Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 4. kapitola

15.01.2012 (18:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 1879×

4. kapitola

Bella:

Pomaly som otvorila oči a zahľadela som sa na stenu. Ani neviem prečo, ale asi minútu som na ňu čumela a až potom som si uvedomila, že už nespím a nesnívam o Sexi Krásavcovi. Zakrútila som hlavou a vstala z postele. Moje kroky smerovali do kuchyne, kde som so zívaním otvorila chladničku.

Pretrela som si oči a smutne si vzdychla. Moja chladnička dýchala prázdnotou... nie, ona ňou prežívala. Boli v nej len rajčiny, kečup, mlieko a ešte pár hovadín, ktoré mi nič nehovorili. Vybrala som rajčiny a aj kečup. Keď som tak nad tým logicky rozmýšľala, z tej kombinácie by mi nemalo byť zle, či?

Na kúsok chleba, ktorý som našla v chlebníku, som si naliala kečup a do šálky som si naliala vodu z vodovodu.

S mojimi „prvotriednymi“ raňajkami som sa začala obliekať do práce. Teda, skôr do môjho života. Hranie na klavír ma robilo šťastnou a jedine pri ňom som sa necítila ako totálny exot.

Hodila som do seba posledný kúsok toho niečoho, čo sa malo volať chlieb, a rýchlymi krokmi vyšla z bytu.

Bývala som v jednej luxusnejšej budove – mohla som si to, našťastie, dovoliť. Mala som asi troch susedov a aj to boli u seba maximálne dvakrát do týždňa, takže to bolo v poriadku.

Zbehla som po schodoch, nechcela som ísť do výťahu, lebo minule som sa v ňom zasekla a skoro tam umrela. Bola som už tak v koncoch, že som začala hrať sama so sebou v hlave piškôrky. Boli to tri najdlhšie hodiny v mojom živote (teda, ak nepočítame ďalšie rôzne trapasy, ktoré mi úplnou náhodou pribudli na môj imaginárny zoznam).

Nasadla som do svojho autíčka a s úsmevom ho naštartovala. Nevedela som, aká je to značka, aké to má airbagy a podobné blbosti. Pre mňa to bola len vec so štyrmi kolesami, ktorá sa pohybovala po ceste a robili sa z nej dlhé kolóny.

S vydýchnutím som zastala pred divadlom. Bola som rada, že mi to auto cestou nezdochlo. By som ho už potom normálne vyhodila. Čo si to dovoľuje vyskakovať proti svojej paničke?

Vošla som do divadla a slastne privrela oči. Konečne... tak dlho som tu už nebola. Teda, bola som tu včera, ale to sa nepočíta.

„Bella!“ začula som a prekvapene otvorila oči.

Na schodisku oproti mne stála vysoká žena. Nahnevane si ma prezerala a ja som jej pohľad opätovala. Zišla po schodoch až ku mne.

„Čakáme už iba na teba. Kde trčíš?!“ spýtala sa ma nahnevane a už ma ťahala do skúšobnej sály.

„Aj tebe dobré ráno, Lucy,“ zasmiala som sa pobavene. Na moju drzú odpoveď nereagovala.

Lucy bola moja najlepšia kamarátka už od prvého dňa, čo som prišla do divadla. Mala toľko rokov ako aj ja, len bola o tri mesiace staršia. Dosť často sme sa doberali, alebo hádali, no istým spôsobom to patrilo k nám.

Lucy otvorila veľké dubové dvere a ja som sa ocitla v obrovskej miestnosti. Bolo v nej asi dvadsať ľudí, ktorí sa buď rozprávali so svojimi susedmi, alebo si ladili nástroje.

Keď som si miestnosť poriadne pozrela, zistila som, že tam všetci nie sú.

„Ty si mi klamala!“ obvinila som Lucy. Tá sa iba uškrnula a sadla si na stoličku. Do ruky zobrala svoje husle a jemne si na nich vybrnkávala.

Pokrútila som hlavou a sadla si za klavír. Pohladila som klávesy a slastne privrela oči. Po pár minútach sa ozval dirigentov mohutný hlas:

„Začíname!“

Pozrel sa na mňa. Ja som mala celú pieseň začať. Bola to jedna z najnáročnejších piesní, ktoré som kedy hrala. Dosť často sa v nej menil rytmus, rovnako ako aj tóniny.

Nadýchla som sa a zahľadela sa na dirigentovu ruku – zdvihla sa a...

Začala som hrať. Jemne som pohládzala klávesy bruškami prstov a zavrela som oči. Cítila som, ako sa mi začína zaplňovať vnútro, ktoré mohla zaplniť iba hra na klavíri. Každý tón mal svoje čaro, každá pieseň mala svoje cítenie. Mohli by ste si to predstaviť napríklad pri farbách – akoby hraním tej piesne ste na stenu hádzali farby podľa toho, aké vo vás vzbudzuje pocity.

Za chvíľu sa ku mne pridali sláčiky a trúbky.

Spoločne sme vytvárali najkrajšie pohladenie pre uši a ja som si už ako stý raz povedala, že klavír je môj život.

„Tak fajn, o štyri dni máme koncert, tak to ešte doladíme. Teraz máte voľno!“ zakričal na nás vedúci a naša skupinka sa začala pomaly rozchádzať.

„Ideš na kávu?“ spýtala sa ma Lucy a pricupitala ku mne.

„Dám si,“ prikývla som a išla za ňou.

„Dnes to nebolo až také zlé. Myslím si, že do koncertu to stihneme,“ konštatovala Lucy a ja som nemo prikývla. Ešte stále sa mi ozývali v hlave tón klavíru. Tóny mojej duše.

Vošli sme do malej kuchynky, ktorá sa nachádzala na konci divadla. Nechodilo tam veľa zamestnancov, ale my s Lucy sme tam trávili každú voľnú chvíľu. Urobili sme z toho detský kútik.

„Čo si dáš? Espresso, normálnu...“ začala vymenúvať, ale ja som ju zarazila.

„Espresso,“ prikývla a postavila vodu, aby zovrela. Potom zaliala kávu v šálkach a jednu mi podsunula pod nos.

Keď som však zacítila vôňu kávy, ktorá mi kedysi dodávala realistické myslenie, zdvihol sa mi žalúdok a zaradil spiatočku.

S rukou na ústach a vypúlenými očami som sa zohla nad záchodovou misou vo wecku, ktoré bolo oproti kuchynke. Keď som zo seba dostala tie divné raňajky, hneď mi bolo lepšie. Sadla som si na dlážku a otočila sa. Oproti mne stála Lucy.

Prezerala si ma podozrievavým pohľadom a nakoniec vyhŕkla:

„Nie si ty tehotná?“

Prekvapene som vypúlila oči, ale potom som vybuchla do pobaveného smiechu.

„A s kým by som mala byť tehotná? S ET?“ povedala som cez záchvat smiechu a pozorovala, ako sa snaží prísť na koreň môjmu vtipu.

„Ty si panna?“ spýtala sa šokovane. Vstala som a išla si vypláchnuť ústa. Musela som mať ten humus čo najskôr preč z úst.

„Myslíš znamenie zverokruhu?“ opätovala som jej pobavene otázku. Ona iba pretočila oči, ale drgla do mňa, aby som jej odpovedala.

„Áno, som panna,“ povedala som s otravným povzdychnutím. Počula som, ako Lucy vedľa mňa prekvapene vydýchla.

„Si robíš prdel,“ povedala, keď sme si sadli naspäť do kuchyne. Svoju kávu som vyliala, ale Lucy si svoju šálku pridržala pri ústach a jemne si z neho usrkávala.

„Nerobím. Nestojím o to skočiť do postele s každým. Čakám na toho pravého,“ povedala som ironicky a znova som vybuchla do smiechu, keď som si všimla Lucyin prekvapený výraz.

Takto sme sa rozprávali asi ešte hodinu a potom sa rozlúčili. Každá sme sa vybrali iným smerom, lebo každá sme mali inde zaparkované autá.

Rýchlo som zbehla po schodoch divadla a chcela som odbočiť, keď som narazila na stenu. Zapotácala som sa dozadu a chytila sa za hlavu.

„Ospravedlňujem sa, nevidel som vás,“ začula som za mnou. Môže stena rozprávať? Prekvapene som sa otočila. Predo mnou stál Sexi Krásavec.

Na sebe už nemal oblek, ale voľnú košeľu, ktorej prvé tri gombíky mal rozopnuté. Čierne nohavice a dokonalý úsmev mu dodávali ešte väčšie čaro. Zažmurkala som, či nie je náhodou len bujným výplodom mojej fantázie, ktorá práve rozmýšľala, prečo som si so sebou nezobrala baliaci papier.

On tam však stále stál.

„To...  je v poriadku,“ vypotila som zo seba a znova zažmurkala. Usmial sa pokriveným úsmevom, ktorý ma dostával do kolien. Otočil sa a znova odišiel. V mojej hlave sa mi zrodil plán.

Pôjdem si kúpiť špagát a keď ho niekedy znova stretnem, zviažem ho a odnesiem si ho domov, pomyslela som si a uznala som, že je to dobrý plán, len kde zohnať špagát...

3. kapitola - 5. kapitola

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 4. kapitola: