Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec zlého - 2. kapitola

13.01.2010 (16:30) • vevushQa • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1541×

Pohľad Vanessy:

„Tak ahoj mamy. Čakajte ma zajtra navečer.“ S tým sme vyšli z domu. Prešli sme pár metrov a už sme stáli pred Jeremyho domom.

***

Vošli sme dovnútra. Z obývačky vykukla hlava Jeremyho mamy.

„Ahoj mami-“

„Ahoj Lucy,“ pozdravili sme ju naraz.

„Ahoj Jer, Van. Zase nocuješ?“ Zasmiala sa.

„Hmmm.... Ak ti to vadí ja pôjdem domov.“

„Ale čo by mi to vadilo. Ja som rada keď si u nás.“ Usmiala sa na mňa.

„Mami my pôjdeme ku mne do izby. Dobrú.“ Ozval sa Jer.

„A čo večera?“ spýtala sa, aj keď odpoveď už poznala. Totižto poslednou dobou sme chodili skoro každý večer do McDonaldu.

„No vieš. My sme už boli v McDonalde.“ Povedal Jer.

„Aj som si myslela.“ Povedala zo smiechom. „No tak teda choďte. Ale nerobte nič nekalé.“ Zasmiala sa znovu. Lucy bola proste úžasná. Tak ako Jer bola stále v dobrej nálade. Jeremy ma chytil za ruku a ťahal k nemu do izby. Nikdy ma neprestane udivovať. Po 1. je úplne nádherná a za 2. tu Jery nikdy nemá neporiadok.

Steny má oranžové a obložené na dolnej polovici steny tmavým drevom.  V strede má obrovskú manželskú posteľ so stĺpmi. Vedľa mal úzku, ale vysokú komodu. Kúsok od postele mal veľkú skriňu. Na opačnej strane izby má písací stôl tiež z tmavého dreva a na ňom len nedávno kúpený notebook. Šetril si naň skoro rok. To je asi tak všetko. Potom tu má už len pár dekoračných drobností.

„No, tak čo ideme robiť?“ spýtal sa, len čo som si zložila veci.

„Ja neviem. Poďme sa rozpravať.“ Navrhla som a ľahla si na stranu postele, kde zvyčajne spávam. Sem tam je to aj zem. No, mám dosť živé sny.

„No dobre.“ Súhlasil a tiež si ľahol na bok čelom ku mne. „Inak, vieš aký je dnes deň?“ spýtal sa.

„No, pokiaľ si dobre pamätám, tak je 6. február.“ Povedala som a zdvihla jedno obočie na znak toho, že nechápem, čo tým myslí.

Možno sa čudujete prečo máme prázdniny. Stručné vysvetlenie -  chrípková epidémia zasiahla aj našu strednú.

„No, za 5 dní máš narodeniny. Čo by si si priala?“ spýtal sa. Páni! To už za 5 dní budem mať 14 ? Paráda.

„Nič nechcem. Mám harabúrd dosť. A všetko potrebné mám tiež. Ale brala by som, kebyže spravíš tvoj špeciálny jahodový koláč.“ Povedala som a anjelsky som sa na neho usmiala.

„Ale, prišla si na môj prvý darček. To nie je fér. Teraz to nebude prekvapko.“ Povedal naoko nahnevane. Potom sa zamyslel. „Musí byť niečo, čo b y si chcela.“ Povedal a zazubil sa na mňa.

„Jedinú vec, ktorú chcem mi splniť nemôžeš. Pochybujem, že by si našiel niekde môjho otca.“ Povedala som už smutným hlasom. Jeho tvár znežnela.

„Prepáč. Ja som nechcel. Nemyslel som na to, čo s tebou spraví ak...“ skočila som mu do reči.

„Nič si z toho nerob.“ Povedala som. Pozrela som na budík, ktorý ma na stole. Hmm. Vonku sme boli asi dlhšie. Sa čudujem, že ma mama nezhúkala. Veď je už pol dvanástej a viac ako pol hodinu byť u Jera nemôžme. No, však som mala šťastie. „No, ja si skočím umyť zuby a prezliecť sa, celkom som aj unavená.“ Usmiala som sa naňho. Vstala som z postele, vytiahla pyžamo z jeho skrine a zamierila do kúpelňe.

Keď som bola už aj prezlečená do pyžama, ktoré pozostávalo z ružových teplákov s bielymi bodkami k tomu rovnaká trigovica a biele tričko na ramienka, šla som späť do izby. Jer už ležal nachystaný v posteli. Asi navštívil kúpeľňu na prízemí.

Jeho pyžamo sa skladalo iba  zo šedých teplákov s bielym nápisom. Ach, on je tak pekný. Ale sa čudujem, že ešte neochorel, keď spáva len v tomto a ešte k tomu sa stále odkopáva. Každú chvíľu ho zakrývam. Ľahla som si z druhej strany postele a poriadne som sa zakryla. Natiahla som sa po pusu, ktorú my ochotne venoval. Hlavu som si položila na jeho ruku, ktorou ma objímal okolo ramien.

„Dobrú noc Jer.“ Zašepkala som.

„Dobrú Van. A dúfam, že dneska neskončím na zemi s tebou ako naposledy.“ Zasmial sa. No ano. Minule som ho stiahla na zem so mnou. Dali sme si ešte jednu pusu, Jer zhasol lampičku a obaja sme sa pobrali do ríše snov.

Alec:

Čakal som v podkrovnej izbe až pokým mi Bella neprišla povedať, že odišli. Vrátil som sa teda dolu, že sa dohodnem s Carlisleom o detailoch mojej výučby ich zvykom. Nebol som ešte ani v polovičke schodov a zacítil som strašný smrad. Udrel mi do nosa a ja som si ani neuvedomil čo som povedal.

„Vy ste kúpali psa?“ Spýtal som sa, ale to som nemal lebo sa na mňa zvyšok rodiny pozrel ako keby som im večeru zjedol. Našťastie to nikto nezačal rozoberať.

„Ideme na lov.“ Povedal Carlisle.

Potešil som sa. Nejedol som už dva dni. Síce by som vydržal, ale predsalen skôr či neskôr sa musím naučiť ich strave.

Vyšli sme z domu. Bežali smerom k rieke a ja za nimi. Preskočili sme rieku a pokračovali ďalej. Prišli sme až na kraj nejakej lúky.

„Dobre,“ šepkal Carlisle, „Teraz hľadaj zviera. Čo cítiš?“

Nadýchol som sa. „Cítim asi päť losov pri rieke.“ Moje zmysly boli dobré, veď loviť som už vedel. A ovládať sa viem tiež. Veď vo Volterre sa inak nedalo, len sa ovládať aby som nikoho neprezradil.

„Dobre. Tak choď ja dám pozor.“ Povedal Carlisle a mne bolo jasné, že dá pozor na mňa. Skočil som a ulovil najväčšieho samca. Jeho krv chutila inak, lepšie ako ľudská krv. Ľutujem že som skôr nenašiel Carlislea. Keď som všetko vypil zacítil som ďalší pach. Bol iný a vôbec mi nevoňal. Bol to človek, podľa toho čo som cítil kráčal po vlhkej lesnej ceste. Počkať, nebol sám. Sú traja. Fuj. Otočil som sa tomu pachu chrbtom a vrátil som sa ku Carlislovi.

„Cítiš ich?“ Spýtal som sa ho.

„Áno. Idú sem. Poďme.“ Vrátili sme sa teda k rieke. Ostatní tam už čakali. Sledovali ma čakali aká bude moja reakcia, či sa nerozbehnem za nimi. Ale nie ja som radšej čo najviac zadržiaval dych. Ten pach sa mi skôr hnusil a nieto ešte tam ísť.

„Ja sa ešte vrátim.“ Povedal Carlisle. Zatiaľ čo ja s ostatnými ideme k domu. Všetci sa rozbehli ale ja nie. Nejako sa mi nechcelo. Cítil som sa ako na dovolenke, tak prečo sa nepoobzerať po okolí? Išiel som smerom kde som cítil Bellin pach. Netrvalo dlho a prišiel som pred malý domček. Bol nádherný, obzeral som ho však z ďaleka lebo som vedel, že nesmiem ísť k Renesmeé. Sadol som si na spadnutý strom a rozmýšľal. Keby takto žili aj ostatní vo Volterre, nemuselo by toľko ľudí prísť o život. A keby to tak bolo po celom svete, mohli by sa upíri začleniť do spoločnosti ľahšie. Ale tiež by nás aj ľahko vyhubili.

„Áno vyhubili.“ Ozvalo sa neďaleko. Edward. Vstal som a kráčal som naspäť k domu, teda preč od toho Bellinho. Obišiel som Edwarda a vyšiel na lúku. Zvečerievalo sa a bolo jasné, že Edward nesledoval mňa ale išiel za Bellou. Vrátil som sa do domu. Rozhodol som sa, že by bolo dobré začať študovať. Vo Volterre som nemal takú príležitosť, ale teraz sa môžem slobodne rozhodnúť. Prišiel som za Carlisleom do pracovne.

„Carlisle, Chcel by som začať študovať a dobehnúť zameškané.“ Predniesol som svoju túžbu.

„Dobre,“ súhlasil, „ ale najprv sa budeš učiť doma. Niekto ti s tým pomôže. Zajtra sa vráti Alice, ale dovtedy môžeš začať tu.“ Povedal a odišiel. Nechal ma pri policiach s mnohými knihami. Ale kde začať?  Skúsil som náhodnú knihu a ukázalo sa, že je to Shakespeare.  Náhodne to bola hra Rómeo a Júlia. Začnem teda tým.

Okolo polnoci, keď som už prečítal aj biológiu, vedel španielčinu a latinčinu, vošla do pracovne Bella. Nevšimla si ma. Hľadala nejakú knihu. Po chvíli ju našla a listovala v nej. Vytiahla odtiaľ list. Zacítil som jeho vôňu. Voňal po ružiach. Knihu odložila a odišla.

Pokračoval som teda trigonometriou, Francúzštinou a potom niečo o jedle a hudbe. Nad ránom som natrafil na knihu histórie. Ešte som si prečítal teda tú. Bol som už na konci keď do pracovne niekto vošiel. Pravdepodobne to bude Alice, lebo s ňou som sa ešte nestretol. Ale nebola to ona. Mýlil som sa. Vo vzduchu som ucítil sladkú vôňu. Bola to Renesmeé.

Vedela, že som tu. „Dobré ráno.“ Pozdravila ma.

„Ahoj.“ Odzdravil som ju. Musím si dať pozor, nesmiem jej nič urobiť. Aspoň som sa na ňu pozrel. Krásne dievčatko, skoro celé je po Belle, len vlasy má Edwardove. Vtedy do pracovne vošla Alice.

„Nessie, vieš dobre, že tu nemáš byť.“ Karhala ju, ale nevyznelo to tak. Hovorila to tak jemne, že aj sneh by sa roztopil.

„Ale teta, ja som chcela nájsť tú knihu pre mamu.“ Povedala zvonivým hláskom.

Zobrala som všetky knihy čo som stihol prečítať. Chcel som ich vrátiť ale nemohol som, presne tam kde boli skôr než som ich vybral stála Renesmeé s Alice. Renesmeé roztiahla svoj úsmev do ešte väčšieho.

„Tú som hľadala.“ Skočila ku mne aj napriek protestom Alice a zobrala knihu, ktorú som mal na vrchu. Bola to tá o histórii. „Ďakujem.“ Povedala a skočila na Alice.

Usmial som sa. Mal som pocit akoby sa vo mne niečo roztopilo. Vrátil som knihy na miesto a zišiel dolu za ostatnými. Cez noc sa natoľko ochladilo, že začal padať sneh. Skoro všetci teda boli vonku. V dome zostala len Esme a Carlisle. Sedeli na sedačke a sledovali čo sa deje vonku. Prišiel som ku sklenej stene a sledoval som tých vonku. Emmet po všetkých hádzal kopy snehu, Rosalie bola s Renesmeé tak ako aj Alice a Bella. A Edward s Jasperom odrovnávali Emmeta. Malá Renesmeé stavala zo snehu Historické pamiatky. Je nadaná a darí sa jej. No v tom jej Emmet zničil miniatúru pyramíd.

Chytila kus snehu a vytvarovala ho do gule. Hodila do Emmeta a trafila. Potom však priložila ruku na tvár Belly. Bella sa otočila smerom ku mne. Pozerala sa na mňa len nepatrný okamih a potom sa otočila naspäť k Renesmeé. Prikývla, akoby jej niečo dovolila. Malá sa postavila a prešla k domu. Vošla dnu.

„Zlatíčko,“ ozvala sa Esme, „Už nechceš byť vonku?“

Ale Renesmeé ju neposlúchala, pozerala na mňa a aj šla ku mne. Všimol som si ako ma Esme a Carlisle pozorujú.

„Ujo Alec s nami nejde von?“ Spýtala sa ma.

„Nie, nemôžem. Mám niečo na práci.“ Popravde som ale nič na práci nemal, len som vedel, že nesmiem byť tak blízko Renesmeé.

„Prosím.“ Povedala. Pozrel som na Carlislea a ten prikývol.

„Tak dobre, poď.“ Usmial som sa. Taký blažený pocit asi teraz nemá nikto na svete. Pocit, že konečne mám rodinu.

„Ujo Alec snami bude stavať.“ Povedala mne aj všetkým. Napätie v ktorom všetci boli zmizlo. Tá malá ich má omotaných okolo prsta. Všetko čo povie jej splnia.

Sadli sme si do snehu a Renesmeé začala stavať ďalšiu pamiatku. Tento krát Eifelovku. Nahrnula aj mne sneh. Začal som teda stavať. Vytvoril som našu pevnosť vo Volterre.

„Čo to je? Tam býva ujo Alec?“ Spýtala sa keď som to dokončil.

„Áno. Nepraj si tam byť. Tu je najlepšie.“ Odpovedal som jej.

„Kto tam ešte býva?“ Spýtala sa znova.

Neviem čo jej mám povedať. Zosmutnel som. Neviem či jej to môžem povedať. Keď jej to nepovedali oni. Ale určite ju to bude trápiť. Priložila mi ruku na líce a premietala mi obrazy. Skôr svoje myšlienky. Premietla mi mňa. Ako som smutný ako ma niečo trápi.

„Ujo Alec je smutný?“ Spýtala sa nakoniec.

„Áno.“ Povedal som jej.

„Smutný za domovom?“ Pokračovala.

„Nie, to nie je preto. To preto lebo ti nedokážem odpovedať.“ Pozrel som na

zem kde bol hrad Volterry a zbúral som ho. Začal som tvarovať niečo iné. Bol to ten domček čo som videl včera. Bellin a Edwardov domček. Renesmeé sa vrátila k svojej vežičke.

„Pozri čo som postavil.“ Povedal som keď som dokončil domček.

„Jéj, tam bývam ja. Kde to videl ujo Alec?“ Potešil som ju a ona mi zase vyčarila úsmev na tvári.

„Včera som ho videl. Je prekrásny.“ Povedal som jej.

„Ten vytvorila Esme. Mama ho dostala na narodeniny. Chceš ho vidieť?“

„Možno inokedy. Ale teraz dokončime tú vežu, dobre?“ Pokračovali sme teda v stavaní zo snehu. Až teraz som si všimol, že všetci nás len sledujú. Niektorí, napríklad Rosalie odišli. Ale my dvaja sme boli stredobodom. Poobzeral som sa a pozrel som každému do tváre. Alice bola potešená tým, že sa Renesmeé nebojí a baví, Bella sa pozerala tak trochu matersky na dve deti ktoré sa hrajú, zato Edward mal nahnevaný výraz. Jasper stál s odstupom. A Emmet sa škeril. Hodil po Renesmeé obrovskú snehovú guľu. Skôr ako ju stihla trafiť som ju chytil. Tak jemne a pevne zároveň, že zostala celá. Renesmeé sa tomu potešila, zobrala mi ju a hodila ju Emmetovi. Postavil som sa a vzdialil sa. Renesmeé si ma ani nevšimla a tak som sa vrátil do domu. Carlisle s Esme tam ešte stále sedeli. No vtom sa Esme postavila a išla do kuchyne. Šiel som za ňou. Začala chystať obed. Ale pre koho? Veď vedia, že ja sa tak neživím. Sledoval som čo robí.

Z trúby vytiahla upečené mäso. Z chladničky zase šalát. To všetko dnes stihla. Naložila to na tanier a prestrela jednu stranu stola. Presunula sa k dverám von a volala Renesmeé na obed. Došlo mi. Ona je poloupírka živí sa obojakou stravou. Renesmeé pribehla k stolu a začala jesť. Sledoval som ju iba chvíľu. Potom som išiel zase ďalej. Vošiel som do svojej - hosťovskej izby a ľahol si na posteľ. Nebolo mi smutno, mal som len taký zvláštny pocit. Pocit, že to dobré sa pre mňa niekde skončí.

Autor: vevushQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec zlého - 2. kapitola: