebudem a počkám na vhodnejší okamih. Aby som pravdu povedala, nechcelo sa mi ešte odtiaľto odchádzať. Ak by som Victoriu zničila, musela by som odtiaľto zdrhať ako zapálený šíp.

Presunula som sa preto do izby. Prekvapenie, ktoré sa mi naskytlo pri vstupe do miestnosti, ma donútilo zamrznúť na mieste a jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo, ako rýchlo dokážem utiecť z tohto štátu?

Edward zúrivo kráčal po izbe ako lev v klietke, zato Jean-Claude sedel na posteli, neprehliadnuteľná maska na tvári, krásne polnočné modré oči stočené mojim smerom. Rukami sa opieral už o čisté posteľnú bielizeň, nohy od seba mierne odsunuté. Mal na sebe čierne kožené nohavice, ktoré boli doplnené koženými čižmami tiahnucimi až po stehná, vpredu zošnurované a sýto červená košeľa halila len do polovice jeho dokonalé tele. Golier košele bol zopnutý drevenými gombíkmi a naspäť sa spojovala skoro pri pupku. Jeho odhalená alabastrová koža mi vyrazila dych. Očami som putovala po jednej jeho odhalenej bradavke až po jemný pások čiernych chĺpkov končiacich pri lemu čiernych nohavíc. Nemohla som si pomôcť, nohavičky som mala automaticky vlhké.

„Aspoň sa skús krotiť, pre boha živého!“ vrčal Edward a prepaľoval ma zúrivým pohľadom.

„Nikdy som netvrdila, že ma Jean-Claud nepriťahuje.“ Nemám dôvod sa pred ním obhajovať. Nešťastne zavyl, žilky na krku mu nebezpečne behali hore – dole.

„Vysvetlí mi tu niekto, prečo ste v mojej izbe?“ opýtala som sa mierne vykoľajená, no môžem si pripísať veľa bodíkov za normálny hlas. Tvrdá Bella, to ja vždy!

„Ak dovolíš, ma fée, najprv by som sa ti chcel ospravedlniť za moje narušenie tvojho súkromia, no môj pán sa chce s tebou čo najskôr stretnúť.“ Jean-Claudeova tvár neprezrádzala žiadne emócie. Žiadna novinka, no už mi to začína poriadne hádzať s nervami. Prisahala by som, že moje oko dostalo tik.

„Kvôli čomu?“ Jean-Claude pokrčil ramenami, ktoré však mohla znamenať všetko a zároveň nič.

„Nemám rada hry, Jean-Claude, to si zapamätaj,“ zavrčala som.

„Budem si to pamätať, ma fée.“

„A nehovor mi ma fée! Po prvé neviem čo to znamená a po druhé ma to uráža!“ vrčala som ako besná.

„Čo sa to s tebou robí?“ ozval sa Edward.

Nechápavo som sa naňho pozrela a krčila obočie.

„O čom to hovoríš?“ Vyzeral dosť vydesene, naprázdno otváral ústa a zároveň na mňa ukazoval.

„Čo mi narástla ďalšia hlava? Ak s tým okamžite neprestaneš, Edward, prisahám na to najsvätejšie, že ti tú ruku odtrhnem!“ vrčala som nepríčetne. Už mi fakt liezol na nervy.

„Pozri sa do zrkadla,“ vykoktal.

S nepríjemným pocitom som sa vybrala do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla som od neho vyplašene odskočila. Myslím, že môj krik prebudil aj zombie na hroboch v okruhu dvadsiatich kilometrov.

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá pomsta - 9. kapitola: