Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 2. kapitola

29.01.2012 (15:30) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1354×

2. kapitola: Toto musí skončiť!

Prišla som na prednášku o desať minút neskôr a šla som si sadnúť vedľa Alice. Cestou som klopkala ihličkami, takže si ma hneď všetci všimli, vrátane profesora. Prešla som medzi ľuďmi až na svoje miesto.

„Ahoj,“ šepla som, keď som si sadla vedľa Alice.

„Ahoj, Rose, meškáš,“ vyčítala mi sarkasticky.

„To najlepšie na koniec,“ samoľúbo som sa pousmiala.

„Teším sa na večer do Millenia. Snáď tam budú fajn chlapi,“ zachichotala sa.

Pousmiala som sa a spomenula som si na minulú noc.

„Určite áno, bude to veľká akcia... Chystá sa tam dosť ľudí, ešte že máme kúpené VIP lístky. Nechcelo by sa mi čakať v rade pred Millleniom.“

Vybrala som si papiere a začala som si niečo čmárať. Škola ma tak nebavila... Táto výška je úplný des! Ale dobre, nechala som sa nahovoriť. Veď aj tak už robím kopu problémov.

„Pozri ako sa na teba pozerá Dean,“ štuchla ma Alice.

Pozrela som sa tým smerom a ten chalan na mňa zízal. Pousmiala som sa a odvrátila som mu pohľad. Dean naozaj nebol nič extra. Prechádzala som očami po celej miestnosti a môj pohľad sa stretol s Edwardovým. Áno, s Edwardom sme spolužiaci. Carlisle mi to urobil naschvál po tom, čo som na výške v Londýne vpustila do areálu školy divé zvieratá. Vyhodili ma zo školy, Carlisle zúril a kvôli Volturiovcom sme odišli z Európy. Odvtedy ma Carlisle nenechá študovať samú na výške... Vždy mám za zadkom toho suchára.

„Dean o mne môže snívať,“ odvrkla som.

„Videla som vás spolu na nejakej akcii.“

„Oh, prosím ťa... Vieš, že tieto tvoje vidiny nevychádzajú vždy,“ povedala som. „Berieš ešte tie lieky?“

„Ja viem, ale táto bola dosť presvedčivá. Ty a Dean, niekde na akcii...  Bozkávať sa pri bare... a potom...“ Zadržiavala smiech. „V posteli...“

„Fuj, Alice, to snáď nie! Vôbec nie je môj typ.“

„No keď si pod vplyvom, neriešiš to až tak veľmi. A dobre vieme, že ty neudržíš nohy pri sebe,“ zachichotala sa.

„Ha-ha,“ povedala som sarkasticky.

„Srandujem. Bože, čo máš krámy?!“

Trochu sme na seba vyleteli.

„Dobre, veď ja som taká istá,“ povedala porazenecky Alice a pretočila očami.

„Ja viem, sme rovnako skazené,“ prefíkane som sa pousmiala.

„Presne,“ zachichotala sa.

Alice je moja najlepšia kamarátka. Je síce človek, no je s ňou sranda. Pochádza z Miami, ale študuje a býva v New Yorku. Čo sa týka výzoru, Alice je môj pravý opak. Kým ja som vysoká, dlhovlasá blondína, Alice je nízka, krátko vlasá tmavovláska. Stretli sme sa v prvom ročníku a odvtedy sme najlepšie kamarátky. Vymetáme spolu všetky kluby a užívame si život plnými dúškami.

Alice zvykne mať niekedy rôzne vidiny, ako tomu ona hovorí, ale nevieme prečo, ani čo to znamená. Jej rodina si o nej myslí, že je tak trochu blázon, a preto ju poslali až do New Yorku. Inak je rovnako šialená ako ja a muži nás milujú. Keď sa objavíme na nejakej akcii, všetci sú z nás mimo.

V našej hre platia jednoduché pravidlá. Teda, žiadne pravidlá neexistujú, až na jedno... Nesmiete sa zamilovať.

Dnes bola tá prednáška naozaj nudná. Vlastne ani neviem, o čom bola. V jednom mám jasno, medzinárodný obchod už nikdy študovať nebudem! Mala som ísť predsa len na právo alebo cestovný ruch. Lenže potom by som nestretla Alice. Moju najlepšiu a najbláznivejšiu kamošku.

„Kedy to začína?“ opýtala som sa.

„Hm?“ pozrela sa na mňa Alice.

„Tá akcia...“

„Začína asi o desiatej, ale poďme až neskôr,“ povedala.

„Fajn, aj tak máme VIP lístky,“ povedala som.

„Tvojím autom, či mojim?“

„Ešte uvidíme... Budeme mať dosť času si to premyslieť na dnešných nudných prednáškach.“

„Tomu ver. Prečo sa na to nevykašleme a nejdeme robiť striptérky? Máme úžasné telá!“ zachichotala sa Alice a ja som sa k nej pridala. Ja milujem túto šialenú ženskú. Pár ľudí sa na nás otočilo a my sme radšej stíchli.

„V čom pôjdeš?“ opýtala som sa potichu.

„Ešte neviem... asi v čiernych minišatách, mám jedny nové, nedávno som si ich kúpila a ešte som ich nemala na sebe,“ povedala.

„Ja mám jedny strieborné... Ale ešte uvidím.“

„Ty vyzeráš vo všetkom úžasne, Rose.“

Celý deň sa vliekol hrozne pomaly. Prednášajúci boli nehorázne únavní a Alice na jednej prednáške skoro zaspala. Keby som bola človek, stalo by sa mi to isté. Vytiahla som svoj iPhone a chvíľu som surfovala na internete. Prednáška skončila a my sme odišli z posluchárne. Ako sme kráčali po chodbe, zrazu som oproti nám uvidela Edwarda.

„Ahojte,“ pozdravil nás a potom sa obrátil len na mňa.

„Rosalie, potrebujem s tebou na chvíľu hovoriť.“

„Teraz?“ povzdychla som si otrávene, no šla som za ním a venovala som mu niekoľko minút zo svojej prestávky.

Potom sme sa vrátili k Alice a Edward pri odchode povedal:

„Baby, dúfam, že ste sa už učili na skúšky. Dnes večer žiadna párty, ale všetko si zopakujte,“ poučoval nás. Obe sme si otrávene povzdychli a kráčali sme ďalej.

„Nemôžem tomu uveriť,“ začala Alice. „Je to tvoj brat, no vôbec sa na seba nepodobáte. Spoločný máte akurát dokonalý vzhľad, ale inak nič...“ Zachichotala som sa a kráčali sme ďalej.

Sadli sme si na jednu kávu, prebrali sme nové módne trendy a potom sme šli na ďalšiu prednášku.

Prednášky nám skončili o piatej. Dohodli sme sa s Alice, že pre ňu prídem o jedenástej večer a pôjdeme do klubu.

Nasadla som do auta a spomenula som si, že Carlisle sa chcel so mnou rozprávať.

Fajn, budem aspoň raz dobrá dcéra, pomyslela som si a šliapla som na plyn. Mierila som si to za ním do nemocnice.

Na to, že sme v New Yorku boli dosť prázdne cesty, takže som sa hnala prekročenou rýchlosťou. Zaparkovala som pred nemocnicou na mieste vyhradenom pre sanitky a zamkla som auto.

„Slečna, tam nemôžete parkovať!“ kričal za mnou nejaký magor, no neriešila som to a kráčala som ďalej. Vyšla som po schodoch a otvorila som dvere do nemocnice. Zacítila som ten typický, smradľavý vzduch, ktorý je len v nemocniciach a zapchala som si nos. Fuj, odporne to tu smrdí! Snáď mi od toho nenapáchne moja nová sukňa od Gucciho!

Prešla som popri hlavnej recepcii a vyviezla som sa výťahom na štvrté poschodie. Tam mal Carlisle svoju ambulanciu. Vo výťahu som sa viezla s niekoľkými ľuďmi, ktorí na mňa zízali. Milujem obdivné pohľady, ale toto ma už otravuje. Výťah zastal a ja som vystúpila na štvrtom poschodí. Bolo tu niekoľko oddelení a ja som sa vybrala na chirurgiu.

Moje ihličky rytmicky klopkali na svetlej podlahe a pútali u ľudí pozornosť. Prehodila som vlasmi na stranu a sebaisto som kráčal k malej recepcii na tomto poschodí. Vlastne, bol to len pult, za ktorým sedela sestrička a dávala ľuďom informácie... A napchávala sa kalorickou bagetou z nemocničného bufetu.

Chcela som vedľa nej prejsť bez zastavenia, no postavila sa a oslovila ma.

„Za kým idete, slečna?“ Prehliadla si ma od hlavy až po päty.

Zastavila som sa a pobavene som sa na ňu otočila.

„Prišla som za doktorom Cullenom,“ povedala som s pokriveným, povýšeneckým úsmevom.

„Idete na vyšetrenie?“ opýtala sa.

„Do toho vás nič,“ odsekla som arogantne.

Nadvihla obočie a hodila na mňa zvedavý pohľad.

„Nie, je to... súkromne.“

„Ste jeho milenka?“ opýtala sa podozrievavo.

„Som jeho dcéra!“ vyštekla som a niekoľko ľudí na poschodí sa na nás otočilo. Je pravda, že som tu prvýkrát a Carlisle nevyzerá, že by bol môj otec, ale milenka?!

„Doktor Cullen tu už nie je. Odišiel pred dvadsiatimi minútami,“ povedala sestrička.

„A to ste mi nemohli povedať hneď?!“ zasyčala som.

Chytila som sa za hlavu a radšej som odišla preč. Zviezla som sa výťahom na prízemie a vybehla som z nemocnice. Kráčala som dolu po schodoch k svojmu autu. Raz idem za Carlislom do nemocnice a aj tak tam nie je! Porazí ma, už som mohla byť doma.

Blížila som sa k autu a uvidela som, že pri ňom stojí policajt a vypisuje mi pokutu.

„Kurva!“ zasyčala som potichu a ráznym krokom som kráčala k autu. Policajt začul klopkanie mojich topánok, zdvihol hlavu a premeral si ma. Za normálnych okolností by som s ním flirtovala, ale teraz som veľmi naštvaná!

„Zdravím, slečna, dobre, že idete. Musím vám dať pokutu za-...“

„Ticho! Koľko to je?!“ arogantne som mu skočila do reči.

Škaredo sa na mňa pozrel a podal mi lístoček.

„Čože?! Veď som tu stála možno desať minút! Za tú sumu som si mohla kúpiť novú značkovú spodnú bielizeň!“ rozčuľovala som sa.

Nakoniec som vybrala z kabelky peniaze, dala som ich policajtovi a poslala som ho kade ľahšie. Nasadla som do auta, naštartovala som a vyšla som z parkoviska. Ešte pred tým mi do cesty vošiel nejaký debil, kvôli ktorému som musela prudko zabrzdiť a auto za mnou do mňa skoro vletelo. Jedna katastrofa! Silno som naňho zatrúbila, aby sa pratal z cesty.

Cesta domov mi trvala asi dvadsať minút. Auto som nechala pred domom, nedávala som ho do garáže, pretože ho večer ešte budem potrebovať. Vošla som do domu a vyzula som sa.

„Rosalie, to si ty?“ ozvalo sa z domu.

„Nie, Hannah Montana prišla na návštevu,“ povedala som sarkasticky a prevrátila som očami.

„Ha-ha,“ povedal ironicky Edward, keď sa z ničoho nič objavil vedľa mňa.

„Carlisle chce s tebou hovoriť,“ oznámil mi. „Je v pracovni.“

Nič som nepovedala, len som sa vydala do pracovne. Otvorila som dvere a vošla som dnu. Carlisle sedel nad hrubou knihou pri drevenom stole, v čiernom koženom kresle.

„A klopať?“ napomenul ma, keď som vošla.

„Prečo si mi nepovedal, že budeš v práci kratšie ako obyčajne?!“

„Rosalie, upokoj sa, čo sa stalo?“ opýtal sa.

Hodila som sa do koženého kresla oproti nemu a začala som hovoriť.

„Šla som zo školy rovno za tebou do nemocnice, keďže si ráno vravel, že sa so mnou chceš porozprávať. Zaparkujem na vyhradenom mieste, vybehnem na štvrté poschodie a tam mi nejaká zakomplexovaná krava povie, že si pred chvíľou odišiel. No skoro ma porazilo! Odchádzam, idem k autu a tam stojí policajt, ktorý mi dal pokutu. Nechala som mu tristo dolárov! Potom do mňa skoro vrazil jeden blbec v meste. Tí ľudia, to sú hrozní šoféri!“ dokončila som.

Carlisle sa pobavene pousmial.

„Ach, Rosalie...“

Nechápavo som sa naňho pozrela.

„Môžeš, prosím ťa, prejsť k veci? Potrebujem sa prichystať na večer,“ povedala som.

„Zas sa niekam chystáš?“ opýtal sa.

„Vravela som ti to už ráno,“ povedala som trochu vyčítavo.

„Rosalie, nepáči sa mi tvoj spôsob života.“

„Nikto sa ma nepýtal, či sa chcem stať upírkou a byť tu naveky, tak nech mi teraz nikto nehovorí, ako mám žiť!“

„Správaš sa veľmi nezodpovedne!“

Pokrčila som plecami a Carlisle pokračoval.

„Zabíjaš príliš veľa ľudí. Ohrozuješ nás. Porušuješ zákon!“

„Čím?“ vyštekla som.

„Si príliš nápadná, dcérka... Vystavuješ sa nebezpečenstvu.“ Na chvíľu sa odmlčal.

„Prišiel mi list z Volterry, Rosalie. Musíš sa upokojiť, inak si pre teba prídu Volturiovci.“

„Tss, vieš čo mi môžu...“ povedala som ľahostajne.

„Všetko... Môžu ťa dokonca aj zabiť.“

Ignorovala som to. Carlisle vzal zo stola obálku a podal mi ju. Bola na nej pečať Volturiovcov. Vybrala som list z obálky a vrátila som ju na stôl. Začala som čítať.

Drahý priateľ Carlisle,

vieš, ako veľmi si teba, aj tvoje adoptované deti vážim, ale čo je veľa, to je veľa. V novinách sa minule písalo o nevysvetliteľných útokoch v New Yorku, kde sa v obetiach nenašla ani kvapka krvi. Neskôr to bolo aj v správach a mne to bolo hneď jasné! Vysvetli tvojej dcére, že sa má naučiť disciplíne a že si nemôže robiť čo sa jej len zachce. Pred ľuďmi sa máme skrývať a držať si odstup. Ona je až príliš nápadná. Dúfam, že to chápeš a ona to pochopí tiež, lebo inak budeme nútení zasiahnuť. Toto upozornenie je prvé a posledné, nabudúce už budeme konať. Volturiovci nedávajú druhé šance. Takže odo mňa pekne pozdrav drahú Rosalie aj vzorného Edwarda.

S pozdravom, Aro Volturi

Odtrhla som zrak od papiera a hodila som ho na stôl. Carlisle nadvihol obočie a hodil na mňa spýtavý pohľad.

„Takže? Zostaneš túto noc doma?“

„Ani náhodou! Je piatok večer a ja nebudem sedieť doma. Ideme s Alice do klubu, dnes je veľká party, na ktorú príde veľa ľudí,“ povedala som.

„Rosalie, čo by ťa zmenilo?“ opýtal sa ma po chvíli zamyslenia.

„Ako to myslíš? Ja sa nechcem meniť, som so sebou nadmieru spokojná,“ odvrkla som.

„Myslím tvoj spôsob života. Napríklad, keby si si našla stáleho partnera...“ skonštatoval.

„Prosím ťa, vážne vzťahy ma desia. Chcem si užívať, kým som mladá a krásna,“ pousmiala som sa.

„Ale to budeš naveky!“ povedal Carlisle.

„No práve,“ zachichotala som sa a on len neveriacky krútil hlavou.

„Nechcela by si sa vrátiť k Edwardovi?“ opýtal sa ma po chvíli.

Nadvihla som obočie a rozosmiala som sa.

„Edward nie je typ muža pre mňa. Unudila by som sa pri ňom na smrť.“ Carlisle si porazenecky povzdychol.

„Musím sa ísť pripraviť na akciu,“ povedala som.

„Len ak mi sľúbiš, že dnes nikoho nezabiješ,“ povedal pokojným hlasom.

„Ešte uvidím.“ Postavila som sa a ladným krokom som odišla z jeho pracovne. Vošla som do svojej izby a zavrela som za sebou dvere. Pustila som si MTV a sadla som si na posteľ. Chvíľu som tam len sedela a rozmýšľala, no potom som sa postavila a šla som k šatníku. Vzala som si na dnešný večer bordové minišaty s čipkou na vrchu. Vybrala som si k nim strieborné topánky na ihličkách a položila som si ich na stôl. Ešte je skoro na prezliekanie sa. Manikúru som mala urobenú, tak som si vzala z nočného stolíka módny časopis.

Pred jedenástou som vyšla z izby, oblečená v bordových minišatách a krátkom čiernom lesklom saku. Na nohách som mala strieborné ihličky a na ruke strieborný náramok. Mala som so sebou malú striebornú kabelku, v ktorej bolo len to najnutnejšie. Moje výrazné dymové oči skvele kontrastovali s mojou pokožkou a vlnitými vlasmi. Prešla som cez obývačku, popri Edwardovi, ktorý sa za mnou otočil a zízal.

„Dávaj si pozor, Rosalie,“ povedal mi.

„Aj ty, Edward... A neutop sa vo vani,“ povedala som sarkasticky a mávla som mu na pozdrav. Vyšla som z domu a kráčala som k svojmu autu.

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 2. kapitola: