Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Knižnica mŕtvych - 4. kapitola

30.11.2010 (18:30) • LoveRose • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 973×

Príbeh

Bella:

„Začalo sa to dávno, v roku 1849, keď som ešte bola aj s mojou rodinou urodzená a tvoja rodina len obyčajní sluhovia, špiny na podlahe, ktoré sme mohli kedykoľvek zotrieť...“ začala rozprávať Victoria a ja som videla, ako sa ponára do minulosti.

1849

„Lillian, upracte to!“ zakričala na mňa moja pani Victoria. Už som toho mala dosť! Stále na mňa kričala, nikdy s ničím nebola spokojná. Napriek týmto úvahám som sa hrala na poslušného psíka a išla pod malý kávový stolík s vodou a nejakou utierkou, aby som vyčistila kávu, čo sa jej tam vyliala. Na to ma ešte plesla po hlave za to, že sa im pletiem pod nohy. Keďže nemohla vidieť moju tvár, prevrátila som oči a v duchu počítala do desať, aby som na ňu nevyletela.

Takto to išlo celý deň. Kričala na mňa aj na môjho manžela Ricka. Stále nás bila a dokonca poverila svojho komorného, aby nám dal aj pár rán bičom, lebo vraj málo poslúchame a sme veľmi drzí. To skôr ona! Joj, ako ju ja neznášam! Dokonca nám zrušila aj obednú prestávku, takže sme sa s Rickom nestihli najesť či porozprávať. Celý deň sme museli makať ako také fretky. S manželom sme sa stretli až doma, a tam sme vymysleli plán.

Vezmeme Victorii a jej rodine to najcennejšie čo majú, to vďaka čomu sa stali kráľmi tejto krajiny. Diadém po Ľudovítovi II., arcivojvodovi hesenskom. Traduje sa, že im ho odkázal vojvoda vo svojom úmrtnom liste, ale len naša rodina poznala pravdu. Našej rodine potajme odkázal svoj vlastný denník. Nikto nevie, že ho máme. Ale celá naša rodina vie pravdu. V tom denníku sa píše:

25. mája 1948

Dnes za mnou zase prišiel John Pierce, zase ma vydieral. Musel som mu sľúbiť, že mu odkážem môj vojvodský diadém, aby mi vrátil dcéru. Moje milované dieťa! Uniesol ju len nedávno, ale odvtedy mal rôzne nesplniteľné požiadavky. Teraz konečne požiadal o niečo, čo môžem splniť, aj keď veľmi nerád.
Milý denníček, chcem aby si vedel, že vo svojej poslednej vôli budem klamať, inak to nejde. Si jediný dôkaz môjho rúhania sa proti Bohu. Odpusť mi, Bože, za ten osud, čo sa chystám uvaliť mojim poddaným o pár rokov.

Na druhý deň ráno sme obaja s mužom hrali nákazu morom, čo sa teraz  šíril po krajine ako obrovská prílivová vlna. Keď od nás odišli pytači daní a vojvodkynini poslovia, ihneď sme vstali z postelí a zobrali si z domu to najpotrebnejšie. Bočnými uličkami sme bežali najprv do prístavu za Rickovým kamarátom Bzučom, ako ho všetci volali. Poprosili sme ho, aby nám pripravil nejakú bárku, ktorou by sme ušli do Anglicka. Bzučo najskôr nerozhodne preskakoval z nohy na nohu, ale keď mu Rick pripomenul všetko, čím sme mu pomohli, tak sa podvolil a povedal, že keď bude slnko na oblohe rovno nad našimi hlavami, bárka bude pripravená pri móle. S úľavou sme si vydýchli, lebo Bzučo bol naša jediná nádej na únik. Od prístavu sme bežali na námestie, kde práve prebiehal trh. Nasadili sme si kapucne, aby nás nespoznali naši priatelia z hradu a vydali sa každý po jednej strane trhu. Keď sa predajcovia nepozerali, strčili sme si do batohov jablká, hrušky, dve libry chleba a pár fliaš vína. Stretli sme sa na konci námestia a odtiaľ sme sa vydali rovno k hradu.

Prišli sme až k múrom a potom sme pozdĺž nich pokračovali k tajnému tunelu, o ktorom vie len pár ľudí. Ostatní si myslia, že ho v 1822 zavalila kopa skál, ktoré sa zosypali z neďalekého návršia až sem. Je to vlastne pravda, ale je tam jedna štrbina, ktorú uvidíte len z východného pohľadu. To tiež len na jednu sekundu, ak tadiaľ kráčate. Potom sa všetko stratí.

Najprv sme si do neďalekej húštiny skryli batohy a potom sme sa prevliekli cez tú úzku dieru. Ak budem stále toľko jesť ako doteraz, tak sa tadiaľ už nedostanem. Potom sme sa prechádzali zatuchnutými chodbami a občas nám popod nohy prebehli potkany, ktoré nám chodia kradnúť odpadky z kuchyne.

Dostali sme sa pod kráľovninu komnatu. Niekto tam bol. Netuším, o čom sa tam rozprávali, lebo nejaká slúžka hrala na citare. Po chvíli ten niekto odišiel za hlasného tresknutia dverí. Kráľovná vybehla za ním, kričiac:

„Bernardo, stoj, prosím!“ Slúžka si išla po svojom a komnata ostala prázdna. Mali sme málo času. Presne viem, ako sa končia tieto vojvodkynine hrádky s mužmi. O chvíľu sa vráti a bude plakať na posteli. Rick ma svojimi silnými rukami vyzdvihol a ja som preliezla malým otvorom. Ani som nemusela dlho hľadať. Vojvodkyňa mala ten diadém vystavený všetkým na obdiv v sklenej škatuľke. Omotala som si ruku kúskom obliečky, ktorý som odtrhla z prestieradla vojvodkyne. Rozohnala som sa udrela do škatuľky. Sklo sa roztrieštilo a s tichým cvengotom padalo na zem. Ja som rýchlo zobrala diadém a hodila ho cez otvor Rickovi, lebo som začula vojvodkynine kroky. Ja som skočila do diery, ale vonku mi padla čiapka. Rick ma podržal a ja som rukou šmátrala po zemi. Vojvodkynine kroky boli čoraz bližšie. Končekmi prstov som nahmatala drsnú látka a razom som vedela, že je to moja čiapka. Pritiahla som si ju a ledva ako som ju pretiahla otvorom, vojvodkyňa vošla do komnaty. Nestihla som dať späť dlaždicu, a tak si ma hneď všimla.

„Stráže!“ zakričala a ja s Rickom sme začali utekať aj s diadémom v ruke. Za nami sme počuli cvengot kovu, ako stráže bežali za nami. Obzrela som sa.

Traja, alebo štyria chlapi bežali za nami, v rukách oštepy a za pásom meče. Prvý vrhol oštep, ktorý ma minul len o kúsok. Druhý to isté... a tretí trafil Ricka do členka. Rick bolesťou zaúpel, ale bežal ďalej. Spolu sme sa pretiahli otvorom, zobrali vaky z húštiny a bežali k prístavu, v ústrety lepšiemu životu.

Súčasnosť:

„Nakoniec sa tvojim predkom na tej bárke podarilo uniknúť. Ja som potom išla za jediným upírom, ktorého som poznala - Jamesom, a ten ma premenil. Po premene som cítila, že nás k sebe niečo ťahá, a tak sme sa stali druhmi. Boli sme do seba zamilovaní a ani jeden nemohol žiť bez toho druhého. Ľudia ma hneď zvrhli, keď zistili, že nemám diadém a čo zo mňa je,“ povedala to takým smutným tónom, až mi jej prišlo ľúto. Potom sa jej výraz zmenil v nahnevaný a pokračovala v príbehu:

„O 150 rokov neskôr Jamesa chladnokrvne zabili istí ľudia z cirkvi. Všetkých som ich potom vyvraždila, vrátane tých, čo sa mi postavili do cesty. V poslednom čase si vyrovnávam účty a keď som si pri jednej udalosti, ktorá ťa nemusí zaujímať, spomenula na tento diadém, začala som sa mstiť. Najprv som zabila potomka toho Bzuča, Johna Miltna. Chcem sa dostať k moci, a preto mi ty ten diadém donesieš, inak... ťa zabijem!“ povedala syčiac s ústami centimeter od mojich, takže som dobre videla malé špičky upírskych tesákov...

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Knižnica mŕtvych - 4. kapitola: