Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 11. kapitola

04.03.2012 (17:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3564×

Alice:

Tieto nie, ani tieto... hučalo mi hlavou a ja som stále brala z obchodného regála iné krabičky. Každá bola inej farby, každá mala iný tvar. Už mi to liezlo na nervy. Prečo musel tento obchod prestať odoberať tampóny mojej obľúbenej značky?!

Je to naprd, pomyslela som si a hodila ďalšiu krabičku do nákupného vozíka. Bolo ich tam už asi desať... teda jedenásť.

Prešla som s vozíkom o pár krokov ďalej a stále som prehľadávala obsahy regálov.

Nákupy som milovala, ale len v oblasti módy. Kupovanie potravín a tých takých ostatných vecí mi veľmi nesedelo. Vždy som v tom mala dosť veľký guľáš.

Vtom som začula, ako mi prišla textová správa. Vybrala som telefón z kabelky a začítala sa do správy.

Alice, John Domif chce prehodnotiť svoju zmluvu. Zastav sa tu, má prísť o hodinu. Vivien.

Zdvihla som obočie a to otravné elektronické stvorenie, ktoré má tendenciu pokaziť každú moju chvíľku pokoja, hodila naspäť do kabelky.

Celý nákup som potom premýšľala nad tou správou. John Domif bol módny návrhár, ktorý chcel spolupracovať so mnou na módnej prehliadke. Nechápala som však, nad čím chce diskutovať. Módna prehliadke je naplánovaná až o dva roky, čo je dosť dlhá doba pre zariadenie všetkých potrebných vecí. Aj tak som sa však s nákupným vozíkom vybrala k pokladni a urýchlene zaplatila.

Zase mi zapípal mobil. Bolo mi však proti srsti vyhrabať ho z toho môjho organizovaného bordelu menom kabelka a znova sa dozvedieť nejakú otravnú správu, ktorá mi určite zhorší náladu.

Už som sedela v aute, keď mi znova zapípal telefón. Už naštvane som ho vybrala a nazlostene otvorila správu. Bola odoslaná z neznámeho čísla.

Nešli by ste dnes na obed? Tak o jednej pred kaviarňou? Budem rád. Jasper Hale.

Vytreštila som oči na displej mobilu.

Zdá sa mi to? Mám halucinácie? Lebo práve mi prišla správa od Jaspera Halea, od ktorého som si myslela, že ho už nikdy potom trapase s vyvrtnutým členkom neuvidím, pomyslela som si prekvapene a ešte štyrikrát si správu prečítala. Stále tam bolo napísané to isté.

Takže nemám halucinácie, pomyslela som si nadšene a naštartovala som auto. Vyšla som z parkoviska a keďže bolo teplo, síce nesvietilo slnko, otvorila som okno a nechala som, aby mi vietor roztancoval vlasy.

Asi v polovici cesty do môjho bytu som si spomenula na schôdzku s Johnom Domifom, ktorá má byť o hodinu – presne o jednej. A nemôžem ju zmeškať. Prekvapene som zovrela volant auta a zahľadela sa na hodinky, ktoré mi pokojne ležali na mojom predlaktí.

Bolo pol jednej.

Takže som stále pred obrovským rozhodnutím. Buď pôjdem na obed s tým bohom, alebo odídem do kancelárie a preberiem veci s Johnom. Lenže keď odmietnem Jaspera, možno ho už nikdy neuvidím.

Ale keď neprídeš na schôdzku, celá tvoja kariéra ostane v troskách. Ako sa teda rozhodneš? povedal v mojej hlave hlas, ktorý sa rozhodol, že sa stane filozofom. Odstavila som auto pri kraji cesty, lebo som vedela, že toto bude na dlhšie.

Svoju prácu som milovala – bola pre mňa všetkým. Dá sa povedať, že som bola workoholička. Kárieru som si budovala pomaly tri roky, potom, ako som odišla z domova. Cestovala som po krajinách a zháňala inšpiráciu, priateľov. Spoznávala som pôdu, po ktorej som sa rozhodla kráčať. Všetko išlo tak, ako malo a zo mňa sa stala módna návrhárka, úspešná na celom svete. Lenže bol tu háčik.

Začala som si uvedomovať, že možno mojou jedinou láskou v mojom živote nie je len práca a rodina. Doteraz som nemala žiadny stály vzťah. Vždy to boli len také flirty do postele, alebo krátkodobé vzťahy, ktoré mi dávali istotu, že nie som lesba. Vždy som si však uvedomila, že k dotyčnému nič necítim a tak sme sa, po nejakom čase, rozišli. Nemalo to cenu.

Ale pri Jasperovi to bolo iné. Keď som si spomenula na jeho dokonalý účes, úsmev, postavu, hlas a to, ako sa ku mne správa, naskočila mi husia koža a mozog nedokázal rozmýšľať. Niečo ma k nemu ťahalo. Bol to zatiaľ nepoznaný pud v mojej mysli, ktorý sa, tuším, nazýva láska.

Rozhodla som sa. Schytila som mobil a naťukala správu. Hneď potom som naštartovala auto a šialenou rýchlosťou som sa vybrala k sebe do bytu.

S umytými vlasmi a prezlečená do hnedých letných šiat, ktoré mi ladili k očiam, som vystúpila z auta a okamžite sa začala obzerať okolo seba. Stála som pred malou kaviarničkou na rohu ulice, keď vtom ma niekto chytil za rameno.

Prekvapene som sa otočila, ale až príliš rýchlo. Zapotácala som sa, ale chytili ma dve pevné ruky.

„Dúfam, že si nechcete znova vyvrtnúť členok.“ Zasmial sa a pomaly ma zdvihol.

„To dúfam aj ja.“ Zasmiala som sa tiež a uvoľnila som sa. Ako vždy mi otvoril dvere a my sme si sadli na naše obvyklé miesta. Objednala som si šalát, on sa ospravedlnil, že si dá iba vodu.

Vždy sa svojho jedla ani nedotkol. Trochu sa v ňom pohrabal s vidličkou, ale nikdy si žiadne sústo nevložil do úst. Prišlo mi to zvláštne...

„Nevyrušil som vás?“ spýtal sa a ja som zdvihla tvár.

Keby som mu mala povedať pravdu – vyrušil. Nechcem ani vedieť, ako musí Domif zúriť. Určite nebude príliš nadšený, keď sa dozvie, že sa na schôdzku nedostavím. Nechcela by som byť vo Vivieninej koži.

Naše stretnutie ubehlo ako voda – ako vždy. S ním čas bežal neuveriteľnou rýchlosťou. Vždy nasadil takú tému, pri ktorej som zvyčajne hovorila len ja a on sa smial. Bolo mi s ním neuveriteľne dobre. Tak ako pri nikom.

Zrazu som však stála pred kaviarňou a on po mojom boku. Chcela som vrátiť čas. Znova sa s ním rozprávať, znova mu hľadieť do očí, počúvať jeho melodický hlas. Ibaže to sa už nestane.

Otočila som sa k nemu.

„Ďakujem za príjemne strávený obed,“ povedala som zdvorilo a pokojne. Ale vnútri mnou lomcoval strach, že ho už možno nikdy neuvidím – tak ako na konci každého našeho stretnutia.

„Aj ja ďakujem.“ Usmial sa a už som sa išla otáčať, že odídem, keď vtom ma chytil za ruku, „môžem sa vám nejako odvďačiť?“

Nechápala som. Odvďačiť? Začo a navyše ako?

Naklonil sa ku mne a pritlačil svoje pery o tie moje. Najprv som nič nechápala a s vypúlenými očami ho sledovala. Ale potom mi to doplo (sláva). Oči som slastne privrela a vychutnávala som si túto chvíľu. Bola som úplne v šoku. Len tak ma pobozkal, z ničoho nič.

Jeho pery boli chladné a tvrdé ako ľad, ale aj napriek tomu neuveriteľne poddajné a mäkké. Boli dokonalé. Myseľ sa mi úplne zahmlila a do nosa sa mi dostala nádherná vôňa škorice a lesa. Už som chcela otvoriť ústa a náš bozk prehĺbiť, keď vtom sa odtiahol.

„Ešte raz, ďakujem,“ šepol a... odišiel?

10. kapitola - 12. kapitola 

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 11. kapitola: