Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá pomsta - 3. kapitola

06.09.2012 (07:45) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1963×

Seattle – Washington

Snažila som sa neloviť v meste, v ktorom som vyrastala. Cieľ mojej cesty som mala vytýčený už dávno. Port Angels. Moje nohy sa dali do pohybu automaticky, tak ako aj moje myšlienky. Pocity vo mne sa priečili. Telo sa mi chvelo po túžbe konečne nájsť Victoriu a zničiť ju, ale malý kúsok srdca mi prahol po troške oddychu. Začalo sa vo mne niečo lámať, no s presnosťou som nevedela určiť čo!

Utekala som cez tmavé lesy a podľa vône som sa blížila k nejakým ľudským osídlam. To bude asi Forks. Malé zapadnuté mestečko. Nebola som ani kúsok za Forks, keď ma niečo prinútilo zastaviť a nahrbiť sa do útočnej pozície. Zachytila som neznámy pach viacerých upírov. Čo, do čerta, je toto? Obzerala som sa vôkol dokola, no nič som nezazrela. Inštinkt mi napovedal, že sú blízko.

Ani som sa nenazdala a na chrbte som pocítila záťaž cudzieho tela. Moje vnútro sa rozvibrovalo šialeným vrčaním a snažila som sa to niečo zo seba dostať. Držalo sa ma to ako kliešť. Začala som panikáriť, keď som si konečne spomenula na svoj štít. Začala som ho rozťahovať okolo seba a vtedy som pocítila uvoľnenie záťaže z môjho tela.

Okamžite som sa otočila a zbadala piatich upírov ako stoja pri sebe a obozretne si ma premeriavajú. Ten šiesty, ktorého som od seba odhodila, bola malá upírka s dosť divným účesom, ako sa zbiera zo stromu. Čierne vlasy jej trčali do všetkých svetových strán a jej tvár bola podivne stiahnutá do ublíženej grimasy. Ale veď som jej nič nespravila! Snáď tu nezačne teraz fňukať. Kriste, na koho som to narazila. Ten malý škriatok sa nedal odradiť a začala na mňa ublížene ukazovať a pritom začala niečo brblať:

„Prečo si ma od seba odhodila? Chcela som ťa len na privítanie objať a ty mi hneď poničíš novú kolekciu od Ralfa Laurena. To sa nerobí!“ Ostatní upíri sa na ňu tiež zarazene otočili a od údivu sa nezmohli ani na slovo. Asi tiež nechápali, čo tá upírka hovorí. Hm, neboli sami. Dobrovoľne zdvihnem ruku, ak to bude potrebné a zahlásim, že sa k nim pridávam.

Prestala som ju vnímať a pozorne si prezrela všetkých upírov stojacich oproti mne. Z ľavej strany stál blonďák asi tak vo veku dvadsaťsedem rokov, vlasy mierne dlhé, jantárové oči - počkať! Jantárové oči? Mi šibe? Toto má byť zase čo! Vyzeral, že by on mohol byť šéfom tohto zvláštneho klanu. Po boku mu stála krásna žena s hnedými vlasmi s medeným nádychom, oči rovnako jantárové a vek by som jej odhadla na takých dvadsaťšesť. Podľa všetkého tvorili pár, keďže sa mužova ruka za celý ten čas nepohla zo ženiných ramien.

Ako ďalší pár tvorili blondínka s dlhými, mierne vlnitými vlasmi jasnými ako žiariace slnko, postavu mala ako bohyňa - tak teraz moje ego dostalo poriadne na držku, pri nej sa môžem ísť akurát tak zahrabať pod zem - a objímala mohutného svalnáča s krátkymi čiernymi vlasmi. Usmieval sa na mňa ako nejaký zdegenerovaný debil. A ako posledný pár tvorila tá elfka s jej drahým modelom od popredného návrhára a za ruku ju držal tiež blonďák, no jeho vlasy boli dlhšie asi po plecia a  kučeravé.

Začali sa na niečom dohadovať ale tak, aby som to ja nemohla počuť. Zrazu sa na mňa ten starší blondiak usmial, podišiel kúsok mojím smerom a s načiahnutými oboma rukami dohora, prehovoril:

„Prosím, neboj sa, nechceme ti ublížiť. My len... ako by som to povedal... hm...“ koktajúc sa ku mne začal približovať. Určite to majú z tých ich očí. „Dovoľ, aby som sa ti predstavil. Volám sa Carlisle Cullen a toto je moja žena Esme,“ ukázal na upírku, ktorú objímal a od tej chvíle som ho, pravdu povediac, nepočúvala. Moju myseľ zamestnávali ich oči.

„Prečo máte oči farby zlata?“ prerušila som ho a opýtala som sa hneď na prvú otázku, čo mi napadla.

„Lebo sa živíme krvou zvierat a nie ľudí.“ Ako náhle to blondiak dopovedal, chytili ma kŕče hysterického smiechu a nevedela som prestať. No moment, a čo ak je to pravda? To by potom všetko vysvetľovalo. Ako náhle som si to uvedomila, zamrzla som na mieste ako socha. Môj sklený pohľad vypovedal o šrotujúcich kolieskach môjho mozgu.

„Zvieratá,“ zopakovala som ako v tranze.

„Správne, zvieratá. Vďaka ich krvi sme mierumilovnejší a dokážeme žiť medzi ľuďmi.“

Z môjho premýšľania ma vytrhol zvuk mena, ktoré sa podobalo môjmu. Začala som kmitať očami po celej časti lesa, kde som stála, ale nenašla som žiadnu mne známu osobu. Asi od toľkého nedostatku krvi začínam mať halucinácie. Môže ich mať upír vôbec? Vie sa zblázniť? Dobrá otázka, to budem musieť neskôr nejako zistiť. Pre istotu!

„Hej, Bella!“ Zase som začula svoje meno ako vychádza z úst tej malej elfky.

„Vnímaš?“ opýtala sa dosť nahnevane.

„O-odkiaľ vieš moje meno? Nemám pocit, že by som sa bola predstavila,“ povedala som mierne bojazlivo.

„Bella, pozri, ja som Alice a...“ Nestihla dopovedať, pretože sa dostala akoby do nejakého tranzu. Ešte viac zmätená som na ňu valila oči. Už som mala na jazyku otázku, čo sa s ňou deje, keď zrazu vyšlo z jej malých a krehkých úst tiché:

„Oh, ou!“

Moje nervy to už nevydržali a skríkla som: „ Čo sa to tu ro-" Vyrazený dych mi nedovolil pokračovať.

Tvár som mala zaborenú v tone hliny, trávy a ihličia. Na chrbte som cítila neskutočne veľkú záťaž a hrdelné vrčanie mi rezonovalo po celom tele. Nestihla som ani zapnúť štít a záťaž zmizla z môjho chrbta. Bolo počuť len tiché šepkanie a vrčanie. Chvatne som sa začala zbierať zo zeme a oprašovať celé telo. S bleskami v očiach a rozzúreným výrazom som sa otočila späť na tú podarenú rodinku s úmyslom roztrhať ich a spáliť každý jeden kúsok ich tela.

Zastavilo ma zistenie, že medzi nás pribudla jedna osoba. Bol to asi meter osemdesiat vysoký upír s bronzovými vlasmi, trošku dlhšími, ktoré mu stáli ako keby sa už minimálne pár desaťročí nečesal. Tak roztrapatené vlasy si nevie spraviť ani dnešná mládež s tonou gélu. Bohužiaľ do tváre som mu nevidela, pretože bol ku mne otočený chrbtom a vrčal na ostatných upírov. Carlisle s Alice mu niečo šepkali a tá miss blond na mňa opovrhujúco a nechutne zazerala. Končím! Milej Isabelle dávam voľno!

Vyštartovala som po tom blonďavom zázraku, ktorý si o sebe myslí, že keď má peknú tváričku, že je kráľovnou sveta? Pri mne nie! Nestihla sa ani spamätať a začala zavíjať od bolesti, keď som jej odtrhla pravú ruku a odhodila na míle ďaleko. Nečakala som pokým sa spamätá a začala do nej tĺcť hlava nehlava. Pravý, dobre mierený hák jej spravil trhlinu na jej krásnom líčku. Prechádzal mnou pocit škodoradosti. Trošku som to nepremyslela, keďže mi na chrbát vyskočil podľa pachu asi ten blonďák s kučeravými vlasmi a snažil sa mi oddeliť hlavu od tela.

Ešte šťastie, že som si spomenula na štít a všetkých v mojom dosahu to odhodilo. Alici divoko pobehovala okolo všetkých a kričala niečo v tom zmysle, že si nemáme navzájom ubližovať a nemajú útočiť na jej najlepšiu kamarátku. To ako myslela mňa? Blondiak, muscle fitness – dobre mierená prezývka na toho svalnáča - a ten nový však Alice nepočúvali a neustálymi výpadmi útočili na môj štít, ktorý mi začal slabnúť.

„Čo odo mňa chcete? Len tadiaľto prechádzam. Nevedela som, že tu sídli nejaký klan,“ snažila som sa z tejto pekelnej situácie nejako dostať. Ak by prerazili štít, je viac ako pravdepodobné, že to neprežijem. Matika nepustí.

Jeden z nich – ten nový, Edward, tuším – sa narovnal, uhladil si tričko a zabodol svoj zrak do mojich očí. Z druhej strany ako stál Edward, sa zrazu ozval hlas, ktorý ma, priznajme si to, mierne vyľakal. Dobre, bože, tak veľmi. Do riti! Nervy som mala napnuté ako gumu na trenírkach.

„Takže od začiatku. Ja som Carlisle Cullen a toto je moja rodina,“ rukou obsiahol celú bandu nasratých upírov, ktorú sa práve snažil predstaviť, keď som mu chvatne skočila do reči:

„Rodina? Nový význam slova? V škole ma neučili, že by rodina mala znamenať mŕtve, krv sajúce príšery,“ objasnila som mu pokojne. Čiernovlasý sa zlomil v páse ako špáradlo a na celé kolo sa začal rehotať. Eduard? Či ako sa volá, sa ozval:

„Myslíš si, že si vtipná?“ prskol.

„Snažím sa.“ Hodila som po ňom úsmev od ucha k uchu a pritom žmurkla. Naprázdno otváral a zatváral ústa. Nepatrný pohyb úst, ktorý si každý všimol. Typický chlap! Otrávene som pokynula Carlisleovi, aby pokračoval.

„Takže, kde som to skončil?“ opýtal sa melodramaticky a pritom si ukazovákom trel čelo. Tak toto si fakt mohol odpustiť.

„Najprv upírska rodina vraždiaca nevinné zvieratká a teraz už aj skleróza? Naozaj vám ta krv neškodí?“ posmešne som naňho zamrkala.

„Vzdávam sa,“ prehlásil. „Kto si to vezme na starosť?“ opýtal sa upírov. Alice pritancovala a stúpla si tesne predo mňa. Ak by sa pohla čo i len o milimeter, stali by sa z nás dvojčatá spojené hrudníkmi!

„Osobný priestor ti nič nehovorí?“ vrčala som na ňu a o dobré dva kroky ustúpila. Alice sa len uškrnula a začala rozprávať:

„Skús si teraz, prosím, na chvíľočku zavrieť ústa na zámok a počúvaj.“ Nedobrovoľne som prikývla a rukou naznačila na ústach zámok a následné jeho odhodenie. Melodramatické a komické, ja viem, ale nemohla som si to odpustiť.

„Dovoľ, aby som nás všetkých ešte raz predstavila. A mohla by si mi urobiť tú láskavosť... Bella? Hej, Bella?! Prosím, prestaň sa ošívať a venuj mi chvíľku svojej pozornosti,“ ozvala sa už nahnevane Alice. Nemôže mi zazlievať, že som trošku mimo, keď ma obklopuje sedem upírov.

„Carlislea a jeho ženu Esme už poznáš. Ja sa volám Alice a môj muž Jasper ti stojí za chrbtom. Láska, prosím, neskúšaj moju trpezlivosť,“ ozvala sa jeho smerom. Čo mi ten šašo robí za chrbtom?

„Tá blondína, na ktorú si sa vrhla, je Rosalie a Emmett, po tvojej pravici, je jej manžel, dieťa a maskot našej rodiny,“ uškrnula sa. Och, tak muscle fitness sa volá Emmett?

„A v poslednom rade náš večne slobodný, po láske túžiaci syn a brat, Edward,“ dokončila a v tom okamihu na ňu Edward začal odhaľoval tesáky a nekontrolovateľne vrčal. Asi neznesie kritiku.

Moment na to začal zúrivo dorážať na môj štít. Čo sa zbláznil? Nevydržala som už ten tlak, povolila štít a zrútila sa na zem ako domček z karát. Nehybne som ležala a vyčkávala tak na môj koniec. Tak povediac sa mi vybili baterky. Ako náhle si Edward uvedomil, čo so mnou spravil jeho útok, prehodil si ma cez plece a bežal až k malému jazierku, kde ma položil. Na pár sekúnd odbehol a niesol so sebou srnku prehodenú cez jeho paže.

„Jedz,“ povedal, keď si prikľakol a krk srny mi vopchal do úst. Nechutne som vypľúvala srsť, čo sa mi stihla zachytiť v ústach a krútila hlavou na znak nesúhlasu.

„To si vyhoď z hlavy!“ začala som po ňom ziapať.

Rozhryzol srnke krk, silou mi otvoril ústa až mi vzniklo pár trhlín a nechal mi stekať tú nechutnú krv do úst. Či som chcela alebo nie, musela som hltať. Ak z tohto náhodou naberiem silu, rozkopem mu riť! Po dopití tej odpornosti, odhodil srnu a prepaľoval ma čiernymi očami. Pociťovala som príval energie a hojenie tých malých trhlín, čo som utŕžila.

Edward  zaregistroval moje hojenie, skočil na mňa svojou veľkou váhou a vsunul mierne do zeme. Z úst sa mi vydralo mučenícke vzdychnutie. Pri zúrivých pohyboch pod jeho telom som zaregistrovala nejakú guču, čo mi tlačila na podbruško. Toto tu pred chvíľou nebolo! Ten parchant sa na mne vzrušuje! Snažila som sa ho odhodiť štítom, no nefungoval. Toto je snáď nejaký blbý vtip!

Začala som panikáriť. Čo ak ma znásilní? Moje ústa sa začali samovoľne otvárať v ohlušujúcom kriku, no Edward sa rozhodol, že mi ich zapchá svojim vlastným jazykom! No fuuuj! Tým nechutne tvrdým a studeným jazykom plienil moje ústa. Keď videl, že sa bránim, spomalil a zjemnil svoje tempo a odrazu môj jazyk začal spolupracovať s tým jeho. Teplo a čudné chvenie sa mi rozlievalo do celého tela. Samovoľne som mu začala jazykom odpovedať.

Po chvíli sa začal odťahovať, no ja som si jeho hlavu zakliesnila v dlaniach a znovu sa mu prisala na pery. Tak keď už niečo začne, tak nech to aj dokončí! Moja upírska časť sa vo mne začala znovu prebúdzať.

„Bella,“ zamumlal mi do úst. „Bella, prosím, prestaň. Poďme najprv za ostatnými a pozhovárajme sa,“ snažil sa ma presvedčiť. Tak už aj on pozná moje meno? To mi nikto nie je ochotný povedať odkiaľ?

No moje zmysli vybičované na maximum nehľadeli na nič, z celej sily som ho kopla medzi nohy, odvalila ho a začala som utekať. Moje telo teraz potrebovalo buď sex alebo príval sladkej ľudskej krvi. Keďže mi nebol schopný dať ani jedno, nemá zmysel sa s ním aj naďalej zahadzovať. V časovom rekorde som zastavila pred klubom Moon Place v Port Angeles. Pár dievčat ma svojim chichotom upozornilo na môj výzor. Po pozornej prehliadke som zistila, že vyzerám ako prasa. Tričko roztrhané a špinavé, rifle na tom neboli o nič lepšie. Takto dnu ísť nemôžem.

Dnes mi šťastena priala. Z klubu práve vyšla partia chlapov vo veku asi tak tridsať rokov. Celkom ich bolo päť. Vybrala som si hlavu partie, nejakého Adama. Vyzerá byť na agresívneho človeka. To s ním bude ale zábava! Už sa nemôžem dočkať! Ešte chvíľu sa chlapsky pošťuchovali. Napokon sa rozhodli pobrať domov.

Adama som sledovala až k jeho bytu a svojimi zmyslami zistila, či žije sám alebo budem mať to potešenie na väčšiu zábavu. Býva sám, škoda! Cez pootvorené okno som mu vyskočila do spálne a porozhliadla sa. Taký svinčík som už dávno nevidela a necítila. Bože, fuj, to je zápach! Jemu tu snáď niečo hnilo! Bez toho aby okúsil sprchu, sa zvalil do zahádzanej postele. Schovala som sa do kúta miestnosti, kde som bola ukrytá rúškom temnoty.

„Adam,“ pošepla som. Ihneď zdvihol hlavu a začal sa obzerať.

„Je tu niekto?“ Blbá otázka. Pomalým krokom som vyliezla zo svojej skrýše a začala sa k nemu približovať. Jeho vystrašená tvár ma len povzbudila k tomu, čo som s ním zamýšľala.

„Kto si a čo tu robíš? A odkiaľ, do pekla, poznáš moje meno?“ začal už odvážnejšie. S jemným úškrnom na tvári som k nemu pristúpila. Jedným prstom som mu pohladila líce a zanechávala mu tak nechtom krvavú stopu. S krikom odo mňa odskočil a chytil sa za krvácajúce líce.

„Daj tú ruku okamžite dolu!“ sykla som a vtom okamihu prišpendlila jeho veľké telo podo mnou. Chvatne som mu olizla krvavú cestičku, ktorú sa vytvorila z krvácajúcej rany.

Jeho veľké ruky mi začali uštedrovať rany do tváre a hrudníku. Ozval sa praskajúcu zvuk ohlasujúci zlomené zápästie.

„Bolo ti to treba?“ znudene som sa opýtala.

„Čo si zač?“ vrieskal a snažil sa ma zo seba dostať preč. Jeho úsilie som nebrala nijak na vedomie a začala mu nechtami driapať tvár. Jeho krv mi stekala po prstoch.

„Tvoja nočná mora!“ sladko som mu zapriadla do ucha a jedným hryzom oddelila ucho od hlavy. Znechutene som ho vypľula na druhú stranu izby. Zliezla som z neho a prezerala si zatiaľ vytvorené dielo. Okamžite sa postavil a začal predo mnou cúvať v záchvate plaču a kriku. Nechala som myšičku nech sa začne trochu brániť. O to väčšia zábava s ním bude. Začala som ho svojím ukazovákom lákať k sebe.

„Zabijem ťa, ty mrcha!“

Vytiahol, ani neviem odkiaľ, malý vysúvací nožík a začal mi s ním šermovať pred tvárou. V celom byte nebolo počuť len hrdelný smiech a jemné vrčanie, čo mi vychádzalo z hrdla.

„Ty si myslíš, že mi s tým malým nič ublížiš?“ vysmiala som sa mu.

Otočil si v ruke nôž tak, že ho držal za čepeľ a hodil ho po mne. Rýchlym pohybom som ho chytila a hodila naspäť. Zabodol sa mu priamo do stehennej tepny. Ten hlupák zareval a vytiahol si ho. Automaticky sa mu začala krv rinúť po stehne dole. Toľké plytvanie mu nemôžem dovoliť a behom sekundy som bola prisatá na ranu, odkiaľ mi krv prýštila do otvorených úst.

Zúrivo sa ma snažil zo svojej nohy odhodiť, no nepohol mnou ani o milimeter. Pomalým tempom prichádzal o sily, až sa mi zrútil do náručia. Lepšie som si pritiahla jeho nohu a sala ako keď mača olizuje misku plnú sladkej smotany. Ako náhle prestalo jeho srdce byť, otrela som si ústa od zvyšku krvi. Neskutočne rozšírené bledé oči od strachu sa na mňa pozerali. Necítila som nič! Ani výčitky, bolesť či smútok z toho, čo som napáchala... nič! Som ako prázdna schránka. Celý nasledujúci život, čo ma čaká, budem len prežívať. Šťastie a láska sú pre mňa navždy zakázané. Navždy!

Musela som telo pripraviť pre políciu tak, aby podozrievali mafiánske skupiny, ktoré preferujú masakre. Vnorila som ruku do jeho brucha a trhla. V rukách mi ostali jeho črevá. Ten zápach po uvoľnenom moči a fekálií mi drásal čuchové zmysli. Vnútornosti som mu vyhádzala na koberec nasiaknutý jeho krvou. Beštia v mojom vnútri vrnela od toľkého blaha, čo jej poskytoval pohľad na tak dokaličené telo.

Pri mojom besnení som si ani nevšimla tieň, ktorý stál kúsok odo mňa. S prekvapeným výrazom som sa zahľadela do kúta, kde som zbadala Edwardove  obrysy. Čo ten tu do čerta robí?

Pomalým krokom sa presunul ku mne, znechutene ma chytil za ramená a vytiahol do stoja oproti nemu. Jeho pohľad hovoril o opovrhnutí, ktoré ku mne pociťoval, no videla som tam aj iskierky vzrušenia, vyvolávajúce mužova krv. Pomaly, ako by som sa bála čo spraví, som sa mu obtrela o pery a čakala na jeho reakciu. Prudko sa nadýchol a v tom okamihu drvil moje pery tými svojimi a jazykom sa snažil dostať dnu.

Dostal zelenú a zúrivo začal jazykom kmitať vo vnútri mojich úst a ochutnával tak mužovu krv, ktorá tam zanechala ešte nejakú stopu. To vzrušujúce vrnenie našich hrudníkov ma donútilo roztrhnúť mu tričko a rukou preskúmať pevné a svalnaté telo. Nechápem, čo som mnou robí tento upír. Doteraz sa mi všetci upíri hnusili, pretože som sa ním stala aj ja, ale pri ňom... Nie, Isabella, preber sa! Prudko som sa od neho odtiahla.

„Bella?“ ozval sa Edward.

„Čo tu robíš?“ vrátila som mu otázku.

„Neviem, nemohol som ťa nechať len tak ísť. Nevedieť kam si išla, čo robíš a s kým,“ precedil cez zaťaté zuby. „Bál som sa,“ šepol tak potichu, že som to skoro prepočula. Zmučene na mňa zdvihol čierny pohľad. Nerozumiem mu. Nech ma nechá na pokoji!

„Choď preč. Ja nie som ako ty a nikdy ani nebudem. Vidím, ako sa na mňa opovrhujúco pozeráš za to, čo som spravila tomuto mužovi. Lenže toto je môj život!“ unavene som vysvetlila svoje pohnútky a pohla sa smerom k oknu. Chcela som utiecť a už nikdy nevidieť jeho tvár, ktorá mučila moje mŕtve srdce. Nesmiem mu podľahnúť, nikomu a ničomu. Ja nemám city!

„Bella, prosím!“

„Nepros, Edward.“ Venovala som mu posledný pohľad a vyskočila oknom do tmavých ulíc.

Prosím aspoň o pár komentárov, nech viem, či mám vôbec pokračovať. Ďakujem. 

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá pomsta - 3. kapitola: