Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, iba začiatok - 11. kapitola

30.09.2015 (19:45) • Lullu123 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1497×

11. kapitola

Nerozumela som tomu. Všetko som cítila, každý jeden záchvev. No zároveň som bola mimo. Sledovala som druhú stranu a nevnímala nič iné okrem strachu. Strach mi riadil myšlienky, ktoré mi iba dokazovali, aká som slabá. Pred očami som mala útržky, ktoré sa mi prehrávali v hlave dookola ako pokazené cédečko. Prečo sa to stalo?

Strach je zákerná vec. My, ľudia, máme tendenciu vybudovať si okolo seba barikádu z ľudí, ktorých milujeme. Obrníme sa nimi a chránime ich aj za cenu vlastného života. Niekedy však zlyháme a nič nám neostáva. Posledný úder srdca, posledná bolestná spomienka. Všetko sa stratí v bolestnej hmle a všetko pohltí prázdna čiernota.

Celý svet naokolo to iba umocnil. Ukazoval mi, aká som naivná a hlúpa. Ako dokážem slepo veriť vďaka jedinému čriepku nádeje. Nenávidela som sa za to.

Bol na mojom tele, na perách mal víťazstvo. A v tom sa to stalo. Niečo vo mne sa zlomilo a bozky som už nedokázala opätovať. Všetko sa mi pred očami zrútilo a vzápätí som zatajila dych. Pľúca, už asi po stý krát, odmietli prijať ten prekliaty kyslík.

Budeme tu, budeme tu... V hlave sa mi ozývali slová z úst Reneé, doteraz prikryté spomienkami ďaleko dôležitejšími. Najhoršie nebolo to, že som ich stratila. Nie, najhoršie bolo to, že som ich stratila už po druhý krát počas toho života

Nedokážem nič cítiť. A prečo? Pretože mi to niečo nedovoľuje. Viem, že je to reflex. Mozog odmieta spracovať informácie, pretože sa chce ochrániť pred možným výpadom. Keby som totiž nazrela do tej nočnej mory, ktorú cítil každý jeden pór v mojom tele, asi by som už nepatrila do ríše živých.

Pred očami mám iba časť zo svetla, ktoré putuje zvonka. Sú to sivé obrazy. Bez života, úplne mŕtve.

Ja, sediaca na sedačke. Ja, obklopená lekármi, ktorí mi diagnostikujú obrovskú depresiu. Edward, ktorý si ma so znechuteným pohľadom premeriava a odchádza. Viem, že odišiel už navždy. A ja padám. Padám až na samé dno, bez ľudí, ktorí by ma chceli zachytiť.

Nepijem. Nejem. Nespím. No prehĺtam biele tabletky a občas sa za mnou zastaví dokonalá psychologička.

„Ako ti je?" Zle.

„Dobre," zaklamem a ďalej zízam na strop.

„Takže na nič. Ako sa ti darí?" Zle, zle, úplne hrozne! mám chuť výkričať. Namiesto toho tam sedím a vôbec sa nehýbem. Vlastne sa divím, že ešte dvíham hruď a dýcham.

„Zle. Ak je niečo hrozné, tak je to toto. Umreli. A ja, namiesto toho, aby som za nimi išla, sedím a žijem. Mala by som ísť a-"

„Ale sedíš tu. Prečo si to ešte neurobila?"

„Myslíte samovraždu? Neviem. Asi som príliš zbabelá."

Potom už nevnímam nič. Doktorka mi odoberie krv a skonštatuje, že som zdravá. Odchádza. A ja som opäť sama - zízam zoči voči smrti. Iba nehybne čakám.

V hlave mi neustále vŕtajú jej slová. Zavŕtavajú sa mi do mozgovej kôry ako červíky a zanechávajú za sebou prieliačinu.

Až to naozaj urobím. Zdvihnem sa a nožom si prerežem jemnú kožu. Na dlážku kvapká krv a ja sa prvýkrát za celú dobu usmejem.

Pripadám si zvrátená, ale šťastná. Dokonalo to vyvažuje všetku bolesť sveta, ktorú som okúsila na jazyku. Tá bolesť nosí pachuť smrti.

Neviem, ako dlho to trvá a nakoľko silné sú pocity všade okolo mňa. Prebudí ma však pípanie prístrojov.

„Panebože. Vieš, ako si ma vystrašila?"

Prižmúrim oči. „Esme."

„Nemôžem tu byť veľmi dlho. Už teraz som tu vlastne nemala byť. Ibaže... Skoro si tam bola. Keby si chcela, stačil iba krôčik a už by som ťa nevidela. Mali pravdu. Je to zvláštne. Lenže ty to zvládneš."

Zmôžem sa iba na jednu jedinú vetu. „Čo ma tu drží?"

A potom ma opäť obleje tma.

Edward

Zázraky sa nedejú a rozprávky neexistujú.

Bella Swanová už nebola tým, čím bývala. Carlisle ma však upozorňoval, že na ňu už v živote nikdy nemôžem použiť svoj dar. Vtedy sme sa preto aj pohádali.

„Prečo nie?! Takto mi bude na nič!" zavrčím na celý dom.

„Ja ti už nemienim pomáhať, pretože ty si mne tiež nepomohol. Preto som dnes tam, kde som."

„Ale neľutuješ to..." pripomeniem mu to. Upírska láska je niečo úplne iné, ako tá ľudská. Je to skurvená láska jeho existencie! Doteraz Carlisleovi stačilo meno Hearly k tomu, aby som ho naštval k nepríčetnosti. Jeho ľudská láska, s ktorou sa oženil a mal s ňou dve deti. Ibaže potom ochorela a prvé dieťa umrelo na zákernú chorobu, čo sa šírila dedinou. A nakoniec druhé dieťa. Hearly bola zúfalá a čakala na spasenie. Spolu s ním.

Napokon umierala aj ona. Carlisle sa zaprisahal, že jej pomôže a vyšiel v noci do lekárne, aby si ukradol liek pre svoju manželku. Potom sa to však stalo; upír ho schmatol a plánoval vysať, ibaže sa mu to nepodarilo. Keď sa z neho stal novorodený, prvé, čo bolo, bola jeho manželka. Nedostal sa inam, než na zhorené základy jeho domu a popolu, ktorý sa vznášal odvšadiaľ.

Teraz je všetko iné. Carlisle má svoju Esme a ona jeho. A ja? Nemám nikoho!

„Samozrejme, že nebude ľutovať a nemá prečo," zjaví sa odrazu vedľa mňa Esme. Na môj vkus bola až príliš mierumilovná a Carlisle sa vďaka nej skrotil ako baránok.

„Dobre, neľutujem to. No to neznamená, že ti odpustím!" zavrčí naraz Carlisle za Esme, ktorá doňho pohľadom vypaľuje diery.

„No tak. Musím to urobiť," zmením taktiku a teraz o dušu prosím. Vlastne ani neviem prečo. Vymazať jej spomienky? Ako dlho jej bude trvať, než nato príde? Jedno bolo isté a to to, že nemôžem byť v mojej prítomnosti. Mohla by zošalieť. Dočerta!

„Edward. Viem, ako sa cítiš. Nezabúdaj, že ja som pri nej bola takmer -"

„Takmer vždy. A viem aj to, že ju musím mať. Musí ma cítiť. A keď... Tak..." Esme zúrivo zavrčí v pokuse vrhnúť sa na mňa. Carlisle jej v tom však bohužiaľ zabráni a tak sa mu iba zmieta v náručí.

Niečo vo mne sa prudko pohne. Prečo jej nedovolil zaútočiť?

„Vôbec nič o nej nevieš! Je mi ako... Ako vlastná dcéra. A ty mi tu ideš hovoriť, že ak ju -"

„Esme," uchlácholí ju Carlisle. Privinie si ju na hruď a ona začne vzlykať.  Pohladí ju po vlasoch a začne jej na chrbte prstami vytvárať kruhy. Zvláštne. Nikdy pred tým som ho nevidel takého zraniteľného.

Vzápätí po mne hodí čierny pohľad plný hnevu a svoj názor opäť zmením. Zmenil sa, svoje správanie, ale iba k Esme.

„Ak čakáš na povolenie, nedostaneš ho."

„Ale ona by to chcela! Vidím to na nej."

Ostane ticho. Možno sa mi podarilo ho presvedčiť... Iskierka nádeje sa mi v hrudi rozhorí a vzbĺkne vo veľký plameň. Esme sa prestane v Carlisleovom náručí metať a pomaly sa ku mne obráti čelom. Smrkne, akoby chcela zahnať niečo, čo je pre ňu už nemožné.

„Dobre, Edward. Ak si čakal iba na toto... Dostal si ho. Ale mám jednu podmienku. Môžeš s ňou stráviť jeden jediný týždeň. Poznám riziká a vravím ti, jej život nebudem ohrozovať. Pochopil si?!"

Všetko v hlave nachvíľu stíchne a ponorí sa do mŕtvolného ticha. A potom všetko začne zapadať na to správne miesto. Všetko kričí - iba jeden týždeň! Ja, ktovie prečo, neprotestujem. Prikývnem. „Ďakujem. Ja -"

„Neďakuj. Choď. Týždeň je malá doba. Už teraz..." Prejdem okolo nich a stihnem sa s nimi rozlúčiť. Vydám sa smerom k nemocnici. Prejdem okolo recepčnej a rovno vbehnem do jej izby.

Jej srdce sa vyplašene rozbúcha. „Bella," vydýchnem.

Ani sa na mňa nepozrie. Jej čokoládové oči sledujú niečo v okne a ako už toľkokrát, nič nepovie. Dnes naposledy, potešene si mlaskne moje podvedomie.

Opatrne k nej prídem. Pripomína mi to tú chladnú noc, keď som ju stretol v bare. Carlisle si zobral Esme a ja... Ja som si zobral hnedookú čarodejnicu. Zmiatla ma.

„Isabella, pozri sa na mňa." Nič. Ani nežmurkne. „Pozri, viem, aké je to, keď niekoho stratíš." Až pridobre.

Hlavou jej trhne, ako keby dostala ranu guľkou. Prehltne a neochotne na mňa obráti svoju hlavu. Z hlasu jej srší irónia a trpkosť. „Áno. A koho si stratil ty? Omylom si nabúral s jedným z tých nablýskaných autíčok? Prehral si milóny v kasíne? Tak čo si stratil, Cullen?"

Hľadím na ňu ako idiot. Úplne som zabudol, aká je nepredvídateľná. Niečo zo mňa, pravdepodobne moje ego, kričí, aby som sa obránil. Lenže niečo čuší a čaká, čo z nej vylezie.

„Naozaj nechápem, čo si ty mohol stratiť! Si prekliaty náladový obchodník, ktorý má všetko, na čo sa pozrie! Tak čo si, došlaka, stratil?!"

Priskočím k nej a schmatnem ju za ruky. Vyložím jej ich nad hlavu. Na to, aby som spravil, čo potrebujem ja aj ona, musím mať dobrý očný kontakt. A presne to robím - vpíjam sa jej pohľadom do každého póru jej tela.

„Zabudni. Zabudni na Felixa, zabudni na Paríž. Zabudni na konferenciu, hotel... Zabudni na smrť svojich rodičov. Na krv, v ktorej si sa kúpala a tie pocity vôbec. Vráť sa späť do času, keď sme spolu plánovali odchod do Paríža. Bude ťa bolieť hlava, ale bude to nič. Zabudni na všetko potom a ostaň v New Yorku. Zabudni," vyslovím to a chladným tónom. Toto by nedokázal hocikto. Iba jeden jediný upír na svete a to iba ja. Mám dar.

„Ja... Pán Cullen..." Oči sa jej začnú privrievať a jej sila sa sústredí na jej pevné zovretie. O chvíľu mi leží ochabnutá v náručí. Úškrniem sa a pozriem sa na dvere.

Ujsť okolo recepčnej a kamier bolo... Zlé. Nelogické. A tak som s ňou vyskočil rovno von z okna, smer jej byt. Odrazu bola ľahšia.

Aj ja sa odrazu cítim ľahšie.

Bella

Otvorím oči.

Okamžite sa chytím za hlavu a so stonaním sa vrátim späť do perín. Mám šialenú migrénu... A ktovie z čoho vlastne? Iba matne si spomínam na včerajšok, takže... Hm. Cullen, zasadanie a neustále komandovanie. Esme sa mi neozvala, napadne ma odrazu. Natiahnem sa po telefón a aj napriek šialenej tupej bolesti v hlave jej zavolám.

Ozve sa odkazovač. Operátor ma vyzve, aby som jej zanechala správu. Nadýchnem sa. „Ahoj, tu Bella. Esme, kde si? Zháňam ťa po celom New Yorku a ty si sa akoby vyparila. Potrebujem ťa. Nemysli si, že sa mi vyhneš. Nájdem si ťa, aj keby som si pre teba musela prísť do pekla. Lenže -"

Váš čas vypršal. Vypnem obrazovku a mobil položím späť na nočný stolík.

„Čo som to, preboha, robila v noci?" Zarazím sa. Uf, to radšej nechcem ani počuť. A vôbec, vedieť to.

Lenivo sa zdvihnem z postele a voľky-nevoľky vojdem do kúpeľne. V priebehu pár minút sa osprchujem v poriadne ľadovej vode a pokúsim sa na seba dostať make-up, aspoň ten nutný, aby sa ma nikto nezľakol. Oblečie sa do bielej blúzky a čiernej sukne. Nato ešte jemne krémové sako a topánky na opätku.

Všetko nutné k práci mám v tej budove, pretože nič sa z firmy nesmelo vyvážať von. Takže si so sebou zoberiem malú kabelku a do nej napchám mobil, diár a pero. Koniec koncov, ani nič iné nepotrebujem.

V kuchyni si dám ešte poriadne silnú kávu bez mlieka a chvíľu ju pijem. Následne nato zamknem byt a cestou do práce zájdem kúpiť kávu šéfovi. Hoci ráno som mala náladu pod psa, teraz to bolo o čosi iné. Normálne som nefrflala a zdalo sa mi, že som sa vyspala do ružova. Ktovie, čo si však v skutočnosti naozaj robila, zamrmle rozmrzene moje svedomie.

Ktovie. Momentálne je mi to jedno.

Zaparkujem a vojdem do priestrannej haly. „Dobré ráno, slečna Graceová," pozdraví ma recepčná.

„Dobré ráno," odpoviem jej na oplátku. Vojdem do výťahu a zveziem sa k sebe do kancelárie. Na našom poschodí máme súkromnú recepčnú, ktorej meno už poznám a tak sa aj zastavím prehodiť s ňou jedno slovo.

„Ahoj, Margaret. Ako si sa mala?" Prekvapene zažmurká.

„Do-dobré rá-ráno, pa-pani..."

„Slečna Graceová. Je tu pán Cullen?" dokončím za ňu. Margaret je síce milá a zdvorilá žena, no nie je práve najlepší rečník tejto firmy.

„Spomínali ste ma, Graceová?" Okolo mňa prejde Cullen s pokriveným úškrnom. Rýchlo sa otočím a takmer doňho vrazím.

„Áno, pán Cullen. Chcela som sa uistiť, že tu ešte neoxidu... Že tu ešte nie ste," poopravím sa včas. Nahnevaný záblesk v jeho očiach mi však potvrdí, že to slovo zachytil. Dočerta, Bella!

Mala som si chuť nadávať do kráv.

„Vaša káva," podám mu ju s malou dušičkou a obrátim sa, smer moja kancelária. Rýchlo sa zvrtnem a zamknem za sebou a poberiem sa k svojmu stolu. Trochu ma prekvapí, keď zbadám, že môj notebook je pokrytý hrubou vrstvou prachu.

Dvere za mnou sa zabuchnú. Otočím sa a zbadám Cullena, ktorý sa mi vrhne na pery. Papiere mi z rúk spadnú so zašuchotaním. Niečo ma prinúti pritúliť sa k nemu a tak to aj urobím. Odtiahnem sa až vtedy, keď potrebujem kyslík.
Ten kyslík mi prečistí hlavu. Napriahnem sa a jednu mu vrazím. Ten chlap má však namiesto kože kameň, alebo čo.

Uvidím, že aj on sa odtiahne a zlato v očiach je v priebehu sekundy nahradené čiernotou. „Swanová, vaša pracovná morálka ma zaráža," zasyčí.

Bojovne vystrčím bradu vpred. Odrazu mi to však dôjde. „Swanová?" zašepkám.

Zažmurká. Postoj sa mu v priebehu sekundy zmení - naštvaný, zarazený, naštvaný. Takmer sa v ňom nevyznám. „Čo ste to opäť povedali, Graceová? Mám taký pocit, že chcete ostať pred budovou s -"

Zapchám mu ústa rukou. „Pán Cullen, byť vami, prestanem s tým. Povedali ste Swanová a ja nie som hluchá." Z každého jedného slova mi odkvapkáva irónia a mrzutý podtón.

Strasie si moju ruku z úst a nadhodí pokrivený úsmev. „Takže vy si o to koledujete?"

„Nekoledujem. Ale vaše správanie je mimo noriem a..."

„Veľmi rozprávaš, Isabella." Nahne sa, v úmysle pobozkať ma, ale to má chlapec smolu. Vyšmyknem sa mu a otvorím dvere.

„Východ je voľný," poviem. Otvorí ústa, ale napokon sa usmeje.

Pri dverách sa však nahne a pobozká ma na ucho. „Toto vás bude ešte bolieť, slečna Graceová. Viem o vás všetko."

S tými slovami odíde a nechá ma samu. Zabuchnem za ním dvere a celá vykoľajená si sadnem za stôl, kde z notebooku utriem prach. Zapnem ho a začnem prehľadávať firemnú databázu.

Tretieho augusta boli poslané tri balíčky na meno Tyles... Počkať. Dnes je devätnásteho júla. Pozriem sa na dátum ešte raz. Sedí.

Preskenujem všetky stránky, ale dátum je rovnaký. Všade.
Nervózne sa začnem hrať s náramkom na zápästí, keď si uvedomím, že tam vôbec nie je. Včera som ho predsa ešte mala... Na zápästí mám tri jazvy. V živote som jazvy nemala. Čo ma však zarazí, je to, že sú nové.

Dopekla, čo sa za tie dni stalo?

Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie na kapitolku. :) Bola napísaná už dávnejšie, ale moja lenivosť ma donútila nechať to plávať... Ako bonus ma ešte načas opustila múza a premýšľala som nad tým, že skončím. :D 

Moje odhodlanie zverejniť kapitolu na chvíľu stroskotalo vtedy, keď sa to CELÉ vymazalo a ja som si zabudla nechať kópiu. :D

Opäť v mrakodrape a v papierovačkách. Čo hovoríte na týždennú lehotu a adios, Bella? 

Vaša Lullu

Autor: Lullu123 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, iba začiatok - 11. kapitola: