Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 5. kapitola

22.01.2012 (12:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2003×

5. kapitola

Alice:

„Nevieš, kde mám tú žltú sukňu?!“ zakričala som na Vivien a pár zamestnancov, ktorí išli okolo mojej kancelárie, sa prekvapene pozreli mojím smerom. Do mojej kancelárie sa vrútila volaná a v rukách držala moju spásu. Teda, moju trafenú dušu už nemôže nič spasiť, ale tá sukňa bola fakt dokonalá.

Rýchlo som si ju na seba natiahla a Vivien prekvapene zdvihla obočie.

„Čo si sa tak vyparádila?“ spýtala sa so smiechom, aj keď to vedela. Bolo to na mne vidno ešte viac ako to, že dnes som si na seba nahodila asi kilo make-upu.

„Idem na ďalšiu schôdzku s pánom Haleom,“ šepla som a pritom sa mi v hlave znova objavil obraz tých jeho dokonalých vlasov, ešte krajších, ako tá sukňa.

Len sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„S pánom Haleom?“ Znova sa zasmiala a jeho meno ironicky zvýraznila. Hodila som po nej pero a ona sa len tak-tak uhla.

„Ten je len môj,“ povedala som výhražne, ale hneď nato sme sa ako na povel obidve rozosmiali. Pridržala som sa stola, aby som nespadla a po upokojení si zobrala zo stoličky kabelku. Prevesila som si ju cez rameno a ešte poslednýkrát som sa zahľadela do zrkadla.

Dlhé hnedé vlasy mi vo veľkých vlnách padali na plecia a pri každom pohybe sa pohli tiež. Prsia a brucho mi obopínal úzky čierny top bez ramienok. Spomínaná žltá károvaná sukňa z mojej dielne mi siahala nad kolená a odhaľovala tak dve dokonale opálené nohy. Vysoké čierne topánky na platforme a k tomu ako bonus, čierna kabelka.

Obrátila som sa a v tej chvíli som myslela, že ma klepne.

Uprostred mojej kancelárie stála veľká a syčiaca mačka. Bola ryšavá a tie svoje zelené okále upierala na mňa. Ustúpila som dozadu. Ako sa tu mohla dostať?!

Bola to mačka... uprostred mojej kancelárie stála mačka. Rýchlo som zažmurkala, či sa mi to náhodou iba nezdá. Tá mačka tam ale stále bola. Chcela som niečo chytiť a to zviera smečom, alebo neviem čím, odstrániť z môjho dosahu. Ale okamžite.

Bol tu však problém. Aj ja som stále uprostred miestnosti a tak som nemala čo chytiť.

Na rakvu chcem jednoznačne biele kvety... alebo žlté. Nie zelené s červenými pásikmi! pomyslela som si a vtedy tá ryšavá zver asi pochopila, že ja pre ňu nie som dobrá korisť. Otočila sa a len tak si vypochodovala z mojej kancelárie.

Keď za dverami zmizol aj ten jej kývajúci sa chvost, úľavne som si vydýchla.

Mačky neznášam od... od svojho narodenia. Áno, už keď som bola v maminom bruchu, bojovala som s imaginárnymi mačkami, ktoré ma chceli zožrať a upiecť zaživa. Muselo to tak byť, lebo taký odpor k mačkám, ako mám ja, nemá asi nikto. Ani neviem, prečo som ho mala, ale viem, že mačku si ako nového domáceho miláčika rozhodne nekúpim.

Moje dlhé a divné myšlienkove pochody prerušil pohľad na hodinky.

Doriti! pomyslela som si a vybehla z kancelárie. Zbehla som schody a vybehla do popoludňajšieho parížskeho počasia.

Zase som na schôdzku meškala! Oprava: Ja vždy všade musím meškať a všetko robiť oneskorene. Napríklad, asi pred dvoma rokmi som piekla kura. To boli ešte len začiatky mojich kulinárskych znalostí, ale aj tak som to kura mohla vybrať skôr. Nakoniec to dopadlo tak, že naša rúra vyhorela, ale keď tá kabelka v časopise bola taká dokonalá! Ako som mohla od nej odtrhnúť pohľad, keď bola taká krásna a to iba kvôli jednému blbému kuraťu?

Odvtedy nevarím.

Zadychčane som zabočila na ulicu, kde bola kaviareň, v ktorej sme sa mali stretnúť. Bola to tá istá kaviareň, kde sme sa dohadovali na zmluve.

Vtom som ale predo mnou zjavila blonďavá hriva vlasov a ja som prekvapene vypúlila oči.

Stál rovno predo mnou. Teda, nie rovno, ale skoro. Videla som každú čiastočku jeho tváre, jeho dokonalé pery, ktoré boli teraz zdvihnuté do krásneho úsmevu.

„Ups,“ vyletelo mi z úst a jeho úsmev sa ešte rozšíril.

„Dobrý deň, teší ma, že sa znova stretávame. Práve som prišiel a to bolo asi v rovnako čase, ako ste prišli aj vy,“ povedal a moje vypúlené oči mi už išli vypadnúť z očných jamiek. O chvíľu si ich budem musieť zbierať zo zeme.

Musela som vyzerať hrozne - po tom útoku dravej mačky a ešte aj pri spomienke na to divé kura, ktoré malo vpísané v osude, že jeho život neskončí dobre. No, čo sa dá robiť. Život je sviňa a ako čerešničkou na torte je to, že ja všetko dokážem tak dokonale posrať.

Alice, upokoj sa! Tak fajn... lenže ako? No prvá možnosť je, žeby si ho pozvala na rande... a tá druhá, pomyslela som si už trochu naštvane a on, akoby mi čítal myšlienky... Kútiky úst sa mu siahali niekde až po oči.

Ako to, že sa mu neroztrhnú ústa? zamyslela som sa.

„Nepôjdeme dovnútra?“ spýtal sa a otvoril mi dvere reštaurácie. Dovnútra? Znova som zamrkala a rýchlo sa popri ňom prešmykla.

Sadli sme si k tomu stolu, pri ktorom sme sedeli aj minule. Odsunul mi stoličku a ja som si s úsmevom sadla. Okamžite vybral z toho svojho kufríka papiere a vyložil ich na stôl.

Nemohla som z neho spustiť oči. Celý čas, celú schôdzku, som sledovala každý jeho pohyb. Doslova som sa naňho prilepila pohľadom. A ja ani neviem ako a zrazu sme stáli pred kaviarňou a dávali si zbohom.

Moja nálada klesla na bod mrazu, keď sa otáčal a smeroval k svojmu autu. Nemala som na výber. Otočila som sa a tiež sa vybrala k autu, kde si pôjdem oči vyplakať.

„Slečna Swanová?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa prekvapene otočila. Bol chrbtom opretý o svoje auto a s dokonalým úsmevom prinútil môj organizmus totálne skolabovať.

„Á-áno?“ povedala a oči nespúšťala z jeho obleku. Predstavoval som si, čo by mohlo byť pod ním.

Bože, Alice! Nebuď úchylná! ozval sa mi v hlave pohoršený hlas, ktorý ma prinútil uvedomiť si, ako divne na neho zízam. Už zase.

„Nešli by ste so mnou na večeru?“ povedal a ruky si strčil do vreciek. V tej chvíli by som bola schopná skákať aj dva metre vysoko. Srdce sa mi rozbúšilo a hlava zakrútila.

Len tu teraz neodpadni! Tým by si všetko pokazila! povedal znova ten protivný hlas.

Prinútila som sa, aby som aspoň trochu vyzerala normálne a nie čumiac naňho s otvorenými ústami. Áno, moja sánka sa skoro váľala po zemi. Som sa čudovala, že mi tam ešte nevletela nejaká mucha Objavovateľka.

„Veľmi rada,“ prikývla som a môj hlas znel až veľmi pokojne. Až príliš.

„Tak teda zajtra o ôsmej tu pred reštauráciou?“ spýtal sa a ja som ledabolo prikývla. Usmial sa a za pár minút ho už nebolo. Nechápala som, ako môže byť taký rýchly, veď ja ešte ani nespamätala z tej chvíle.

Nasadla som do auta a zaborila sa do sedadla. Privrela som oči a rozosmiala sa. Bol to radostný smiech, smiech víťazstva.

Idem na rande s Jasperom Haleom alias pánom Dokonalým!

Ale je tu problém... o koľkej sme sa to mali stretnúť?!

4. kapitola - 6. kapitola

Rozhodla som sa, že budem vkladať pohľady našich sestier podľa toho, aký pohľad budete chcieť vy. Tak, aký chcete v ďalšej kapitole?

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 5. kapitola: