Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od susedov - 2. kapitola

10.01.2011 (08:30) • RoSalie007 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1560×

2. kapitola - Pohľad: Demetri

Rýchlo som zoskočil z postele a utekal dole, pozrieť sa, kto prišiel. Keby som vedel, že to je Alice, tak ostanem leňošiť vo svojej izbe. Už len ona mi tu chýbala. Madam viem všetko. Čo tu tá chce?

„Ahojte!“ skríkla radostne svojim zvonivým hláskom a vrhla sa na každého, kto jej skrížil cestu. Jasper sa doplazil k Edwardovi a nad radosťou svojej lásky len pokrútil hlavou. Keď som videl, ako sa snaží dolapiť mňa, chcel som potichu vypadnúť, ale to už ma Alice drvila vo svojom maličkom náručí.

„Tak rada ťa zasa vidím!“ zakričala mi do ucha a vševedúco na mňa pozrela. „Ja som to videla.“ No zbohom! Mohlo ma napadnúť, že to tá potvora uvidí. Len som sa na ňu zaškeril a odišiel za Jacobom a Nessie. Toto je jedna z chvíľ, keď budem radšej trpieť Jacoba, ako byť vypočúvaný samotnou Alice.

Snažil som sa zachytiť detský smiech, ale nikde som ho nepočul, tak som zastal pred detskou izbou a započúval sa do zvukov vo vnútri. Bolo počuť dve pokojne bijúce srdcia a jedno medvedie chrápanie. Alebo skôr vlčie? Zasmial som sa pre seba a opatrne, aby nezavŕzgali, som otvoril dvere. Nakukol som dnu a nemohol uveriť svojim upírskym očiam. Ten pohľad bol taký nádherný. Nessie pokojne spinkala vo svojej posteli a vlasy mala porozhadzované po celom vankúši. Ružové líčka jej svietili na krémovej tváričke a mierny úsmev len hovoril, že je všetko v poriadku a Nessie netrápia žiadne zlé sny. Jacob ležal na zemi pri posteli ako verný psík a držal Nessie za jej maličkú ručičku. Pokrútil som hlavou a s úsmevom opustil izbu.

Také niečo by som vo Volltere nikdy nevidel. Som rád, že mi Aro dovolil prežiť pár rokov po boku Cullenovcov. Je to u nich úplne iné, ako v garde. V garde každý plní to, čo mu prikážu a nestará sa o iných.

Za ten čas som sa najviac zblížil s Felixom. Je mi ako brat. A ešte tam je Alec, ale ten je väčšinu času so svojou sestrou Jane, takže si nerozumieme až tak dobre. Ja túto možnosť beriem ako dovolenku, ktorú musím využiť a užiť si ju. Aspoň na chvíľu si oddýchnem od toho večného stopovania a zabíjania. Cítim sa tak nejak šťastný, keď nemusím pozorovať, ako niekoho Jane týra a nakoniec ho aj tak zabijeme. Viem, že niektorí si zaslúžia trest, ale toto už presahuje všetky medze. Podľa mňa sa tým Jane zabáva. Vôbec nemá srdce.

Hneď, ako som spomenul srdce, moje myšlienky zablúdili k dievčine zo záhrady. Chcel som ju znova vidieť, počuť jej jemný hlások, ktorý ma natoľko vyvedie z miery, že nedokážem myslieť na nič iné. Síce sa už vonku stmieva, ale budem dúfať, že tam ešte je.

Chcel som vymyslieť nejaký plán, ako ujsť bez toho, aby si to niekto všimol, ale bolo by to úplne zbytočné. Alice by ma aj tak videla, takže som len proste vyskočil z balkóna a vbehol do lesa. Zachytil som jej vôňu a využil svoj dar stopovania, aby som sa dostal k jej zdroju. Inak povedané, aby som našiel moju vílu. Netrvalo mi to ani päť minút a už som bol v záhrade. Lenže ona tam nebola, a bez nej to tu vyzeralo nejak mŕtvo. Ešte raz som prezrel celú záhradu, či náhodou nie je v nejakom kútiku, keď zrazu mi zrak padol na niečo biele. Vyšiel som spoza kríkov a zodvihol to zo zeme. Bola to hodvábna, biela šatka, ktorá voňala ako moja víla. Je čudné, ako si ju privlastňujem. Mal by som sa toho zlozvyku zbaviť, a to rýchlo. Bol som tou vôňou taký omámený, že som si ani nevšimol osobu, ktorá ma pozorovala z balkóna. Bola to ona. Zmysel môjho života. Milo sa na mňa usmievala a bradu si podopierala dlaňami. Po chvíli som sa konečne spamätal a upírskou rýchlosťou vbehol naspäť do lesa.

„Nie, počkaj! Nechoď preč!“ zakričala na mňa svojim zvonivým hláskom, ktorému sa nedalo odolať. Lenže ja som sa nemohol vrátiť. Prezradil som nás. Len by som nám spôsobil problémy a museli by sme sa sťahovať. A to ja nechcem. Už som sa rozhodol, že odídem, keď zrazu začala spievať pieseň, vďaka ktorej som sa tu prvýkrát dostal. Týmto ma dostala. Mala ma vo svojej moci. Ľudskou chôdzou som sa vrátil pod jej balkón a zodvihol hlavu. Radostne sa na mňa usmiala a to spôsobilo vytvorenie jamiek na jej ružových líčkach. Spev utíchol a ona si povzdychla.

„Už som si myslela, že sa nevrátiš,“ povedala trochu smutným hláskom, ale ten tón hneď prekryla neskrývaná radosť. Takže ona ma hľadala? Rozplýval som sa nad touto informáciou, ale jej úsmev ma lákal viac. Potom som si však spomenul na šatku, ktorú som ešte stále držal v ruke.

„Toto bude tvoje,“ povedal som a zodvihol šatku. Pri zvuku môjho hlasu sebou trhla, ale vyčarila ešte väčší úsmev.

„Máš nádherný hlas. Je rovnako nádherný ako ty. Si azda samotný anjel?“ opýtala sa pošepky a zahanbene sklonila hlavu. „Áno, tá šatka je moja. Bola vlastne pre teba. Chcela som ťa nalákať.“

„Ja by som prišiel aj tak. A s tou krásou si vedľa. Úplne ju zatieňuje tá tvoja,“ povedal som jej pravdivo a pozrel sa jej do tých nádherných očí. Sklopila hlavu a jej líčka sa začervenali ešte viac. Usmial som sa a pokrútil hlavou.

„Tú šatku chceš naspäť, keď si ma už ulovila?“ opýtal som sa lišiacky a ona hneď šľahla pohľadom na mňa.

„Nie, nie, nie! Je tvoja. Ber to ako darček,“ povedala s úsmevom a žmurkla na mňa. Omotal som si šatku okolo krku a ešte raz k nej privoňal. Asi sa zo mňa stáva feťák. Zrazu som začul kroky a
zavŕzganie dverí.

„Ciara, zavri balkón a choď si už ľahnúť. Prechladneš,“ povedala nejaká paní starostlivým hlasom a moja víla, menom Ciara, znervóznela.

„Ehm... áno, mami!“ zakričala naspäť. Dvere znovu zavŕzgali a už som len počul dupot po schodoch.

„Musím ísť. Prídeš zajtra?“ opýtala sa nedočkavo a ja som sa musel pousmiať.

„Určite, moja drahá.“ Poklonil som sa a žmurkol na ňu.

„Ako sa vlastne voláš?“ pozrela na mňa zamyslene a začala sa hrať, s prameňom svojich vlasov.

„Demetri, pani moja,“ odpovedal som jej spôsobom minulého storočia. Zasa vyčarila ten svoj nádherný úsmev, zakývala mi a odišla.

„Dobrú noc,“ zašepkal som a vbehol do lesa, smerom k nášmu domu. Bol som zvláštne šťastný, až taký veselý. Len čo som si spomenul na jej hlas, úsmev a pery, ktoré mi nedali pokoj, hneď som
mal chuť vrátiť sa ku nej. Všade okolo mňa bola tma, a keby som nebol upír, nedovidel by som si ani na špičku nosa.

Začal som sa cítiť nejak sám, keď nie som s mojou vílou. Bez nej som zase ten bezduchý upír, ktorý nikoho nikdy nemiloval. Toto keby počul Felix, asi by sa poskladal od smiechu. Demetri Volturi a zamilovaný. Úplne som za tých pár mesiacov pri Cullenovcoch zmäkol. Ďalší dôvod, aby ma Felix vysmial. Zastal som pred sklenenými dverami, ktoré viedli do obývačky, a normálnou chôdzou vošiel dnu. Hneď ku mne pribehla vyspatá Nessie a obmotala sa okolo mojej nohy.

„Nessie!“ skríkol som radostne, zodvihol ju do vzduchu a zakrútil sa s ňou. Jej smiech znel v celom dome a všetci prítomní neveriacky pokrútili hlavami. Postavil som ju na zem a dal jej pusinku na čelo.

„Máš veselú?“ opýtala sa Bella, keď podávala Nessie bábiku. Chytil som ju okolo pása a tiež s ňou zatočil.

„Pusť ma dole!“ zakričala so smiechom.

„Hej! To je moja manželka!“ zakričal majetnícky Edward, tak som ju radšej položil na zem.

„Ja som to videla,“ ozvala sa Alice a zatlieskala rukami. Ona sa nezmení.

„Momentálne to mám úplne na háku, Alice,“ odpovedal som jej, so spokojným úsmevom, ju zdvihol a položil Jasperovi na kolená.

„Odkiaľ máš tú šatku?“ opýtala sa Bella podozrievavo a založila si ruky na hrudi.

„Priletela ku mne,“ odpovedal som jej zasnene a odišiel pozdraviť Jacoba, ktorý sa v kuchyni napchával.

„Jacob!“ skríkol som mu do ucha a on sa tak zľakol, že mu zabehlo. Zasmial som sa a tresol ho po chrbte.

„Keď nevieš jesť, tak nejedz.“ Posadil som sa oproti nemu a snažil sa zakryť smiech.

„Preboha! Ty nie si normálny! Mohol si ma zadusiť!“ zakričal na mňa Jacob priškrtene.

„Nemohol. Zlá burina nevyhynie, pamätáš?“ poklepal som si po čele. Naklonil hlavu na bok a zmätene na mňa pozrel. Teraz mi úplne pripomínal nechápavé šteniatko.

„Narazil si do stromu po ceste domov?“ opýtal sa ma opatrne a pozrel na mňa ako na blázna.

„Nie, ale nemal som od toho ďaleko.“ Poklepal som ho po ramene a upírskou rýchlosťou som vbehol do svojej izby. Šatku som si položil na posteľ a odišiel som sa osprchovať. Veľmi som sa v tej sprche nechcel zdržiavať, lebo ma napádali úchylné myšlienky a Edwardovi sa to veľmi nepáčilo. No, možno som mu poradil nejakú taktiku v posteli. Keď sme pri tej posteli, musí vám povedať, že si neviem predstaviť Jaspera, ako sa miluje s Alice. Úprimne, ani nechcem, ale stále mi to vŕta hlavou. Veď bol major, alebo také niečo. Možno má celý priebeh sexu napísaný v nejakom pláne a potom už len naviguje Alice. To by bolo samé, „Rozkaz, pane!“ a „Pohov!“. Chudák Alice. Zrazu som zdola začul strašný rehot, ktorý určite patril Edwardovi. Do riti! Veď on ma počul!

Nech ťa ani nenapadne, povedať mu to! - zakričal som naňho v duchu. Ešte to mi chýbalo, aby ma Jazz poslal do nejakej vojenskej školy. Asi by ma tam kleplo. A ďalší nával smiechu zdola. To nemá nič iné na práci?! Vyšiel som zo sprchy a rýchlo som na seba hodil nejaké oblečenie. Ešte by mi tu vtrhla Alice a navliekla ma do saténovej košele. Otočil som sa, že si zoberiem šatku z postele, ale ona zmenila farbu. Neveriacky som na ňu pozeral. Veď už nebola biela ako čerstvo napadaný sneh, ale modrá ako obloha. To nie je možné. Pretrel som si oči, aby som si bol istý, že v nich ešte nemám penu, ale stále bola modrá. Zobral som ju a privoňal k nej. Je cítiť po Ciare, takže si zo mňa nikto nerobí srandu. Rýchlo som zbehol dole, aby som ho ukázal ostatným...