Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 4.: Služobnice

28.07.2012 (18:45) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1102×

Služobnice

Povedala tej mladej neznámej Banshee všetko, čo za tie mesiace neustáleho pozorovania zistila. Isabella nebola prvá nevesta, ktorú Tari pred Volterrou varovala, no tie dve ju nepočúvali a to boli omnoho staršie, než ona. Mladučká nevesta pred ňou bola krásna – oveľa krajšia, než Tari kedy u nejakej nevesty videla – a jej šaty boli očividne oveľa honosnejšie, než tie jej.

Tari pochádzala z rodiny vojaka a z deviatich detí. Na svadbu si teda nemohli dovoliť minúť priveľa. Umrela na jed, ktorý jej do pohára nasypala bývalá frajerka jej snúbenca. No táto pred ňou vyzerala akoby si šla brať samotného princa. Až keď jej Isabella povedala, že si mala brať budúceho lorda Mikea, Tari pochopila.

Už to bol takmer rok, čo Tari po svete pobehovala ako Banshee. A zatiaľ sa stretla len s niekoľkými nevestami, so žiadnou však neostala dlhšie než mesiac. Hneď, ako sa naučila, čím vlastne je, odišla. Hľadala priateľku, nie spolucestujúcu. A všetky, ktoré doteraz stretla boli chladné a nechceli nič, iba pokoj a miesto, kde by mohli byť samé sebou.

Tari do toho hradu spočiatku chcela ísť hneď. No potom zbadala ceremóniu ako vystrihnutú z horou, ktoré vedel tak dobre rozprávať jej najstarší brat Randall. Cez vstupnú bránu prešlo asi sedem Banshee s prekrásnou ženou na čele. Tari pochopila, že to musela byť upírka, taká, o akých už počula, nie Upírska nevesta. Takmer každá Banshee pred sebou postrkovala ešte niekoho – človeka. To Tari priklincovalo k miestu, kde práve bola. Sledovala skupinu ako vošla do hradu, tam sa jej na chvíľu stratila, no opäť sa objavila vo veľkej okrúhlej miestnosti – práve do tej, do ktorej Tari akurát najlepšie videla cez malé okná vysoko nad zemou. Skupinka zastavila pred schodmi vedúcimi k trom kamenným trónom.

A potom sa rozpútalo peklo – upíri, ktorí na tých trónoch sedeli, sa nakŕmili krvou ľudí, ktoré doviedli Banshee.

„A vy?“ otočil sa jeden z nich na dve nevesty, ktoré žiadnu korisť nepriviedli. „Kde máte výkupné vy?“

Nevesty ho obdarovali chladným pohľadom a jedna z nich odvetila. „Ak máme byť služobné, budeme slúžiť iba sami sebe. Nie vrahom.“

„Ako si želáte,“ zasipel upír.

A potom zdesená Tari videla, ako sa jej sestry, Banshee, stali jedlom tým odporným vládcom tohto prekliateho miesta. Keď bezvládne nevesty padli na zem, upír pokynul ostatným, nech ich odnesú. Samozrejme, prežijú to, nevesty sú odolné, no to najhoršie, čo existuje je, keď niekto ukradne Banshee jej krv. A Tari si bola istá, že nabudúce tú chybu, ako je prísť bez ľudí, nespravia.

xxx

„Chcem zistiť, čo sa tam deje. Nikto si nemôže len tak dovoliť zotročiť si Upírske nevesty. Nie sme slúžky. Preto ten prekliaty hrad pozorujem. No pravdu povediac, ešte som nenašla toľko odvahy ísť tam sama,“ priznala sa Tari. „No teraz by sme mohli,“ povedala s nádejou.

Pokrútila som hlavou. „Tari, no oni sú rýchli prinajmenšom rovnako ako Banshee. Ak by nás aj nechytili, ktovie, ako by sme dokázali utiecť. Sama si vravela, že ich tam je aspoň dvadsať. A úprimne, mne sa jednou zo Zotročených,“ tak sme nazvali  slúžiace Banshee,  „stať nechce.“

Tari sa uškrnula. „No duchov chytiť nemôžu, pravda?“

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa prekvapene a zvedavo.

„Sme predsa Banshee,“ hovorila stále s úsmevom, „naše duše môžeme pustiť na prechádzku. Nemusia tam ísť aj naše telá.“

O dve hodiny neskôr som už ležala na machu v jaskynke po boku Tari a učila sa, ako na chvíľu opustiť svoje telo. „Teraz zatvor oči, akoby si išla iba spať. Sústreď sa na vietor a vzduch okolo seba. A teraz sa staň ich súčasťou.“

Starostlivo som urobila všetko podľa jej inštrukcií. Aj som na chvíľu zabudla dýchať, no keďže som sa tak cítila dosť nepohodlne, opäť som do pľúc nasala nepotrebný vzduch. Zrazu som ucítila ako mi vietor pohol vlasmi a cítila som, ako sa mi začali jemne vlniť, akoby v jemnom vánku.

„Skvelé, teraz oči otvor,“ inštruovala ma Tari ďalej.

Spravila som tak... no ostala som mierne sklamaná. Neviem, čo som čakala, no nič sa nezmenilo. Pozerala som do nerovného stropu skaly. Aj keď som cítila, že moje vlasy sa ešte stále vlnia. Trochu nahnevaná som sa posadila... a zalapala som po dychu. Namiesto toho som sa totiž vzniesla niekoľko metrov do vzduchu.

„Výborne,“ ozval sa vedľa mňa nadšený Tarin hlas. „Zvládla si to.“

Ohúrene som sa zadívala najprv na Tari – vznášala sa hneď vedľa mňa, polopriesvitná a vlasy jej viali v nehmotnom vetre – a potom na seba, respektívne na svoje telo, ktoré som videla ležať v jaskynke. Mala som zatvorené oči, na tvári uvoľnený výraz a keby som nevedela, že som to ja, povedala by som, že je to mŕtva kráska.

Tari zakrúžila okolo mňa. „Nezabúdaj,“ riekla, „nikdy sa svojho tela nevzdávaj, pokiaľ to nie je nutné a aj vtedy maximálne len na niekoľko hodín. Pretože ak sa odpútaš priveľmi, nemusí sa ti podariť vrátiť späť a ty budeš behať bez tela, až nakoniec umrieš v dlhej agónii.“

Prikývla som. To by som nechcela. „A ako sa vrátim?“ spýtala som sa a zistila, že aj môj hlas teraz znie ako vietor, hoci bol stále môj.

„Najlepší spôsob je opäť si ľahnúť do svojho tela a sústrediť sa na dýchanie. Poď, vyskúšaj to,“ vyzvala ma a opäť okolo mňa vyzývavo zakrúžila.

„Ale ako? Ja sa neviem hýbať!“ To bolo celkom pochopiteľné, keďže teraz som bola nehmotná rovnako ako čiastočky vzduchu okolo mňa.

Tari sa rozosmiala a ja som si teraz uvedomila, že keď rozprávame, naše pery sa nehýbu. „Myšlienkou, Isabella, stačí si pomyslieť a už sa to deje.“

Mykla som plecom. Ak to je také ľahké, isto to zvládnem. Zadívala som sa na strom okolo seba a telu vyslala myšlienku, že k nemu chcem ísť a sadnúť si na jeden z tých hrubých konárov. O dve sekundy nato som už hompáľala nehmotnými nohami uvelebená na požadovanom mieste.

„Fajn, a teraz späť do tela,“ hnala ma Tari. So smiechom som to spravila.

O pol hodinu sme už behali po lese v honbe za nejakou zverou, ktorá by nás zasýtila, pretože – ako mi vysvetlila Tari – po každom odlúčení od svojho tela sa budem cítiť trochu unavená a smädná. A ak sme chceli večer podniknúť výpravu na hrad, museli sme byť silné a svieže.

Od tiel sme sa odpútali hneď, ako sa zotmelo. Vonku jemne mrholilo, no naším nehmotným telám to neprekážalo, navyše nám to ešte pomohlo, pretože sme boli ešte menej rozpoznateľné.

Zastavili sme sa až pred stenou. Ak cez ňu prejdeme, ocitneme sa rovno v trónnej sieni. Chcela som namietnuť, že by sme nemali hneď vhupnúť sem, predsa len, istota je istota, no Tari už skrz stenu preša. A tak mi neostávalo nič iné, len nasledovať ju.

Trónna sála bola vyzdobená bielym mramorom, rovnako chladná ako upíri, čo v nej žili, či Banshee. No na rozdiel od nás, upíri boli temní, zatiaľ čo Banshee boli iba chladné.

Našťastie nás nezbadal nikto, no sieň bola plná – vyzeralo to tak, že vládcovia tohto miesta boli niečím zaujatí. Potichu sme sa s Trai vytratili spoza ich chrbtov a usadili sa vysoko pod kopulou na podobločnici jedného z okien.

„Počuješ to?“ ozvala sa Tari. Prikývla som – tiché kroky niekoľkých upírov, no vôňa, ktorá k nám prišla, nebola taká výrazne sladká ako týchto tu. Voňala viac sviežo a nie tak temne.

Potom do miestnosti vkročili traja upíri. Zalapala som po dychu – aj keď som vlastne nedýchla, pretože som bola len duch. Boli takí krásni. Vlastne, jedna z nich bola žena, drobučká čiernovláska s krátkymi vlasmi. Tí dvaja chalani – pretože muži to ešte neboli, vyzerali maximálne o rok staršie odo mňa – mali vypracovanú postavu, extrémne bledú pokožku – rovnako ako ja, Banshee. Jeden z nich bol vysoký blondiak, ten druhý mal vlasy zvláštnej bronzovej farby. No najväčší rozdiel som si všimla v ich očiach. Neboli červené. Boli zlaté. Rovnako zlaté a teplé ako oči starších Upírskych neviest. A ja som nadobudla presvedčenie, že hoci to upíri sú, nie sú temní a nie sú zlí. Boli iní, než tí, pred ktorých predstúpili.

„Ach, to je mi ale prekvapenie!“ zvolal ten čiernovlasý vládca prehnane a hrane milo. „Som rád, že ste nakoniec vypočuli moje volanie a prišli.“

Vysoký blondiak mierne sklonil hlavu, no mne to skôr pripomínalo pozdrav než úklon. „Ako si si želal, Aro.“ Takže jeden z vládcov je Aro... divné meno, dokonca aj na moje pomery.

„Milý Jasper,“ Arov hlas znel stále falošne sladko, „obávam sa, že budem na nejaký čas potrebovať tvoje schopnosti a tiež schopnosti tvojej družky a brata. Verím, že vám to prekážať nebude.“ Nedala som sa oklamať – v tom hlase bol skrytá hrozba.

„Už sme počuli dosť, poďme nájsť naše sestry,“ zašepkala mi nedočkavo Tari do ucha. Prikývla som, hoci by som rada ešte pozorovala tých upírov. Boli zaujímaví a ja som toho veľa za svoj život nezažila. A ich karamelovo zlaté oči... nikdy by som si to nepriznala, no v určitom zmysle ma priťahovali. A nádherná tvár toho druhého bronzovo vlasého upíra... potriasla som hlavou a skĺzla z podobločnice, Tari hneď za mnou.

Potom sa jeden namakaný upír zahniezdil... a pozrel sa rovno na nás.

„Hej! Čo to má byť?!“ oríkol nás. Neváhala som, pretože ostatní upíri na nás upreli pohľad tiež a vzniesla sa ku kupole v snahe prekĺznuť cez ňu von. Ostala som však neuveriteľne zarazená, keď som sa iba odrazila naspäť.

„Je to chránené bariérou, nedostaneme sa von!“ zvolala Tari takmer panicky. „Preč!“ Bleskovo sme sa otočili a uháňali k vonkajšej bráne. Potrebovali sme aspoň trochu času, aby sme sa mohli dostať späť do tiel.

„Nenechajte mi ich ujsť!“ ozval sa mi za chrbtom ľadový štekot Ara. A ešte teraz som na sebe cítila, ako ma priam spaľujú medovo zlaté zreničky prekrásneho bronzovlasého upíra...

Dostali sme sa až k vonkajšej bráne, predpokladali sme, že tam bariéra nebude. No mýlili sme sa. „Tari, čo terz?! Musíme sa dostať do tiel, ale ako, keď sa k nim nemôžeme dostať?“

„Je ešte druhý spôsob. Funguje na diaľku. No je veľmi nebezpečný, môžeš sa tak dostať do tela inej Banshee, ak netrafíš to svoje.“

„To je jedno, len nech sme preč!“

„Tak sa sústreď – na svoje telo, musíš si poriadne predstaviť sama seba a aj miesto, kde sa nachádza. Potom sa sústreď na dych a dýchaj. Malo by to vyjsť.“ O niekoľko sekúnd sa mi obraz Tari rozplynul. Ona očividne svoje telo našla.

Akurát v momente, keď niekoľko upírov – vrátane jeho – vybehlo na nádvorie, ma pohltil vír, prevrátil sa mi nehmotný žalúdok a keď som otvorila oči, bola som naspäť vo svojom tele, so sediacou Tari po boku.

„Pôjdu po nás, začnú prehľadávať les,“ prehovorila rýchlo, „musíme sa odtiaľto dostať.“

Prikývla som. Aj napriek tomu, že som sa cítila najslabšia od čias, čo som nevestou a v hrdle ma škriabalo, Tari mala pravdu a kvôli jedlu sme sa nemohli nechať chytiť. Na to bude čas neskôr. Rezko som sa postavila. „Viem o mieste, kde budeme v bezpečí.“

Nech je Grawelia akákoľvek bosorka, určite nás príjme obe.

P. S.: Klasické postavy z Twilightu sa objavia určite, vo väčšom množstve aj na dlhšie, než v tejto kapitolke, ale predsa len to chce trochu času. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 4.: Služobnice: