Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec zlého - 1. kapitola

08.01.2010 (09:00) • vevushQa • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1471×

Pohľad Vanessy:

„Hej Jeremy. Ja nechcem ešte domov. Ja nechcem zase do toho pekla. Prosím ešte chvíľku.“ Prosila som Jeremyho (čítaj Džeremyho) , keď sme išli z parku. Obvyklé miesto, kde sa s partou stretávame.

Čo som komu urobila, že zrovna ja musím mať taký poondiaty život? Veď som bola dobrá. To je daň za to, že som bola až 5 rokov šťastná? Prečo sa musela moja matka vydať?  Veď nám bolo dobre, keď sme boli len my dve. A nie, ako teraz. Matka, otčín a dve ségry. Hmmm... tie sestry by som ešte prežila, ale otčín, ktorý ma v jednom kuse mláti, uráža ma a nadáva mi je na mňa už moc.

Och. Prepáčte. Som to ale nezdvorilá. Ani sa vám nepredstavím. Moje meno je Vanessa Viktória Vassebois. Mám 13 rokov, ale vyzerám na takých 16. Som také priemerné New Yorkské dievča. Nie som najkrajšia, ale pekná som. Mám svetlo hnedé kučeravé vlasy, dlhé po lopatky, No keď si ich vyžehlím, čo robím dosť často, tak ich mám takmer po pás. Moje oči majú veľmi zvláštny odtieň modrej, na slnku vyzerajú skôr šedé. Som štíhla, no lepšie povedané vyšportovaná. V 10- tich som bola dosť tučná, ale začala som tancovať, cvičiť a teraz by som mohla robiť modelku.

Mám veľa kamarátov, ale len pár ozajstných, ktorý ma vždy držia nad vodou. A jedným z nich je aj Jeremy, v skratke Jer (čítaj Džer) . No on nie je vlastne môj kamarát. On je môj priateľ. Má 15 a je vážne skvelý. Poznáme sa vlastne už od môjho narodenia. Moja a jeho mama sú najlepšie kamarátky takže sme spolu vlastne vyrástli. Jer má krátke tmavo hnedé vlasy. Krásne svetlé zelené oči. Má vypracovanú postavu a stály úsmev na tvári. Vždy v tom najhoršom je pri mne.

Obaja bývame na Spruce Street. Žije tu stredná vrstva. Čiže nie chudobný, ale ani najbohatší. Ako som už vravela, žijem s matkou, nevlastným otcom a s dvomi  sestrami – Danielou a maličkou Terry. Daniela má 7 rokov a Ter je ešte len 2 a pól.  Ona je to jediné, prečo som ešte neutiekla z domu. Tam je to proste hrozné. Nikdy ma nepochvália, iba na mňa kričia, kričia a zase len kričia. Takýto život by som nepriala ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi.

„Van, chceš mať zase problémy? Vieš ako to dopadlo minule, keď si prišla neskoro.“ Namietal Jer. Síce bol veselá kopa , ale keď išlo o to aby som bola v poriadku a nemala som problémy, bol vždy vážny. Ach. Ja ho mám tak veľmi rada.

„Nie, nechcem. Ale ja tam nechcem ísť. Ja chcem zostať s tebou prosím, Jer.“ Hodila som na neho psi oči. Väčšinou na neho zaberú. Ani tento raz nesklamali.

„Ach, Van, myslíš, že to tvoja mama dovolí? Veď to je už tretí krát za tento týždeň.“ Vedela som, že on je rád keď som u nich a nemusí sa báť, či ma zasa Michael- otčín- nebije. A mám to šťastie, že Jeremyho mama, Lucy, vždy dovolí, aby som u nich prenocovala.

„Ona hej. Len musím dúfať, že Michael bude sledovať telku a nás si nevšimne.“ Povedala som a dúfala, že sa tak aj stane.

„No dobre. Ale už prosím ťa poď. Je riadna zima a ty - ako obvykle - si naľahko oblečená. Ešte dostaneš chrípku a budem musieť byť týždeň bez teba.“ Povedal hlasom, ktorý nepripúšťal žiadne námietky. Chytil ma za ruku a postavil z lavičky, na ktorú som si počas prehovárania sadla. Vyzliekol si bundu a prehodil mi ju cez ramená. No, ale musím uznať, že zima bola.

„Jer. Zober si tú bundu. Budeš chorý. Ja to domov vydržím. Tam si potom niečo vezmem.“ Vracala som mu bundu. On sa na mňa nesúhlasne pozrel, no asi sa nechcel kvôli takej hlúposti hádať, tak si ju zobral. Chytil ma okolo pása a vyrazili sme smer ku mne domov.

Potichu som odomkla dvere a vošla do domu. Jeremyho som ťahala za sebou.

„Mami. Som doma. Kde si?“ zakričala som na celý dom.

„V kuchyni zlatko. Čo potrebuješ?“ spýtala sa. Moja mama, Sonny, je vlastne fajn, len má jednu veľkú chybu. Je do Michaela tak zbláznená, že je vždy na jeho strane a tak mi sem tam aj ona jednu vlepí alebo vynadá. Vydali sme sa za ňou. Stála pri sporáku a niečo varila. Počula ako sme prišli a tak sa otočila.

„Jé. Ahoj Jery. Milé, že si nás prišiel navštíviť. Ako sa má Lucy?“

„Ahoj. No mama sa má fajn. Veď sa niekedy stav. Vieš, že ju to poteší.“

„Ja viem. Ale teraz mám veľa práce. Nech príde niekedy ona. Odkáž jej, že ju pozývam.“

„Odkážem. No, ale preto som sem neprišiel. Chcel som sa spýtať, či by nemohla Viky u nás dnes spať?“ Mama sa mierne zamračila.

„Zase? Veď je u vás stále. Lucy to už musí liezť na nervy. A tebe určite tiež. Stále vás otravuje...“ Aká milá je tá moja mama. Nepovie, že jej tu chýbam, ale povie, že otravujem. Vetu nedopovedala, lebo jej Jer skočil do reči.

„Ale kdeže. Moja mama je rada, keď je Viky u nás. A ja samozrejme tiež. Prosím.“ No mama vlastne nevedela, že spolu chodíme. Jej by to nevadilo, ale keby sa to dozvie Michael... Ani si radšej nechcem predstaviť, čo by potom bolo.

„No dobre. Ale moc si na to nezvykajte.“ Povedala a mierne sa usmiala. Ja som ju objala.

„Ďakujem mami.“ Povedala som jej. Potom som sa otočila na môjho miláčika.

„Chvíľku počkaj. Idem si len zabaliť pár potrebných vecí. Hneď som späť.“ Vybehla som hore schodmi do mojej izby a vzala som si tašku cez rameno. Ešteže sú prázdniny a nemusím do školy. Inak by ma asi porazilo. Do tašky som hodila čisté oblečenie a hygienické potreby. Pyžamo mám u Jera. Keďže som tam tak často, tak som si tam jedno nechala. Ešte som si vzala MP3- prehrávač, mobil a už som letela naspäť do kuchyne. Jer sedel na stoličke, tak som k nemu prišla, chytila ho za ruku a ťahala smer dvere.

„Tak ahoj mami. Čakajte ma zajtra navečer.“ S tým sme vyšli z domu. Prešli sme pár metrov a už sme stáli pred Jeremyho domom.

Pohľad Aleca:

Bol ďalší normálny deň vo Volterre. Teda taký ten upírsky. Caius má ďalšiu expedíciu, ktorou nakŕmi svoju armádu ale mne sa už ako nechce. Už ma zunovalo živiť sa nevinnými ľuďmi. Potriasol som hlavou. Čo sa to so mnou deje ? Vari už chcem byť ako Cullenovci? Fuj, ako sa môžu živiť iba zvieratami? Aj keď možno to nie je až také zlé.

„Alec!“ Vytrhol ma Caiusov hlas z myšlienok. „Ty nechceš? Ak sa nepohneš nezostane ti.“ Vietor ku mne dovial pach ľudskej krvi. Nevoniala mi ale predsalen som už niekoľko dní nejedol a skočil som po najbližšej obeti.

Asi by som predsalen mal navštíviť Cullenovcov. Rozmýšľal som po ceste zo sály. Ale prijali by ma? Za pokus to stojí ale budem potrebovať povolenie, predsalen aby som sa mal kde vrátiť.

„Aro,“ oslovil som ho, „smiem ísť navštíviť Cullenovcov?“

„Prečo?“ Otočil sa ku mne a natiahol ruku. Podal som mu moju a nechal ho prečítať si svoje myšlienky až po tie posledné.

„Tak tebe sa znechutila naša strava!?!“ Skríkol tak hlasno až sa sála naplnila Jane, Caiusom, Marcusom a Demetrim.

„Nie, len by som potreboval zmeniť prostredie.“

Jane bola hneď pri mne. „Kam chceš ísť?“

„Ku Cullenovcom.“ Šepol Aro.

„No...“ Ozval sa Caius. „Myslím, že by sa oplatilo poslať niekoho aby to tam prezrel.“

Pozrel som sa s údivom naňho. „Myslíš to vážne, Caius?“

„Choď skôr než si to rozmyslím.“ Otočil sa chrbtom a zmizol. Rovnako aj ostatní okrem Jane.

„Si normálny? Ku Cullenovcom? Ako môžeš takto zradiť?“

Pozrel som jej do očí. „Vieš, rád by som žil niekde inde. Tu už ma to nebaví.“

„Ale prečo zrovna Cullenovci ?“

„Sú jediní ktorí ma poznajú. A myslím, že by som tam mohol aj na chvíľu zostať. Teda ak ma nezabijú.“

Tým sa náš rozhovor skončil lebo Jane zmizla. Vydal som sa teda von z Volterry.

Let netrval dlho, teda aspoň nie pre mňa, ale niečo mi hovorilo, že ma Cullenovci neuvidia radi. Určite ma budú čakať. A ako poznám Alice, budú si myslieť, že sa niečo chystá.

Lietadlo pristálo v Port Angeles a ja som sa vydal na cestu do Forks. Prišiel som na tú známu lúku kde sme boli asi pred troma mesiacmi celá garda. Na moje prekvapenie tam bola len Bella. A kde je Edward, ako ho poznám vždy je s ňou.

„Bella!“ Povedal som potešene ako keby som stretol niekoho známeho.

„Alec.“ Zatvárila sa kyslo. Čakala na mňa. Ale prečo nie ostatní?

„Je tu Carlisle? Potrebujem sa s ním porozprávať.“ Začal som.

„Je v dome. Ale nikto netuší, že si tu. Teda okrem Alice, ale tá je s Jasperom v Denali.“

„Neskutočné, keby len Edward vedel kde si teraz. Riadne by zúril.“

Pozrela na mňa svojimi očami ktoré boli ešte stále do červena. „Nie som z cukru. Okrem toho je z Nessie.“ V tú chvíľu vedľa nej stál Edward. Nespúšťal zo mňa oči ani keď hovoril s Bellou. Nechcel som ich počúvať, ale predsalen sa to nedalo nepočuť.

Keď sa dorozprávali, skôr dohádali – v tejto hádke vyhrala Bella- mohol som povedať prečo som tu.

„Prišiel som za Carlisleom.“ Povedal som pokojne ale nejako to na nich nezabralo.

„Načo? Prišiel si nás vyzabíjať alebo len skontrolovať, či sa Bella živý ľuďmi.“ Zúril Edward.

„Nie potrebujem pomoc.“ Po týchto slovách som ho dostal, tie nečakal.

„Pomoc? Tebe? Načo?“ Taký šokovaný nikdy nebol, čo si to nestihol prečítať v myšlienkach?

„Volterra mi už nevonia a potreboval by som začať znova.“

Tento krát sa ozvala Bella. „Ako sa mohlo stať, že ťa Caius pustil? Len ak s tebou ešte niekto je.“

Bola úžasná toto by mi nenapadlo ani vo sne. Ako som mohol zabudnúť, že to tak ľahko nepôjde. Určite za mnou niekoho pošlú.

„Nie... nikto som mnou nešiel, teda aspoň ja o tom neviem.“ Skôr či neskôr im budem musieť povedať, že chcem zostať u nich a naučiť sa ich zvykom.

„Zostať? Zvykom?“ Edward sa na mňa pozrel.

„Ups.“ Ozvala sa Bella. „Poďme radšej za Carlisleom.“ Povedala len aby upokojila Edwarda. Ale toho už nebolo. Asi išiel do domu aby varoval ostatných. Bella počkala. Niečo ľudské v nej ostalo a to, že nemala z ničoho strach. Kráčali sme pomaly k domu.

Hneď ako sme vyšli na trávnik k domu začul som pár hlasov, ktoré neboli nadšené z môjho príchodu. Na terase už čakal Carlisle.

„Zdravím Carlisle.“

Carlisle na mňa neisto pozrel. „Myslíš vážne to čo mi povedal Edward? To že sa chceš stať jedným z nás?“

„Viem, že to nebude jednoduché ale rád by som. Áno.“ Niekto v dome sykol.

„Ale ešte pred tým by som chcel obnoviť vzťahy medzi mnou a ostatnými, uvedomujem si, že sa nezačali najlepšie.“

„Moja rodina sa posnaží, ale je tu pár vecí.“ Povedal Carlisle a pritom pozrel cez sklenú stenu dnu. „Pokiaľ sa nenaučíš našej strave, nemôžeš byť s Renesmeé a taktiež žiadne vstupy do Forks, síce sa chceme odsťahovať ale ešte chvíľu by sme chceli zostať. A Pokiaľ to pôjde vyhýbaj sa vlkolakom. Chodia sem často ale teba asi neuvidia radi.“

„Dobre, budem sa snažiť.“ Povedal som a zase som začul syknutie.

„Ale no tak Rosalie.“ Ozvalo sa vnútri. A mne bolo jasné, že to bola Esme. Len ona dokáže každého tak pochopiť. Ale aj Bella je taká. Je z nich poznať, že majú materský cit. Zato Rosalie tá je zahľadená len do seba.

Edward sa zasmial. Pravdepodobne všetko počul.

„Počul.“ Ozval sa už vážne.

„Čo počul ocko?“ Začul som krásny zvonivý hlas asi osemročného dievčaťa. To už tak vyrástla?

A vtedy som ju zbadal. Prešla ku sklenej stene a pozerala sa čo sa deje. Renesmeé. Usmial som sa, prvý krát v živote, a ona odbehla preč.

Zvnútra sa ozval Edward. „Mám taký pocit, že by nebolo dobré keby ste ostali vonku. Idú vlci.“

Carlisle prikývol. „Máš pravdu, nie sú pripravení. Poďme dnu.“ Kývol hlavou a viedol ma cez dom.

Dom vyzeral nádherne. Bol tak štýlový, že naša Volterra bola oproti tomu úplná starožitnosť. Carlisle ma zaviedol do jednej asi z hosťovských izieb.

„Počkaj tu.“ A tak som čakal.

Autor: vevushQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec zlého - 1. kapitola: