Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 6. kapitola

25.01.2012 (07:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1920×

6. kapitola

Rosalie:

„Áno, presne tak.“ Znova cvakol fotoaparát a mňa už začínali bolieť oči. Nemohla som sa však pohnúť z polohy, do ktorej som sa dostávala minimálne pol hodinu. Nemohla som pohnúť rukou, alebo zmeniť mimiku tváre čo i len o milimeter. Tak by sa pokazil celý záber.

Znova záblesk a potom už len spokojný úsmev fotografa.

„Konečne to máme. Bola si úžasná, Rose.“ Potom, čo to povedal, som si úľavne vydýchla a posadila sa.

Popreťahovala som sa a pohľad mi padol na horu svalov, ktorá stála v rohu ateliéru a s úsmevom si ma prezerala.

Ten je ale nechutný! Nemá žiadne slušné správanie! Len tak na mňa čumí... že sa nehanbí! pomyslela som si a znechutene som odvrátila hlavu. S okúzľujúcim úsmevom som si podala ruku s Alainom – fotografom - a išla som sa prezliecť.

Vošla som do menšej miestnosti, kde sa nachádzali dve ženy. Obidve, keď som prišla, vstali a začali sa mi venovať. Boli mi pridelené ako moja osobná a pomocná sila počas fotenia. Jedna sa volala Adrianna a tej druhé meno som si nezapamätala. Obidve boli Talianky – ako inak.

Rýchlo som zo seba zhodila tie hrozné čierne korzetové šaty, ktoré mi bránili v dýchaní. Zhlboka som sa nadýchla a skoro som stratila rovnováhu.

Na chrbte som zacítila niekoho ruku, ktorá mi zabránila v tom, aby som sa zrútila na zem a druhú, ktorá mi priložila k perám pohár vody. Uchlipla som si z neho a hneď mi bolo lepšie.

Takéto skraty sa mi nestávali často, ale párkrát som ich už zažila. Bolo to buď z prepracovania, alebo, ako teraz, z nepohodlného oblečenia pri fotení.

Ale čo už, kvôli kráse sa musí trpieť, pomyslela som si, tak ako vždy.

Vďačne som sa pozrela na moje pomocnice, ale tie boli zaneprázdnené odstraňovaním make-upu z mojej tváre. Bolo to trochu nepríjemné, že vám po tvári prechádzajú ruky, ktoré nie sú vaše, ale už som si zvykla.

Po pár minútach som bola oblečená v krátkych šortkách a bielom tope. Vlasy som mala sčesané do copu, ktorý nedovoľoval žiadnemu pramienku vlasov, aby vykukol na svetlo. Obuté som mala jednoduché tenisky.

V tomto oblečení sa mi voľne dýchalo a necítila som sa ako na reťaziach. A práve preto som ho aj milovala.

Vyšla som z miestnosti a odchádzala som.

Zajtra by sme mali fotiť na jednej pláži, kde bude zase hrozne horúco. Na to sa potrebujem poriadne vyspať a hlavne najesť.

Chcela som už odísť s budovy ateliéru Alaina Rossoila, jedného z najlepších fotografov na svete, keď som vedľa seba zacítila niekoho prítomnosť.

Otočila som sa a prevrátila očami. Vedľa mňa kráčal ten Hromotĺk.

Potom, ako sme sa „spoznali“, sme odišli sme do hotela. Našťastie som nemala izbu s ním, za to by som už Alison vážne uškrtila. Neznamenalo to však, že tá dvojmetrová hora svalov nechodila vždy za mnou. Liezol mi na nervy a to ho ani nepoznám a nie som s ním viac ako päť hodín. Ten chlap drží rekord.

Znova som sa naňho pozrela a zaškrípala som zubami.

To sa nemôže aspoň na sekundu prestať škeriť? pomyslela som si naštvane. Vkuse sa usmieval. Stále, keď ma „strážil“, sa usmieval. Bez prestávky.

Vyšli sme z budovy a hneď sa okolo mňa zišli asi piati fotografi. Boli to stále tie isté otázka tipu: „Rose, prečo nie si s Lucasom?!“

Nevnímala som ich. Už som si akosi zvykla na tie ich protivné reči. Na chrbte som zacítila ruku, ktorá ma poháňala dopredu. Bola chladná a ako kus ľadu, ktorý sa nikdy neroztopí. Prekvapene som sa otočila, ale vtedy som bola nasilu posadená na zadné sedadlo čiernej Audiny.

Zažmurkala som, ale to už auto štartovalo. Pozrela som sa šokovane na svojho bodyguarda a vtedy by ste sa vo mne krvi nedorezali.

„Čo si to dovoľujete?!“ zakričala som naňho. V spätnom zrkadlo som zbadala, ako sa mu zdvíhali kútiky úst.

„Som váš bodyguard a ak som to správne pochopil, mám vás strážiť,“ povedal pokojne, ale ja som pokojná nebola. Oči sa mi zúžili a dlane som stlačila do pästí.

„Hneď ráno zavolám Alison a budete mať padáka!“ zakričala som a keď som začula jeho smiech, ktorý sa rozliehal po celom aute, zmenila som názor.

Zavolám Alison hneď. Taký trkvas, čo mi nesiaha ani po členky a vysmieva sa mi! zakričala som naštvane vo svojej mysli a začala v kabelke hľadať svoj mobil.

Keď mi konečne ležal v rukách a ja som bola rozhodnutá vyťukať v tej sekunde Alisonino číslo, na obrazovke sa objavilo meno volajúceho.

Alice - nezdvíhať!

Pousmiala som sa, keď som si všimla to slovo napísané veľký a výhražným písmom. Napísala ho tam Bella, lebo jeden čas svojho života bola presvedčená, že Alice je zrelá na psychiatriu. Bolo mi ľúto zmeniť to – pripomínalo mi to sestry.

Úplne som zabudla, že som chcela volať Alison a zdvihla to.

„Rosalie! Počúvaj, musíš mi poradiť! Vieš...“ ozvalo sa naliehavo z telefónu, keď som si ho priložila k uchu. Celá Alice. Hrozne hyperaktívna a to vo všetkých smeroch.

Našťastie ju prerušil príchod Belly do nášho krúžku. Pohodlne som sa oprela o sedadlo auta a zahľadela sa cez okno na večernú krajinu Milána.

Celé mesto osvetľovali svetlá lámp a doslova vás k sebe volalo. Kričalo na vás, aby ste si išli prezrieť pamiatky, alebo len tak sa prejsť po uliciach tohto úžasného mesta. Už keď som išla z letiska do hotela, vedela som, že toto mesto bude mať navždy čestné miesto v mojom srdci.

Na modelingu bolo veľa vecí úžasných, aj keď ich dosť často prekrývali nie až tak úžasné.

Mohli ste objavovať krajiny, spoznávať nových ľudí, ochutnávať nové jedlá. Precestovali ste celý svet a domov ste sa vracali s úžasnými zážitkami. Ale preto, aby ste mohli toto všetko zažiť, ste museli neuveriteľne veľa drieť. Museli ste cvičiť a zdravo jesť, aby ste si udržali dobrú postavu. Niektoré moje kolegyne to nezvládli a psychicky sa zrútili. Ja som bola na tom ešte dobre – zvládala som to.

Úplne som zabudla, že volám so svojimi sestrami a sedím v aute s tým blbcom. Spamätala som sa až potom, ako sa mi pri uchu ozval vreskot tipu:

„Rose? Rose?! Rosalie?!“ Prekvapene som nadskočila a unavene si pretrela oči.

„Áno?“ ozvala som sa zívajúc. Dala som si pred ústa ruku a tak zakryla obsah mojich úst.

„Vnímaš?“ spýtala sa Bella. Znova som sa pozrela cez okno a až vtedy si uvedomila, že som ich vôbec nepočúvala.

„Pravdu, alebo lož?“ spýtala som sa a pobavene som počúvala, ako si Alice a Bella nahnevane povzdychli.

„Takže nie,“ skonštatovali obidve naraz a ja som začala rozmýšľať nad tým, či sa aj cez telefón dajú počuť myšlienky.

Bella a Alice boli vždy akoby prepojené nejakou trubicou, cez ktorú sa rozprávali a pritom neboli ani dvojičky. Bella bola od Alice o dva roky mladšia, čo ju nehorázne štvalo. Bola z nás najmladšia, keďže ja som prvorodená dcéra našich rodičov.

„Dievčatá, prepáčte, ale práve som dofotila a potrebovala by som sa vyspať. Môžem vám zavolať neskôr?“ povedala som unavene. Bella niečo zamumlala a ja by som dala aj ruku do ohňa zato, že práve rozmýšľa nad nejakým chlapom.

„Jasné, Rose. Aj ja musím končiť. Ahoj!“ rozlúčila sa s nami Alice a už jej nebolo.

„Ahoj, Bella,“ povedala som tiež a zrušila hovor. Mobil som hodila na sedadlo vedľa a unavene som zatvorila oči.

Rozprávanie sa cez telefón s mojimi sestrami bolo trochu zvláštne, ale nemali sme inú možnosť. Každá sme bývali inde a nemali sme času nazvyš, aby sme sa navštevovali. Niekedy mi chýbala tá Bellina nešikovnosť a Alicina pojašenosť. Musela som sa však zmieriť s tým, že je to tak, ako to je a ja to už nezmením.

Zvuk motora sa mi dostával do uší a príjemne ma upokojoval. Ani neviem ako, zrazu sa mi zahmlilo pred očami a ja som sa prepadla do ríše snov.

Otvorila som unavene oči a zahľadela sa na krvavočervený strop. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kde som a keď som si to uvedomila, vystrelila som do sedu, až sa mi svet zakrútil pred očami. Nevšímala som si to a začala som hľadať svoju kabelku.

Veľa som si toho z včerajška nepamätala, iba ak to, že som zaspala v aute a nejaké silné ruky ma zdvíhali. Pravdaže som vedela, komu tie ruky patrili a už to chlapec prehnal.

V kabelke som našla mobil a nahnevane som vyťukala Alisonino číslo. Chvíľu to zvonilo, ale potom sa ozval signál, ktorý hovoril, že to moja agentka zdvihla.

„Alison?!“

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 6. kapitola: