Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » K šťastiu mi viac nechýba - 1. kapitola

31.03.2013 (08:15) • Mifinka • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 949×

1. kapitola

„Hlásime let 482. Cestujúci, ktorí letia do New Yorku, prosím, dostavte sa k bráne G10! Lietadlo odlieta o 15 minút!“

Po hodine čakania a počúvania rečí mojej mamy, hlásateľka konečne ohlásila môj let. Už sa to nedalo vydržať. Postavila som sa spolu s rodinou a na rozlúčku som objala mamu a ocka Phila a pobrala som sa smerom k bráne vedúcej do lietadla. Letuške som ochotne podala letenku a tešila som sa na pohodlie v lietadle, kde som sa usadila na moje miesto.

Ach, víkend sa mi veľmi páčil! Už len ten pocit byť späť vo Forks bol veľmi príjemný. Stihla som všetko, čo som chcela, dokonca sa aj pozrieť na ockov hrob.

Zomrel asi pred troma rokmi, keď som mala dvadsať. Už som vtedy bývala v Port Angeles. Mesiac som zostala bývať u mamy, aby sme sa spoločne pokúsili zmieriť so smrťou jediného muža v rodine. Mali sme sa veľmi radi a veľmi nás to s mamou zranilo. Ocko bol moja veľká inšpirácia k dosiahnutiu toho, čo chcem. Pracoval ako miestny šerif a vždy to bol jeho sen. Mohol tak zachraňovať životy a chrániť rodiny. Zomrel pri prestrelke v Seattli.

V ten deň ani nemal mať službu, ale pokiaľ išlo o pomoc, hlásil sa medzi prvými. Výnimku nespravil ani vtedy a odišiel z nášho spoločného výletu, no už sa nikdy späť nevrátil. Mama si po roku a pol našla Phila, ktorý ju požiadal o ruku. V ten deň som sa rozhodla volať ho ocko a on je za to veľmi rád. Ja ho beriem ako svojho druhého ocka. Nemôžem ho za nič viniť. Mama je zase šťastná a ja spokojná. Nie sme si síce najbližší a s mojím skutočným ockom sa to nedá ani porovnať, no je to fajn.

Vrátila som sa späť z myšlienok z minulosti, a začala vnímať to, čo sa deje v lietadle. Práve sme pristávali. Pravdepodobne som zadriemala, pretože som si uvedomila, ako let rýchlo ubehol, a to nie je často zvykom.

Keď som vystúpila z lietadla, prečítala som si sms od mojej nevlastnej sestry Rebeccy. Je to Philova dcéra, ale i napriek tomu si rozumieme. To je obrovskou výhodou, pretože ma nechá u seba bývať.

,,Ahoj, Bella! Prepáč, ale nemôžem po teba prísť na letisko, aj keď by som veľmi rada. Malý mi ochorel a má vysoké teploty, nechcem ho vláčiť po tej zime. Teším sa na teba! “

Trochu som zosmutnela. Celkom ma tešila predstava spôsobujúca jemné vibrovanie v žalúdku, že pri vchode uvidím Rebeccu a jej usmievavého synčeka Joshuu. A aby som náhodou nezabudla, som aj poriadne hladná. Zdá sa, že cesta lietadlom vie byť aj vyčerpávajúca. Rebecca si to u mňa aspoň trošku vyžehlila. Pripísala mi presnú adresu, ktorú stačí, ak ukážem taxikárovi. On ma už na správne miesto zavezie.

Ako som vyšla z letiska, na parkovisku stálo zastúpených niekoľko žltých taxíkov. Sú to také tie typické americké, ktoré vidieť snáď v každom americkom filme. Vybrala som si jeden z nich, pred ktorý som postavila svoj kufor. Zašla som okolo taxíka k šoférovi, aby som ho poprosila o naloženie môjho brutálne ťažkého kufra do auta. Bol veľmi ochotný, čo ma potešilo, no úsmev mi hneď zamrzol na tvári. Ako som sa otočila, kufor tam nestál.

„Tak, slečna, kde je ten váš kufor?“ spýtal sa taxikár. Musela som sa okamžite upokojiť a udržať si chladnú hlavu.

„Ja... netuším! Pred chvíľkou tu stál. Vôbec som si nevšimla, že by tu niekto prešiel!“ povedala som smutne a kútiky očí mi naplnili slzy ako malé studničky.

„Práve vám ho asi niekto ukradol. Poďte, zaveziem vás aspoň tam, kam potrebujete. Máte adresu?“ snažil sa byť milý, aby ma upokojil, no premáhala ma riadna zlosť. Najskôr to bude tretia fáza tejto komplikovanej situácie. Prvá bola šok, druhá plač a tretia hnev.

„Budete mať čím zaplatiť?“ spýtal sa ma taxikár.

„Áno, mám!“ predsa som mala nejaké peniaze v kabelke. Človek i tak nikdy nevie a teraz viem, že moje zvyky nie sú zbytočné.

„Nebojte, madam, to sa stáva často. Ste vo veľkom meste, treba si dávať pozor na svoje veci.“ Nepáčil sa mi. To mi povedal až potom, keď ma okradli? Taxikár sa otočil k volantu, zaradil a vyrazili sme. Bella, pokoj! Vyrieši sa to. 

Pri ceste k Rebeccinmu bytu som pozerala von oknom a obdivovala svoj nový domov. Tešila som sa. New York je krásne, veľké a osvetlené mesto. Nemohla som sa zdržať úsmevu. Tá krásna vyhliadka mi zlepšila náladu, a to som práve potrebovala. Kde tu pobehovali malé deti, obďaleč stál mladý zamilovaný párik držiaci sa za ruky, nad ktorým sa jemne pokyvovali halúzky obrovského dubu. Vyzeralo to, ako z podarenej romantickej zápletky. To však ani zďaleka nebolo všetko, čo som mohla obdivovať. Krásne sfarbená obloha rannej modrej mi vyrážala dych. Najkrajší je aj tak západ slnka, keď je obloha lemovaná odtieňmi oranžovej popretkávaná obláčikmi alabastrovej bielej. To je nádhera! Mám sa tu na čo tešiť.  

Keď sme dorazili pred byt, okamžite som vystúpila. Bez komentára som dala taxikárovi peniaze, ktoré som videla na taxametri. Našťastie mi stačili tie, ktoré som mala v peňaženke, a nemusela som si ísť požičať od Rebeccy.

„Dobrý deň, chcela by som sa ohlásiť! Som nevlastná sestra Rebeccy Dwyerovej a budem tu zatiaľ bývať. Asi vás už o tom pani Dwyerová informovala,“ ohlásila som sa vrátnikovi, hneď ako som vstúpila dnu. Boli sme v lepšej štvrti, takže tu majú aj osobného vrátnika, nie iba ten plechový zvonček, ako normálni ľudia.

„Dobrý deň! Áno, samozrejme, informovala. Ďakujem za ohlásenie. Nech sa páči, pani...“

„Len slečna, zatiaľ, Swanová. Ďakujem,“ predstavila som sa.

„Á, tak nech sa páči, zatiaľ slečna Swanová.“ Bol vtipný a milý. Páčil sa mi. Ak sú všetci ľudia v New Yorku takíto, mám sa na čo tešiť. Teda, okrem toho taxikára, no možno aj ten je milý, len bol v nesprávnom čase na mojej nesprávnej vlne nervov.

Pokračovala som ďalej do výťahu, stlačila gombík s číslom šesť a viezla sa hore. Nemám rada výťahy, zdá sa mi čudné, keď pod vami nič nie je. Ale budiš. Výťah zastavil a ja som už klopala na dvere od bytu s číslom 35. Niekoho som začula za dverami, tak som sa naklonila bližšie, keď sa vtom otvorili. Skoro som spadla dnu na malého Joshuu na Rebeccinych rukách.

„Ahoj, prepáč! Poď ďalej,“ vítala ma Rebecca. Objala som ju, aj keď to bolo trocha ťažšie s malým na rukách. Vtisla som mu pusu rovno na líčko - veľmi teplé a červené.

„Ahojte, to nič! Nič sa nestalo, a keď vidím malého, úplne to chápem. Vážne horí.“ odpovedala som jej.

„Ale vadí, práve som sa mu chystala dať studený zábal. Nezdá sa mi to. A kde máš kufor?“ spýtala sa.

„Pred letiskom mi ho ukradli. Neviem teraz, čo budem robiť. Mala som tam všetky veci na začiatok, na pohovor a väčšinu peňazí. Asi si budem musieť od teba požičať, no niečo vymyslím a ten týždeň si niekde privyrobím. Budem ti pomáhať a som veľmi vďačná, že ma tu necháš,“ vyrozprávala som jej môj strastiplný príbeh. Dúfam, že časom sa na tom budeme smiať ako hovoria staré mamy.

„To naozaj? Čo by si ako robila? Budeš tu bývať, s ničím mi nemusíš pomáhať, to nie je tvoja starosť. Ty sa teraz musíš pripraviť na pohovor a život tu. Neboj sa, požičiam ti, koľko len budeš chcieť a ani nikde privyrábať si nemusíš. To je predsa jasné, že tu môžeš bývať. Budem veľmi rada a tiež deti a Tyler. Vítaj u nás, oficiálne.“ Rebecca medzi privítaním robila ešte milión iných vecí a chodila hore dolu ako taká električka. Ešte raz ma objala, a už sa venovala Joshuovi. Pochopila som, že práve na mňa nemá a čas, pretože dávala Joshuu do zábalu.

Išla som sa pozrieť teda do izbičky na malú Clare, ktorá sa práve učila, a preto som ju nechcela vyrušovať. Podišla som potichučky k nej.

„Ahoj, Clare! Ako sa máš?“ pošepkala som jej. Okamžite sa na mňa otočila a venovala mi pozornosť.

„Ahoj, teta Bella! Dobre. Tešíš sa, že si tu? Ako dlho tu vlastne budeš? Budeš sa so mnou potom hrať? Najprv si musím spraviť úlohu na zajtra do školy. Vieš, máme dôležitú úlohu, napísať o svojej obľúbenej veci na angličtinu.“ Objímala ma a potom sa mi posadila na koleno.

„Jasné, zahráme sa na niečo, no veľa času tu aj tak tráviť nebudem, musím si všeličo povybavovať. A akú vec si si vybrala?“ pýtala som sa Clare, ale potom ma zavolala Rebecca do vedľajšej izby.

„Idem za mamkou, ale potom prídem, dobre?“ povedala som Clare a išla za Rebeccou.

„Áno? Tu som.“ Vošla som do izby. Pravdepodobne tam nikto nebýva. Vytušila som, že by to mala byť moja izba.

„Takže toto je tvoja izba. Zatiaľ som ti ju nachystala takto, môžeš si to tu spraviť, ako len chceš. Je to tvoja izba, takže je to na tebe. Keby si niečo potrebovala, som tu.“ Zatiaľ som sa pozerala po izbe dôkladnejšie. Zistila som pri mojom očitom bádaní, že je to veľmi krásna a útulná izba. Tuším sa mi odtiaľto ani nebude chcieť odísť. Tu si teda rýchlo zvyknem.

„Je perfektná, a v mojej obľúbenej zelenej farbe. Bude mi tu aspoň niečo pripomínať domov. Je to super, ešte raz ďakujem. Nemyslím, že potrebuje nejaké úpravy. Páči sa mi taká, aká je,“ usmiala som sa na ňu. Mala aj televízor, potom notebook, a ten mi vážne pomohol, pretože môj mi ukradli. Ešteže som si všetky absolútne najdôležitejšie dokumenty a hlavne filmy uložila na môj super USB kľúč a dala si ho do kabelky.

Oproti dverí bolo veľké okno s krásnym výhľadom na časť mesta. To bude úžasné, keď si sadnem na ten super vak hneď vedľa postele a v ňom si budem čítať Búrlivé výšiny - moju obľúbenú knihu. Taktiež v izbe stáli skrine, posteľ a stôl.

„Tak sa tu zatiaľ udomácni, dám ti nejaké oblečenie. O nič sa neboj, všetko sa vyrieši. Zajtra pôjdeme na nákupy, keď bude mať Clare školu a Joshua bude s Tylerom. Tyler príde z práce každú chvíľu a zajtra bude doma.“

Potešila som sa, no aj tak som nechcela, aby mi všetko kupovala. Sľúbila som si, že jej to všetko vrátim. Veď po prijatí do McCullen´s snáď budem mať viac peňazí. Ten týždeň vydržím a potom bude všetko inak.

„Dobre, idem sa zatiaľ pohrať s Clare. Mohla by som sa potom osprchovať?“ spýtala som sa.

„Samozrejme, to sa ani pýtať nemusíš. Idem!“ Odišla z izby. Chvíľku som ešte rozjímala v izbe a akékoľvek negatívne myšlienky som okamžite zastavila. Táto krása a nádhera ma upokojila a Rebecca sa o mňa úžasne stará. Čo viac si môžem priať?  

***

Ráno som sa zobudila a precitla som do nového prostredia. Hneď sme s Rebeccou vyrazili na nákupy a trošku mi poukazovať mesto. Išli sme do nie úplne najdrahších, ale i tak dosť drahých obchodov.

Presviedčala som Rebeccu, že také drahé veci vôbec nepotrebujem a že to nie je správne, no nedala sa. Tam mi kúpila to, tam to, tam niečo pre seba, tam pre deti, tam zase pre mňa, a tak to pokračovalo až do času obeda. Boli sme vo vynikajúcej reštaurácii. Objednala som si moje obľúbené hubové ravioli.

„Tak, ako sa ti páči mesto?“ spýtala sa ma.

„No, zatiaľ som toho veľa nevidela, ale aj tie obchody sú... ehm... vlastne nie, nemám rada obchody. Prepáč. Kedy pôjdeme do skutočného mesta?“ sťažovala som si.

„Prepáč, vieš aká som. Nikto už som mnou nechce chodiť do obchodov, a keď tu mám teraz teba, tak to musím trošku využiť. Máš pravdu, stále ťa ťahám iba po obchodoch. Pôjdeme hneď,“ zodvihla ruku a veľmi nenápadne privolala čašníka. Musela som sa smiať z jej rýchlej reakcie.

„To je v poriadku, nemusíme už ísť,“ hovorila som so smiechom.

„S čím vám môžem ešte pomôcť, dámy? Budete platiť?“ Hneď odhalil Rebeccinu peňaženku čašník.

„Áno, koľko to bude?“ spýtala sa.

„Poprosím 22,30,“ povedal, a Rebecca hneď vytiahla peniaze.

„25, to je dobré,“ dodala.

„Ďakujem, prajem príjemný deň,“ odpovedal čašník.

Odzdravili sme a následne odišli. „Tak, čo chceš dnes ešte vidieť?“ spýtala sa ma Rebecca. „Dnes mi stačí len začiatok, veď musíme už ísť za deťmi a potom po Clare. Dnes mi stačí iba firma McCullen´s naživo.“ vyslovila som svoje prianie.

„Dobre, tak poďme!“ Hneď sme vyrazili. Vlastne som sa tu vôbec neorientovala, tak som sa musela držať Rebeccinho kroku a tempa. Hneď ako sme zbadali budovu, vedela som, že to je ono. To je to, čo chcem. Veľmi som po tom túžila. Je to tá budova, kde sa bude odohrávať môj kariérny postup.

„Aký máš z toho pocit? Páči sa ti to?“ bola zvedavá.

„Áno, je to úžasné. Cítim z tohto miesta veľmi veľa pozitívnej energie, určite sa mi tu bude páčiť. Tu je to miesto, kde mám byť.“ Nič ma nemohlo od toho odradiť. Aj keby mi ukradli ešte ďalších tristo kufrov.

„Dobre, tak ešte posledný pohľad na dnes a ideme po Clare,“ oznámila mi, no ja som sa stále len prihlúplo usmievala. Pozerala som sa hore dole po budove, do okien, keď v jednom z tých vyšších poschodí som zbadala muža, ako priamo na mňa hľadí. Ako zbadal, že ho vidím, ihneď bol preč. Ako duch. To je predsa nemožné. Muselo sa mi to zdať, som až príliš očarená, len z nejakej budovy. Čo budem robiť, keď budem vo vnútri a rozprávať sa so šéfom? Čo keď to bude nejaký krásny chlap a ja nebudem vedieť, čo robiť? Ale aj tak to určite bude nejaký starší pán alebo dokonca žena. Prečo som si nikdy nezisťovala takú informáciu ako: kto je môj šéf? Vždy mi posielali papiere z personálneho a na toto som nepomyslela.

Tak som sa teda poslednýkrát pozrela do okien a odchádzali sme. Clare sme vyzdvihli v škole, ešte na nákupy nejakých potravín a domov.

Autor: Mifinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek K šťastiu mi viac nechýba - 1. kapitola: