Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 36. kapitola

12.03.2014 (07:15) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1056×

36. kapitola: I’m not a princess, this ain’t a fairytale

Rosalie:

„Môžem ďalej?“ Začula som Edwardov hlas a v myšlienkach som mu neochotne odpovedala. Vošiel by aj napriek môjmu nesúhlasu, tak na čo sa s ním zbytočne hádať. To je to posledné, čo teraz potrebujem.

Zastal v strede mojej izby a hľadel na mňa zvláštnym pohľadom.

„Ak si mi prišiel povedať, že si od začiatku vedel, že to takto dopadne, radšej odíď,“ povedala som nepriateľsky. Namiesto toho, aby som sa pozrela na svojho brata, som stále hľadela von do tmy. Počula som, ako kráčal do mojej blízkosti.

„Nie som tu kvôli tomu...“ povzdychol si a ja som odtrhla zrak od okna. Nedôverčivo som si ho premerala a on pokračoval:

„Teda, čiastočne. Nemôžem sa pozerať na tvoje trápenie. Chcem ti pomôcť, Rosalie,“ šepol a položil si ruku na moje rameno. Odtiahla som sa od neho, vôbec som nebola zvedavá na jeho reči. Iba som mlčala a vyhýbala sa mu pohľadom.

„Nestojím o tvoju pomoc,“ odsekla som zamračene.

Musela som si udržať svoju chladnú tvár, lebo inak by som to nezvládla. V skutočnosti som sa cítila veľmi zle a potrebovala som pri sebe niekoho, kto by ma pochopil.

„Dobre viem, že to tak nie je,“ šepol.

„Prosím ťa, radšej odíď,“ povedala som tichšie, lebo sa mi lámal hlas.

Sadol si vedľa mňa a nepriehľadná maska zlosti bola okamžite preč. Rozvzlykala som sa ako malé dievčatko a Edward si ma privinul do náručia. Plakala som tvárou pritisnutá na jeho hruď a on ma hladil po vlasoch.

Nič nevravel, iba sedel pri mne a objímal ma. Čakal, kým začnem hovoriť sama. V izbe by bola úplná tma, nebyť ozdobnej lampy na mojom stole, ktorá hádzala slabé lúče jasného svetla, podobného mesačnému. Osvetlovala práve druhú časť izby a ja som tomu bola rada. Chcela som sa skryť pred všetkými, hlavne sama pred sebou. Nechcela som, aby ma takto niekto videl. Neznášala som byť v tomto stave. Všetka úzkosť, zúfalstvo a sklamanie, ktoré ma obklopovali sa mi dostali pod kožu a ja som sa cítila byť bezmocná. Zožierala ma predstava, že som pre niekoho nebola najkrajšou bytosťou na svete a uprednostnil predomnou inú.

Bola som na neho príliš naviazaná, dokonca som sa začala meniť. Ku každému som bola milá, prestala som piť ľudskú krv a zabíjať ľudí pre zábavu. Na iného chlapa som sa ani nepozrela a už som sa nehrala s nikoho citmi ako predtým. Och, bola som taká povrchná a ľahkomyselná, až je mi zo seba zle.

„Edward, prepáč mi, prosím,“ prehovorila som potichu. „Viem, že som ti v minulosti veľakrát ublížila a je mi to veľmi ľúto. Neuvedomovala som si, čo robím a aké to má následky voči tebe. Správala som sa naozaj neznesiteľne, stále som ti ubližovala a teraz to veľmi ľutujem,“ vzlykala som.

„Bola som slepá, keď som nevidela ako ťa raním a ty si ku mne stále prechovával city.“

So sklopeným pohľadom som čakala na jeho odpoveď. Chvela som sa a on si ma tisol k svojmu telu. Cítila som sa tak bezmocne, slabo a previnilo. Toľkým som ublížila a nikdy som sa nad tým ani na chvíľu nepozastavila.

Edward sa ku mne sklonil a naše tváre boli od seba len pár centimetrov.

„Odpúšťam ti, Rosalie,“ šepol a moje uplakané oči vzhliadli do tých jeho. Jemne si vzal moju tvár do dlaní a pobozkal ma na čelo. Tuho som pritisla viečka k sebe a nadýchla som sa jeho vône. Spomenula som si na časy, keď sme tvorili pár a uvedomila som si, ako nám bolo dobre. Milovali sme sa a boli sme spolu šťastní. Ach, prečo som sa potom tak zmenila?

„Netráp sa tým,“ povedal pokojne a pohladil ma po ramenách.

Položila som si hlavu na jeho rameno, ale nedokázala som sa upokojiť. Celý čas som myslela len na to, ako ma Emmett oklamal. Edward už o všetkom vedel z mojich myšlienok. Niekoľkokrát si vypočul náš posledný rozhovor a tak som mu nemusela nič vysvetľovať.

„Rose, musíš na neho zabudnúť,“ povedal Edward.

„Ľahko sa to hovorí...“

„Nemôžeš sa toľko trápiť kvôli jednému hajzlovi,“ dodal a ja som mu venovala nepekný pohľad. Nepriala som si, aby o Emmettovi niekto takto hovoril, aj napriek všetkému, čo sa stalo.

„Ublížil ti,“ pokračoval Edward a ja som sklopila zrak.

„Vôbec za to nestojí!“ Po tejto vete som toho mala dosť a chcela som ho vyhodiť zo svojej izby.

„Rose, nechcem, aby si sa na mňa hnevala, naozaj ti chcem len pomôcť. Možno by ti prospela zmena prostredia. Čo keby sme išli na pár dní na našu chatu do Canady?“

„Tak dobre.“ Prikývla som napokon. Ani neviem, prečo som s tým súhlasila.

„Ráno môžeme vyraziť, teraz potrebujem byť chvíľu sama,“ dodala som smutným hlasom a Edward súhlasne prikývol. Odišiel z mojej izby a zavrel za sebou dvere. Ľahla som si na posteľ a ďalej som vzlykala do vankúša.

Edward:

„Edward, môžeš na chvíľu?“ zavolal ma Carlisle v myšlienkach do svojej pracovne hneď po tom, ako som opustil Rosaliinu izbu.

„Čo sa deje, otec?“ pýtal som sa ho hneď, ako som vstúpil do miestnosti.

„Mohli by sme ísť spolu na lov, predtým ako ráno vyrazíte,“ povedal nahlas kvôli upírkam v dome, ale jeho myseľ mi oznamovala, že sa so mnou potrebuje porozprávať.

„Samozrejme,“ prikývol som a opustili sme našu vilu. Myslel som si, že Carlisle prejde rovno k veci hneď ako sa dostaneme z dosahu Esme a Rosalie, ale on ten lov myslel naozaj vážne.

V lese neďaleko nášho domu sme ulovili niekoľko zvierat, aby naše oči znovu nabrali odtieň zlatej. Zahladili sme stopy a namierili sme si to do mesta. Prechádzali sme sa tmavými uličkami nočného New Yorku a všade vládlo ticho.

Túto časť mesta o tomto čase každý normálny človek zďaleka obchádzal. Občas sa tu skrývali bezdomovci, alebo kriminálnici, ale dnes sme nikoho nepočuli.

Vyšplhali sme sa na jednu z vysokých budov a zo strechy sme mali výhľad na vysvietené mesto. Sadli sme si na okraj strechy mrakodrapu a Carlisle si ticho povzdychol.

„Som rád, že sa snažíš pomôcť Rosalie,“ začal a ja som prikývol.

„Záleží mi na nej, aj keď už dávno nie sme spolu,“ povedal som.

„Viem, čo sa jej stalo, ale nečakal som, že ju to tak položí,“ priznal Carlisle a položil si ruky na okraj strechy.

„Zmenilo ju to. Už nechce nikomu ubližovať, na love nebola celé dni. Nevychádza zo svojej izby...“

„Pred časom bolo ťažké zastihnúť ju doma,“ neveriacky pokrútil hlavou.

„Jej myšlienky siahali dokonca až k nápadom na odchod do Volterry. Rozmýšľala aj nad sťahovaním sa, ale ešte sa nerozhodla. Nevie, čo skôr, cíti sa byť naozaj stratená,“ povedal som úprimne. Rosalie by ma asi zabila, keby vedela, že som to niekomu prezradil.

„Jediný z nás jej dokážeš pomôcť,“ oznámil mi rozvážnym hlasom.

„Mňa si nevypočuje, Esme sa s ňou už rozprávala, Alice a Jasper sú preč. Jasper by vedel ovládať jej emócie, ale Rose by na to prišla,“ dokončil Carlisle.

„A bolo by to ešte horšie...“

Hľadel som pred seba na mesto zahalené rúchom tmy. Počul som zvuk áut, jazdiacich po cestách a cítil som zmes rôznych pachov. New York bol raz taký. Nemal som ho rád, ale dalo sa tu zapadnúť. Ľudia boli zahľadení do seba a svoje okolie si aj tak nevšímali. Niekedy som uvažoval, ako tak môžu žiť.

„Ráno spolu odchádzame do Canady. Verím, že zmena prostredia jej padne vhod,“ prerušil som ticho medzi nami.

„Dúfam. Naozaj som si nemyslel, že ju to takto zoberie...“

„Ani ja,“ pokrčil som plecami. „Jasper ako jediný mohol vedieť o jej pocitoch.“

Obaja sme na chvíľu zmĺkli a zahľadeli sa do tmy pred nami.

„Stále k nej niečo cítiš, však?“ prehovoril môj otec a ja som pomaly prikývol.

„Aj napriek tomu, ako ti ubližovala,“ pokračoval. „Edward, možno by si sa mohol pokúsiť znovu si ju získať. Dokázať jej, že ju stále miluješ a si ochotný urobiť pre ňu všetko. Asi je to trochu nevhodné, vzhľadom na to, v akej je teraz situácii, ale stratiť ju už nemôžeš.“

„Keď som ju držal v náručí, spomenula si na chvíle, keď sme boli pár,“ prezradil som. Jej myšlienky ma v tej chvíli potešili.

„Boli ste spolu šťastní,“ pripomenul mi Carlisle.

„Nemyslím si, že by sa ku mne chcela vrátiť,“ potriasol som hlavou.

„To zistíš až neskôr.“

„Uvidím ako sa to celé vyvinie a podľa toho sa s ňou porozprávam,“ sľúbil som Carlisleovi, ale bol som si takmer istý, že ak sa o niečo pokúsim, Rose ma odmietne a bude mnou pohŕdať.

„Dobre,“ prikývol.

Rozhodli sme sa, že sa vrátime domov, tak sme zoskočili z vysokej budovy a dopadli sme na zem. Chcel som sa rozbehnúť, ale zrazu som začul zúfalé výkriky o pomoc.

„Otec, počuješ to?“ obrátil som sa na Carlislea.

„Áno, poďme!“ rozkázal a obaja sme sa vydali smerom, odkiaľ príchádzal krik. O pár ulíc ďalej sme uvideli bezbrannú mladú ženu, ako sa snažila utiecť pred násilným útočníkom. Zbadal som tvár toho chlapa a okamžite som ho spoznal. Viackrát som ho videl v Esminých myšlienkach, bol to jej bývalý manžel. Od zlosti som sa triasol a Carlisle sa na mňa spýtavo pozrel. Vedel som, že keď mu to poviem, nezdrží sa a zabije ho, ale ten hajzel si to zaslúži.

„Ten muž je bývalý manžel Esme. To on jej tak veľmi ublížil,“ vyšlo zo mňa a Carlisle nevedel, ako má reagovať. Chcel sa mu pomstiť, ale nechcel klesnúť na jeho úroveň.

„Vezmeš odtiaľ to dievča a ja sa postarám o neho,“ precedil pomedzi zuby a ja som prikývol.

„Otec, nezabúdaj, kto si,“ povedal som mu vážne, ale on už len zlovestným pohľadom skúmal situáciu pred nami.

Vleteli sme do tmavej slepej uličky medzi vysokými budovami a útočník si nás všimol.

„Ubližovať slabším a bezbranným? Aké úbohé! Daj od nej ruky preč!“ povedal prísne Carlisle. Dievča sa roztrasene krčilo pri betónovom múre a potichu vzlykalo. Od strachu jej tiekli slzy, ešte nikdy predtým sa takto nebála.

„Čo tu robíte, ste snáď fízli?! Vypadnite!“ zakričal na nás.

„Povedal som, ruky preč!“ zavrčal Carlisle. Takého zúrivého som ho ešte nevidel.

„Lebo čo?!“ vyprskol ten chlap a urobil krok smerom k nám. Vysúkal si rukávy a krčil sa v bojovom postoji. Zahnal sa a chcel Carlislea udrieť päsťou do tváre, ale Carlisle mu chytil ruku skôr, ako ho zasiahla. Schytil chlapa pod krk a prirazil ho na stenu.

„Lebo čo?“ zopakoval. „Teraz uvidíš!“ povedal výhražne a zovrel mu hrdlo ešte silnejšie.

Pribehol som k dievčaťu a sklonil som sa k nej.

„Neboj sa, ja ti neublížim,“ povedal som rýchlo a ona so slzami v očiach prikývla. Pomohol som jej postaviť sa a celý čas som ju podopieral.

„Poď, vezmem ťa do bezpečia.“ Vzal som si ju do náručia, lebo mala topánky na vysokých opätkoch a vytknutý členok, ktorý si zranila pri páde na zem. Odniesol som ju pár ulíc ďalej, aby som nechal Carlisleovi voľný priestor.

Zastali sme pri hlavnej ceste, kde som ju pomaly položil na zem a ona dostúpila aj na zranenú nohu.

„Ďakujem,“ povedala ešte stále vystrašene a ja som ju upokojujúco pohladil po ruke.

„Nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby ste tam neboli,“ zavzlykala. „Zachránil si ma a budem ti navždy zaviazaná.“

„Je to moja práca,“ zaklamal som s jemným úsmevom.

„Zavolám ti taxík.“ Vybral som si mobil z vrecka bundy a vytočil číslo new yorskej taxi služby. Žena na centrále mi oznámila, že taxík príde o desať minút. 

Videl som, že to dievča má bolesti, tak som ju preniesol na neďalekú lavičku pri ceste.

„Ako sa voláš?“ opýtal som sa jej.

„Ashley,“ povedala rozrušene.

„Ja som Edward.“ Sadol som si vedľa nej a ona sa na mňa pozrela.

„Ach, mohla som zomrieť... Ako sa ti odvďačím?“ pýtala sa úzkostlivo.

„Dávaj si väčší pozor a vyhýbaj sa tmavým uličkám,“ odpovedal som jej.

Zhlboka sa nadýchla a tlkot jej srdca sa spomalil. Už bola oveľa pokojnejšia. Jej členok sa začal farbiť do fialova a keď sa ním pokúsila pohnúť, zabolelo ju to.

„Môžem?“ opýtal som sa a moja ruka sa priblížila k jej členku. Prikývla a ja som sa jej dotkol. Mala to už poriadne opuchnuté.

„Vyvrtla si si členok, musím ti ho vrátiť do pôvodnej polohy,“ povedal som a ona odvrátila pohľad na stranu. Zatla zuby a nechty zaryla do drevenej lavičky. Dal som jej členok do poriadku a môj chladivý dotyk jej zmierňoval bolesť.

„Ďakujem,“ šepla ubolene.

„Za málo.“

„Si niečo ako anjel strážny?“ opýtala sa ma a na mojich perách sa zjavil krivý úsmev.

„Od anjela mám na míle ďaleko,“ povedal som a ona sklopila zrak.

Zafúkal silný vietor a tmavé vlasy zahalili jej okrúhlu tvár. Odhrnula si ich a pramene vlasov si zastrčila za uši. Rukami si objala trup a v mysli sa jej prehrávali spomienky z dnešného večera. V tichosti sme sedeli vedľa seba, až kým pred nami nezastal žltý taxík.

„Ešte raz ďakujem, za všetko!“ povedala, keď sme pomaly prešli k autu.

„Smiem ťa objať?“ opýtala sa a ja som prikývol. Jemne si ovinula ruky okolo môjho krku a objala ma. Objatie som jej opätoval a potom som jej pomohol nastúpiť do auta. Taxikárovi som podal bankovku a prikázal mu, aby odviezol dievča rovno domov a počkal, kým vojde do svojho bytu.

Naposledy mi zakývala a taxík sa stratil na konci ulice.

Odstúpil som pár krokov od cesty a keď som sa otočil, za mnou stál Carlisle. V tvári mal zvláštny, neistý výraz a vyhýbal sa mi pohľadom. Myšlienky si predomnou strážil. Privrel som oči a sústredil som sa na zvuky v okolí. Počul som slabý tlkot srdca, ale nikde som nikoho nevidel.

„Nezabil si ho,“ šepol som.

„Nestál za to,“ pokýval hlavou Carlisle. „Smrť by bola rýchla a mal by po všetkom. Takto bude trpieť viac,“ dodal, ale viac mi neprezradil. Nevedel som si predstaviť svojho otca niekomu ublížiť, ale tento človek zranil jeho lásku. Netušil som, ako sa mu odplatil, ale verím, že nech mu urobil hocičo kruté, ten muž si to zaslúžil.

„Esme sa o tom nesmie dozvedieť,“ povedal a ja som prikývol.

„Nechcem mať pred ňou tajnosti, takže časom sa jej priznám, ale teraz na to nie je vhodná chvíľa. Poďme radšej domov, na túto noc toho bolo naozaj dosť.“ Carlisle vedel, že Esme by z toho nebola nadšená. Rozbehli sme sa smerom k našej vile a cesta domov nám trvala asi desať minút.

Rosalie, Esme aj malá Isabella boli doma a keď sme dorazili, Esme nás už nedočkavo čakala v obývačke. Carlisle ostal so svojou družkou a ja som sa pobral do izby. Musel som sa pobaliť, keďže ráno s Rosalie odchádzame.

Vzal som pár tričiek a košieľ zo šatníka a vložil som ich do malého čierneho kufra. Nevedel som, ako dlho tam ostaneme. Zbalil som si všetky potrebné veci a potom som si ľahol na posteľ a zapol televízor.

Ráno o deviatej vyšla Rosalie zo svojej izby s dvomi kuframi. Pomohol som jej zniesť ich dole a rovno som ich naložil do auta. Rozlúčili sme sa s Carlisleom a Esme a Rose nastúpila do auta. Po chvíli som sa vrátil do garáže a nasadol som na miesto vodiča. Naštartoval som, počkal, kým sa otvorila brána a potom sme vyrazili.

Hneď ako sme sa vzdialili od domu, Rose si vybrala iPod a do uší si vložila biele slúchatká. Preložila si nohu cez nohu a odvrátila sa odomňa. Celý čas hľadela von oknom.

Počúvala pesničky o láske, ktoré ju ničili ešte viac. Spôsobovali jej ďalšie trápenie a ona to vedela. Najradšej by som jej ten iPod vzal, ale viem si predstaviť jej reakciu. V momente by sa otočila a šla by domov aj po vlastných.

Esme:

Vrátili sme sa z krátkej prechádzky s Carlisleom a našou malou, ktorá počas cesty späť sladko zaspala. V predsieni som ju vybrala z kočíka a odniesla som ju do postieľky. Chvíľu som sa na ňu zasnene pozerala ako spí a potom som prešla do našej spálne.

Prezliekla som sa do čiernych legín a svetlého voľného tielka. Sadla som si pred biely kozmetický stolík a kefou som si prečesala svoje karamelové vlasy.

V tom vošiel do spálne Carlisle a ja som sa pousmiala. Zľahka si položil ruky na moje ramená a sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. Bozk som mu opätovala a na stoličke som sa otočila smerom k nemu. Zamilovane som sa na neho usmiala a hľadela som mu do očí. Na sekundu sklopil zrak, ako by predomnou niečo tajil.

„Drahý, deje sa niečo?“ opýtala som sa.

Záporne pokrútil hlavou, pousmial sa a pohladil ma po líci. Vedela som, že ho niečo trápi a nechce sa o tom teraz rozprávať, ale neskôr mi to určite povie.

Postavila som sa a objala som ho okolo krku.

„Všimol si si, že odrazu všetci zmizli a my máme dom pre seba?“ povedala som s prefíkaným úsmevom na perách.

„Len aby si to nezakríkla,“ šepol pobavene.

„Tak to sa radšej poponáhľajme.“ Vrhla som sa na jeho pery a Carlisle sa pousmial do bozku. Začala som mu rozopínať gombíky na košeli a postrčila som ho smerom k posteli. Carlisle dopadol chrbtom do mäkkých perín a stiahol ma na seba.

***

Večer sme sedeli v obývačke, Carlisle pozeral správy a ja som si listovala v magazíne Svadba snov. Bolo to naozaj zvláštne, keď sme tu zrazu boli len my dvaja. Isabell ešte stále spala a mne chýbala prítomnosť ostatných. Na druhej strane, raz za čas je naozaj krásne tráviť čas len s Carlisleom a našou dcérkou.

Dnes poobede sme sa vybrali na prechádzku, ako normálni ľudia. Celý čas som sa nad tým prirovnaním pobavene usmievala. Nešli sme ďaleko, držali sme sa blízko nášho sídla a našťastie sme žiadneho človeka nestretli. Od premeny som ešte so žiadnym nebola a naozaj neviem, ako by som reagovala na vôňu ľudskej krvi.

Keď správy skončili, Carlisle sa naklonil ku mne a spolu sme si listovali časopisom. Bola som šťastná, že ho organizácia našej svadby zaujíma a nie je mu všetko ľahostajné ako väčšine mužov.

„Čo povieš na túto výzdobu?“ Ukázala som na stránku v katalógu, kde sa nachádzal obrázok vyzdobenej miestnosti v bielej, siahajúcej až k smotanovým a krémovým odtieňom.

„Dobrý výber,“ chválil ma. „Elegantné a noblesné, nie príliš sladké.“

Usmiala som sa a nežne som ho pobozkala na pery. V tom sme začuli zvuk pneumatík blízko nášho domu a zarazene sme sa od seba odtiahli. Vymenili sme si zmätené pohľady a môj budúci manžel sa ma opýtal:

„Čakáš niekoho?“

„Nie, myslela som, že niekto prichádza za tebou,“ pokrčila som ramenami a Carlisle spozornel. Prešiel k vchodovým dverám a ja som ostala v obývačke.

Auto zastalo pred vilou a počuli sme buchnutie dverí. Dúfam, že nám títo nečakaní hostia nespôsobia žiadne problémy, prebehlo mojou mysľou, keď som si spomenula, ako mi Carlisle hovoril o Volturiovcoch. Cítila som prichádzať dvoch upírov, ale tie vône mi neboli známe.

„Carlisle!“ Začula som zrazu vysoký zvonivý ženský hlas z našej predsiene a zbystrila som sluch.

„Alice, Jasper, vitajte doma!“ povedal prekvapene Carlisle a ja som sa v obývačke usmiala. Bola som rada, že sú Alice a Jasper naspäť.

„Esme!“ vypískla Alice, keď prudko vletela do obývačky, oblečená v bielej zimnej vetrovke a tmavých skinny rifliach.

„Esme, neskutočne ti to pristane! Videla som ťa už pred pár dňami a nevedela som sa ťa dočkať!“ vypískla a hodila sa mi okolo krku.

„Aj ja som rada, že ťa vidím, Alice,“ pousmiala som sa.

Bola ako vymenená. Možno to bolo tiež zapríčinené premenou... Jasper a Carlisle vošli za nami a Jazz ma veselo pozdravil. Potom prešiel k Alice a ochranársky si ju privinul k sebe.

„Som rád, že sme rodina,“ povedal mi Jasper a zľahka ma objal, ako by som bola stále človek.

„A kde je malá princezná? Tak sa teším, že ju konečne uvidím!“ výskala radostne Alice a ja som mala trochu obavy. Na jednej strane bola Alice s prístupom nekontrolovaného tornáda a na druhej moje krehké bábätko. S ustarosteným úsmevom som sa pozrela na Carlislea a on pokojne prikývol.

„Ešte spí,“ povedala som.

„Nie nadlho,“ zachichotala sa Alice. Videla veľmi, veľmi blízku budúcnosť. Vyzliekla si kabát a v tom sa z Isabellinej izby začal ozývať plač.

Všetci sme vyšli na poschodie do jej izby a ja som ju opatrne vybrala z postieľky. Podala som ju Alice, ktorá ku mne nadšene a netrpezlivo naťahovala ruky.

„Ahoj, Bella,“ usmiala sa Al na moju dcérku.

„Bella?“ Pozrela som sa na ňu spýtavo.

„Čoskoro ju tak budete volať!“ povedala veselo. „Len ste o tom doteraz nevedeli.“

„Pozdravujú vás Denaliovci,“ prehovoril zrazu Jasper. „Radi by vás niekedy spoznali.“ Usmial sa na mňa a moju malú.

„Ich návšteve sa potešíme,“ povedal Carlisle a ja som prikývla. Osobne som ich zatiaľ nepoznala, ale z Carlisleovho rozprávania som si ich rodinu predstavovala podobne ako našu.

„Mrzí nás, že sme sa akurát minuli s Rose a Edwardom,“ povedala Alice pri jemnom hojdaní mojej dcérky vo svojom náručí.

„Chýbajú mi naše staré časy, keď sme vymetali kluby,“ zachichotala sa a Jasper jej venoval tak trochu vyčítavý pohľad.

„Jasper, môžeš na chvíľu?“ zavolal ho Carlisle a Jasper prikývol.

Obaja sa vytratili z izby a my sme zostali s Alice a Bellou samé. Vzala som fľašku s cumlíkom a priložila som jej ju k perám. Začala piť a tvárila sa pri tom šťastne.

„Je taká rozkošná!“ usmievala sa Alice.

Bella nás obe skúmala svojimi veľkými očami a pritom začala hýbať ručičkami. Do jednej chytila môj malíček a silno ho držala. Vtisla som jej bozk na čelo a pohladila som ju po líci.

Keď vypila celú fľašku, prezliekli sme ju do pyžama a uložili na spánok. Po chvíli zaspala ako anjelik a my sme sa na ňu nevedeli vynadívať.

Neskôr nás Carlisle a Jasper zavolali do obývačky. Sadli sme si na sedačku oproti nim a čakali sme, čo nám chcú oznámiť.

„Esme, Alice,“ oslovil nás Carlisle, keď sa postavil s rukami za chrbtom. „Musím sa priznať, že vaše premeny boli pre nás naozaj nečakané a prekvapujúce. To ale nič nemení na tom, že vás bezhranične milujeme. Všetko sa ale udialo príliš rýchlo a nemali sme chvíľu na to, aby sme vás oficiálne prijali do rodiny. Myslím, že je najvyšší čas,“ povedal a my sme si vymenili zmätené pohľady.

Carlisle vystrel ruky pred seba a v oboch držal elegantné škatuľky, potiahnuté tmavomodrým zamatom. Jednu podal mne a druhú Alice.

„Vitajte v rodine Cullenovcov,“ pousmial sa a ja som jemne otvorila ligotavý obal. V škatuľke som uvidela krásny strieborný náramok s erbom nášho klanu. Alice si vo svojom obale našla jemný náhrdelník a šťastne sa usmiala.

Jasper si sadol vedľa nej a ona ho vášnivo pobozkala. Ja som prešla ku Carlisleovi, ktorý si ma vtiahol do lona a tiež ma pobozkal.

„Ďakujem, drahý,“ pousmiala som sa a navliekla som si náramok na pravú ruku.

„Ja ďakujem tebe, za všetko. A čoskoro budeme naozaj svoji,“ usmial sa a ja som sa oprela čelom o to jeho.

„Ehm, ehm,“ odkašľala si Alice jemným hláskom a my sme na ňu vzhliadli.

„Keď ste už začali túto tému, tiež by sme vám chceli niečo oznámiť,“ povedal Jasper a Alice ho radostne stisla za ruku. Carlisle a ja sme na nich zvedavo hľadeli.

„Požiadal som Alice o ruku,“ oznámil Jasper.

„A ona súhlasila!“ dodal šťastne a Alice k nám natiahla ruku s diamantovým prsteňom.

„Budeme sa brať!“ zvýskla nadšene. 

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 36. kapitola: