Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krehká milenka - 1. kapitola + Prológ

27.03.2011 (20:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 10580×

Krehká milenka

Prológ

Keď sa vám zdá, že všetko v živote dáva zmysel, príde chvíľa, keď zistíte, že vlastne nikdy nič zmysel nemalo. Edward ma opustil a ja som sa nevedela zmieriť s tým, že som sama. Najprv som každú sekundu myslela len na jeho objatia a bozky. Jeho slová mi zneli v hlave ako nejaká halucinácia. Nebola som schopná normálne existovať. Zmaturovala som s odretými ušami. Niekedy som mala pocit, že ma nechali prejsť len preto, aby sa nemuseli ďalší rok pozerať na moju tvár. Priateľov som stratila tak rýchlo, ako z môjho života odišiel aj on. Rok som bola doma a utápala sa v žiali a nič nerobení. Jedného dňa to môjho otca omrzelo. Poslal ma za matkou, no ja som sa rozhodla začať znova, sama a na vlastných nohách. Nikdy už nedopustím, aby som od niekoho bola takto závislá. To, čo nám hovorili, ako na nás celý svet čaká s otvorenou náručou, je sprostosť.

Za prvý pol rok môjho samostatného života sa predo mnou zabuchlo viac dverí, než si dokážete predstaviť. Nakoniec musel zasiahnuť Charlie. Zohnal mi prácu v bare, a tak sa zo mňa zo dňa na deň stala barmanka v Seattli. Začiatky boli ťažké, no po roku som tu bola doma. Žila som v malom prenajatom byte a vynechala slovo Edward zo svojho slovníka. Myslela som na neho. Stále som ho svojim spôsobom ľúbila, ale zároveň nenávidela. Chcela som vedieť ako asi žije. Niekedy ma napadlo, či aj on na mňa takto myslí a či chce vôbec vedieť, čo sa so mnou stalo.

1. kapitola

Ulica po daždi vydýchla paru. Postavila som sa bosá na betón, ktorý bol o toľko teplejší, než vzduch naokolo. Sandálky som držala v rukách a vyrazila som z baru domov. Bolo nad ránom a nikde nebolo ani živej duše. Autobus o štvrtej ráno nejde, a tak som šla peši ako už toľkokrát. Vždy, keď sa takto neskoro, alebo skôr skoro, vraciam domov, spomeniem si na otca. Charlie mi vždy hovoril, aby som sa tak neskoro netárala po vonku, ale mám prácu, a to je hlavné. Na strednej ma ani nenapadlo, že raz budem kmitať v bare až do rána. Vtedy som bola plná ideálov a túžob. Chcela som na vysokú, študovať a byť právničkou, učiteľkou, farmaceutkou, alebo čím som to vlastne chcela byť. Už si nespomínam. Chcela som meniť svet a v bare mením akurát popolníky. Zasmiala som sa nad tým. Nepamätám si, čím som chcela byť, no pamätám si na to, keď sa všetko zmenilo.

Bol to deň v lese, keď mi moja láska povedala zbohom. Takmer rok som bola ako tieň. Prestala som žiť. Teraz už žijem znova svoj trápny, nudný ľudský život. Ach, Edward, povzdychnem si zakaždým. Tak toto pre mňa vždy chcel? Nemyslím si, že nechcel, aby som pracovala šestnásť hodín denne a jediná vyhliadka na vzťah je akurát moja lesbická kolegyňa. Jediný slušný človek, ktorého som za posledné dva roky, čo tu driem, stretla. Je to tu samí alkoholik a skrachovanec. Kde tu sa mihne nejaký pánko, ktorého omrzela manželka a podobne.

Prešla som na ďalšiu ulicu. Znova nesvietilo pouličné osvetlenie a tak som sa natisla k stene starého domu a šla popri ňom. Vypestovala som si zvláštny zvyk. Vždy, keď mám strach, začnem si pospevovať. Trocha trápne, keď niekoho stretnem, ale aspoň sa necítim tak sama a opustená v tej tme.

Šla som z kroka na krok a pobzukovala si melódiu, ktorá ma práve napadla. Z diaľky ma osvietili reflektory auta. O takom čase je ich tu fakt málo. Prešlo popri mne drahšie športové autíčko. Tie halogény ma úplne oslepili, a tak som chvíľu privierala oči, keď som si uvedomila, že za mnou zastalo a začalo cúvať. Obzrela som sa a zastavila. Zastavilo pri mne a vodič stiahol okienko. Myslela som, že zablúdil, a tak som sa trocha nahla.

„Za koľko, pusinka,“ ozvalo sa z auta. Skamenela som. Totálne ma to odrovnalo. To vyzerám ako nejaká štetka?

„Vypadni. Ja nie som šľapka. Zavolám políciu,“ povedala som rázne.

„Mačička vystrkuje pazúriky,“ ozval sa ten slizký hlas.

„Neboj sa, na cene sa dohodneme. Budem k tebe dobrý,“ povedal zvrhlo.

„Daj mi pokoj!“ štekla som a rýchlo šla ďalej. On za mnou cúval. Začala som mať strach, a tak som sa rozbehla. Prudko sa autom otočil a vybehol ním na chodník. Zatarasil mi cestu. Rýchlo som siahla do kabelky a vytiahla paprikový spray. Len čo vystúpil, bez rozmýšľania som mu strekla do očí hádam aj pol fľaštičky. Hrdelne sa zasmial a pritlačil ma k stene. Zmeravela som a hlboko mu pozrela do čiernych očí. Zalapala som po dychu.

„Ty si upír?“ šepla som prekvapene. Totálne som ho zaskočila. Ustúpil a neveriacky sa na mňa díval.

„Čo si povedala?“ Jeho hlas bol zrazu jasný a čistý.

„Že si upír,“ šepla som a zodvihla som zo zeme kabelku. Spray som do nej pohotovo strčila. Prekvapenie na jeho tvári stále nevymizlo. Mal tak asi tridsaťpäť, možno štyridsať. Premerala som si ho pohľadom.

„Pozri sa, nájdi si raňajky inde. Som s upírmi zadobre. Zistia, že si mi ublížil a skončil si,“ šepla som. Neviem, čo to do mňa vošlo. Možno to bol pud sebazáchovy a možno už vyjednávacia technika ľahostajnosti, ktorú som sa naučila v bare, keď bolo treba zbaviť sa niektorých neželaných hostí.

„O ktorom klane hovoríš,“ opýtal sa prekvapene.

„Je ich viac. Prečo ti to mám objasňovať. Jednoducho si choď po svojom,“ povedala som rázne a nazula si topánky.

„Tak toto sa mi ešte nestalo,“ povedal zamyslene.

„Som Amadeus.“

„Ja som Bella.“ Snažila som sa byť slušná, keď sme už nadviazali konverzáciu.

„Odkiaľ o nás vieš, Bella?“

„Hrozne, hrozne dlhý príbeh,“ povedala som namrzene.

„Doteraz som makala, chcem ísť domov.“

„Máš moje slovo, že ti neublížim a pustím ťa domov, keď mi odpovieš.“

„Dobre. Keď som mala sedemnásť, chodila som s upírom. Bol vegetarián. Milovali sme sa, ale on sa ma rozhodol deň po mojej osemnástke opustiť, lebo veril, že ma čaká lepší život. Nechcel ma premeniť. Nechcel mi zobrať dušu. Stačí ti to?“ Amadeus sa na mňa díval, akoby som spadla z jablone.

„Ty si chodila s upírom?“

„Áno. Chodila a chcela som s ním zostať večne. On nechcel.“ Otočila som sa, že odídem, keď ma chytil za rameno. Okamžite som jeho ruku zhodila.

„Povedal si, že môžem ísť, keď ti to poviem,“ šepla som.

„Ako sa volal ten upír?“

„To v dohode nebolo,“ povedala som tvrdo a šla svojou cestou.

Nemohla som uveriť, že ma naozaj nechal ísť. Musela som ho poriadne zaskočiť. Točila sa mi hlava a zvonilo mi v ušiach. Keď som prišla domov, dvere som zamkla. Vedela som, že by mi to pred upírom nepomohlo, ale cítila som sa nejako bezpečnejšie. Nemohla som zaspať a to som potrebovala na druhú znova nastúpiť do práce.  Po dvoch hodinách pozerania do plafóna a strhávania sa na každý zvuk som zaspala.

Keď som znova otvorila oči, bol už najvyšší čas ísť späť. Potiahnem ešte dnešnú šichtu a mám dva vytúžené dni voľna. Rýchlo som sa osprchovala a natiahla na seba úzke tričko a krátku sukňu. Na seba som navliekla ešte dlhší plášť a na nohy si obula balerínky. Po včerajšku ma strašne boleli nohy. Postavila som sa na zastávku a šla do práce.

Keď som prechádzala pod neónovým nápisom Bar Berry, dvihlo mi žalúdok. Deň prebiehal ako každý iný. Keď odbila jedna hodina v noci, začala som umývať stoly. Boli tu už len stáli zákazníci. Do dverí vošiel ďalší chlap. Nevšímala som si ho a šla som za bar. Prišiel k pultu.

„Čo to bude, pane?“ opýtala som sa zdvorilo.

„Niečo dobré, Bella,“ šepol. Okamžite som strelila pohľadom do jeho tváre. Bol to upír zo včera. Popod nos som si zakliala. Uškrnul sa.

„Čo tu chceš,“ zasyčala som.

„Bella! Čo to má znamenať! Ako sa správaš k zákazníkom,“ štekol spoza môjho chrbta šéf. Bol to úlisný zvrhlík, ktorý sa mi, od kedy som tu nastúpila, pokúšal dostať do nohavičiek. Zavrčala som.

„Prepáčte, pán Berry,“ šepla som a otočila sa na tohto neželaného zákazníka.

„Poďte dozadu!“ štekol šéf. Hodila som zásteru a šla za ním do miestnosti pre personál.

„Čo to má znamenať?“ opýtal sa.

„Ten chlap ma včera otravoval. Tak som zareagovala prehnane,“ šepla som.

„Budeš sa správať slušne. Inak...“

„Inak, čo pane?“ povedala som drzo. Na to mi na líci pristála jeho ruka. Nestalo sa to prvýkrát, no prekvapilo ma to a ja som sa zrútila k zemi. Keď som sa zdvíhala z mastnej podlahy, napadlo mi, či toto pre mňa Edward chcel. Odpľula som si a vrátila sa za bar. Upír tam stále sedel a premeriaval si ma.

„Prečo tu robíš, keď sa tak správa?“

„Mám akurát strednú. Myslíš, že si prácu nájdem tak ľahko. Aj túto mám po známosti a na prepitnom sa dá zarobiť,“ povedala som pokojne. Amadeus tam sedel až do záverečnej. Najprv si objednal kolu, ktorú som vypila ja, potom si dal džús, ktorý tiež skončil vo mne.

„Ešte niečo, pane?“ opýtala som sa zdvorilo.

„Neviem, máš ešte na niečo chuť?“ povedal pobavene.

Ohrnula som spodnú peru a aj ja som sa zasmiala. Bol príjemný. Rozprávali sme sa o hlúpostiach. Bavila som sa s ním ako s človekom. Tesne pred záverečnou odišiel. Ani sa nerozlúčil. Upratala som rajón, a keď som odchádzala, ako inak, posledná, zamkla som. Znova som si vyzula topánky. Tak som to mala rada, keď sa za mnou ozvalo:

„Odveziem ťa?“

2. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krehká milenka - 1. kapitola + Prológ: