Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá pomsta - 8. kapitola

21.09.2012 (07:15) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1941×

Francúzsko - Paríž

Nicolae sa ma pokúsil za jeden deň a jednu noc oboznámiť so všetkým, čo sa týka nového francúzskeho vládcu a jeho syna. Priznám sa, nebolo toho veľa. Ak sa mi z tých málo informácií podarí vyviaznuť živá, zatlieskam si!

Naša podarená trojka v zložení Edward, Nicolae a ja sme sa letecky premiestnili do hlavného mesta Francúzska, Paríža. Nemám rada toto mesto. Vlastne nemám rada celý tento štát. Arogancia tu sála z každej jednej diery. Skúsila som sa odosobniť a sústrediť na úlohu. Mali sme sa ubytovať priamo v sídle francúzskeho vládcu. Nepáčilo sa mi to! Vôbec sa mi to nepáčilo. Lepšiu šancu na únik by sme mali, ak by sme nemuseli tráviť s nepriateľmi celé dni a noci. No vyberať som si nemohla.

Bola som nepríjemne prekvapená, keď som zistila, kde sa sídlo nového francúzskeho vládcu nachádza. Keby som mohla, červenám sa až na zadku. Stáli sme ohromený pred slávnym bordelom a striptíz barom Moulin Rouge. Svietil jasnými červenými farbami. Neónové svietidlá boli namontované po celej budove. Celý vzhľad pôsobil lákavo a nemravne. Pred vchodom som si všimla temnej mužskej postavy, vysoký asi meter osemdesiat, nakrátko ostrihané čierne vlasy a oblečený bol celý v čiernom. Asi vyhadzovač. Pomalým krokom sme sa pobrali k nemu.

„Dobrý večer, volám sa Nicolae Deli a moji priatelia. Tu sú naše pozvánky.“ Zdvorilo nás predstavil a podal tri biele obálky lemované jemnými ornamentmi. Upír si ich prevzal, veľkou rukou pretrhol vrch obálok a pozorne sa začítal. Moju osobu si meral svojimi červenými očami asi najdlhšie. Po chvíli zhúkol dnu do budovy: „Caleb! Poď sem.“

Muž vo veku asi len dvadsať dva rokov, dlhé blonďavé vlasy skoro po pás, mu zdobili rozkošnú tvár. Výrazné lícne kosti mu dodávali na dospelosti, jediná vec čo mu to kazilo bola lícna jamka. Výrazné bledomodré oči ako jarné nebo, dali bodku za jeho krásou. Ladným krokom k nám pristúpil, prezrel si nás od hlavy po päty a rukou pokynul aby sme išli za ním. Nevedela som ho zaradiť. Podľa čuchu to človek ani upír nebol.

„Kto si?“ opýtala som sa.

„Caleb, poskok,“ odpovedal potichu a vyrovnane.

„Nepýtala som sa na tvoje zamestnanie.“ Zastavil a pomaly sa na mňa otočil. Hodnú chvíľu sa mi pozeral do očí a nevedel sa rozhodnúť, čo mi má odpovedať. Napokon sa rozhýbal. Asi videl niečo, čo ho k tomu postrčilo.

„Vlkolak,“ bolo jediné, čo mi povedal, znovu sa obrátil a pokračoval v ceste chodbou osvetlenou tlmeným červeným svetlom.

Postupovali sme za sebou. Vpredu šiel Caleb, ja, Edward a nakoniec Nicolae. Mala som krásny výhľad na pohojdávajúce sa pozadie vlkolaka. Neviem, či to je tým, že je zviera alebo posiluje, ale jeho postava pri chôdzi odhaľovala vlniace sa svaly aj na takých miestach, kde ich človek určite nemá. Tmavá chodba končila mohutnými dubovými dvermi, ktoré Caleb bez obtiažnosti otvoril a vydal sa dolu do podzemia po kamenných točitých, úzkych schodoch. Steny boli buď z kameňa alebo len kameňom obložené. Až tak ma to nezaujímalo, aby som sa rozhodla to preskúmať. Skôr som sa obávala toho úzkeho priestoru.

Pri každom rohu moje nervy pracovali na plné obrátky v strachu, aby na nás nevyskočil nejaký bubák. Pri takýchto myšlienkových pochodoch som si naozaj uvedomila, že moje novorodenecké obdobie už skončilo. V malom kútiku srdca som len dúfala, aby som nestratila svoje chúťky hrať sa s jedlom a nedostavili sa výčitky svedomia. Zatiaľ to tak nevyzeralo, ale všeličo sa môže stať. So stiahnutými polkami a vystrčenou bradou som nasledovala Caleba, pokým sme nezastavili pri prvých dverách. Tieto už neboli až také mohutné, no zato boli kované a ozdobné. Vyzerali naozaj pekne a hlavne draho.

„Pán Deli, toto je vaša izba po dobu vašej prítomnosti. Približne za hodinu a pol sa pre vás zastavím. Prosím, aby ste si na bál obliekli vhodné oblečenie.“ Bez toho, aby Caleb počkal na nejakú Nicolaeho reakciu, sa otočil a pokračoval chodbou vpred.

Nechcela som, aby sa mi stratil z dohľadu, preto som na Nicolaea mrkla s prísľubom skorého stretnutia. Edwardova izba bola podľa všetkého rovnaká ako Nicolaeho. Samozrejme sa ohradil, keď sa dozvedel, že nebudeme zdieľať jednu izbu. No musela som ho upozorniť, aby neprezradil naše malé divadlo, ak sme sa chceli odtiaľ dostať živí. Vedela som, že brať so sebou Edwarda bude veľmi zlý nápad. Ak nás prezradí, ja osobne ho roztrhám a vychutnám si jeho smrť.

Moja izba, teda skôr sa to podobalo na apartmán, sa nachádzal o dosť ďalej než izby mojich partnerov. Bola vyvedená v modrej farbe. Miesili sa tu modrá, tmavá ako noc, s modrou ako priezračný oceán, až mi to vyrazilo dych. Neviem, ako prišli na to, že modrá je moja obľúbená farba, ale nesťažovala som sa.

Po pravej strane bol umiestnený krásny krb s rímsou, na ktorej boli ako ozdoby mušle. Uprostred celej miestnosti sa nachádzala obrovská posteľ s baldachýnom, na pohľad saténové obliečky s farbou polnočnej modrej s jemnými trblietkami. Po ľavej strane bol toaletný stolík v starom štýle z tmavého dreva, vedľa neho obrovská skriňa veľká ako Alicin šatník. Bol tu aj malý konferenčný stolík s dvoma na pohľad pohodlne vyzerajúcimi stoličkami, potiahnuté modrozelenou návlečkou. Všetko bolo úhľadné, čisté a zladené. V izbe boli ešte jedny dvere, zrejme kúpelňa.

Už som chcela zavrieť za sebou dvere, keď ma zarazila Calebova ruka. Tlačil na dvere a snažil sa vopchať za mnou do izby. Nevedela som, o čo sa jedná, a preto som povolila a pustila ho dnu. Zavrel dvere a opieral sa o ne chrbtom. Vlasy mu zahaľovali polovicu tej dokonalej tváre. Pohľadom ma vyzliekal a počuteľne začal vrčať. Tak toto sa mi kurva vôbec neľúbi.

„Je nejaký problém?“ opýtala som sa.

„Mám pokyny od vládcu. Budem sa o vás starať po celý váš pobyt u nás.“

„Ehm, tak fajn. Ale teraz by som sa rada začala upravovať na bál, tak by som ťa poprosila, aby si opustil moju izbu.“ Začala som mu tykať, pretože sa mi neľúbil jeho prístup. Fajn, oznámil mi čo mal, ale teraz nech vypadne, lebo mu ten jeho kožuch vyprášim.

„Nemôžem odísť,“ hlesol. Krv sa mi začala variť v žilách, nevydržala som to a vybuchla.

„Okamžite vypakuj svoj vlčí zadok z mojej izby skôr, ako ťa rozpáram!“ Vyslovene ma ignoroval a začal si oblizovať pery jazykom. Ladnými pohybmi sa začal ku mne približovať. Kľakol si na štyri a ja som mala výhľad na pohybujúce sa chrbtové svaly. To telo bolo neuveriteľne sexi. Jeden druhého sme obaľovali vlastnou túžbou a vzrušením.

Ako náhle sa dostal ku mne, začal svojimi rukami šplhať po mojich nohách. Ruky skončili na mojom páse a hlavou sa obtieral o brucho. Svojimi vlasmi ma šteklil. Medzi zuby chytil spodný lem trička a posunul ho vyššie. Pery sa mu rozbehli po mojej obnaženej pokožke. Jemne som zvrátila hlavu, zatvorila oči a užívala si energiu prebiehajúcu medzi našimi telami. Jeho exotická vôňa sa mi vsakovala do pokožky, cítila som pyžmovú vôňu, ihličnatý les a zeminu. Hlboko som nasala jeho jedinečnú vôňu a podlomili sa mi kolená.

Caleb ma šikovne zachytil a privinul do náručia. Útrpne pomalým tempom začal približovať svoje pery. Neunáhlila som sa a počkala som, pokým urobí prvý krok. Mala som dostatok času prezrieť si tú nádheru, ktorá ma obklopovala a držala v náručí. Svojou tvárou by mohol robiť modela. Tesne nad mojimi perami sa zastavil a šepol:

„Nemal by som to robiť. Budem potrestaný ak ucítia z môjho tela tvoju vôňu, no nemôžem si pomôcť. Si taká krásna.“

Jemne položil svoje pery na tie moje a začal s nimi pohybovať. Ochutnával ma, jazykom prešiel po mojej hornej pere a zavrčal. Odtrhol sa, no stále ma držal a prudko dýchal. Jeho oči nabrali jasný žltý odtieň. Snáď sa tu nepremení?!

„Začni sa pripravovať, ja ťa zatiaľ počkám na chodbe.“ Postavil ma na zem a bez slova odišiel. Ako omámená som sa za ním pozerala a snažila sa vysvetliť, čo sa to tu stalo? Nemôže ma predsa každý pekný muž tak ľahko dostať. Či?

Z kufra som si vybrala hebké sýto zelené šaty, dlhé po zem. Zelená sa mi síce až tak dobre nehodí, no v nich som vyzerala ako víla z iného storočia. S účesom som nerobila extra veľké zmeny, akurát som si ich natočila aby mi spadali na chrbát vo veľkých vlnách a na jednej strane vypla striebornou sponou vykladanou kamienkami. Doplnila som to vysokými zelenými lodičkami a bola som pripravená.

Keď som otvorila dvere na izbe, stál pred nimi Caleb v čiernom smokingu s tmavozeleným motýlikom. Ladili sme k sebe. Ako náhle ma uvidel, v jemnom úškrne mi strčil ruku do svojej a ako gentleman viedol po chodbe osvetlenej sviečkami do sály. Sála bola vyzdobená farbami zelenej a zlatej. Keby viem, neoblečiem si tieto šaty, ale radšej pôjdem v rifliach. Budem musieť vymeniť šatník. Kto mohol tušiť, že zelenú má v obľube francúzsky vládca a tým pádom aj jeho poddaní?

Kamenná dlažba bola potiahnutá tmavozeleným kobercom s jemným zlatým vzorom. Mohutné stoly tvorili obrovské U, ktoré boli vyzdobené zeleno zlatými obrusmi doplnené sviečkami. Zo stropu viseli kryštálové lustre, ktoré miestnosť krásne osvetlili. Caleb ma viedol do salóniku, kde sa nachádzalo väčšie množstvo žien. Mohlo nás tam byť asi dvadsať. Victoriu som zatiaľ nikde nevidela. Medzi nami boli ženy rôzneho veku dokonca aj druhu. Tak sa zdá, že Jacques nie je vyberavý a syna je ochotný oženiť aj s lykantropmi.

Z izby som počula, ako sa postupne zapĺňa sála, šum rastie, pokiaľ ho neprerušil hlas muža, ktorý oznámil začiatok plesu a tým oficiálne vymenoval nového vládcu. Zároveň požiadal prítomných aby sa usadili, pretože začína prehliadka Nathanielových snúbeníc. A kurva! Chytala ma panika! Potrebovala som pri sebe Edwarda, ktorý mi, bohužiaľ, pomôcť nevedel.

Volali nás po jednom. Trčala som v izbe už asi hodinu, dievčatá sa pomaly míňali a Victoria nikde nebola. Zrazu som začula, ako ju niekto vyvolal z davu. Prečo nebola s nami?

„Pane, dovoľte mi, aby som vám predstavil moju partnerku Victoriu.“ Partnerku? „Partnerku?“ Rovnako sa spýtal aj francúzsky vládca.

„Nie je to moja životná partnerka, pane. Spoločne žijeme už dlho. Nechceli sme byť sami, večnosť je predsa len dlhá doba. Je nám však obrovskou cťou, dvoriť sa mladému Nathanielovi.“

Neviem čo bolo ďalej, pretože hlasy stíchli a Caleb ma vystŕkal do sály. Toľko veľa rôznych bytostí som pokope ešte nevidela. Upíri, ľudia, lykantropy, tak sa zdá, že aj škriatkovia, ktorých vidím prvýkrát a netvory. Boli ako zombie, neforemné telá hyzdili celý sál. Snažila som sa sústrediť na trón, ktorý bol predo mnou. Zastavila som sa asi päť metrov pred vládcom.

„Pane, predstavujem vám Isabellu Swanovú. Zatiaľ je nováčik v upírom svete, no má schopnosti, ktoré predčia akéhokoľvek tvora,“ predstavil ma Caleb. Schopnosti? Čo to trepe? Ja mám len jednu ale hádať sa s ním nebudem. Ak mi mlčanie zabezpečí dlhšiu trvácnosť, budiš.

„Poď bližšie,“ pokynul rukou smerom ku mne, „ukáž sa môjmu synovi.“ Stúpla som si tesne pred vládcu a čakala.

Po jeho pravici sedel mladík vysoký asi ako ja, s dlhými orieškovými vlasmi dlhými po stehná a levanduľovými očami. Detská tvár mi vyrazila dych a nevedela som sa na nič iné sústrediť len naňho. Bol ako anjel. Lepšie ho popísať neviem. V mojom srdci niečo puklo a zrazu som pocítila, že ho okupuje nielen Edward ale už aj Nathaniel. No to snáď nie. Do frasa! Toto sa nemalo stať. Ak ma nezabije Edward, budem to ja sama, pretože stačia Edwardove scény. Nepotrebujem do života ďalšieho muža. Ako som videla, Nathaniel zdieľa moje pocity. Strašidelné. Veď je to ešte len dieťa. Nemôže mať viac ako devätnásť!

„Isabella, dovoľ, aby som ti predstavil môjho syna - Nathaniela.“ Nathaniel sa postavil, pristúpil ku mne, poklonil sa a jemne ma pobozkal na chrbát ruky, pričom zo mňa nespustil pohľad. Ako som si stihla všimnúť, pod sakom sa mu ukrývala zbraň. Bože, môže byť ešte viac sexi? Rečnícka otázka, neodpovedajte!

Jacques si všimol našej strnulosti, preto si zavolal svoju pravú ruku aby zakryl naše faux pas.

„Jean-Claude, prosím, odprevaď slečnu Isabellu k jej stolu a spoločníkom.“ Otočila som sa na menovaného a moja myseľ dostala druhý šok. Už by snáď aj stačilo, nie?! Preboha, kde sa dajú zohnať takí prekrásni chlapi? Ich vyrába?

Pri pohľade naňho som automaticky zvlhla. Muž vysoký asi meter sedemdesiatpäť, čierne kučeravé vlasy spustené po ramená, oči polnočnej modrej, hlboké ako samotný oceán, pery krvavočervené, spojené v tenkej línii. Oblečené mal čierne kožené nohavice zastrčené vo vysokých čižmách, siahajúcich mu po kolená, biela košeľa so šnurovaným zapínaním bola mierne odhalená. Látka sa mu na hrudi mierne odhalila a ukázala tak jednu belostnú bradavku. Rukávy boli zakončené čipkami, ktoré mu skrývali dlane. Zabite ma niekto, prosím! Toto sa nedá vydržať! Ako náhle sa ma dotkol rukou, prebehla mnou elektrina a mierne som sa striasla. Bože, len nech sa nepozerá Edward. Nevypočul ma. Prečo aj?

Keď ma Jean-Claude doviedol k nášmu stolu, kde už, samozrejme, čakali Nicolae a Edward, zbabelo som sa otočila smerom k trónu a odmietala sa na Edwarda pozrieť. Hostina sa začala. Pre ľudí a lykantropov boli stoly naplnené rôznymi dobrotami ako pečené prasa, ryby, chuťovky z kurčaťa, prílohy všetkých druhov a šaláty. Nás upírov čakal stôl s veľkým výberom krvi. Keďže som už dlhší čas kvôli Edwardovi na zvieratách, nechcela som to meniť.

Edward si neodpustil a pretancoval so mnou niekoľko kôl. Problém nastal až vtedy, keď ma o tanec požiadal Nathaniel. Tancoval už s každou jednou svojou nápadníčkou, len mňa si nechal na koniec. Edwardovi sa to nepáčilo, no so stiahnutou tvárou od bolesti sa vzdialil a nechal nám priestor. Nepáčilo sa mi vidieť Edwarda takto zroneného, no čo som mala robiť? Nathaniel si ma jemne pritisol k telu a začal sa pohupovať v rytme hudby. Jeho zbraň ma tlačila na rebrá. Rukou som mu začala prechádzať po chrbte a zistila, že pod sakom nemá len jednu zbraň, ale skrýva ich tam požehnane. Vďaka hustým a dlhým vlasom sa nedalo vidieť puzdro, z ktorého mu vytŕčala rukoväť menšieho meča.

„Na čo toľká výzbroj?“ opýtala som sa.

„Pre istotu. Vždy som ozbrojený. Mám veľa nepriateľov, Isabella.“

„Prosím, len Bella,“ usmiala som sa. Zabúdala som pri pohľade do jeho nezvyčajných očí dýchať.

„Bella. Krásne meno, ako aj jeho nositeľka. Ja... je mi trápne, prechovávam k vám úctu, samozrejme, ale nemohli by sme si tykať?“ opýtal sa.

„Iste,“ povedala som s úsmevom.

Tancovalo sa mi s ním úžasne. Nevedeli sme sa od seba odtrhnúť. Počuli sme šuškanie ostatných žien ako mi závidia, pretože im sa toľko nevenoval.

Zrazu sa rozrazili dvere do sály a ozývali sa výstrely. Nechápala som, čo sa deje, pokým ma Nathaniel nestiahol k zemi.

„Choď sa skryť. Ja si ťa potom nájdem.“

„Čo si sa zbláznil? Ja som upír, ak si náhodou na to zabudol a som takpovediac nezničiteľná, na rozdiel od teba,“ protirečila som.

„Bella, prosím! Urob to pre mňa, prosím!“

„Nie,“ povedala som jasne a odhodlane. Žiadny muž mi nebude rozkazovať.

Rýchlo som vstala a poobzerala som sa. Dovnútra vtrhla banda lykantropov. Nevedela som rozoznať aký druh zvieraťa sú, pretože boli ozbrojených snáď lepšie než naša armáda. Odkiaľ, dopekla, berú tie zbrane? Zazrela som samopal, brokovnicu, jeden muž držal browning hi-power, dokonca som zazrela aj plameňomet. Zatiaľ sa ani jeden z nich nepremenil. Nechápala som prečo. Proti upírom by tak mali väčšiu šancu. Periférnym videním som zazrela Nathaniela, ako si vyzliekol sako, vytiahol z puzdra dve pištole a začal strieľať na útočníkov. Od toľkej fascinácie Nathanielom som nedokázala nič iné, než s otvorenými ústami pozerať jeho čisté a rýchle zabíjanie.

Jednému staršiemu mužovi strelil zblízka medzi oči a jeho mozog dopadol na zelený koberec. Kade chodil, tade lietali guľky a mŕtve telá. Pravdepodobne mal nabité striebornými guľkami. Keď mu došli náboje, spoza chrbta vytiahol meč a zručne sa ním začal oháňať. Nebolo vidieť len odťaté nohy a ruky. Jednému mužovi zabodol meč zospodu cez krk do lebky a oddelil tak tvár od lebky. S čvachtavým zvukom dopadla na zem. Nathanielova košeľa už nebola biela, ale šarlátovo červená. Nestihla som zabiť ani jedného útočníka. Dočista ma ochromila celá situácia. Nevnímala som okolo seba nič, len Nathaniela.

Keď bolo po všetkom, väčšina upírov a pár lykantropov, ktorí neboli zranený alebo mŕtvi, pomáhali upratať ten bordel na zemi. Nathaniel ku mne pomalým krokom pristúpil a zdvihol ku mne krvavú ruku. Neudržala som sa, chytila mu ruku a začala lízať ako mača, keď hltá smotanu. Pomaly som sa dopracovala až k jeho tvári, ktorú som dlhými ťahmi olizovala. Hltala som aj kúsky mäsa a tkaniva, ktoré sa mu zachytili na tvári, ktoré sa tam zachytili pri sekaní mečom a streľby z blízka. Nakoniec som si nechala pery. Nevedela som, či to chce aj on, preto som ostala len pár centimetrov nad nimi visieť tými svojimi.

Nathaniel prekonal rýchlym pohybom vzdialenosť a krvavými perami sa prisal na tie moje. Telo mi vybuchlo v zápale túžby, ktorú som pociťovala voči Nathanielovi. Jednu ruku vplietol do mojich vlasov a tým si ma pritiahol bližšie. Tanec, ktorý sme predvádzali, sa nedal opísať. Tá energia, čo sa mi plazila po tele, bol výbuch emócií celej sály. Neviem ako, ale precitla som vo svojej izbe. Nechcelo sa mi ani rozmýšľať, chcela som len pociťovať už navždy Nathanielov jazyk v mojich ústach a užívať si ich súhru.

Na chrbát sa mi zrazu natlačilo druhé telo, ktoré ma začalo hladkať po brušku smerom k prsiam. Bol to Jean-Claud. Vyprostil moju tvár z Nathanielových rúk, otočil si ma k sebe a hlboko vnoril svoj jazyk do mojich úst. Nedalo sa to vydržať. Jean-Claud ma jemne položil na posteľ, vkliesnil sa medzi moje stehná a jemne ma priľahol. Čistá modrá bola zrazu potiahnutá vrstvou krvi, ktorá nám začala zasychať na tele.

Nathaniel sa mi pritlačil z boku a nežne hladkal prsia. Nemyslela som na nič, neexistoval žiadny Edward, len Nathaniel a Jean-Claud. Navzájom si vyzliekli šaty, až kým neostali nahí. So mnou takú trpezlivosť nemali a šaty nasiaknuté krvou jednoducho roztrhli a stiahli zo mňa. Celé telo som mala pokryté ešte horúcou krvou. Obidvaja započali cestu svojich jazykov po mojom tele. V celej izbe nebolo počuť nič, len ako ja, ako inak, vzdychám.

Nathanielovo telo sa mi vlnilo pred očami. Natiahla som ruku a hladila tie vystupujúce svaly, obtáčala si jeho vlasy na ruku a voňala ich. Mali nezameniteľný pach vanilky. Rukami a jazykom preskúmaval všetky zákutia môjho tela. Jean-Claud sa zatiaľ pracne venoval mojim ústam, ktoré kebyže som človek, napuchnú od toľkej vášne.

Bez akéhokoľvek varovania mi Nathaniel roztiahol nohy a začal do mňa pomaly vnikať. Tá súhra našich tiel bola až bolestivá. Nathanielovo prirážanie bolo tvrdé a vášnivé, jeho ruky nevedeli kam skôr, a ktorú časť môjho tela si majú najprv vychutnať. Jean-Claudovu prítomnosť som bolestivo pociťovala vedľa seba. Jeho úpenlivý zrak krásnych očí ma priam začaroval. Počas toho, ako sa vo mne Nathaniel pohyboval, som bozkávala Jean-Clauda a očami si vraveli slová náklonnosti. Alebo slová lásky?

Bez komunikácie medzi nimi dvoma zo mňa Nathaniel vyšiel, chytil ma okolo pásu a vyzdvihol Jean-Claudovi na úd. Jean-Claud mi jemne masíroval boky a pritom prirážal. Pomocou Nathanielových silných rúk som nadskakovala a hlbšie norila Jean-Claudov úd do lona. Výkriky sa šírili po celej izbe a spätne sa mi vracali a zarývali hlboko do kože. Spolu so Jean-Claudom sme sa vyniesli do výšin, s hlasným oddychovaním si ma pretočil a spolu s mojou rukou vzal do dlane Natahnielov úd. Vnímali sme jeho sťahy pod rukami a vpisovali do pamäti emócie striedajúce sa v jeho tvári.

Jean-Claude pocítil, že už bude, nasmeroval na nás jeho krásny nástroj a dostali tak plnú dávku semena na prsia. Vykrútila som sa zo zovretia čiernovlasého poloupíra a vrhla sa za levanduľovými očami. Všetci traja, schúlení do klbka, sme oddychovali a vychutnávali iskierky vzrušenia, ktoré nám tancovali po pokožke. Ak vydať sa za Nathaniela znamená, že dostanem vždy takýto skvelý sex, mohla by som prehodnotiť svoju predchádzajúcu odpoveď. Smrť sa už nezdala byť taká lákavá!

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá pomsta - 8. kapitola: