Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 8.: Výnimky

20.08.2012 (07:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 937×

Výnimky

Báli sa, to Vanya chápala, ale vôbec netušila, prečo sa, do čerta, chce štvrtina neviest vrátiť na to prekliate miesto plné Volturiovcov. Hádam im u nich bolo dobre? Keď z nich boli iba otrokyne? Nechápala to a úprimne, ani sa to pochopiť nesnažila. Za celý svoj elfský a upírsky život sa snažila chápať každého, ale toto jednoducho odmietala. Čo ich tam tak lákalo? Dúfala, že Isabella sa čoskoro vráti aj s pokynmi od Celeste alebo s Celeste samotnou, pretože mala naozaj starosti a strach, že niektoré nevesty ujdú a vytrúbia Volturiovcom všetko, čo sa oni pred nimi rozhodli utajiť.

Toto miesto bolo ideálne, na úkryt pred svetom absolútne. Ale Vanya chcela ešte aj to, aby sa pred niektorými nevestami skryl ten svet. S úsmevom okolo seba roztiahla tmu a strach. To bola jej schopnosť. Ako elfka vedela výborne odlákať a skryť sa pred nepriateľom. Keď sa stala Banshee jej schopnosť sa ešte vycibrila a Vanya teraz dúfala, že postačí na to, aby tých prekliatych päť Banshee udržala na mieste sedieť na zadku.

xxx

Na šaty a kabátik som si prehodila tmavý plášť s kapucňou, ktorá mi zakryla vlasy a tvár. Bola som na človeka príliš bledá a pekná, mala som divné oči, navyše som sa do tváre stále podobala na Isabellu, ktorou som bývala predtým. A keďže za bieleho dňa som si to nemohla raziť po strechách a hradných múroch, musela som sa správať ako človek. Prispôsobila som tomu aj svoju chôdzu, aj keď beh som mala oveľa radšej. No keďže som vyhľadávala čo najtmavšie uličky, aby som si obhliadla terén, dovolila som si ísť trochu rezkejšie.

Lordareon bolo krásne mesto. Hlavné ulice malo široké a čisté, tie postranné a tmavé už také čisté neboli, ale aspoň v nich nebolo cez deň takmer nikoho, čo mi celkom vyhovovalo. Hoci som tu bola len raz s Tari a to sme tu neboli dokopy ani päť minút, spleť ulíc som poznala výborne, pretože presne kopírovali tie pod povrchom. Dnes bolo pekne, sem tam trochu mrholilo a bolo príjemne zamračené. Deň pre Banshee ako stvorený.

Prešla som okolo palácika nejakého boháča, vkĺzla do exotickej záhrady a keď som sa uistila, že sa nikto nepozerá, prešla som na druhú stranu záhrady za tri sekundy. Tam som opäť vkĺzla do prítmia tmavej, úzkej a pre obyčajných ľudí aj vo dne strašidelnej uličky. Toto bola zadná časť mesta, ktorú som nepoznala takmer vôbec, ale pretože som sa mala večer na niekoľko minút ukázať na verejnosti, potrebovala som to zmeniť.

Tmavá ulička bola slepá. Zamračila som sa na múr, ktorým končila. Ani trochu sa mi nechcelo vracať sa späť. Obzrela som sa; po stranách uličky sa povaľovali dvaja opití bezdomovci. Fajn, takže toto problém nebude.

Ladne som sa odrazila od zeme a pristála na streche domu. Opatrne som sa prikradla až na kraj a z výšky pozerala nad námestie pod sebou. Nebolo to najväčšie mestské námestie, ale ľudí tu bolo dosť. No aj napriek tomu mi nedalo nespoznať jednu postavu pomaly prechádzajúcu okolo fontány a mieriacu si to rovno oproti mne.

Edward.

Ale čo tu, do pekla, robí? Veď je upír! A deň. Môže sa prezradiť. No zatiaľ si ho očividne nikto nevšimol. Iba niekoľko blondínok, ktoré si zozadu veľmi nenápadne obzerali zadnú časť jeho tela. Dokonca ho niekoľko vážených občanov Lordareonu pozdravilo. Žeby... sa robil človekom? Aby zapadol do spoločnosti? Koniec koncov, prečo nie.

Bol neodolateľný, žiadna ženská nebude riešiť, že má trochu čudné oči, je tvrdý ako mramor a pri jej vôni má problémy, aby ju nezabil. Muži by to aj riešili, ale každý muž v Lordareone, ktorý mal nejakú právomoc bol pod papučou. Takže z toho tiež nič nebude.

Prižmúrila som oči. Naozaj by som rada vedela ako to robí. A navyše, prečo nie je niekde na druhom konci sveta? Všade sa to tu hemží Volturiovcami – no, cez deň ani nie, ale správy sa šíria rýchlo – a veľmi jasne som mu poradila, aby vypadol.

Rýchlo som prešla na druhú stranu strechy a skočila do ďalšej tmavej uličky. Vyšla som z nej akurát v momente, keď okolo prechádzal Edward. Akoby sme sa poznali už celé veky som sa mu zavesila na rameno a ruka v ruke ako nejaký pár sme ďalej išli spolu.

„Čo tu ešte robíš?“ Nemohla som si odpustiť ostrý tón hlasu. Neposlúchol ma a to sa mi nepáčilo.

„Ja by som sa ťa mohol spýtať to isté,“ odvetil.

Vykrivila som ústa. No môžem si za to sama. „Som na obchôdzke. Čo tu teda stále robíš? Nevravela som ti, aby si šiel? Nie si tu práve v bezpečí a ja nebudem mrhať silami na to, aby som ťa z kaše vytiahla aj nabudúce.“

Mykol plecom. „Neopustím svoju rodinu, Bella.“

„Rodinu? Máš rodinu? Počkaj! Tí dvaja, tá upírka a upír... to boli...?“

„Moji súrodenci. Adoptovaní,“ dodal, keď videl môj pohľad. „Ale to nie sú všetci. No oni... zostali vo Volterre. Zrejme si myslia, že som mŕtvy. Bella, nenechám ich napospas Volturiovcom.“

„Brzdi, kovboj, ako si ma to nazval?“

„Hm... Bella?“

„Áno. Prečo?“

Mykol plecom. „Je to kratšie a krajšie ako Isabella. Hodí sa k tebe. Je to skratka. Nepáči sa ti?“

Úprimne? „Neviem. Nie som na skratky zvyknutá. Nikto ma skratkou nikdy nevolal. Teda okrem mojej matky. Ale to som bola ešte decko. Volala ma Is,“ prehovorila som potichu.

„Mám ťa teda volať Is?“

„Nie!“ zarazila som ho. Prekvapene na mňa pozrel. „To bolo privilégium mojej matky a umrelo s ňou.“ Zaškúlila som naňho. „Bella je fajn. Aj keď nechápem, o čo sa snažíš,“ zafrflala som. „Ako to, že chodíš cez deň normálne po ulici a ľudia ťa zdravia?“ vyzvedala som.

„No, zdravia ma preto, lebo sú slušne vychovaní. Nemali by?“ odpovedal s nevinným úsmevom a ja som naňho zagánila.

„Ako si dokázal, aby si o tebe mysleli, že si normálny človek?“ spresnila som.

„Ty si ale zvedavá Banshee,“ podpichoval ma.

Stisla som mu rameno tak, že normálnemu človeku by som urvala ruku. „Neser tigra,“ poradila som mu. „Pretože zmiznem rovnako rýchlo, ako som sa objavila.“

„Väčšina z nich si nemyslí, že som normálny,“ začal a ja som ho naozaj počúvala oboma ušami. „Ale Carlisle – môj adoptívny otec – je vážený lekár,“ uškrnul sa, keď som vypleštila oči. „A Cullenovci sú vážená rodina. Preto. Okrem toho, kto dnes verí na upírov?“

Pochopila som, že to je rečnícka otázka, ale i tak som prikývla. „Nikto.“ Pousmiala som sa. „Sama som neverila na Upírske nevesty, než som sa stala jednou z nich.“

„Smiem teraz ja jednu otázku?“

„No čo už s tebou.“ Nech to berie ako chce.

„Ako môžeš chodiť v hentakých topánkach?“

Pozrela som naňho, akoby som bola strelená, alebo čo. To myslí vážne? Zaškúlila som na svoje topánky zlato-plavej farby zo žraločej kože. Boli to lodičky na platforme so stuhou, ktorá sa uväzovala okolo členku a minimálne na desaťcentimetrový opätok. Čo však bolo na porazenie, aj tak som bola od Edwarda stále nižšia.

Uškrnula som sa. „Tri hodiny pred svadbou som si tú istú otázku kládla aj ja,“ zaspomínala som. „Ale teraz... normálne. Neviem ti to inak opísať. Jednoucho patria ku mne rovnako ako moje šaty, kabátik a zásnubný prsteň,“ vysvetlila som mu.

Zamyslene na mňa pozrel. „Čo je?“ som si istá, že oblečená som dobre a do tváre mi veľmi nevidieť.

„Mala by si si dať dole kapucňu. Si veľmi nápadná.“

„Som Banshee, zabudol si? Nápadná budem aj bez kapucne.“

„Sama si povedala, že na upírov ani na nevesty dnes nikto neverí. Čo na tom, že ťa niekto uvidí? Pýtala si sa ma, ako ma môžu pokladať za človeka. Tu máš odpoveď a mohla by si to skúsiť sama. Okrem toho, to, že sa snažíš byť nenápadnou ťa robí najnápadnejšiou,“ vysvetlil mi.

„Edward som bledá ako sneh,“ namietala som.

Uškrnul sa. „Ja tiež.“

„Mám divné oči,“ pokúšala som sa ďalej.

Uprel na mňa svoje zlaté zreničky oveľa výraznejšie, než tie moje. „Naozaj?“ odvetil sarkasticky. „To som si nevšimol.“

„Mám svadobné líčenie,“ skúsila som to naposledy, pretože žiadny iný argument mi už po rozume nechodil. „Nie je normálne, aby sa po hlavnom meste prechádzala ženská v čiernom a so svadobnými linkami okolo očí.“ To bol nepriestrelný fakt, ktorý musel vziať do úvahy.

„Bella, tvoje linky sú to posledné, na čo sa budú ľudia dívať. Navyše, podľa tvojich šiat každý usúdi, že si šľachtičná. V dnešnej dobe robia bohaté slečinky, čo nemajú čo robiť aj väčšie výstrednosti, než je toto.“ To bol tiež fakt, mala by som ho uznať.

Edward zastavil a obrátil ma k sebe. Jemne mi dal z hlavy dole kapucňu a zadíval sa mi do očí. „Bella, si krásna. Nemáš čo skrývať.“

Sklopila som pohľad. „Možno práve to,“ zašepkala som takmer nečujne.

„Modrá sa ti hodí,“ prehodil. Ani neviem prečo, rozosmiala som sa. Prekvapená sama sebou a tým, čo po boku tohto upíra dokazujem, som stíchla. Povzdychla som si. Edward spýtavo zdvihol obočie.

Mykla som plecami. Jejda, už som povyvádzala aj väčšie debiliny, povedala som si a znova sa rozosmiala.

Znova sme vykročili. „Ale keď ma začnú dedinčania naháňať s dreveným kolom a svätenou vodou, bude to tvoja chyba, jasné?“ Uvedomila som si jednu vec; z môjho hlasu takmer úplne vymizol chlad. Takmer to nebolo prirodzené. Stále som znela ako zvonkohra z cencúlikov. Ibaže tie cencúle už neboli celkom ľadové, ale skôr kryštálové. Bolo to... divné.

„Deje sa niečo?“ Edward si zrejme dôvod môjho mlčania vysvetlil inak.

Pokrútila som hlavou. „Nič len... sa správam divne. Alebo skôr hlúpo a neprirodzene. Na Banshee veľmi neprirodzene,“ vyklopila som pravdu.

„Máš pocit, že sa správaš neprirodzene?“

„Veď práve. Nemám. Stále sa cítim sama sebou. Iba keď si to spätne zoberiem. Upírska nevesta, navyše Princezná, by sa nemala správať takto. Neviem, čo si o tom mám myslieť,“ zverila som sa mu.

„Možno by si to mala hodiť za hlavu. Si oveľa sympatickejšia, keď si sama sebou, než keď sa správaš ako kus ľadu.“

„Som ti sympatická?“ zmenila som tému, ale úprimne, bola som naozaj zvedavá, čo mi odpovie.

„Nemáš mi dôvod nebyť,“ odvetil vyhýbavo.

„Nie, to určite nie,“ prehodila som nezúčastnene. „Iba že naše dva druhy sa naozaj veľmi nemusia. Obrazne povedané, pijú si navzájom krv. Neobrazne, trhajú si končatiny a po kúskoch sa pália.“

Edward sa usmial. „Všade sú výnimky. Navyše to ty si s tým začala, keď si mi zachránila krk.“

„Hej, začínam uvažovať, či to nemám oľutovať.“

„A k čomu si došla?“

„Že uvažovať sa mi teraz nechce,“ povedala som nakoniec. „Kam to vlastne ideš?“

Moja otázka ho očividne prekvapila. „Domov.“

Rozhodla som sa, že kašlem na to, čím som a ako by som sa mala správať a vypytovala som sa ďalej. „Pešo?“ Zvedavá, čo mi odpovie som sa naňho pozrela a ignorovala pohľady niekoľkým mladíkov, ktorí mi bez hanby kontrolovali hĺbku výstrihu a Edwarda prepaľovali pohľadmi.

„Nie, pred mestom ma čaká koč,“ šibalsky sa usmial a ten úsmev bola taký krásny a dokonalý, že som takmer stratila niť. Ešteže som nemusela dýchať. Byť človekom práve by ma ohrozil vážny kolaps. „Som predsa lord.“

Pokrútila som nad ním hlavou. Samozrejme, mohol ísť na koni, ale to by sa nášho pachu zvieratá najprv nesmeli báť. „Kde vlastne bývaš? Keď je vaša rodina taká bohatá, nemali by ste bývať v meste, v Zlatej štvrti?“ Zlatá štvrť = štvrť najväčších snobov Lordareonu a vlastne celej krajiny.

„Bella, zabúdaš na fakt, že nás je sedem upírov. V lese je súkromie a môžeme byť samými sebou.“

„Sedem?“

Znova sa krásne usmial. „Áno, štyria súrodenci a dvaja adoptívni rodičia. Prečo si taká prekvapená?“

Pokrútila som hlavou. „Nič len... ani neviem.“ Mávla som rukou. „Povedz mi niečo o tvojej rodine,“ požiadala som ho. Bolo to také krásne slovo – rodina. Bolo pekné znova ho počuť. A tiež som bola rada, že on má to šťastie, aby rodinu mal. A tiež domov. Ja som nemala nič z toho.

„Môj otec – Carlisle – je doktor, ako som už spomínal. Ďalej mám štyroch súrodencov; Emmetta a Rosalie a Jaspera s Alice. Tých si už videla, boli so mnou vo Volterre.“

Hodila som naňho vypleštený a prekvapený pohľad. „Ako vieš, že som to bola ja? Bola som priesvitná!“

Neprestal sa usmievať. „Nech si hocakej farby, stále vyzeráš tak isto a aj sa tak isto správaš.“

Zdvihla som obočie, ale nekomentovala som to. Podľa mňa sa ani trochu nesprávam rovnako. Ale keď myslí...

„A tvoja matka? Čím je?“

„Volá sa Esme. Je architektkou, dalo by sa povedať. Rada navrhuje výzor nových budov, paláciky pre boháčov a tak.“

„Ale je to žena,“ namietla som.

Edward sa uškrnul. „Preto som tu aj ja.“

„A ako vyzerajú?“

„Nie si ty nejako príliš zvedavá?“

Otočila som sa k nemu. „Vlastne chápem, že ti idem na nervy,“ prehovorila som a každé jedno slovo myslela úprimne. „Sama sebe idem. Ibaže... Ja neviem, ale je zvláštne počúvať o rodine. O niekom, koho máš rád, no nie ako priateľa, ale ako naozajstného vlastného brata, sestru, matku a otca. A vidieť, že si ich vážiš a dal by si za nich život. Je...“ sklopila som pohľad a prešla do šepotu. „Je to pekné. A v určitom zmysle ti závidím. Ja som o všetko prišla, keď som umrela. A vlastne, nikdy som nič také nemala,“ zverovala som sa ticho upírovi, ktorého som navyše poznala ledva tri dni. No ktorý ma zjavne počúval. A v určitom zmysle mi aj rozumel. Určite viac, než nejaká Banshee.

„Moja pravá matka umrela, keď som mala tri roky. Otec bol alkoholik a nikdy ma vážne nebral. Celý život som vlastne pracovala, robila som slúžku lordovi a ten si ma nakoniec rozhodol zobrať. Bez toho, aby som ho milovala. Jednoducho dal Swanovcom desať zlatých a pole a bolo. Dobytok Isabella bol jeho. Nikdy som nikoho nemilovala. Nikdy mi na nikom poriadne nezáležalo.“ Pokrčila som plecami a znova vykročila. „Každý chce to, čo nikdy nemal. Asi ani Banshee nie je výnimkou.“

Edward sa na mňa zvláštne zadíval. „A čo tvoje sestry? Videl som vás a viete úžasne spolupracovať.“

Usmiala som sa štýlom kiež by to tak bolo. „Na profesionálnej úrovni? Výborne. Ibaže Banshee... sme viac-menej samotárky. Nevydržíme na jednom mieste dlho. A väčšinou už vôbec nie spolu. Edward, Upírske nevesty nie sú práve domácky a rodinný typ. To k nám jednoducho nejde.“ Sme ako lane – neskrotné a predsa krotké. Túžiace po niečom, čo nemáme, pričom vieme, že to ani nikdy mať nebudeme. Sme plné rozmaru a zároveň chladné ako kus mramoru. Jednoducho, strelene pôsobiace ženské, čo ani samy nevedia, čo vlastne chcú. Sme totálne nevyspytateľné.

„Viem, zrejme teraz pôsobím ako totálny idiot, ale vlastne mi to ani nevadí,“ mykla som plecami. Stále som bola sama sebou a cítila som sa tak dobre.

„Ani netušíš, čo všetko by som dal za to, aby som teraz vedel, čo si myslíš,“ povedal Edward.

Usmiala som sa. „To je to tajomstvo – nikdy nevieš, čo si kto myslí.“

„Ibaže ja to viem,“ prehodil Edward, akože nič.

Zastavila som a snažila sa spracovať, čo som práve počula alebo dať si to do takého významu, kedy by som nemala chuť roztrhať ho na kusy.

„Čože?!“ hovorila som ticho, ale chlad a výstraha v mojom hlase bola dostatočne hlasná.

„Zatiaľ som stretol iba jednu výnimku, pri ktorej to neviem. A tou si ty, Bella.“

Nemožno povedať, že by ma to nejako zvlášť upokojilo. „Zopakuj a v skratke, čo dokážeš, prosím, pretože ťa nechcem zabiť bez dôvodu.“

„Bella, ale ja za to nemôžem,“ ohradil sa.

„Čo vieš?“

„Čítať myšlienky,“ odvetil ticho Edward.

Zhlboka som sa nadýchla. Znova. A pre istotu ešte raz. Super. Talentovaný upír. Navyše taký, čo sa každému hrabe v hlave. Fakt skvelé. Prečo som nešla na kávu rovno so samotným Arom?

„Bella, pozri, ja sa ľuďom v hlave nehrabem a úprimne, dosť často mi to lezie na nervy, ale ja to jednoducho nemôžem ovplyvniť. Proste počujem, čo si ľudia v daný moment myslia. To je všetko.“

„Ale s výnimkou,“ uisťovala som sa.

„Len s jednou. Doteraz som sa nestretol s nikým, kto by bol ako ty, Bella,“ prehovoril ticho. „Si prvá Banshee, s ktorou som sa kedy rozprával. A úprimne, očarila si ma. Neviem prečo, neviem, čím to bude. Možno preto, že neviem, čo si myslíš a neviem, či si taká povrchná ako tie krasotinky, ktoré mi obzerajú zadok a jediné, čo ich zaujíma je, koľko zlata mám. Trochu ma to frustruje, ale nemáš dôvod rozčuľovať sa.“

Zadívala som sa mu do očí a v tom tekutom zlate som poznala, že mi vraví pravdu. A že sa naozaj nemám prečo štvať. „Možno je to obojstranné,“ prehovorila som tíško a znova vykročila. K mestskej bráne to bolo ledva päťdesiat metrov. „A ak chceš vedieť, čím to bude, že nepočuješ moje myšlienky, odpoveď je nie, neviem. A vlastne, je mi to jedno. Ale potrebujem trochu času na to, aby som sa z toho spamätala. Vieš,“ uškrnula som sa, „predtým si mi pripadal celkom normálny.“

Edward sa chápavo pousmial. A potom vyslovil presne tú vetu, na ktorú som čakala a v ktorú som dúfala už desať minút. „Bella, uvidíme sa ešte?“

„Nuž, dnes večer už program mám,“ povedala som sa veľmi skúmavo som sa mu zadívala do očí. A mala som pravdu – pohľadom sa mu mihol jemnučký náznak sklamania. „Idem za Kráľovnou. Na bál do paláca. Mimochodom, lord ako ty by tam podľa mňa nemal chýbať. Takže zrejme áno.“

Edward sa pousmial. „Prídem.“ Posnažila som sa, aby na mne nebolo vidieť nadšenie, ktorému som sa nemohla ubrániť, keď som počula jeho odpoveď. „Ak mi venuješ prvý tanec,“ dokončil. Zrejme sa rozhodol vrátiť mi to.

Rezignovane som si povzdychla. „Máš to mať.“

Poviem to na rovinu a bez obalu. Viem, že túto poviedku číta aspoň sedemdesiat ľudí. Ja nechcem žobrať, ale myslím si, že ak sa vám táto poviedka páči, bolo by milé nechať komentár, kritiku alebo aspoň smajlíka. Jasné, že budem písať aj keď tu budú len štyri komentáre... lebo stále viem, že to má zmysel a baví ma to. Ale hneď má človek lepšiu náladu, keď vidí, že sa to aj páči. To len na okraj, dúfam, že som nikoho nenaštvala. :)

Druhou vecou je, že sa tu objavil komentár, kde sa dotyčná pýtala, čo bude Bella robiť na plese. Hoci to bolo spomenuté v predošlých kapitolách, ale spomeniem to teda ešte raz - má sa tam stretnúť s Celeste, aby jej objasnila výsledky misie.

Tretia vec - asi sa bude niektorým z vás zdať, že vzťah Belly a Edwarda je možno veľmi uponáhľaný, ale ja beriem do úvahy celkovú príťažlivosť a krásu upírov a tiež vrodenú zvodnosť Banshee, ktorá funguje na akéhokoľvek muža, či mŕtvy je, alebo nie. :) Tak, snáď som vás neunudila. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 8.: Výnimky: