Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 16.: Väznená

13.11.2012 (08:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1683×

Väznená

Vanya sa prechádzala sem a tam ako tiger v klietke. Bola rovnako netrpezlivá, rovnako naštvaná a oveľa nebezpečnejšia. To však nič neznamenalo, pretože aj tak nemohla nič robiť. Isabella je vo Volterre, chytili ju tí hnusáci. Majú síce Celeste, ale jedna z najlepších Princezien ostala uväznená. A s ňou aj časť nádeje, ktorú predstavovalo zbavenie sa upírov.

Vanya si zahryzla do pery až na jazyku pocítila sladkú chuť krvi. Okamžite si zahryzla do nechtov, o pery prísť nechcela. A potichu prisahala, že ak sa Isabelle niečo stane, budú si mať Volturiovci čo vybavovať s ňou. Ešte len vtedy zistia, čo je to mať v hrade k smrti vytočenú a naštvanú Banshee.

xxx

Ta upírom sa zatvorili dvere a keďže v cele neboli žiadne okná, znova v nej zavládla tma. Len vďaka tomu, že som Banshee som videla naokolo aspoň obrysy a tvary vecí. A tiež mi neušiel záblesk bielych zubov, ktoré sa mihli v úsmeve.

Tušila som, že nemám očakávať nič dobré, lenže nevedela som až aké bude to zlé, čo som očakávala. Pre istotu som neprehovorila a ani sa nepohla. S napätím som očakávala, čo bude ďalej. A pravdu povediac, nemusela som čakať dlho.

Upír sa usmial, no nebol to klasický úsmev. Toto bol skôr úsmev na ten štýl, akým sa pozerá žralok na obed po dlhej dobe diéty. Ten úsmev mrazil.

Stuhla som a keď prišil rovno ku mne, takmer som nebola schopná pohybu. Až keď vyceril zuby a hrdelne zavrčal, zvrieskla som a kopla som ho, aby odletel do kúta. Nebolo mi to nič platné, keďže steny boli vystužené železom, ktoré bolo pod pevným kameňom, takže jediné, čo som tým dosiahla bolo, že sa rozzúril. Ale môj pud sebazáchovy sa nedal umlčať a keď sa na mňa znova vrhol, uhla som sa a potom ho kopla zozadu.

 Jeho reakcia na seba nedala dlho čakať. Stočil sa tak rýchlo, že som to nestačila postrehnúť a môžem povedať, že ten jeho kopanec bolel oveľa viac, než som doteraz zažila. Zo zlomenými rebrami ma chrbtom treslo o stenu a potom – aby toho ešte nebolo málo – som sa po tej stene zviezla na zem a asi dve zlomené rebrá sa mi zapichli do žalúdka.

„Lasthialn´avela!“ zanadávala som po elfsky, čo som pochytila od Vanye. Ani som netušila, čo to slovo znamená, ale aj Vanya ho používala dosť zriedkavo a tak som to ani veľmi vedieť nechcela.

Upír sa zarehotal a skôr, ako som sa stihla zdvihnúť aspoň na lakte, aj keď rebrové kosti v žalúdku fakt svinsky bolia, som mala jeho tvár pri svojej. O sekundu na to sa jeho zuby ostré ako elfské zbrane zaryli do môjho hrdla a mne v tele vybuchol gejzír bolesti.

Začala som kričať.

Jasné, každá upírska nevesta vie, že najbolestivejšie, čo môže zažiť nie sú polámané kosti ani upálenie zaživa. Je to oveľa prostejšie – stačí, keď sa naša krv zmieša s upírskym jedom a je z toho tá najsilnejšia kyselina na svete, obrazne povedané. Neobrazne to bolo ešte milión krát bolestivejšie.

Keď mi došlo, že kričať nemá zmysel a keď si napínam svaly na krku, bolí ma to ešte viac, stíchla som, aj keď ma to stálo určité percento premáhania sa. Z očí mi vytryskli krvavé slzy, netiekli však dlho. Postupne som cítila ako zo mňa spolu s krvou odchádza aj život. Vedela som že neumriem, krv sa mi znova obnoví, o kým sa tak stane ja budem mŕtva. Niečo ako ľudské bezvedomie alebo kóma.

Prestala som dýchať, neostala mi žiadna sila a videnie sa mi pomaly zahmlievalo. O niekoľko sekúnd som zatvorila oči. S poslednou kvapkou krvi odišlo aj moje vedomie a z úst mi vyšiel tichý vzdych, ktorý bolo ťažko zachytiť aj upírskym ušiam.

„Edward...“

Temnota je príjemná, nebolí. Je aj celkom pohodlná, až na nepríjemné pichanie v žalúdku, ale to asi budú tie zlomené rebrá. To však nevadí, zahoja sa. Ale aj tak si myslím, že by bola oveľa pohodlnejšia, keby ležím na posteli alebo na inom rovnako mäkkom mieste, nie na tvrdej skale vedľa zvyškov kostí nejakého zabudnutého úbožiaka. Ani to však veľmi nevadí. Pretože jediné, čo mi tu príšerne vadí je to, že keď som otvorila oči, nič sa nestalo. Žiadny Edward.

Zamračila som sa a niekoľko sekúnd som zvažovala možnosť, že sa rozplačem, ale asi by mi to veľmi nepomohlo. Namiesto toho som sa sťažka posadila a oprela sa o stenu. Potichu som zanadávala, tentokrát normálne. Bolelo ma celé telo, každá kostička, každý sval a každá bunka v ňom, hádam okrem vlasov. Zavzdychala som a opäť si ľahla. Vtedy rebrá v žalúdku boleli menej.

Zadržala som dych a prehmatala si inkriminované miesto. Potom som vzdych vypustila a s prstami pod rebrami, ktoré som mala zapichnuté v orgánoch som sa zhlboka nadýchla. Rebrá zapadli na svoje miesto a začali sa zrastať. Ja som opäť zanadávala a zafňukala. Nabudúce sa brániť nebudem.

Nabudúce. Prešiel mi po chrbte mráz. Spravila by som čokoľvek – čokoľvek, možno aj vraždu – len aby som tú bolesť nemusela zažiť opäť. Unavene som zatvorila oči a zavzdychala. Bolo mi to treba? Prečo ma tá idiotská strecha nemohla zabiť už pred mesiacom a pol, keď som o upíroch ani nevestách nemala ani poňatia? Čo som, do kelu, komu spravila, že tu teraz musím čučať ako debil a čakať, kým sa pánom upírom uráči zabiť ma alebo ma pustiť.

Keď sa po niekoľkých tisícoch sekundách – pretože som sa nudila tak zúfalo, že som začala počítať sekundy – ozvali na chodbe kroky a vzápätí som počula odúvajúcu sa závoru, zahryzla som si do pery a strhla sa. mala som sto chutí zakňučať, ale na to bude čas aj po tom.

Keď sa dvere otvorili, zadržala som dych. No nevstúpil do nich jeden upír, ale traja a jeden z nich bol braček tej malej blonďavej diablice, Jane. Takmer som sa od úľavy rozosmiala.

Dvaja upíri prišli až ku ma, chytili ma pod pazuchy a zdvihli. Potom ma vystrčili von z cely, kde ma za ramená chytili ďalší dvaja. Usúdila som, že ma asi považujú za veľmi nebezpečnú, keď mám taký bohatý sprievod a pousmiala sa popod nos. Tiež som usúdila, že nemá zmysel, aby som sa snažila zachovať si svoju hrdosť a išla sama, pretože ma držali dvaja upíri pevne odhodlaní nepustiť ma a tak som sa do nich jednoducho oprela, nech si am ťahajú. Koniec koncov, ja na popravu sama kráčať nebudem.

Moja odhodlanosť začala opadať už v momente ako som vstúpila do miestnosti s kupolou a uvidela tri postavy v čiernych plášťoch ako stoja sťa sochy dávnych majstrov pred svojimi trónmi... a svoj temný pohľad upierajú priamo na mňa. Striaslo ma.

Upíri, ktorí ma držali preši so mnou do polovice miestnosti a pustili ma. Ten pohyb bol taký neočakávaný, že som takmer skončila na zadku. Nebyť mojich skvelých upírskych reflexov, totálne by som sa strápnila. Z nejakého dôvodu mi to však neprekážalo.

Udržala som rovnováhu, vypäla hruď a zdvihla hlavu v geste, ktoré malo vyzerať odvážne, no obávam sa, že vyzeralo skôr trucovito ako odhodlane.

„Milá Banshee,“ prehovorila Aro a ja som sa pri zvuku jeho hlasu takmer strhla, „vitaj znova medzi nami. Očakávam, že týždňový pobyt u nás z teba odplavil tvoju neslušnosť a urobil ťa o niečo zhovorčivejšou, než si bola minule,“ prehovoril milo (čítaj slizko).

Niekde v hlave som si uvedomila, že som si uvedomila, že viem, čo Aro je, respektíve bol. Vsadila by som svoj krk na to, že keď bol človekom, bol šľachtic. Viem, že mi to mohlo dopnúť už aj skôr - a možno aj doplo, len som si to neuvedomila – no radšej neskoro ako nikdy. Možno to každému pripadá ako dokonale zbytočná a veľmi nevhodná myšlienka v danej situácii, ale mne to pomohla. Keď je niekto šľachtic, je iný od obyčajných ľudí. Nielen správaním – Aro mal správanie blázna, takže z jeho správania som usúdila jedine to, že táto krajina súrne potrebuje psychiatrické ústavy – ale aj v reči. A keďže som medzi šľachtou strávila dosť času a mňa samú byť šľachtičnou učili, videla som ten rozdiel. Rodený šľachtic by si ho nevšimol, ani obyčajné dievča, ktorým som vlastne bývala, ale obyčajné dievča, ktoré bolo vyškolené byť šľachtickou dievkou áno.

Pousmiala som sa a začala ho neznášať ešte intenzívnejšie. Musel byť na poddaných hrozný. „Pane hoci oceňujem váš skvelý záujem o moju osobu,“ začala som rovnakým štýlom ako on a zamiešala do neho riadnu dávku chladu, o ktorý som sa ani nemusela snažiť, „nemožno povedať, že by ma vaše správanie voči mne potešilo, preto musím so smútkom konštatovať, že moje srdce zostáva rovnako mĺkve ako pri našom prvom stretnutí, pretože vzhľadom na udalosti z uplynulého týždňa a spoločníka, ktorého mi vaša ctená osoba poslala, som sa stala ešte chladnejšou a verím, že sa môj postoj k vám nijako nezmení. Verím, že ma pochopíte a nebudete mi to zazlievať, isto totiž viete, že správanie, akým ste ma obšťastnili vôbec nie je hodné dámy, hlavne dámy, ktorá si ho nezaslúžila. Hlavne za takú maličkosť, akou bol drobný rozmar z mojej strany, ktorý my hádam časom a iným zaobchádzaním pominul. No teraz, keď som ma vaše správanie uistilo, že nie ste hoden pohľadu naozajstnej dámy, nieto ešte jej slova a zhovievavosti, ktorú by prejavila svojou vôľou komunikovať s vami, iste zistíte, že vami zvolené metódy boli nesprávne a i keď by som vám túžila dať druhú šancu, neučiním tak, pretože by som porušila slovo, dané mnou svojej osobe,“ uzavrela som svoje vystúpenie a čakala na výsledok.

Ostalo ticho. Naozajstné prekvapujúce ticho. Dokonca aj pohyb zamrzol, všetky pohľady sa upierali na mňa.

„Hm, zaujímavé,“ zatiahol Aro asi po minúte, keď som sa už začínala cítiť zvláštne nesvoja. „Pozná vyberané elfské nadávky, vie rozprávať ľadovo ako Banshee, no aj ako princezná a to ešte kvetnatým štýlom.“

Pre osvetlenie, „kvetnatým štýlom“ sa rozprávalo v najvyšších kruhoch, zvlášť v kráľovskom paláci, kde bolo zvykom hovoriť veľa, dlho, kvetnato, no tak dôkladne, že človek na konci reči toho vedel ešte menej, než na začiatku. Bolo takmer nemožné naučiť sa mu bez praxe, preto to Mike často skúšal, keď mal s priateľmi nejakú večeru a predstavil ma ako svoju snúbenicu - aj keď si skôr myslím, že som bola považovaná viac za atrakciu, než čokoľvek iné. Mikeovi sa to rozhodne nedarilo, no ja som sa veľa priučila najmä o technike a spojila to s teóriou. V dnešných časoch by mi nikto nemal odvahu povedať, že nie som rodená šľachtičná.

„Vidím, že si veľmi neobyčajná mladá Banshee. Hádam dcéra nejakého diplomata...“ premýšľal nahlas a ja som ho nemienila prerušiť, aj keď bol totálne vedľa. Keď sa nebude triafať, nezistí kto som a presne to som ja chcela.

Aro na mňa zamračene pozrel. „Vidím, že minulá príučka ti nestačila,“ prehovoril ľadovo a znova okolo mňa začal krúžiť. Má nejakú úchylku, či čo? Neznášam keď mám niekoho za chrbtom a neviem, čo tam stvára.

Nakoniec Aro podišiel až tesne ku mne a perami sa mi obtrel o krk. Stuhla som a on to cítil. „Ale, princezná, hádam by si sa nebála,“ prehovoril ťahavo a ja som sa donútila uvoľniť. Aro nie je z tých, ktorí by sadisticky obete trápili, on je ešte horší, pretože sa na to ako niekoho trápia iba rád prizerá.

V okamihu, ako som uvoľnila svoje plecia z napnutej polohy, vedela som, že som spravila chybu a jej výsledok na seba nedal dlho čakať. Ostré zuby upíra sa mi do krku zaborili už druhý krát za život.

V okamihu, keď som ucítila, že stratím vedomie, pretože som mala pocit, že teraz, keď je moje telo kvalitne unavené z prvého takéhoto zážitku je to všetko ešte horšie a bolí to ešte viac, som ucítila, že ma Aro pustil a ja som klesla na kolená. Krv z nahryznutého krku mi stekala po krku, po ramene a nakoniec mizla v záhyboch šiat. Miesta kam vsiakla ostali žiarovo čierne, všetky stopy špiny zmizli a vyzerali ako nové. Zato ja som musela vyzerať úboho, so slzami na krajíčku a kľačiaca pred debilným upírom.

Aro si utrel krv z pier a chladne sa na mňa zhora pozrel. „Môžeš to skončiť,“ prehovoril. „Nemusíš si ubližovať, stačí, keď mi povieš, ako sa voláš, aký presne máš talent a pridáš sa k mojej garde, pričom mi budeš absolútne oddaná.“

Prvé, čo som chcela spraviť, bolo všetko mu vytrúbiť, moje telo rozhodne odmietlo nechať sa ďalej takto trápiť. Jediné, čo ma teraz zachránilo boli švihnuté hormóny Banshee. Nikdy som si nemyslela, že to bude možné, aby som mojej stránke Banshee niekedy bola vďačná, ale asi sa to práve stalo. Zastavila ma len chladná tvrdohlavosť a bezmocná zúrivosť, ktorá mnou lomcovala. Kašľala som na to, čo so mnou bude, kašľala som na to, ako veľmi ma bude ešte trápiť. Ja mu to nepoviem. Nič. Budem držať klapačku ako doteraz, len nech ho - a vlastne všetkých – ešte viac vytočím. Ak by som mu to všetko vybľabotala teraz, všetka moja doterajšia snaha by vyšla navnivoč. Ja som Banshee, vydierať sa nenechám.

Zovrela som pery v tvrdej linke a nenávistne na Ara zazrela.

„Nech robíš čo robíš, tvoj osud ťa neminie, to mi ver,“ zasyčala som. „A čo sa týka mňa, len sbívaj!“

Bola som si vedomá toho, čo bude nasledovať a nemýlila som sa. ostré zuby upíra sa mi zarezali do krku znova a zo mňa vyprchal život ako parfum.

Spokojná sama so sebou – aj keď tá spokojnosť bola poriadne hlboko, pretože v poradí mojich momentálnych pocitov na stupnici od jedna po sto prvých deväťdesiatdeväť aj pol zastupovala bolesť a až potom niečo iné, čo sa cez tú bolesť nedalo identifikovať – som zatvorila oči a nechala sa obostrieť tmou.

A až keď som jednou desatinou jednej stotiny vnímania, ktorú som si dovolila mať v pohotovosti uvedomila, že som na zemi cely a ťažké dvere sa z mnou uzavreli, dovolila som si pustiť sa pomysleného okraja a prepadnúť sa.

Pretože tma je pohodlná a takmer nebolí.

 Včera ma nakopla múza akoby sa jej odtrhla vrtuľa, tak som stihla napísať niekoľko kapitol dopredu. Pevne verím, že mi rýchle tempo písania aj ostane a hádam vás trochu dlhé meškanie neodradilo. ;) 

 V budúcej kapitolke Bella objaví, že keď chce byť s Edwardom, a nie sú v jednej cele, stačí sa proste odtelesniť...

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 16.: Väznená: