Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » K šťastiu mi viac nechýba - 3. kapitola

18.04.2013 (09:00) • Mifinka • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1050×

„Podám vám pohár vody, slečna Swanová?“

„Áno, ďakujem.“ Nebolo to potrebné. Asi si myslel, že mi prišlo náhle nevoľno. No mne sa zatočila hlava hlavne z neho. Len teraz som si v duchu mohla nadávať za to, že som si nezisťovala informácie o ňom. Ešteže som si aspoň pracovné veci pozrela, inak by si o mne mohol myslieť niečo nezmyselné.

 „Zvládnete ísť so mnou do výťahu? Pôjdeme do mojej kancelárie. Tam sa dohodneme na pracovných podmienkach a opýtam sa vás pár vecí,“ spýtal sa. Pozeral na mňa tekutým zlatom a v tom som si uvedomila, že je to môj budúci nadriadený. Musím sa začať správať ako inteligentný človek.

„Áno, samozrejme. Prepáčte, len sa mi zatočila hlava. Nejako som pozabudla na pitný režim,“ ospravedlnila som sa mu. Vlastne som ani neklamala, naozaj som nepila.

„To je v poriadku, to sa predsa môže stať každému.“ A začal sa až podozrivo usmievať, ako by si povedal nejaký vlastný vtip, ktorému nikto okrem neho nerozumel. Podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. Prijala som. Bola studená a veľmi hladká, zvláštna.

„Prosím, nasledujte ma,“ otočil sa na mňa a žmurkol. Okamžite som sa začala červenať. Bella, chovaj sa profesionálne!

„Dobre,“ odpovedala som. Pokračovali sme ďalej do výťahu. Keď sa začal výťah zatvárať, pozrela som sa ešte na recepčnú, ale tá sa len usmievala a pozerala do svojich papierov. Pán Cullen stlačil tlačidlo s číslom päťdesiat štyri a výťah sa rozišiel nahor.

Začala som zhlboka dýchať, aby som ukľudnila svoj žalúdok a tep z tlaku, ktorý sa mi hrnul do tela. Zrazu sme zastali na dvadsiatom štvrtom poschodí a dvere sa otvorili. Pred výťahom stál príjemne vyzerajúci muž. Mohol mať tak tridsať rokov. Pravdepodobne si ho budem pamätať podľa oceánovo -modrých očí.

„Dobré ráno, pán Cullen, dobré ráno,“ pozdravil každého z nás. My sme tiež odpovedali, ale vyšlo z nás len niečo nezrozumiteľné. Ja som sa snažila upokojiť a keď som sa pozrela na pána Cullen, tiež nevyzeral nejako dobre. Bol príliš napätý, ako keby ho niečo bolelo. Zvláštny muž.

Nastúpil s nami a pokračovali sme vyššie. Po pár sekundách vystúpil na 42. poschodí, vlastne ako keby utiekol. Ani sa mu nedivím, tiež by som bežala z tohto stiesneného priestoru. Asi si budem musieť začať zvykať. Chvalabohu už nikto nenastúpil a my sme o sekundu vystupovali na 54. poschodí.

„Prosím,“ pokynul mi, aby som išla prvá. Džentlmen, ako sa na správneho riaditeľa patrí. „Počkajte ma, prosím, v mojej pracovni, len niečo zariadim,“ kŕčovito sa na mňa prehovoril a naznačil mi smer cesty. Bolo to na konci chodby a napravo.

„Ďakujem, počkám.“ Ešte som sa na neho usmiala a on zdrhol preč. Tak som si začala vykračovať do jeho pracovne. Na dverách bolo napísané: Riaditeľ Edward Cullen, takže som ich hneď spoznala. Na druhej strane boli zase dvere od spoločníka Jaspera Cullena. Kancelária bola skoro celá presklená, takže mala krásny výhľad na celý New York. No nebola najvyššia, budova Empire State Building ju prevyšovala, takže odtiaľ by bol ešte krásnejší výhľad.

Bola zariadená veľmi moderne a bola tiež prispôsobená na všetky funkcie, ktoré tam boli potrebné vykonávať. Mal tam aj jednu fotku. Bolo na nej sedem šťastných a krásnych ľudí v mladom veku. Pravdepodobne jeho rodina. Nič iné tam zo súkromia nemal, takže som sa viac o ňom nedozvedela, aj keby som neviem z akého dôvodu veľmi chcela.

„Tak, som tu,“ započula som jeho hlas a skoro mi vyskočilo srdce z tela. Veď som vôbec nepočula kroky, okamžite som zaujala neutrálnu pozíciu a postavila sa k stoličke oproti jeho stolu.

„Prepáčte, len tu máte krásny výhľad, neodolala som,“ príjemne som sa na neho usmiala, aj keď som cítila, že sa mi zasa červeň hrnie do tváre.

„Veď sa nič nestalo, sám som vás sem poslal. Nemusíte sa za nič ospravedlňovať, nemáte na to dôvod,“ hovoril, zatiaľ čo si sadal za svoj stôl. „Tak... viem, že budete bývať v jednom z našich firemných bytov. Boli ste sa tam už pozrieť?“ opýtal sa, zatiaľ čo sa prehŕňal množstvom papierov, musím dodať, že presne usporiadaných, na svojom stole.

„Áno, už som sa tam bola pozrieť. Je to veľmi moderne zariadený byt, presne ,aký by som si zariadila aj ja sama, takže mi veľmi vyhovuje. Dúfam, že s tým nie je žiadny problém.“ Vystrašene som sa na neho zahladila. Musela by som ostať u sestry, a to by som im nemohla spraviť, nechcem byť na príťaž a zacláňať tam. Síce ma prijali veľmi dobre, ale každý má predsa rád svoje vlastné súkromie.

„Nie, nie. Nestrašte sa. Všetko je v tom najlepšom v poriadku. Myslím, že je veľmi dobre, keď budete bývať práve tam. Je to predsa bližšie a dostupnejšie, pretože prvé mesiace budú náročnejšie, ako tie ďalšie. Dúfam, že s tým rátate. Budete tam viac k dispozícii, teda aby ste mi správe rozumela, nemyslel som to tak, že tam budete stále, určite máte aj priateľa a budete mať svoje vlastné veci,“ konečne dohovoril svoj monológ, už som sa v ňom strácala.

Nepochybne ma tým upokojil, no na druhej strane ma zarazila posledná veta jeho prejavu. Musela som sa pousmiať, no nechcela som mu dať najavo, že toho priateľa nemám.

„Tak to je dobre, upokojili ste ma. Práve preto som sem prišla, tvrdo na sebe pracovať a byť Vám vždy k dispozícii,“ tiež som ho asi upokojila, pretože si zhlboka vydýchol. Potom sa na mňa usmial a začal klásť otázky, čo sa týka mojich pracovných skúseností, školy a nadchádzajúceho projektu. Po celý čas sme spolu zdvorilo jednali a už som sa ani raz našťastie, nezachovala ako nejaká pubertiačka, ale naopak ako profesionálka vo svojom obore.

„No... takže myslím, že sme na dnes skončili. Obstáli ste veľmi dobre, takže zajtra sa vidíme, ak vám to teda nerobí žiadny problém,“ pozrel sa na mňa a čakal, čo poviem.

„Vôbec, o ôsmej?“ asi som ho príjemne prekvapila, pretože zaklipkal očami a pozrel sa na hodinky. Mimochodom asi boli celé zo zlata, pretože vrhali krásnu dúhu, pri každom väčšom dopade svetla.

„Stačí na deviatu, slečna Swanová, bude to trochu náročnejšie sa dostať z bytu rovno do práce. Veď zistíte to aj sama,“ povedal mi.

 „Dovidenia,“ povedala som mu tiež a usmiala som sa na neho.

„Dovidenia, slečna Swanová, uvidíme sa.“ A zavrel sa sebou dvere od pracovne. Tak toto bolo čo! Ďalej som pokračovala v miernych mrákotách, značne oblbnutá z dnešného pohovoru, ktorý som si zďaleka s niekým takým nepredstavovala. Myslím, že to bude ešte veľmi zaujímavé, ak si predstavím, že s ním budem spolupracovať dňom a občas možno i nocou.

Nastúpila som do výťahu, stlačila tlačidlo s číslom nula a predychávala dnešok. Ten čas, čo som strávila v jeho kancelárii mi ubehol strašne rýchlo. Keď pokladal pracovné otázky, cítila som sa mierne nesvoja, keďže sú minimálne. Jeho predchádzajúca vedúca marketingu, mala určite za sebou mnoho skúseností. Ale ja som tiež nebola na zahodenie, len som svoje schopnosti nemohla nikde naplno využiť a plne prejaviť.

Myslím, že by som tú zodpovednosť mohla zvládnuť. Len sa obávam toho, že keď sa do tejto práce naozaj naplno ponorím, už ma nikto z nej nedostane. Nebudem vedieť prijímať úplne odlišné veci od toho, čo ma čaká tu. Tu sa rozhodne o mojom živote založenom na kariére alebo rodine.

Po dňoch strávených s rodinkou som si nevedela predstaviť život bez svojej vlastnej rodiny. Nikdy som ten pocit nezažila a práve to som nechcela, pretože viem, že potom by mi to mohlo chýbať, a preto som si to ani nepripúšťala. No teraz tá možnosť sa mi vzďaľuje viac a viac. Musím si to ešte nechať prejsť hlavou, ale keď som už tu, nezahodím túto príležitosť a užijem si to dovtedy, pokiaľ budem môcť. Som pripravená na túto výzvu!

So zakončeným vnútorným monológom, som už len pár sekúnd počkala, kým sa mi otvoria dvere od výťahu na recepcii. Recepčná Samantha stále sedela na tom istom mieste ani nič iné sa tu nezmenilo, okrem mňa samej.

„Dovidenia, slečna Swanová. Ráno sa mi, prosím, hlásne tu, ďakujem,“ povedala mi, keď ma zbadala so širokým úsmevom na perách. Za tým veľkým stolom vyzerala taká maličká, no zdanie môže klamať.

„Nemajte starosti, ohlásim sa. Aj ja ďakujem, dovidenia,“ odpovedala som jej, keď som na sekundu spomalila svoj krok pri odchode. Potom som už len vyšla z tej majestátnej budovy von na čerstvý vzduch. Vonku bol svieži vzduch, ktorý som si užívala. Bolo mi jasné, že keď je svieži, nemusí byť aj zdravý, keď sme v tomto ľudí preplnenom meste.

Započula som nepríjemný škŕkavý zvuk, ktorý sa ozýval z môjho žalúdka, tak som sa poobzerala po Manhattane a hľadala príjemne vyzerajúcu reštauráciu. Pohľadom som našla hneď niekoľko, takže som sa do jednej z nich vybrala a neľutovala to, pretože tie ostatné si budem mať určite možnosť vyskúšať neskôr.

Bol zážitok si tu len tak vykračovať, videla som mnoho rôznych ľudí, žltých taxíkov a vysokých budov. Bola som už pri vchode do reštaurácie, keď sa mi zrazu vzadu na krku zježili chĺpky od pocitu, že ma niekto pozoruje. Bolo tu mnoho ľudí, takže by som nikdy neuhádla, kto ma to sleduje. Popozerala som sa okolo seba, ale keď som nikoho podozrivého nenašla, pokračovala som ďalej.

Otvorila som dvere, za sebou ich zatvorila a môj pocit ustal. Išla som si teda sadnúť a už sa tým nezapodievala, veď mi to môže byť jedno, ak sa nejedná o život. V tom som sa potichučky zasmiala. No, asi to nebolo tak potichu ako som si myslela, pretože už pri mne stál čašník a pozeral na mňa ako na blázna. Objednala som si moje obľúbené hubové ravioli, ktoré som skúšala proste všade. Na tie u Bobiho, ale nemali zatiaľ žiadne. Naobedovala som sa, a tešila sa do svojho nového bytu. Dnes bol deň, kedy som sa mala presťahovať.

Už som mala všetky veci znovu zbalené, a zariadené to bolo tak, že ma mali počkať v novom byte. Všetko som si tam nechala poslať dnes ráno. Dokonca mi dnes volali aj z letiska, že mi prišiel ostatok mojich vecí, ktoré som si presunula na skorší čas, pretože som chcela mať celé vybaľovanie za sebou už teraz. Dnes si všetko spravím a možno zajtra ešte, a potom si tu budem spokojne nažívať.

V spokojnej a vyrovnanej nálade som sa presúvala do bytu, ktorý bude odteraz patriť len a len mne. A firme zatiaľ, keď si dosť našetrím, tak si ho pravdepodobne odkúpim. Viem, že taká možnosť tu je.

„Dobrý deň,“ pozdravila som vrátnika, ktorý stál vo svojej zelenkavej uniforme pred mrakodrapom.

„Dobrý deň, slečna Swanová. New York Vás očakáva,“ povedal mi s milým úsmevom na perách. „Vaša batožina a všetky veci sú už vo vašom byte. Aby som bol presný na štyridsiatom treťom poschodí a číslo bytu je 967. Kyle vo vnútri Vám dá kľúče,“ dopovedal a pokynul mi rukou dovnútra.

„Och.. ďakujem, krásny deň Vám prajem,“ a začala som sa presúvať ku dverám, keď v tom pribehol a sám mi ich otvoril. „Aj vám slečna.“ A zatvoril ich za mnou.

Poslíček menom Kyle ku mne pribehol s úsmevom na perách, s plnými ústami zdvorilostných fráz a podal mi kľúče. Pokračovala som ďalej do výťahu a neskôr už aj vystupovala na určenom poschodí do môjho nového bytu. Otvorila som dvere a čakala, že odniekiaľ vyskočí skrytá kamera alebo čo, pretože toto mohol byť naozaj len žart. Mala som pred sebou úžasný byt, v ktorom boli síce moje krabice a kufre, ale inak bol prázdny. Bez živej duše.

Teda, vedela som, že tu nikto nebude, ale bolo to zvláštne. Bol to trojizbový byt, so všetkými potrebnými technickými zariadeniami a nábytkom tej najmodernejšej kvality a techniky. Najprv som si premyslela, že si spravím poriadok s oblečením a potom sa pustím do ostatného, pretože sa potrebujem prezliecť. Dala som si moje obľúbené voľné hiphoperské tepláky a tričko s potlačou.

Povybaľovala som si to do skríň v šatníku, ktorý som objavila pri hľadaní skríň v spálni. Potom som začala hľadať v tom množstve krabíc svoju MP4, ktorú som napojila do hi-fi veže a začala mi hrať hlasná hudba. Pri vybaľovaní som sa pohupovala do rytmu hudby a spievala si pri tom. Robila som to až do západu slnka a ešte aj hodinu potom a až o deviatej večer som sa spamätala, že som naposledy jedla obed. Vôbec sa mi to nezdalo, ale môj žalúdok to až príliš dobre cítil.

Objednala som si čínu, pretože som tu zatiaľ nemala žiadne jedlo. Zajtra po práci si ho musím ísť kúpiť, pretože takto sa stravovať mi nevyhovuje. Rada varím, musela som sa to aj naučiť, pretože René sa to veľmi nedarilo, aj keď sa moja mamka veľmi snažila. To mi pripomenulo, že jej musím po večeri zavolať. Najedla som sa pri telke, ktorú som si pustila, aj keď som mala zapnutú hudbu. Hneď potom som si skočila pre telefón a začala vytáčať mamine číslo.

 „Ahoj, mami,“ pozdravila som ju. „Dúfam, že ťa nebudím, koľko tam je hodín?“ pozabudla som na menší časový posun.

„Ahoj, to nič srdiečko, tu je len šesť hodín. Práve s ockom večeriame. Ako sa máš? Už si v tom novom byte či čo?“ spýtala sa zvedavá mamka.

„Aj ja som sa práve najedla, dobre sa mám, práve som sa ubytovala. Povybaľovala som si veci a chystám sa si ísť ľahnúť. Zajtra ma čaká prvý pracovný deň,“ chcela som ju potešiť, aby sa ničoho nebála.

„Tak to je náhoda, tak to som rada. A aký bol pohovor?“ a čo jej mám teraz na to povedať? Že ako som zbadala môjho nového šéfa, skoro som omdlela? To sotva.

„Prebehlo to úplne obyčajne, nemáš sa čoho báť. Budem v poriadku, a vyzerá to veľmi sľubne. Pozdravuj ešte Phila. Mám vás rada, prajem vám dobrú noc,“ rýchlo som to chcela ukončiť, pretože by sa mohla pýtať podrobnejšie, a tiež ma unavilo to vybaľovanie. Chcela som byť rýchlo v tej super sprche a velikánskej posteli.

„Aha, dobre. Tiež ťa máme radi, Bella, dobrú noc a nech máš zajtra krásny deň,“ popriala mi milovaná mamka a v telefóne sa začal ozývať nepríjemný pípavý zvuk. Odložila som mobil na svoje miesto, zatiaľ. Zajtra ho budem hľadať neviem, kde všade.

Poobzerala som sa ešte po byte a išla do sprchy. Umyla som si vlasy a vyžehlila si ich, aby som mala ráno viac času. Prezliekla som sa do negližé a celá unavená spadla do postele plnej nadýchaných voňavých vankúšov.

Autor: Mifinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek K šťastiu mi viac nechýba - 3. kapitola: